Ako dieťa vychovať ?

Polárka,stotožnujem sa s tvojimi písmenkami a priznám sa ja vnímam výchovu môjho syna podobne .Tiež nechcem z neho vychovať "poslušného" chlapca ale muža s vlastným názorom - či sa mi to darí,teraz ešte neviem posúdiť...Zatial na nom vidím samozrejme iba tie dobré stránky,bude mať 9 rokov,ale ked si tak spätne spomínam,nikdy sme s ním nemali problémy.V škole mu to ide a možno aj vdaka tomu že spolu vela komunikujeme /teda snažíme sa ja aj muž/ vie aké sú jeho práva a povinnosti.Napr.teraz dlávia s ocinom kapustu,zatial čo ja si tu "válam šunky" pri počítači ...

Ach, Polarka... len udrzat svoje emocie a nalady na uzde je tiez zaberacka. Potom hladam na nanicmame, ako byt supermama a vychovavat deti bez bitky a kriku. Priznavam, ze po zadku nedostali uz hooooodne davno (aj ked sa obcas vyhrazam ), uz len ten krik stisit
Ale dufam, ze nie je neskoro menit vychovne metody.

aj ked, pri zlej nálade sa mi nie vždy darí to dodržiavať, áno, aj capnem po zadku raz za uhorský rok ( cez plienku a nie silno), no pokričím... Avšak efekt nulový, pretože keď vidím tú malú zarazenú tváričku, nedajbože slzičky v očiach, rýchlo beriem synčeka a stískam, túli, a v ždy to skončí jašením takže sa snažím radšej dohovárať a čo sa nedá, tak ignorovať. Aj ked, nikdy nebude dieťa vychované tak, aby boli spokojní všetci

Jarka

Pekné i pekne, Polárka

ja tak tíško závidím...ani ja, ani syn, nemáme emócie pod kontrolou...snáď sa raz k tomu dopracujeme, snaha je: vstávame s predsavzatiami, zaspávame so sľubmi

Mám už syn odrasteného, takže sa môžem k tejto téme vyjadriť. Myslím, že môj syn je dobre vychovaný a máme veľmi dobrý vzťah. Až po prečítaní Tvojho článku Polárka, som si uvedomila, kde je problém mladých mám. Teda, nie všetkých. V živote by som dieťa neuderila preto, lebo rozlialo kakao, lebo kreslilo po stenách (a to sa u nás stávalo), alebo niečo rozbilo....môj syn veru dostal po zadku a nie raz. Ale vždy len za to, čo urobil naschvál. Už dávno pred Lipšicom som praktizovala metódu "trikrát a dosť". U nás na 95% fungoval dohovor. Len sa mi zdá, že dnes mnohé matky robia všeličo iné, než vychovávajú deti. Aj dieťa matka MUSÍ naučiť sa hrať, ak chce, aby sa hralo. Tak, ako ho učí jesť lyžicou a neskôr príborom. Tak, ako ho učí zapnúť si svetrík, zaviazať šnúrky....a takisto MUSÍ s ním NA ÚROVNI komunikovať, lebo dieťa má snahu priblížiť sa svojím správaním dospelému. Dokonca som ho provokovala, aby sa so mnou "hádal". Dieťa sa musí naučiť aj MAŤ VLASTNÝ NÁZOR, bez ohľadu na rodiča. A rodič by mal s dieťaťom polemizovať a ak je tento názor dieťaťa nesprávny, primeranou formou mu to vysvetliť. Nikdy som na dieťa neprenášala svoje neúspechy, mrzutosti, on predsa za to nemohol. A dokonca som sa s ním ani neučila. Vysvetlila som mu, že to je jeho jediná povinnosť, ktorú má a ja ich mám veľa..dnes je z neho doktor prírodných vied, empatický mladý muž...nepíšem to preto ,lebo je môj, natoľko som kritická, má aj on svoje chyby, tak ako my všetci.
Napísala som veľa MUSÍ,niekto môže oponovať, ale-čítam tu každú chvíľu, ako tá, či oná nemôže otehotnieť, ako sa teší, keď otehotnie a porodí.......ale dieťa nie je hračka, ktorú môžeme odložiť, keď nás už nebaví, dieťa je NA CELÝ ŽIVOT. Každá matka by mala od mala svoje dieťa pozorovať a poznať-viesť ho správnou cestou-to je naozaj povinná, to dieťa sa na svet nepýtalo.

Polárka.Dobre sa to čítalo.Aj u nás fungovalo všetko bez bytky.Teraz sú dospelé,tínedžerky,zvyšok v puberte.Niekedy nervy v kýbli,ja slzy na kraji,ostré výmeny názorov.Nemám k tomu čo povedať.Ved od malička som ich učila vyjadriť svoj názor,postoj...Keby som nemala MM,asi by mi už teraz prerástli cez hlavu.
Nesťažujem sa.Nie sú zlé.Len tá výchova je už viac zložitá.

no mne občas ,,prerastá,, cez hlavu 9 ročná dcérka, je dosť ovplyvniteľná a tiež ju učím aby mala vlastné názory a ked sa jej niečo nepáči nech to dá najavo, slušne, bez kriku ale nech sa nedá do niečoho zatiahnuť, donútiť /okrem učenia/, niekedy sa nám názory rozchádzajú ale to pri takých bežných veciach, ja som toho názoru - najskôr povinnosti potom zábava, ona to chce opačne, príde zo školy, PC, TV, kamarátky, občas, ked viem, že nemajú veľa učenia, tak jej vyhoviem, ale väčšinou to funguje tak, že najprv sa naučiť, a potom si rob ,,čo chceš,, , občas sa ,,hádame,, kvôli upratovaniu, je strááášny bordelár a nikdy sa jej nechce upratovať, tak to nastupujú zákazy, nepôjdeš ku kamarátke kým neupraceš a nepovysávaš izbu /myslím, že 9 ročné dieťa musí zvládnuť upratať si izbu a povysávať - samozrejme, ked odíde povysávam ešte raz, lebo to nie je super, ale snaží sa/ tak isto riady umyť, nie každý deň ale občas, aj s upratovaním šatstva je problém, niekedy sa aj rozplače, čo ona všetkom musí, ked bola menšia sem-tam som jej pleskla po zadku ale to len tak symbolicky, potom som s tým prestala, lebo som videla že to nemá zmysel, a vyslovene biť ju, to nie, skôr pomôže dohovor, asi môžem čakať pestrú pubertu, len dúfam, že to rýchlo prehrmí bez vážnych dôsledkov na oboch stranách

ďakujem polárka, idem sa pozrieť na tú knihu, určite ma nebude stáť viac ako keby som niečo zbabrala výchovou a musela to naprávať, ak nezabudnem, hned zajtra si ju pôjdem kúpiť

Polárka, rodič je POVINNÝ-dokonca to vyplýva zo zákona. Načo má potom niekto deti, ak teda nie je povinný sa o ne starať a vychovávať ich? Niesť zodpovednosť? Už hore som napísala, že dieťa nie je hračka! Iba tú možno odložiť, ak nás prestane zaujímať! Ale je pravdou, že povinnosť môže byť chápaná rôzne. Chápem tých 5% Tvoho osobného zlyhania, to, čo si popísala ako "deň blbec". Ja sa však čudujem každému, kto svoju zlú náladu prenáša na iných. Toto u nás nefunguje.
Ja mám tiež mamu, ktorá vychovávala len príkazmi, zákazmi, nariadeniami a bitkou za čokoľvek. Ak prišla z práce napálená, tak všetko a všetci sme lietali. Každá drobnosť bola príčinou kriku a bitky. A práve preto to ja nerobím, ani som to nikdy nerobila. Avšak, za prekročenie "zákona" musí byť trest, inak by to dieťa nikdy nerozpoznalo, čo robí dobre, čo zle. By si sa čudovala, koľko, dnes už dospelých ľudí mi povedalo, že síce mali rodičov prísnych, ktorí ich trestali, ale zároveň ich veľmi ľúbili a vďaka tejto prísnosti sú tým, čím sú. A nemajú ani citový deficit.

lastovička, myslím, že nemáš obzvlášť neposlušnú dcéru. Pamätám na seba v jej veku. Veď úprimne, komu sa chcelo v vtedy upratovať? Píšem o mojom synovi, ako o slušnom chalanovi. Ale aj on mal už veci cez okno na dvore. Trikrát som upozornila. Neveril. Tak som mu pekne veci vyhodila z poschodia na chodník. Pozbieral, oprášil, ale už sa to nestalo, že by mal veci tam, kde nemajú byť. Bez kriku, bez bitky. Vec vyriešená. Moja kolegyňa 19-ročnej dcére pozbierala, čo mala v izbe rozhádzané, dala do igelitky a vyložila pred dvere. Dievča, či chcelo, alebo nie, muselo upratať. Áno, máš pravdu, 9 ročné dievča by malo zvládnuť upratovanie. Len to zasa netreba preháňať. Aj synovi som vysvetlila, že nejde ani tak o nejaký poriadok, ale nech si predstaví, koľko prachu "zje", ak ho neutrie a nepovysáva. Už je teraz dokonca poriadnejší ako ja.

Polárka, tí, čo vychádzajú z väzenia, asi neboli dostatočne vychovaní, nie asi, určite. Rodičia im nevštepili zodpovednosť(samozrejme, odhliadnuc od náhodných trestných činov). Ani môjmu ex nevštepili rodičia zodpovednosť za svoje činy. Ledva platil výživné. Ale viem, aká bola u nich "výchova". No a práve o tom to je. Prepáč, ale vieš prečo sa zmenil názov z "Nápravnovýchovný ústav" na "Ústav na výkon trestu odňatia slobody"? Nuž práve preto, čo píšeš na konci. Lebo sa to nedá. "Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko-neohneš ma mamo, keď už budem Jano". Naši predkovia vedeli presne, čo hovoria.

Ariesa, komu si adresovala tú otázku?

Podnetny clanok, Polarka.
Dost casto sa zamyslam nad vychovou svojich deti, hladiac pritom aj okolo seba.
Suhlasim s tym, ze dieta treba respektovat, neponizovat, nepodcenovat.
Zaroven si myslim a aj sa podla toho riadim, ze dieta potrebuje citit BEZVYHRADNU lasku rodicov, nicim nepodmienovanu. Moze vediet, ze nesuhlasim s jeho spravanim, konanim,ale STALE ho lubim a vzdy budem, nech by sa stalo cokolvek. A deti o tom uistujem.
Druha, pre mna zasadna vec je, ze dieta potrebuje hranice. Mantinely, ktore urcuje rodic. Mame ich vsetci, aj my, dospeli. Ak ich prekrocime - my, alebo dieta, ma to nejaky nasledok. Ak deti nemaju urcenu hranicu, stracaju istotu, pevnu podu.
Dalsia moja zasada: je velmi dolezite byt DOSLEDNY. Co poviem, to plati. Aj toto dava detom istotu a je to sucast dovery.
Ak nieco zakazem, trvam na tom. Ak nieco povolim, dodrzim to. Preto je velmi potrebne davat pozor na to, co poviem. Nevypustat prazdne vyhrazky, alebo prazdne sluby.
U nas doma platia rodinne pravidla, dodrzuju sa male ritualy (napr. ked sme vsetci doma, tak spolu stolujeme, cakame na seba, kym zacneme jest, pri jedle necumime na telku, plati orientacny cas odchodu do postele, platia nejake pravidla o sledovani telky... - to len na ukazku)
Bitku ako vychovny prostriedok neuznavam, vnimam ju tiez ako rodicovske zlyhania. Stalo sa mi to, pri kazdom mojom dietati asi 5x za jeho zivot. Vzdy som to zhodnotila ako svoje zlyhanie a uz to nerobim.
Ked sa divam okolo seba, vidim, ze sme s muzom dost prisni rodicia. Aj moja dcera tvrdi, ze som prisna. Ako svoju velku chybu vnimam vybusnost - niekedy kricim a nemala by som.
Ale moje deti vedia, ze ich nadovsetko lubim a keby sa cokolvek dialo, maminka a tatino pri nich stoja.
Vidim vo svojom okoli, ako rodicia deti rozmaznavaju, robia chyby a viem si aj predstavit, ake dosledky to moze (ale nemusi, jasne) mat.Nie kazdy rodic to vsak chce pocut, tak sa podla moznosti iniciativne nestaram. Verim, ze vacsina rodicov ma dobry umysel a mozno sa k podobnemu vysledku dopracujeme inymi cestami.
Fiii, ale som sa rozkecala
Eva

evi

Evi, súhlasím do bodky.

victory, nechcela som tým povedať, že mám nejako veľmi neposlušnú dcéru, tak normálne neposlušnú, viem že ani mne sa nechcelo upratovať, učiť sa, mala som dosť prísnych rodičov ale vo veciach ktoré neboli až tak podstatné a viem keby ma dokopali k určitým veciam dôležitým, mohla som byť inde, tiež som na dcérku prísna ale nechávam jej aj slobodnú vôlu, môže si v niektorých veciach rozhodnúť, myslím, že sa chová presne ako ja v jej veku, tak ked sa vyhrotí nejaká situácia, predstavím si seba pred niekoľkými rokmi a rozhodnutie rodičov a ako to na mňa zapôsobilo, potom sa snažím rozhodnúť sa tak aby boli ,,obe strany spokojné,, , aj ked nie vždy to ide,

jasné, že niektoré úlety našich detí náš vedú do vývrtky, ale pravdu povediac, s odstupom času, keď niekedy so synom takto spomíname, veríš či nie, rehoceme sa ako kone. Lebo už je to všetko za nami, život plynie v podstate pokojne. Uvidíš, raz budeš aj Ty s dcérou takto na to spomínať. Zo skúsenosti viem, že tie deti sa nakoniec budú upratovať, lebo-a potvrdila mi to aj kolegyňa, ako náhle mala Sandra prvého frajera, tááák upratovala a to isté aj môj syn. Ešte aj sviečku zapálil, aby mu v izbe voňalo. Želám Ti, aby si mala dobrý vzťah s dcérkou, lebo to je to najvzácnejšie v živote matky.

no trošku vás sklamem, kolegynina dcéra - strááášny ale stráááášny bordelár, kolegyňa sa tešila, ked si našla prvého frajera, to už mala niečo po 16-tich že si začne upratovať a skončilo to tak, že chlapec prišiel, upratal jej izbu, spravil si jesť a ona len sedela a kukala, jedna aj druhá, /každá z iného dôvodu/

nakoniec sa rozišli, začal jej vyhadzovať na oči že aká je neporiadna, boli párkrát na chate, a vždy zhľadávali nejaké veci, peňaženku, doklady, tak sa chlapec naštval, mladá že ked mu to vadí, nech si uprace, tak sa s nou rozišiel, nebol nejaký pedant ale chodiť celý deň v pokrčenom tričku, elbo čo vyzliekla to len tak hodila, potom že toho bolo naňho priveľa, že on s takou bordelárkou nebude, asi bola taký uvedomelý , že si zrátal, čo by ho to stálo nervov v spoločnej domácnosti, tak si našiel inú, a tak kolegyňa čaká čo bude, či sa dievča spamätá alebo či sa nájde taký čo mu to vadiť nebude, už čakajú 3 roky - obidve , ja tiež nemám niekedy poupratované ale ked som videla jej izbu, tak moja dcéra je pedant voči nej a to niekedy nie je v izbe mojej dcéry kde stupiť, ale to si nechám pre seba

MANIFEST POHODOVÉHO RODIČA
Nesúhlasíme s myšlienkou, že rodičovstvo je namáhavé.
Bez obáv nechávame dieťa o samote.
Odmietame konzumný spôsob života, ktorý útočí na život našich detí už od narodenia.
Bez zábran im čítame poéziu i fantasy.
Alkohol pijeme bez pocitu viny.
Odmietame puritána zakoreneného v našom vnútri.
Nemíňame priveľa peňazí na detské akcie a drahé dovolenky.
Pohodový rodič je šetrný a kreatívny.
Ležíme v posteli tak dlho, ako je len možné.
Hráme sa na lúkach a v lesoch.
Čas je dôležitejší ako peniaze.
Neporiadok zo zábavy je lepší ako poriadok z nešťastia.
Dom zapĺňame hudbou a radosťou.
Odmietame cudzie pravidlá a bezpečnostné predpisy, budujeme si vlastnú zodpovednosť.
Existuje mnoho ciest, po ktorých sa môžeme vydať.

Tom Hodgkinson : Pohodoví rodičia

...tiez vyborne citanie a prakticke rady...odporucam najme rodicom cholerikom ako sa stat rodicom flegmatikom...to jest prestat sa uplne zbytocne rozculovat nad rozliatymi tekutinami, pokreslenymi plochami, vynosenym riadom z kredenca a podobnymi zbytocnostami
...ja napriklad nerozumiem tomu ako niekto moze za prejav neposlusnosti pokladat napriklad to rozliate kakao..ved kolkokrat si ja pri vareni, peceni nieco porozlievam a to sa mam rozculovat? dolezitejsie je naucit dieta ze mama nie je sluzka a upratat to musi same...ale bez kriku a bitky a necakat ze to pochop ina na prvy krat, niekedy to trva roky ak by som mala cakat ze tomu porozumie hned tak ho predsa okamzite zapisem na matematickofyzikalnu fakultu lebo je genius

a hlavne si myslim ze dnesne deti maju zbytocne vela hraciek, hlavne ti mensie, ja som tiez prvemu synovi nakupovale takeho interaktickeho slona a medveda a neviem ake nezmysly a nakoniec com zistila ze to skor utlaca kreativitu ako rozvyja ja si z detstva pametam ze som sa v kuse hrala s takou mechanickou stavebnicou asi Meteor, a potom vonku, v lese, na luke, v potoku s tym co bolo po ruke...deti su zbytocne presycovane vselijakymi umelymi podnetmi a potom su "besne"

nebola to stavebnica merkúr? aj my sme mali niečo také, to bolo super, teraz sú hračky hotové, a deti nevedia ako čo postaviť, spraviť ...

Polarka vdaka za pekny clanok, akurat sa mi dnes hodil...Ja som este len na zaciatku, moja dcerka bude mat 11 mesiacov, ale uz teraz vidim, aka dolezita je vzajomna komunikacia. Pracujem hlavne na krotení svojich emocií, lebo som dosť vybušna povaha. Dolezite podla mna je, ze si clovek uvedomi, kde robi chybu. Nikdy som si nemyslela, ze vychova deti je taka ťažká. Dufam, ze sa raz naucim byt dobrou mamou.

Moja kamarátka vraví:Malé deti pijú mlieko a veľké krv....
a ja,čím sú moje deti staršie,tým viac jej slovám rozumiem.
Najstarší je už dospelý a myslím,že je to zlatý človek.(veď je môj,však áno! )Žila som s ním dosť dlho sama,užil si tzv.voľnú výchovu,čo medzi nami dvoma znamenalo veľkú dôveru.Ako prvák sa sám ráno budil do školy,nikdy sa nestalo,že by nezamkol byt,poznal hodiny a do školy chodil na čas.Nikdy sme neriešili také blbosti ako je to spomínané rozliate kakao krikom,alebo nebodaj trestom.Bol veľmi živé,priam divé dieťa,ľudia z okolia mi vždy dohovárali,že som na neho málo prísna.Ale na neho platilo vždy tiché a milé slovo,vedela som,že ho to všetko čo povystrájal mrzelo.Niekedy,keď som musela zostať v práci dlho do večera,po telefóne som mu nakázala,čo treba kúpiť a on vedel aj kde sú peniaze a všetko vybavil.Vedela som,že nevodí domov cudzích neznámych ľudí (pretože sme sa tak dohodli a dohody sú u nás sväté)a on vedel a vie aj teraz,že vždy,kedykoľvek,nech sa jemu stane čokoľvek,môže prísť za mnou a všetko mi povedať.Vždy bol moja veľká a dobrá "bútľavá vŕba".No už sa to mení ,má svoju priateľku a ona preberá pomaly ale isto moju štafetu...ja som s tým zmierená,ja som svoju úlohu splnila a som len rada,že si našiel tú svoju spriaznenú dušičku.
Mladších chlapcov sa snažím vychovávať tak isto,ako najstaršieho,žiaľ nedarí sa mi to tak úplne.Pretože je veľký rozdiel,keď je žena s deťmi (dieťaťom) sama,alebo má aj partnera.Manžel sa veľmi snaží,aby robil a dodržiaval naše dohodnuté pravidlá,ale...Náš najmladší špekulant totiž zistil,že keď ja niečo nedovolím a príde domov tatinko,tak rýchlo ide s prosíkom za ním ,zabliká veľkými očiskami,urobí prievan mihalnicami a tatinko by zniesol modré z neba
Máme doma ale určité pravidlá,ktoré platia vždy a za každých okolností,napr.sa neklameme,ani zo srandy,každý má svoje určité súkromie,do ktorého mu nik iný nevlezie,-napr.každý má svoj písací stôl a ja im ho neupracem,keby tam aj mravce žili bez ich vedomia,robíme to spolu,spoločné obedy a večere,keď sme všetci doma atď.
Ešte nás čaká puberta trojmo ,dúfam že tanečná a stužková tiež trojmo ,hádam aj štyri svadby,štyri nevesty .cesta dlhá do dospelosti našich junákov.
Inak s odstupom času,keď si porovnám výchovu a môj prístup v mladších rokoch a teraz,je v tom veľký rozdiel.Teraz ma nerozhádžu také veci,že nemáme urobenú službu vo vchode,preto nemôžeme odísť na výlet.Alebo kedysi pred rokmi,muselo byť najskôr všetko vyžehlené,vyškrobené tip top aj v skrini,aj v kočíku naaranžované dieťa .Teraz som rada,že dokážem zapnúť práčku,niekto to povešia na sušiak a keď počujem:Kde mám ponožky,na sušiaku?len prikývnem a svet sa točí presne tak isto.
(aj keď to žehlenie zbožňujem stále,len akosi už nestíham )A tiež som prišla na to,že keď dochádza ku konfliktu medzi mnou a deťmi,vždy je chyba vo mne.Naozaj.Pretože ja som,teda dúfam že som autorita,odo mňa sa očakáva,že ja zvládnem krízovú chvíľu,ktorá sa blíži a ja ju cítim,že už hrozí.Dieťa sa učí od nás dospelých a len všetko kopíruje,takže pokiaľ začne dieťa na mňa kričať,mala by som sa zamyslieť prečo to robí?Asi to robím aj ja,inak by ho to ani nenapadlo,veď preto sa aj hovorí,že deti sú naše zrkadlo