samozrejme, ostať bez dieťaťa hlavne keď je maličké je ťažké a ja som syna ročného dávala do jaslí a bola som viac hotová ako on, ale dá sa to, je to len zvyk. hlavne pri prvom, druhé už som bez problémov polročné nechávala s babkou a chodila brigádovať.
matam,
rozumiem ti. Podobne som to prezivala, ked bola moja dcera mala. Ked som ju dala ako 2,5 rocnu na dve hodiny do skolky, chodila som po ulici ako namesacna, akoby mi chybala cast tela... Uvedomovala som si zaroven, ze okolo mna kraca mnozstvo zien, ktore maju svoje deti tiez niekde v skolke, v skole atd. a su pokojne, pracuju, vybavuju...
Matam, dnes to uz beriem uplne inac, uvedomujem si, ze pre moje deti su velmi, velmi dolezite aj kontakty s druhymi ludmi, bez mojej pritomnosti, to vsetko su faktory, ktore ich formuju.
A ver mi, tebe a manzelovi by velmi dobre padlo ist niekam sami dvaja, byt na chvilu znova len pre seba... My takto chodime raz za kvartal s muzom bez deti - na chatu, do divadla, na golf, na pivo...
Dokazeme si to uzivat a netrapit sa, co je s detmi - ved su vzdy v dobrej opatere.
Eva 
Nie, až také nie, teda-pri prvom som bola úzkostlivejšia, ale pri druhom už nie-to som už hľadala niekoho, kto by s ňou chcel byť a cesta do Potravín bola pre mňa nekonečným výletom.
Mali ste ťažký začiatok, tak ju chceš ako malinkú Palculienku mať pri sebe stále. Ale nemboj, to sa poddá a ako aj Betana píše-pri druhom to už bude iné...
no baby len ja si vooobec nie som ista ci nejake druhe bude...
Ja som to cítila úplne rovnako. Ale keď už bol čas na školku, povedala som si, že medzi deťmi im bude fajn a urobila som dobre. A ja som si zvykla tiež.
tiež som cítila to isté, ale čím sme boli viac od seba, tým to bolo lepšie, aj teraz ked ide niekde napr. na prázdniny na viac dní preč, tak prvý deň mi je smutno ale potom si to už užívam,
a preco chces na tom vobe nieco menit? vsetko ma svoj cas a vsetko dozreje....ja ma tiez dievcatko v rovnakom veku a uzivam si ju. ako sa len da! cas tak rychlo leti a ano sa nenazdas a bude mat svoje zaujmy a zaluby a vsetko bude tak, ako ma byt.....ivet
ivet ja nechcem menit nic na tom ze si ju uzivam a travit s nou veeela casu skor by som chcela zmenit tie svoje pocity... to ze ist s muzom do kina na chatu...ako pise evka a uzit si to nie stale smutit ze som bez malej aj ked viem ze jej s mojou maminkou nic nechyba (ani ja 
)
no a niekedy aj rozmyslam ci jej tym nejako "neskodim" ze je naucena byt nonstop so mnou ci si nebude dlhsie zvykat na skolku ci bude dost samostatna... ale na to je asi este casu dost ci???
...presne tak! casu dost....my sme zacali chodit do materskeho centra a stretavat sa s inymi mamickami a detmi.....a pritom sme spolu....
a ked ste spolu,urcite jej neskodis! to su vsetko predsudky.....dieta ma byt s maminou presne tolko, kolko potrebuje a ona to potrebuje-mozno len ty nevies preco....tak to neries.
ivet
dcerke urcite "neskodis", neboj.
Zalezi vsak aj na tom, aku ma povahu. Pokial je spolocenska, lahko sa zoznami a zvykne na nove prostredie a ludi, je to ok, ale ak ma zabrany pri zoznamovani, treba ju trosku k tej samostatnosti podporit a viest. Poznam to, mam skusenost s dcerou.
Matam, neboj, zvladnes to a ako pise ivet, vsetko ma svoj cas
Eva
Nesil to...pockaj na jej prvu "pubertu" (v 2-3 rokoch)
Matka neboj niako jej neublizi to ze ju tak strasne lubis 
prave naopak tieto nase drobuliatka potrebuju veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeela lasky a pozornosti.To ze ste spolu nonstop je normalne ved si jej mamina ktoru velmi potrebuje a neboj zachvilu pojde do skolky a aj keby bola trosku viac na teba naviazana casom si zvykne a bude stastna ked pojde medzi deticky ako ta moja.Bolo par dni placu 
a teraz sa tak tesi do skolky ze aj cez prazdniny by tam bezala 
A to je na mne stale inac nalepena .Ale mne to nevadi ved je to moje nezbedne ale krasne Ahoj sesternica Eva
Ahojte vsetky
uz dlhsiu dobu rozmyslam nad touto otazkou:
Mam skoro 15 mesacnu dcerku a som na nu strasne strasne naviazana. No ale rada by som z nej vychovala sebavedome samostatne dievcatko a nie az moc maminkyneho maznacika. Jej nastastie zatial tato moja uchylka problemy nerobi a nevadi jej byt nejaku dobu bezo mna. No ale pre mna je aj chvila bez nej "utrpenim". Asi je to tym ze po narodeni bola viac ako 2 mesiace v nemocnici a odvtedy co sme konecne mohli byt stale spolu som sa od nej nedokazala pohnut. Stale mam v podvedomi ten strach o nu... Ked niekam musim ist nechavam ju len s maminou alebo mm tym 100% doverujem a viem ze je v tych najlepsich rukach ale... aj tak sa mi od nej odchadza straaasne tazko a celu dobu co som prec myslim len na to nech sme uz spolu. MM ma uz dlhsie prehovara nech si spravime aspon nejaky vykend vo dvojici alebo tak ale ja si nedokazem ani predstavit ze by som sa rano zobudila a ona by nebola pri mne. Myslela som si ze postupom casu to bude lepsie ale je to skor naopak. Mala som uz aj ponuku vratit sa aspon brigadne do prace ale to aaabsoluuutne nehrozi - uz teraz sa desim toho ze raz pojde do skolky
Mali ste/mate aj vy niekedy taketo pocity?