asi zla mama?:-(

Tak najdôležitejšie je - ukludni sa. Nádych a výdych. Potom to rieš. On nechápe prečo mu ty dávaš po prstoch, prečo nemôže rozhadzovať jedlo (veď je to zábava), búchať hračkami o sklo. Musíš len pomaly a trpezlivo vysvetlovať. A nehovoriť mu stále, že nesmieš. To má asi opačný účinok.
Keď chce búchať, daj mu kladivko (samozrejme hračkárske) a stavajte.
A s tým jedením, len trpezlivosť. Pri tej polievke skús napr. mu dať zeleninku na jeden tanierik pred neho, nech papá sám a ty mu medzitým dávaj polievku lyžičkou.
Alebo ho nechaj chvíľu hladného, zober mu to jedlo, keď rozhadzuje, ukáž mu ako to musíš čistiť. Môžeš mu dať aj do ruky handričku, nech ti pomôže, veď on to ušpinil.

rozhadzovanie jedla poznám veľmi dobre, mám to doma v 4.-ročnom vydaní a stále ho to baví....aj mňa to veľmi "baví" umývať steny od kapustnice, zbierať zo zeme neustále naschvál rozsypané zemiaky, vyťahovať spod gauča schovaný rezeň, vieš koľko je omrviniek z 2 rožkov??? celá obývačka....ak nájdeš "recept" tak mi ho posuň, u mňa už zlyhali všetky možnosti - akurát poradím umývateľné steny, investovala som do kvalitných farieb a môžem ich umývať saponátom, je to veľmi praktické...jáááj a keď chce jesť jogurt, vždy kupujem dva, prvý skončí rozbitý na zemi a z druhého zvykne zjesť polovicu, pretože druhá polovica končí na oblečení, stole a podlahe....
pevné nervy želám, ja som už rezignovala, po 4 rokoch ma to už naozaj prestalo baviť

a nas sa caviky s jedlom nerobili ani nerobia.
Dietatko od malicka vedelo, ze papa sa za stolom, pripadne v detskej stolicke. Inde nie.Nahananie dietata po byte s lyzickou? U nas nehrozilo.
Ked chcelo papat same, nech sa paci. Ale akykolvek naznak vymyslania som v zarodku brzdila. Jedlo nie je na hranie. Iste, ked sa dietatko uci papat, tak aj okycka, aj natrusi. Ale nie naschval.Zabavanie dietatka hrackou pri stole? A naco?
Aj nas Samko, ked uz bol trosku vacsi, si k stolu niekedy doniesol hracku. Ale nehral sa s nou pri stole, auticko (neskor zvieratko) sa nanho divalo, ako pekne papa. Tot vse. Chces sa hrat? Po jedle.
Noellila, klud. Nie si zla mama. To si nehovor.
Si pre svoje dietatko ta najlepsia mama na svete. Ale ucis sa, skusas.
Dietatko potrebuje mat hranice, mantinely a tie urcujes ty. Neboj sa byt prisnejsia, nedovol mu veci, ktore sa ti nepacia. Urci dietatku, co moze a co nie. Toto bude potrebovat aj na dalsie dlhe roky. Citit autoritu v tom dobrom zmysle slova.
Eva

noellia určite nie si zlá matka, zdá sa, že tvoj syn je práve v období vzdoru. Je o tom more literatúry, niečo si prečítaj a uvidíš, že si pre svoje dieťa tá najlepšia matka. Určite je však potrebné dieťaťu neustále zdôrazňovať, čo sa smie a čo už prípustné nie je.
Kuk napríklad tu.
http://primar.sme.sk/c/4116419/ako-prezit-obdobie-vzdoru-u-deti.html
Náš tiež vymýšľa s jedením (a to už má 6 rokov), riešime to takto: Keď je hladný príde a vypýta si. Keď odmietne, neje. Vie, že sladkosti dostane, len keď bude najedený normálneho jedla, inak má smolu. Myslím, že problémom je aj prílišná starostlivosť a chýbajúce mantinely odtiaľ - potiaľ. Držím palce.

U nas je to tiez prisnejsie. Moze sa jest v obyvacke, ale ked nevie jest v pokoji rozok nad tanierom na kolenach - poslem ho za stol do kuchyne. Pomaranc sa negula, na to su lopty. Bananom sa nestriela. Od stola sa neodchadza medzi chodmi. Taniere sa spratuvaju - nie same, samozrejme.

Ale zacalo to inde. Drobec Bol kojeny, nebol s nami pri stole, motal sa popod a ked nieco potreboval, neutekali sme od jedla, ale musel pockat, kym dojeme. Von, ked bol starsi, nedostaval keksiky, prisli sme domov a najedol sa.

Dievcata, netrapte sa, tie vase deti su sikovne, az velmi chvilu to trva, kym clovek najde sposob, ako byt krok pred takym sikovnikom.

Keď boli moji chalani maličkí a skúšali na mňa plač, vzdor... som sa snažila si ich jednoducho nevšímať a ignorovať takéto prejavy. Keď videli, že to nezaberá, pochopili a správali sa normálne. A papať skús dať vtedy keď bude dieťa naozaj hladné a len v kuchyni. Deti si chytré, pochopia čo sa od nich chce, resp. nechce, len to chce trpezlivosť a vytrvalosť. Neustúpiť im, nevšímať si plač a oni prestanú. No teda aspoń u nás to tak fungovalo. Ono keď nie je divák, tak je divadielko zbytočné. Ja som vždy malému povedala, že keď sa prestane jedovať a bude znovu dobrý , potom za mnou môže prísť a nechala som ho samého v izbičke. Prišiel za chvíľku so širokým úsmevom a bolo po hneve.

Noellia nemyslím si,že si zlá mama,koli tomu,že drobcovi klepneš po prstoch...riešiť čo a ako robíš a návod ako by si mohla či mala robiť Ti nedám,nenapíšem,lebo... Ja som zlá mama,lebo niesom trpezlivá...viem ako asi sa majú určité situácie riešiť,no koli mojej netrpezlivosti mi často rupnú nervy,mávam za to velké výčitky svedomia a moj synček dostane bytku,čo ma chvílku po tom nesmierne mrzí,nie klepnutie po prstoch...preto som zlá mama,no dúfam,že časom sa to so mnou zlepší,snažím sa vytrénovať si trpezlivosť...som zlá mama,ale velmi milujúca,za synčeka by som aj život položila! Takže želám vela trpezlivosti!!!

A čo mám Lydusha spraviť...zabiť sa? Som zložitý človek,no koli drobcovi sa snažím...neslubujem,snažím sa polepšiť...

Lydusha ja som tu nerozvíjala,že prečo stratím trpezlivosť,rupnú mi nervy a drobča dostane bitku...neriešim problém ja,ale niekto iný...chcela som len napísať Noellii,že sa nemusí trápiť,lebo sú aj naozaj zlé-nanič mami...ako ja... Inak by som mohla písať ovela,ovela viac problémov,ktoré mám so svojím velmi živím synčekom,ako má napr. Noellia...keby som tie problémy chcela riešiť takto,tu s Vami a počuť Vaše názory,pripomienky,rady...tam by si mi potom mohla vyčítať moj postoj,alebo správanie voči synovi,alebo roznym situáciam s ním...keby si vedela o všetkom,o tých situáciach a jeho správaní...možno niekedy budem tak zúfalá,že budem názory,pripomienky a rady hladať už iba tu,ako poslednú nádej...

Napísala...a nevadí mi,že si reagovala,ani to ako si reagovala,ved keby som to tu aj riešila,tak iné reakcie asi ani nečakám,len odsudzovanie... "konieckoncov-tvoj život,tvoje dieťa,mlat si ho kolko chceš." tak to si zabila,akoby som ho týrala,ved nevieš absolútne o ničom,ani o samotnej bitke-ako u nás vyzerá...a robíš tu nejaké závery v podstate z ničoho...a na nič sa nevyhováram,neviem kde si k tomu dospela...?

Denka, kľud. Ani nevieš koľko z tých čo sa bijú do pŕs a tvrdia, že by dieťa ani po zadku necapli, svojim deťom naopak tiež občas šupnú po riti. Len priznať si to na fóre, kde sa dokonca aj osobne poznáme je tááák ťažké.

Manny dakujem za uznanie...ja som totiž otvorený človek,ked chcem niečo povedať,tak poviem pravdu,lož neuznávam,ak,tak radšej nepoviem nič...Som z tých,ktorí sú vdační svojim rodičom za detstvo bez bitky a tiež preto mám názor,že bitka nič nevyrieši a k ničomu nevedie.No bohužial,alebo našťastie?...mám velmi živého synčeka a občas mi prerastie cez hlavu,stratím trpezlivosť,rupnú mi nervy a on dostane bitku...považujem sa preto za zlú mamu a nemám problém si to priznať,napriek tomu,že je to nepríjemné...som z toho často nešťastná,sklamaná sama zo seba,ale je to tak.A z Lydushy si nerobím nervy,len s nou komunikujem...velmi ma zarážajú ludia ako je ona,ked robia nejaké závery (...a je jedno,či pozitívny,alebo negatívny...) z ničoho,alebo len z minima informácií...to sú vlastne len predsudky,ktoré robia z človeka...prepáčte za výraz...hlupáka

Lydush toto je fakt trochu ... no predstavovať si, že moje dieťa umrelo......ani vo sne nie.
Ja som nepísala že ty sa biješ do pŕs. Písala som, že je veľa takých moralistiek. Nie že Lydusha je taká. Ja neviem ako si vychovávala Luciu a môžem a nemusím ti to veriť.Sabínku som nebila. Proste vždy sme sa s manželom priklonili skôr k vyjednávaniu a kompromisom. Alebo sme sa dlhé hodiny rozprávali.
Nemyslím, že som robila v jej výchove niečo zle,len som bola až moc mierna mama. A teraz sa mi to vypomstilo. Každý rodič a každé dieťa je iné.
Už sa tu veľa popísalo o bití detí. Nechcem sa tu o tom baviť znovu, lebo aj tak to nikam nepovedie.
Vravím len, že mne výchovná nikdy neublížila a ani som sa necítila ponížená. Naopak, možno keby ma mama chytila, zdrala a zavrela niekam, nespravím toľko hovadín, čo som spravila a za ktoré teraz trpím.
Netlčiem svoje deti, nemlátim, ale myslím, že už aj moja 15 mesačná Anetka pochopí, keď jej 10x za sebou poviem nono, nesmieš trhať tie žalúzie! Kým sa nepostavím a nedám jej po prstoch ani to s ňou nehne a ešte sa mi smeje do očí.
Keby chytila jogurt a tresla ho o zem tak isto dostane po prstoch. A ver, že moje deti ma ľúbia. Nie babičku ktorá ich ochraňuje a ani na nich nezvýši hlas. Ani pani učiteľku, ktorá Kajke ani vlások neskrivý ale mňa. Mamu-jedinú ktorú majú. Ktorá aj napriek tomu, že občas zlyhá a capne, ich miluje najviac na svete a dala by za ne aj život. Vedia to a tá čo od nich dostáva pusinky, tá čo je objímaná ich malinkými rúčkami, po ktorých občas dostanú som ja.Pre mňa nik a nič na svete nie je viac ako moje deti. Ja s tým žijem a som šťastná.

Neoslovila som teba a ani som nenapísala, že myslím konkrétne teba.
Dávno neriešim tvoje výchovné a iné metódy a preto si myslím, že ako tak spolu vychádzame. A budem rada, ak to tak aj zostane.

Rada od priateľky ...........................................................................................................................................................

Lydush Tvoja dcéra mohla,alebo môže byť iná,ako je môj synček a jedna výchovná mohla na nu dopadnúť úplne inak ako na mojho syna-každé dieťa,každý človek je iný a rovnaké veci vníma rozdielne...každý je individuálny a výnimočný...Ja neriešim Tvoje výchovné metody-je to každého osobná vec,je možné,že pohladenie je účinnejšie ako bitka,netvrdím opak,no nikdy som ani Tebe ani nikomu inému nepovedala,ani nenapísala,že som ZA bitku!!!!!!!!!!!Tak sa prosím Ta,takto o mne nevyjadruj.Ja som len napísala,že som jedna z tých (...viem,že niesom jediná...) ktorej dieťa občas bitku dostane...a už raz som Ti napísala,že nevieš ako u nás bitka vyzerá,nevieš čo presne ja pod tým slovom myslím,tak Ta znovu prosím,nerob zo mna tyrana,lebo ním určite niesom,to viem naisto!!!A ked sa pýtaš,že odkial má dieťa vedieť,čo od neho ty chceš,tak si myslím,že predsa od Teba počulo prosbu,alebo príkaz,alebo jednoducho vyjadrenie sa a tým pádom to má vedieť od Teba...môj názor.A predstavovať si,že mi dieťa umrelo,prepáč,ale to si nebudem,lebo si to predstaviť neviem a ani nechcem,tu zdielam názor Manny,že je to trochu prehnané!!!A dovolím si Ti dať otázku,či som to správne pochopila...Tvoja dcéra ked bola pri Tebe,kým bola u Teba,tak bolo všetko ok a ked je,alebo bude preč,tak Ti je jedno čo s nou bude,alebo ako jej bude???Ide si svojou cestou,ktorá Ta už nezaujíma a netrápi? V takom zmysle si to napísala,že si rada a hrdá na to,že ste nič závažné a dramatické riešiť nemuseli a ak niečo také v budúcnosti príde,Teba sa to už netýka? Myslím,že všetci sme deťmi svojich rodičov,aj ked máme 20,či 40...A ešte niečo,myslím,že je pravdou to,čo sa hovorí...čím vačšie a staršie deti-tým vačšie starosti,tak si myslím,že ak niečo závažné a dramatické máš s dcérou riešiť,tak to ešte len príde... A ešte by som chcela podotknúť,že tento blog bol o niečom inom a o niekom inom,tak ak ešte chceš niečo na dlhšie,tak asi inde a chcela by som povedať,že by som bola nerada,ak by sa našou komunikáciou,narušil vztah medzi Tebou a Manny...

Ok.Ja v podstate tiež s bitkou nesúhlasím,no zatial je to tak,ako je...a,že človek sa najlepšie učí na svojich chybách,to asi uznáš aj ty-tým nechcem v žiadnom prípade povedať,že si to má odtrpieť moj synček,ale sama si napísala,že si zistila,že pohladenie je účinnejšie ako bitka...to znamená,že si dcéru udrela...neskor pohladila...a tým zistila,že sa to dá aj inak...preto dovol prísť na to aj mne iným spôsobom,ako odsudzovaním ma... Dakujem za pochopenie.

Noellia neboj si skvela maminka. Malicky preziva len obdobie vzdoru, to prejde. Este sa na tom nasmejes. My sme vela casu travili vonku na ihrisku, mal tolko prace, ze ani hlad ho netrapil ledva jogurt spapal, ked sme prisli domov, len odpadol do postele, obedoval az ked sa zobudil aj o 15.00, pravda nic som neurobila, az ked spal, ale potom papal vsetko co som mu dala. Niekedy ked nechcel tak papal pri TV, nebola som moc rada, ale aspon sa najedol, no nemalo to na neho zase az taky zly vplyv ako som sa bala, papa ked je hladny, ma teraz 3r. Ked to tu citam, tak som rada, ze je aky je. Vzdy som hovorila nebudem ho bit, ale niekedy sa to fakt neda,1000x mu nieco poviem ze nesmie, 1000x mu to vysvetlim a nic. No ale zda sa ze uz si konecne aj da obcas povedat.

Naše deti mali také obdobie, že vymýšľali pri jedle. Až som im raz obed zobrala a povedala, že večera je o šiestej a do vtedy sa nič jesť nebude, keďže nie sú hladní. Potom sme išli kŕmiť labute, zobrali sme suchý chlieb...Po necelej hodine začali "škamrať", že sú hladní, boli jedovatí, hnevali sa. Ale trvali sme na svojom, že večera je o šiestej. Od hladu začali objedať aj ten suchý chlieb a po ceste domov vykrikovali ich krstnej mame pod oknom, či nemá niečo jesť . Teraz na to spomíname s úsmevom, ale veľmi to pomohlo. Vždy, keď hundrali na jedlo, stačilo pripomenúť labute. A ďalšia vec, ktorú praktizujem stále, a to už majú pubertálny vek, ak nechce obed, v poriadku, ale nedovolím, aby si o desať minút išli zobrať sladkosť, alebo niečo iné. Ani ovocie.
Verím, že sú prípady, kedy tieto situácie ovplyvňuje veľa iných faktorov, ale vo väčšine prípadov, sú to nesprávne stravovacie návyky v rodine. Každý rodič pozná svoje dieťa a vie rozlíšiť, či sa jedná o truc, alebo spúšťačom je niečo iné.
Naše rady, aspoň podľa mňa, patria tej prvej skupine.

Pri dileme bit ci nebit mi vzdy zide na um jedna prihoda. Ked mal syn tak cca 5 rokov, zo skolky si priniesol strasne skaredy zvyk - vulgarne nadavat. Zjavne aj vedel co to znamena, lebo to pouzival v hodiacich sa situaciach. Nasi boli vzdy pri nom strasni odporcovia bitky, nadavali nam ze sa ho nemame opovazit dotknut, ze oni to z neho vyzenu ignoraciou a vysvetlovanim. No, moc to nezaberalo. Nadaval dalej, oni nadalej okato ignorovali.
Potom sme isli raz na nakup do hypermarketu. Maly si postavil hlavu, ze chce ist na tie detske auticka. Vysvetlovala som mu, ze nemame drobne atd. Zacal hukat na cely hypermarket ze : Ty pi.. . V ten moment mu moja vlastna mamina nekontrolovatelne taku strelila, ze som sa az zlakla ako mu hlava podskocila. Smiali sme sa ako najati, ked sme zistili ze je vsetko OK, ze kde je to vysvetlenie, ta ignoracia. Vysledok???? Po mesacnom tyrani nadavkami tieto zmizli a drzi mu to doteraz a babicku s deduskom miluje nadovsetko nadalej. Neznasa nadavajucich ludi a opravuje aj spoluziakov .