Deň matkovy

alebo zúfalej matky zúfalé činy

Zmordovaná, na ceste domov z výstavy z Trenčína, som sa dostávala do obrazu každodennej reality komunikáciou s najbližšími: "Nemáme čo jesť..." "Nemáme šunku ..." "Jakuba bolí brucho ..." až po správu od staršej devy"Prídem zajtra domov, budeme oslavovať Deň matkovy?"

Hneď mi stúpla nálada, tuším poľský výraz, je ozaj rozkošný. Keď oslavovať ta oslavovať, zrušila som pôvodnu inštrukciu, "Vyber mäso z mrazničky." Však kedy je najideálnejší čas nechať sa pozvať na obed, ak nie na Deň matiek.

Slávnostný obed v reštike sa konal. Užila som si ho, niet nič lepšie ak niekto iný navarí, aj vzácne stretnutie celej family stálo za hriech. Ešte som riešila dokupovanie výstroje pre syna na výpravu do sveta ... Domov sme akosi prineskoro dorazili... Z prípravy obeda som sa vyzula, ale z  koláčkov nie. Mladšej deve som počas dňa akčne sľúbila, že jej spravím rýchle tiramiu, bo pri jej histaminovej diete, môže máločo. Len ja umelkyňa, som je už aj dva týždne venčeky sľubovala ... 

Tiramisu bolo rýchle, dve verzie boli raz dva hotové.Venčeky som chcela devám prenechať však nech sa zabávajú, len som zapomla, že veľká deva, nemá ešte krk v poriadku. Ta som mierne nadávajúc experimentovala s odpaľovaným cestom z bezlepkovej múky. Ozaj zábavisko, trikrát mi praskol sáčok so zdobiacim nádstavcom, bo som si poriadny nekúpila .... Plnenie exemplárnych pidi venčekov som už prenechala devám, aby som ešte rýchlo dala piecť chleba pre nejmladšiu. Inak klasika niet nad oblížprstové koláčiky, bo presne také boli aj moje venčeky ... Majú zo mňa doma srandu, že by som svoje výtvory mala nazvať Oblížprstové koláčiky I., .....

V pondelok, spokojná sama so sebou, ako som syna do Santiága celkom light pobalila (ide bezo mňa), som si sadla k jeho vyslúžilým botaskám, že voľajaké diery zaplátam. Na nové som ho neukecala  začiatkom mája, keď bol doma, a teraz som to akosi neriešila, bo iné bolo treba. Pri ich reštaurovaní som si pripadala ako pravá artmama. Však to skoro to isté, čo obuvník.  S tavnou pišťoľou som odliepajúce sa časti priliepala, s ihlou a niťou diery štopkala ... Výsledok aj s prižmúrenými očami ako tak vyzeral, ale botaskám som nepomohla ... , bo topanka bola zrazu užšia. Konec, treba nové, som sa rozhodla.

Práve tomu som sa celý čas chcela vyhnúť, kupovaniu topánok, na poslednú chvíľu, v zhone a bez možnosti rozchodenia .... Až jedna hodina, zoaj len jediná nám zostala po dobalení, uvarení obeda, a pred odchodom vlaku,  na kúpu turistických topánok, čo zvládnú 200 km za 10 dní, bez otlakov ... Voľajaké sme kúpili..., až o dva týždne sa dozviem, aké vlastne .... V aute som ich narýchlo naipregnovala, syn na nohy okamžite nazul, a do sveta mladého muža vyslala. Na začiatok do Blavy a v nedeľu, tam kde sa ešte stále raz chystám, na púť do Santiaga de Compostelo. Sľúbil, že pôjde aj so mnou, raz. Tak si počkám na darček na 50 tku. , však noc je ešte mladá ...

Len kus rozmýšľam o svojom zdravom rozume. Dievčatá už ste štopkali botasky? Čo zúfale ste vy vystrájali v úlohe matky?