Včera som išla spať neskoro a aj tak som nemohla dlho zaspať. Rozmýšľala som nad Konvalinkou, Polárkou, Dvojčatkovou mamou aj nad všetkými ostatnými dievčatami, ktoré sú v situácii, že biologický otec ich dieťaťa s nimi nežije, častokrát nechce platiť, alebo sa na súde vyhovára, že nemá z čoho - hoci má, o dieťa sa nezaujíma, poprípade tvrdí, že vlastne dieťa nie je jeho atď.
Je bez debaty, že takéto správanie bio je otrasné a osobne dosť dobre nechápem, ako sa jeden chlap môže takto chovať k vlastnému dieťaťu. Ale čo s tým ja, alebo hocikto iný narobí? Nič. A nič s tým asi neurobia ani mamy tých detí. V tomto vám fandím a držím palce - vytrieskajte z bio čo najviac peňazí. Nech aspoň platia, keď už sa nestarajú. A ponadávajte si na nich, posťažujte sa, keď sa vám žiada - ale tu, na Naničmame. Pri deťoch hovorte inak.
Preto vlastne píšem tento príspevok. Včera som popísala tu Konvalinke, tu Polárke, tam Dvojčatkovej mame. Tak teraz chcem napísať sem aj pre ostatné takéto maminy.
Deti sa narodili z lásky. Potom sa niečo pokašľalo. Deti za to nemôžu. Rodičov si nevyberali. A je v ich prirodzenosti, že túžia po tom, aby mali normálnu rodinu. Nie vždy to však ide. Nemôžete niekoho ťahať za nohu a nútiť ho, aby s vami žil, keď nechce. A keby sa vám to aj nakrásne podarilo, že by ste ho donútili - čo by to bolo za rodinu?
Takto to však deti neberú a nechápu. Sú to deti. Vidia okolo seba, že iné deti majú skutočnú mamu a skutočného otca a všetko je v pohode. Prečo aj ich bio s nimi nežije? Prečo nemajú pri sebe otca? A čo keď odíde od nich aj mama? Alebo prečo s nimi žije iný tatko? Neraz sa stane, že si do hlávky naberú, že za takú situáciu môžo oni - deti. A trápia sa prenáramne. A nesú si to do života. A robí to s ich psychikou divy. To vy, maminy, asi nechcete, však?
Možno si hovoríte, že takto je tým deťom lepšie. A neraz máte pravdu. Ale deti to svojím detským rozumčekom nechápu a vysvetľujú si to po svojom - neraz zle. Keď mamy s deťmi na túto tému nehovoria (lebo si myslia, že tomu ešte nerozumejú, alebo že keď sa nepýtajú, tak ich to netrápi), deti sa neraz neodvážia spýtať, ako to vlastne všetko bolo a čo sa vlastne stalo a prečo. Neraz to ani nevedia sformulovať, čo ich trápi - ale toto všetko nič nemení na tom, že ich to trápi.
Toto všetko tu vypisujem len a len preto, že vás chcem za vaše deti poprosiť - hovorte s nimi o ich bio. A hovorte o nich vždy, keď to vyplynie zo situácie - keď prídu od bio peniaze a vy konečne môžete deťom kúpiť topánky, keď deti vidia fotko bio, keď stretnete v meste niekoho z rodiny bio a pod. A hovorte s nimi na túto tému už teraz - aj keď je dieťa ešte v brušku, alebo sa vám zdá, že je ešte maličké a nerozumie tomu. A nehovorte pred deťmi o ich bio nič zlé, nenadávajte na nich, neprenášajte na deti svoju zlosť, sklamanie, poníženie a krivdu.
Nechápte ma zle - nechcem po vás, aby ste deťom klamali a sľubovali im niečo, čo sa určite nestane. Nie, nehovorte - váš bio je skvelý človek, čoskoro príde a bude žiť s nami. Takéto reči sú blbosť a klamstvo.
Ale môžete hovoriť - a aj hovorte - o tom, čo bolo medzi vami pekné. Veď aj také bolo, nie? A povedzte deťom, že potom sa to pokazilo a také veci sa stávajú. Určite vo vašom okolí žijú aj iné deti v podobnej situácii. Povedzte deťom - aj Jankov, Marienkin, Dorotkin otec s nim nežije - to sa stáva. Aj Peťko, Paľko, Darinka má druhého otca - to sa stáva. Dospelí sa niekedy pohádajú, alebo sa prestanú mať radi a už spolu nechcú žiť - to sa stáva. Ale ja, tvoja mama, som tu, ľúbim ťa, starám sa o teba a robím všetko, čo sa dá, aby si sa, dieťa moje, malo čo najlepšie. A tak to aj bude, ja neodídem. A našla som ti druhého tatka (alebo nájdem), ktorý ťa bude ľúbiť tiež a starať sa o teba tak, ako sa starám ja.
Ide o to, dievčatá, že keď pred deťmi o ich bio nehovoríte, stáva sa z toho automaticky tabu téma. Deti to cítia a boja sa pýtať. A vy si hovoríte - raz, keď bude väčšie, vysvetlím mu to. Lenže kedy bude dosť veľké? Ako potom začnete hovoriť o niečom tak citlivom, keď ste o tom nikdy nehovorili? Je to veľmi ťažké - verte mi. A to ani nepíšem o tom, čo sa dovtedy, kým sa k tomu boľavému rozhovoru dostanete, nazbiera v detskej dušičke.
A predstavte si, že ešte predtým, ako sa k takému rozhovoru dostanete, nejaký "dobrodej" pocíti neodolateľnú túžbu vysvetliť to vášmu dieťaťu za vás. A bohvie, čo mu natára. A dieťa nebude vedieť, kde a aká je pravda - lebo vy ste mu nič nepovedali. A čo sa potom stane - zvlášť, ak sa niečo také stane puberťákovi - radšej nedomyslieť.
Všetkým vám strašne držím palce, aby sa vám darilo, aby ste našli pokoj v duši a aby ste zo svojich detí vychovali slušných a dobrých ľudí. Prajem vám všetko dobré...
Aj ja stebou suhlasim geodina
Všetky deti sa skôr, či neskôr dozvedia pravdu... nájdu pohľad z oboch strán a vytvoria si na to vlastný názor... netreba rozpitvávať zbytočne, čo bolí a rozoberať, čo je momentálne bez perspektívy.... a nadávať hoci len pre seba (?)negativizmus sa obráti a viac násobne ublíži v konečnom dôsledku osobe, ktorá ho vyslala... povzniesť sa, či odignorovať a neopovržlivo hovoriť o "bio" sa ukáže ako pozitívne -hoci až po dlhom čase. Neviem, či som sa dokázala týmto vyjadriť dosť jasne, chcela som povedať, že iba tak si deti aj v dospelosti-keď konečne možno až pri vlastných deťoch POCHOPIA a matku, ktorá ich láskyplne vychovala si budú vážiť...
www.ribisska.sk hihi... ja som si triedila stare fotos aby som si do svateho juraja počistila doma čo sa da a aby som sa v tento den rozlučila s minulostou. nie tak že nebola, ale tak že za každučky den dakujem a s pokorou a laskou a s vdačnosťou ho prepušťam tam kam patrí-do minula
... malá Martina /5/ pri mne sedela a pytala sa: mami, toto je kto? ja: moj druhy manžel Lubko, pozri to sme mali svadbu, vidíš aky je tam tvoj braček ivanko malý? 
... mami, a kde je ivankov ocinko? ja: pozri, tu na tejto fotke. drží tam ivuška /18/ ked mal ešte len 10 dníčkov a bol take uplne malinké babatko. 
Maťa: aháááááá... a on kde býva? ja: tu v trnave Maťa: a kde? ja: teraz ti to neviem vysvetliť, ale ked pojdeme okolo, tak ti to ukážem, ok? Maťa: dobre 
... Maťa: a kto je na tejto fotke? Ja: predsa ja ked som bola babatko... 
... Maťa: jeeeeeeeeeeeeeej, tu som s ocinkom... prečo už s nami nebýva ked on tu niekedy davno bol s nami??? Ja: veď vieš že už ocinko už býva u svojej maminky v Cíferi, že? On ťa má veľmi rád, pozri, na tejto fotke ťa prebaľoval 
... chceš mu zavolať? Martinka: teraz nie. a toto je kto??? Ja: no moja babička a tvoja prababička... Martinka: a ona je kde? Ja: v Bratislave... 
Martinka: ahááááááá... a takto to nejako ide lahšie a ked sa raz dieťa znova opýta, poviem jej: no predsa je to ten a ten... pamataš? pozerali sme si jeho-jej fotky vtedy raz spolu... a dobre sme sa vtedy nasmiali, pamataaaaš??? 
... takto to vidím a robím ja. je to takto podla mna prirodzenejšie a super. je to moj život a moje dníčky za mojim chrbtom. ked sa budem tvariť že to nebolo tak stratím dôveru mojich detí len pre predsudky a hanbu, ktoru s odstupom času citi každy. ale vtedy ked sa veci diali sme veci nerobili s tým že to zle vypáli. aspon teda ja nie. a tak si to odpustím a podakujem za to aby som mohla ist dalej. 
ked budeme niečo tajiť, aj tak to všetko raz vyjde von a na povrch a tie sračky potom dobre smrdia ked vylezú naraz. že??? 
ked budem pred svojimi detmi v pohode, budu aj oni v pohode a budu doverovať mne a aj ja im a neni nad to. viem o čom hovorím. budu vedieť prijať ale aj davať a o tom je život. laska, radosť, smiech 
Keywest, z duše mi hovoríš
.
Áno, v živote sme všeličo pokašľali, alebo sa pokašľalo niečo iné, alebo niekto iný. A čo už s tým? Len sa s tým naučiť žiť. Stalo sa to a už sa to neodstane. Sme dospelí a to okrem iného znamená, že musíme niesť zodpovednosť za svoje činy a znášať dôsledky tých činov.
A prečo by sme mali trestať deti za naše chyby? Oni vážne nemôžu za to, čo sme my dospelí postvárali. My sa môžeme akurát tak snažiť, aby kvôli naším chybám deti netrpeli a podľa možnosti sa ich snažiť naučiť, aby sa podobným chybám vo svojom živote vyhli.
Aj keď - skúsenosť je neprenosná. Ale na druhej strane - keď s deťmi hrám fér hru, hovorím s nimi aj o nepríjemných a zlých veciach - aspoň mi nikdy nebudú môcť vyhodiť na oči, že som im klamala, alebo som im niečo zatajila a preto sa im stalo to a to...
Vychovávať deti nie je o nás a našom dobre a našej pravde - je to o deťoch a ich dobre a ich budúcnosti.
Je to v teoretickej rovine velmi pekne napisane a urcite to aj mozno funguje. Ja som si ale zariadila vsetko inak, otec mojich deti je vyslovene zly clovek, nic dobre si o nom nemzslim a to pekne co bolo medzi nami to bolo preto, ze som ho zivila a satila a financne podporovala,to je vsetko. Ale to som pochopila az neskor, ked si nasiel inu podnikatelku lepsie financne zabezpecenu ako som bola ja, tehotna a bez prijmu. ALe to vsetko je minulost a nechcedm aby sa mi to viac vracalo do zivota. Ja som sa prestahovala, on nevie kde teraz byvame, nemam potrebu ho informovat, jeho rodina tu nezije, zaujem o deti nemaju. Moja rodina akceptuje mojho priatela ako otca mojich deti, dvojcata nepoznaju ineho otca. Nemaju preco si mysliet ze maju ineho tatinka. Mozno keby poznali bio a potom by to bola ina situacia. Rodicia mojho priatela su pre dvojcata babkou a dedkom tak ako moji rodicia. Nemyslim si ze by dvojcatam nieco chybalo, maju vela lasky a vsetkeho co potrebuju.
Od prvej chvile sme randili vo stvorici a boli to najkrajsie chvile. Popisala som toho dost, co som chcel apovedat je vlastne to , ze neda sa vsetko brat vseobecne, kazdy pripad je iny a urcite su i taky otcovia co sa chcu a staraju sa o deticky, urcite su take matky co brania detom v styku s otcom a su i take matky akou som bola ja snazila sa aby ho deti poznali, ale uz nemienim. Vsetka moja snaha skoncila ked sa vykaslal na ich prve narodeniny a vlastne i na vsetko ostatne. Nemienim ho prosit, ani deti mu natlacit. Treba krpcov uz len chcranit a vysvetlit im ze su aj ludia bez srdca
Ja si myslim,ze ked som uz ja raz nalaetela takemu cloveku ako je bio, mozno je mojou povinnostou deti pred takymi ludmi vystrihat , nedovolit aby im niekto kvoli svojmu egoizmu ublizil a to viem ze by sa stalo. Ved mali rok a pol a on si chcel dokazat svoje ego na ich ukor, ked ich vlacil tri hodiny po namesti v tridsatstupnovych horucavach a odmietol im dat napit ci najest, lebo on ich ma na tri hodiny mat. Mohol ist s nimi do cukrarne, kupit dzusik a kolacik trebars,ale to nie, ved on plati vyzivne tak co by im este kupoval. Cely vecer a vlastne aj dnes som o tom rozmyslala. ROzhodla som sa nemenit svoj postoj, i ked uznavam vase nazory. Lenze ja neriesim toto teoreticky ale na zaklade situacie aka je a som rozhodnuta pred takym clovekom ich chranit. I za cenu adopcie a odstahovania na iny koniec sveta ak bude treba. Nedovolim aby mojim detom ublizil niekto taky ako je on. Dvojcata su pre mna i ich v uvodzovkach nevlastneho otca najvacsi poklad a to najcennejsie co mame a preto ich budeme chranit. Rozpravala som sa s nim o tom, a vlastne so mnou suhlasi a chce si ich adoptovat. Myslim ze toto je najlepsie riesenie a v okoli uz ani nemame ludi, ktory by vedeli ze nie je ich otec. Mozno este svoj nazor zmenim. Ak by sa bio snazil a zacal posielat trebars dvadsat tisic mesacne, sak teda nech deti maju, ked ja sa budem starat, tak nech on zase prevezme financnu zodpovednost, dobre, ale inak asi nie
Uz je to ak ratam aj tehotenstvo tri roky. Za ten cas mohol prevziat zodpovednost a povedat si fajn, tak som taky a taky , s tebou nic mat nechcem, ale o deti sa budem starat co najviac ako viem. Nemyslim si ze by som bola proti. Poznam opacny pripad. Moj kamarat mal kratky vztah co hadam ani vztahom nebol, no narodilo sa dievcatko. Od roka si ho braval na vikendy, kupoval a kupjue jej darceky, svoju dcerku uprimne lubi a stara sa aby sa mala co najlepsie
Viem, ze je moja chyba akeho biootca maju moje dvojcata, ale snazim sa ju napravit aby necitili vo svojom zivote krivdu.I preto som nezanevrela na muzov a nasla im tatinka ktory by im aj srdce dal, keby bolo treba. Obcas svojho priatela podozrievam ze sa skor zalubil do mojich dvojciat nez do mna
Milá Dvojčatková mama - myslím, že ti rozumiem. Chápem, že si voči bio tvojich detí veľmi, veľmi zatrpknutá a prečítala som si o tebe toho dosť na to, aby som porozumela tvojmu postoju. Ja ťa za to neodsudzujem, nemám na to po prvé právo a po druhé - si dospelá a svojprávna a môžeš si zariadiť svoj život podľa svojho uváženia.
ALE!
Ale ako už napísala Mira-Mária vyššie - pravda vždy vyjde najavo. Aj keď si deti adoptuje tvoj partner, aj keď sa presťahujete na druhý koniec sveta, ak keď... to je jedno - aj keď urobíte všetky možné opatrenia - raz sa to tvoje deti aj tak dozvedia. A nemusia sa to dozvedieť takým spôsobom, ktorý by bol pre ich dobro. Vieš, koľko sa už stalo rodinných tragédií pre niečo také?
Ty si si už užila v živote dosť trápenia - myslím, že by to vystačilo aj na desať životov, nie len na ten jeden tvoj mladý. Chceš, aby sa niekedy trápili tvoje deti? Určite nechceš - si dobrá a starostlivá mamina a chceš pre svoje deti to najlepšie.
A práve preto ti znova opakujem - aj keď bio tvojich detí je taký, aký je (a podľa mňa je to pablb najvyššieho formátu), tvoje deti by mali o ňom vedieť. A mali by to počuť od teba a to čím skôr. A mali by od teba počuť len pozitívne (v najhoršom prípade neutrálne)informácie.
V tvojom prípade sa fakt asi ťažko hľadajú pozitívne informácie, ale pre dobro tvojich detí to skús, prosím ťa. Aspoň info tohto typu - deti, môj partner nie je váš biologický rodič, tým je ten a ten pán. Stalo sa to takto a takto. Keď ste sa narodili, váš bio sa nevedel o vás riadne starať a tak sa rozhodol, že bude robiť niečo iné. Žije tam a tam, robí to a to... atď. Ja som vám miesto toho pána našla druhého tatina, s ním žijeme, to je dobrý človek, ľúbi vás, ja vás tiež ľúbim.
Dvojčatková mamina, viem, tvoje deti majú dva roky. A myslíš si, že tomu nerozumejú. Nerozumejú možno slovám, ale rozumejú srdiečkom. A porozumejú tomu, že im hovoríš niečo dôležité a vážne. A porozumejú tomu, že sa môžu možno neskôr na to spýtať, keď niečomu nebudú rozumieť. Porozumejú tomu, že pred nimi nič netajíš, ani zlé veci, lebo aj tie sa v živote stávajú.
Presne tak, ako si písala - sú na svete aj zlí ľudia a deti treba chrániť. Práve preto by si mala svojim dvočatkám povedať pravdu. Alebo chceš čakať, kým nejaký iný zlý človek povie tvojim deťom svoju pravdu? Bohvie, akú? Bohvie kedy? Nebudeš so svojimi deťmi stále 24 hodín denne. Neuchrániš ich absolútne pred všetkým - to sa nedá. Ale môžeš ich na to pripraviť. Môžeš vysvetľovať. Môžeš im povedať, čo si myslíš o veciach ty.
Raz, keď budú tvoje deti dospelé, pochopia presne, čo a ako sa stalo. Ale dovtedy im hovor ty to, čo sú schopné pochopiť a hovor im to tak, aby sa netrápili a nehanbili za svojho bio. Ale povedz im to. Majú jednak právo to vedieť a jednak - práve takto ich ochrániš.
Dakujem, skusim to takakosi napisala, len este sa predtym pojdem poradit s niekym kto sa detskou psychikou zaobera i odborne, lebo nechcem detom ublizit. V lete budem mat dovolenku a kedze nikam nemozeme kvoli mojej chorobe ist, vyuzijem tento cas na doriesenie tychto veci a najdem si nejaku psychologicku. Prajem ti krasnu nedelu a este raz dakujem ze ma chapes a neodsudzujes. Naozaj dakujem. Tvoje rady su ako balzam na moju dusu, ktora je teraz rozdrasana obavami co bude. Dlho som nerozmyslala co ak... ale tato debata ma k tomu nuti. Mozno by som sa nikdy nerozhybala a prisiel by problem. takto to mzem nejako riesit
Joj, som veľmi, veľmi rada, naozaj
.
.
Už včera som ti písala - áno, choď sa rozhodne poradiť s odborníkmi. Už preto, že osobný rozhovor je rozhodne lepší, ako takto cez písmenká. A okrem toho, na to sú hlavy študované, aby presne vedeli povedať, čo a ako deťom povedať, čo len mierne naznačiť a čom radšej vôbec nehovoriť (napr. nadávky a pod. na adresu bio).
Rozhodne sa rozhýb a rieš problém s info pre tvoje detičky, lebo keď len zatvoríš pred tým oči a tváriš sa, že neexistuje - ten problém nezmizne. A začnú sa naň nabaľovať ďaľšie, a omnoho horšie problémy.
Ako si písala aj vo svojom príspevku o tebe - treba pomáhať, keď sa dá. A tvoje deti potrebujú tvoju pomoc, aby sa vedeli vyrovnať s tým, ako sa dostali na tento svet. Nemali dobrý štart, ale vďaka tebe môžu mať krásny a plnohodnotný život.
Veľmi, veľmi ti držím palce
www.ribisska.sk dvojciataaja ... ako je možne že si roztiahla nohy tak zlemu a egoistickemu človeku????
keywest. napisem ti to na rovinu tak ako to bolo > bola som strasne ale strasne hlupa, napisala by som doslova ze jeb...a ale nemam radavulgarizmy.Trochu ma ospravedlnuje, ze on je dobry herec a nebola som sama oklamana.Po mne nasledovala ina podnikatelka, ako som uz pisala. Takto to je,ja sombola hlupa a on dobry manipulator.
www.ribisska.sk tak to teda neni o nom ale o tebe. ty si vyčitaš že maš deti s človekom, ktory sa po čase ukazal ako neseriozny. tak ty si nešpin svedomie a prijmi to take ake to je. ty si do toho nešla s tym že ked bude treba zobrat zodpovednosť do ruk že ty utečieš. vysledok je podstatny a to su dve deti. dnes je dnes a už ani včera sa nevrati. ked budeš voči všetkym čo si mysliš že ti ukrivdili chovať nenavisť, tak sa z toho nevymotaš. je to take ake to je a ty to prijmi. posad sa v klude a spočitaj si čo maš dnes. ale to krasne a nie negativa. potom sa usmej, poteš sa a už zabudni a nespominaj v zlom na toho kto tam neni, ale začni si všímať všetko to krásne čo máš. ten kto sa k týmto veciam nepostavil tak ako ty si želáš nemusí byť len preto zlý. ty sa drž toho čo si všetko dokazala a osud ti poslal do cesty pozemskeho anjela a tomu sa raduj a budte uplna rodinka. tým že budeš stale nevražiť na niekoho kto tam neni zvazuje len a len teba samú. veci sa deju tak ako sa maju. prijmi to a odpusti. podla toho ako to dokažeš, tak sa budeš mať.
Georgina
S celym tvojim clankom do bodky suhlasim. Mas uplnu pravdu.
Co sa mna tyka vzdy som bio tvrdila, nech uz sa stane medzi nami cokolvek, budem rada ak bude babuliatko navstevovat. Budem velmi rada ak pride aj babka. (No zial ak obaja nebudu mat zaujem - maly ich poznat nebude, lebo z 5200 mesacne asi tazko nasetrim na cestu do Ciech, a na ubytovanie a stravu).
A tiez nemienim malickemu popisovat ziadne hororove scenare.
Ja si zanadavam tu, vylejem srdiecko u jednej ci druhej kamaratky alebo u maminy. Potom sa poprechadzam rozdycham to a som v pohode.
Ale zas na druhej strane chapem aj postoj Dvojcatiek. To asi clovek musi skutocne prezit, aby vedel aka je to rana a ako sa zena v takej situacii citi. No neskor to nie je ani tak o nas mamach, ale o nasich detoch. Nam bolo ublizene, poplakali sme si a casom sme to rozdychali. Pre nas je preto prirodzene ochranit deti pred rovnakym sklamanim a bolestou. Mozno sme viac citlive a uzkostlivejsie na tie svoje babuliatka, lebo spomienka na to ako vam ublizuje clovek, ktoreho ste milovali je silna. A tak instinktivne chranime to co je nam najdrahsie.
Urcite si nemylsim, ze je to ako napisala Keywest o nasom EGU, PYCHE a co ja viem comu. A uz vobec nezdielam nazor, ze sa same dosadzujeme do role obeti. Do tejto ulohy nas dosadili nasi drahi. Ten co ublizuje je nasilnik a tomu ktoremu je ublizovane sa povie obet.
Zalezi len na nas ci tu rolu odhodime (lebo to tiez nejde hned a zaraz). Ja sama sa za obet nepovazujem. Obet je podla mna moje dietatko. Ved za nic nemoze a aha jeho otec ho uz castuje vsemoznymi slovami.
To ze sa ma to ako matky dotkne - to je snad uuuuplne normalne. Skor by mi prislo divne keby so mnou take slova nepohli.
www.ribisska.sk sama sa davaš do pozicie obete, nechceš to vidieť a hadžeš to na svoje dieťa
a robíš to štýlom: ja nič, ja muzikant, to nie ja, to oni... a podobne 
Keywest
Mozno mas pravdu a ja to uvidim neskor a mozno to tak vobec nie je.
Jedno vsak viem, ze mne ten clovek nemoze ublizit a to vie aj on sam. Jedina cesta ako mi moze hocikto ublizit je cez dieta. Tak ublizis zarucene kazdemu rodicovi, ktory svoje dieta miluje.
Ak mas dojem, ze toto je stavanie sa do pozicie obete prosim - kazdy z nas ma pravo si mysliet co chce.
Polárka, moja, viem, že to máte vy všetky okašľané maminy ťažké. Nezažila som nič podobné, ale to neznamená, že to neviem pochopiť.
Čo sa týka detičiek a toho, či sú, alebo nie obeťami... Vieš, to je tak. Naše deti nám nepatria. Patria samým sebe. My ich máme dočasne v "prenájme" a staráme sa o ne, vychovávame ich a vedieme k tomu, aby jedného dňa odišli do samostatného života ako plnohodnotní ľudia.
Nevychováš zo svojho syna plnohodnotného a sebavedomého človeka, keď mu budeš hovoriť: "Ty moje chúďatko nešťastné, takého chrapúňa máš za otca, takto sa ti ublížilo skôr, ako si prišiel na svet..."
Vychovávať deti je veľmi, veľmi ťažké. Niekedy musíš byť na deti aj tvrdá, niekedy musíš sama zatnúť zuby a vydržať sa pozerať na svoje dieťa, aj keď trpí - tak ho pripravuješ do života. Ako príklad: dáš dieťa zaočkovať, lebo vieš, že mu to môže zachrániť život - nedostane pľuha chorobu. A dáš ho zaočkovať, aj keď vieš, že injekcia ho bude bolieť, bude plakať a báť sa doktorky v bielom plášti.
Takže - musíš deťom hovoriť aj o zlých veciach a zlých ľuďoch. Aj keď sa ti do toho nechce, aj keď sa hanbíš za to, ako si naletela, ako si urobila niekde chybu. Každý robí chyby. Ide o to, ako sa s tým potom vyrovná a čo s tým spraví. Svojmu synčekovi nehovor o tom, že je obeťou. A nehovor to ani sama pre seba, lebo to ovplyvňuje tvoje chovanie k synovi. Hovor sebe i synovi: " Tvoj bio je taký, aký je. Ale vďaka nemu mám teba, ty si úžasné dieťa, ja ťa milujem, takého, aký si a som šťastná, že ťa mám"
Dakujem
!
Polarka musis citat pozorne co pise Keywest a ver mi ze DO BODKY ma pravdu. Do posledneho pismenka. Mne uz velakrat pomohla, naposledy som s nou riesila vazny problem ktory sa tykal mna a mojej rodiny a stacilo par otazok trefne nasmerovanych, par slov a bola som nad vecou...mne sa zivot opat utriasol a ja viem kde som spravila chybu....nemozem sa tu o tom rozpisovat, ja nedokazem hodit na web take veci, ale Katka urcite vie o com vravim...a tak Keywet Ribišška dakujem za tvoje slova ktore patrili mne a dakujem aj za tie slova vyssie.....
A veruze polarka, nase ego a nasa pycha ....mozu za mnohe nase "problemy"
Lydusha, Keywest, myslíte to s Polárkou dobre a ja rozumiem aj tomu, čo sa jej snažíte povedať. Možno na to ešte nie je pripravená, ale ide jej to zatiaľ celkom fajn, čo poviete?
Ide jej to neskutocne, pamatam sa na to Plarku na zaciatku. Jaaaaj to bol iny rangers. Teraz je to uplne ina hviezdicka
Ja viem, chce to cas. Ja mam tridsatsedem a stale sa mam co ucit. Zivot je skratka jedna velka neznama
he he
dakujem baby, ja viem bola som strasna
a tiez som si vedoma, ze mam este dlhuuuu cestu pred sebou a samozrejme mas sa co ucit
Polárka, všetci sa stále máme čo učiť
A je fajn, že si to uvedomujeme. Riešiť problém môžeme až potom, keď si uvedomíme a pripustíme, že vôbec nejaký problém existuje 
.
.
A ďalšia super vec je, že si tu môžeme navzájom poradiť, popozerať na vec z rôznych uhlov a z pozície rôznych životných skúseností
To je pravda, nemat NM asi by som sa smolila v tych depresivnych naladach do dnesneho dna, cim dalej tym viac.
malo tam tam byt mam sa co ucit, pardon za preklep
www.ribisska.sk hihihi... jasnéééééé... už som to sem aj napííísalaaaaaaaaaa...
www.ribisska.sk lydushka cicik, dik
Lydush
Kazdy mame svoj nazor a svoj pohlad na vec - zatial to citim takto. Ako som napisala vyssie, snad to chce cas, aby som to cele videla v inych farbach. No zatial sa s Keywestinymi nazormi nedokazem stotoznit. Isla by som sama proti sebe
www.ribisska.sk polarka, ty ideš aj bez mojich nazorov proti sebe
ale georgina dobre napisala že na všetko treba čas 
za čas ked si to tu prečítaš a pochopíš o čom som tu... tak to bude ten spravny čas pre teba. to že to teraz nemchapeš neznamena nič ine, len to že ja som preskočila jednu priečku tvojho rebríka a možno až dve v písaní k tebe. takže je to len moj problem že som neodhadla aky velky kusok dokažeš dať naraz do ust a požuť ho a nemzadusiť sa . cmuk 
Polarka nemusis sa s nou stotoznovat....ono bud clovek pochopi alebo nie. To je cele. Ine je ked citas niekoho nazory a ine je ked toho cloveka vidis, pocujes, mozes sa spytat a on ti odpovie...
Chapem ze clovek tazko prijma fakt ze vlastne jeho problem su iba jeho pipi myslienky vo vlastnej hlave produkovan vlastnym egom a pychou....to sa prijma tazko....to je vlastne ta hrdost ci pycha....
Lydush
zrejme budem schopna pocuvat az mi ta moja tekvica adekvatne vychladne
zatial je to cele moooc cerstve a ja sama sa s tym potrebujem vyrovnat - i ked som uz s niecim zmierana, su veci, ktore jednoznacne potrebuju svoj cas
neviem ci je to naozaj tak ze "kym tekvica vychladne"
nas bio plati. na zaciatku mi posielali peniaze jeho rodicia, teraz popri skole aj pracuje tak to ma na sebe on. neprosila som sa, som hlupo tvrdohlava - ved predsa svoje dieta nepredavam, ked mam pocit, ze jeho navsteva by risovi spravila len zle-nedobre(to je na dlhe vysvetlovanie, uz som to aj pisala), tak ho poziadam aby sa u nas neukazoval. jednoducho nas bio JE iniciativny. ja sa vsak stale tazko zbavujem isteho pocitu krivdy, ze on si za malym pride ked to jemu vyhovuje. ked nema nic lepsieho na praci. ked potrebuje aspon nejako ukludnit ten zeravy pocit zodpovednosti a isteze aj lasky. to urcite.
mam vsak neskutocny pocit, ze to takto nemoze ist dalej. risa to velmi brzdi. bio chodi do skoly, chodil za nami na vikendy. no po rozchode, to dieta hned zaregistrovalo, ze to medzi nami neni dobre. cely je mrzuty, ked kreslim obrazok a nechcem mu vyhoviet aby tam kde je riso a oco, bola automaticky aj mama nakreslena. a naopak. neda sa porovnat ako sa sprava ked je s nami oco, ked odide, ked je prec dlhsie. oni sa tak lubia, maju krasny vztah. ja mam krasny vztah so synom. no a on proste stale trva na tom aby ma oco stisol. aby sme sa spolu ako volakedy povalali na velkej posteli. my ked sa spolu s bio zasmejeme na niecom, tak malemu NESKUTOCNE ziaria oci a tu iskru v nich vidim naozaj len v tychto momentoch. proste nikdy inokedy. neviem ci to vnima bio, tieto risove prejavy. ja uz to nemam silu s nim riesit, nikam to nevedie. je to pre neho minulost. uplne zbytocne sa trapim tym, ze by som chcela risa takto vidiet kazdy den, nie 2x mesacne. ocividne "nemam" ine problemy - tak sa nemozem odputat od tohto.
neviem ci som taka hlupa alebo nevdacna, no je to tak, ze ked sme este mali horuce hlavy z cestveho rozchodu, aj mi vyhovovalo ako velmi sa od nas bio trha prec. ze sa mi zdal zly, nespravodlivy. nezodpovedny voci svojej vlastnej rodinke. ja som na svoje dieta prisna. no toto nie je o tom, ze mu vezmete oblubenu hracku ako dosledok jeho spravania. toto su zaklady jeho buduchich vztahov. a on to co kedysi bolo medzi bio a mnou vnima tak cisto a uprimne a neda si vysvetlit ze to tak uz nebude.
mam pocit ze sa to neda citat.
som proste nevdacna za ukazkoveho biologickeho otca. tento rok, co to trva, je to na mna privela, ked vidim ake ma z toho riso zmatocne informacie. ked som tresla za bio dvermi mal v tom jasno. teraz sa niekedy spolu s bio zasmejeme a jemu svietia oci tak, ze uprostred smiechu sa odchadzam vyrevat niekam z ich dohladu. za ten rok riso velmi vela zameskal vo vyvoji. mame vsetci medzi sebou normalne vztahy, nic extremne, co by ine rodiny nezazili sa mi nestalo. velmi sa snazim odpustit nasmu bio to, ako to s nami "poriesil". napokon sme vsetci svojim sposobom mozno stastni, nesieme si taketo resty z minulosti aj ked sa ich snazime konecne odzit a zbavit.
Ariesa, ty to máš tuším ešte ťažšie, ako tie maminy s deťmi, o ktoré sa ich biologický otec vôbec nezaujíma.
Riško musí mať v hlavičke pekný zmätok. Je normálne, že ľúbi oboch svojich rodičov a chce, aby ste boli zase spolu všetci traja - tak, ako predtým. Myslím, že rozumie tomu, že ty a tvoj ex nechcete byť spolu, ale dúfa, že sa to zase dá do poriadku a tatko sa zase vráti - preto chce, aby ťa ex stisol, preto mu žiaria očká, keď je pohoda v trojici. Ale toto ty vieš sama dobre aj bez môjho písmenkovania.
Čo však s tým? Myslím, že pre teba platí to isté, ako pre iné maminy bez bio. Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať. Aj keď si myslíš, že Riško je ešte malý a nemôže tomu rozumieť. Ale on všeličomu rozumie, aj keď nie slovami.
Povedala si mu, ako je to s tebou a ex? Povedala si mu, že ty od neho neodídeš? Nám, mamám, to príde ako samozrejmé - ale deti uvažujú inak: ak odišiel tatko, môže odísť aj mama. Povedala si Riškovi, že za túto situáciu nenesie vinu? Povedala si mu, ako sa cítiš? A vie Riško, prečo ex odišiel? Vie o tej "druhej"? A je to vôbec ešte aktuálne? Vylučuješ, že sa ešte s ex dáte niekedy dokopy alebo stále dúfaš, že sa to raz dá na poriadok a hovorila si o týchto svojich úvahách s Riškom?
A na druhej strane - hovorí o tejto situácii s Riškom aj ex? Hovorila si s ex ty o potrebe komunikácie medzi Riškom a ním? Vysvetlil ex Riškovi svoje dôvody na odchod?
Máš pravdu v tom, že podľa vás si Riško robí základ pre svoje budúce vzťahy. Ideálne by, samozrejme, bolo, keby ste boli všetci traja spolu. Ale to nejde. Tak by ste sa mali snažiť Riška naučiť, že aj keď ty a ex už spolu nechcete byť, napriek tomu môžete zostať dobrými a milujúcimi rodičmi. Aj to je lepšie ako nič.
Vieš, náš chalan má 11 rokov a od malého malička sme sa pri jeho výchove riadili zásadou, že s dieťaťom treba hovoriť o všetkom - aj o zlých a nepríjemných veciach a ľuďoch. Je ťažké nájsť správne slová, ale nie je to nemožné. Deti uvažujú inak ako dospelí a deti nechápu dospelácky svet. Ale ten dospelácky svet ich obklopuje a ovplyvňuje ich život. Ak niekde niečo počujú - od iných dospelých, od kamarátov, z TV - dokážu si jednotlivé kúsky poskladť do podoby, pri ktorej dospelý len žasne, kde sa to v tej malej hlávke nabralo. Ak dieťa vie, že môže kedykoľvek prísť za rodičmi so svojimi trápeniami a starosťami a oni ho neodbijú, nevysmejú, ale snažia sa ho pochopiť a vysvetliť mu veci - pre dieťa je to veľmi, veľmi dôležité. Buduje si sebadôveru - veci a situácie pochopí a zvládne. Ak sa za rodičmi bojí, alebo hanbí prísť - neraz mu v hlavičke narastie nejaký nezmysel a trápi sa tým. A vlastne úplne zbytočne.
Nám sa tento prístup zatiaľ veľmi osvedčil. Chalan je spokojný, zdravo sebavedomý, na svoj vek neuveriteľne samostatný, dobre prospieva v škole. Občas nás síce až bolí huba od toho, ako dlho sa s ním rozprávame, keď mu niečo vysvetľujeme - ale stojí to, podľa mňa, za to.
Pred nejakým časom si písala, že uvažuješ o tom, že s Riškom pôjdeš za detskou psychologičkou. Urobila si to? Ak nie, prečo? Ak sa bojíš nákladov, tak nemusíš. Sú aj bezplatné poradne a napriek tomu tam sú dobrí odborníci. Nemusíš sa báť ani toho, že Riško dostane nálepku problémové, alebo šibnuté dieťa. Je to citlivý chlapček a potrebuje pomoc - to je celé.
Myslím, že aj ty máš celú dušu boľavú. Pokús sa aspoň trochu sa uvoľniť, nechať veci plynuť a dôverovať tomu, že sa dá všetko do poriadku... Veľmi ti to prajem
ahoj, dakujem.
rozpravam sa s risom, rozpravam sa s bio, aj oni sa rozpravaju. riso vie, ze ho mame radi. na bio nenadavam. nebudem robit doma zbytocnu nervozitu. ked je cosi, tak si to zlizne rovno bio, alebo sa ventilujem sem ... ako si s tym neviem rady a podobne. toto vase vypocutie velmi vela spravi. pozriem na to z inej strany, ukludnim sa. vypustam paru.
po zdravotnej stranke to zvladam. risko mal uraz boli sme v nemocnici pred rokom. ma ekzemik tak riesim aj dietu. teraz je po hnacke zoslabnuty a chuducky tak sa zase poriadne ozdravujeme. to su ale veci co maju nejaky vyvoj, vysledky. viem to ovplyvnit. nedrzim dieta v bavlnke.
ked som predtym - pred casom zo seba pustila ten strach o tom ako to zvladneme, ze sa mu psychicky nevodi najlepsie, tak sme postupom casu zase zacali napredovat. nevidim to ako nieco, co treba riesit a piplat stale, veci co sa nam stavaju a su podane vhodnym sposobom nam predsa len upevnuju charakter, stavame sa silnejsimi. mozno ho aj toto upevni. aj nam kazdej z nas sa urcite v detstve nieco udialo, prihodilo. aj ked to rodicia - alebo len jeden nevedeli vyriesit, uplne stacilo aby BOLI, my sme sa mohli na nich spolahnut. dieta si to uz v tej hlave usporiada aby mu to vyhovovalo. aj my to prekoname, my pri risovi stojime obaja. musi si sam najst tu spravnu mieru a prijat to ako sa veci maju. len ci mna dovtedy nacisto neporazi ze mu s tym neviem pomoct.
a fakty, bio vravel ze je sam. ze mava depky, ze mu tiez dost padli iluzie o zivote o sebe, tak vseobecne. risko vie, ze ked oco moze, tak nas pride pozriet. ze sa spolu pohrame, niekam pojdeme. alebo pojdu sami. a ze bio pojde zase prec. ziadnu spolocnu buducnost neriesim. myslim ze to nema vyznam. myslim, ze to co podam risovi chape az moc dobre a preto sa to snazi "brat do vlastnych ruk" a chce nas vidiet spolu. nuz bude sa s tym musiet vysporiadat. ale ako som uz napisala, z tej bezmocnosti ma porazi. mam asi vacsi problem ako riso, urcite.
Ariesa, myslím si, že takto, ako to robíš - robíš všetko najlepšie, ako sa za daných okolností dá. Si super mamina
A že sa cítiš bezmocná, nešťastná a unavená, je pochopiteľné. Urob si aspoň z času na čas malú radosť len ty, sama pre seba - kúp si pekný kvet v kvetináči, alebo si dopraj voňavý kúpeľ... Sú to síce blbostičky, ale občas to človeku urobí veľmi dobre.
Prajem ti všetko dobré
Ahojte. Akurát sme včera s manželom a drobčekom boli vonku a stretli sme jednu slobodnú maminu. a manžel mi povedal, že chudák ten jej malý, že nepozná svojho otca. no manžel ma normálne zaskočil. potom som mu povedala, že aké to musí byť pre tie deti hrozné, keď MUSIA žiť inak ako iné deti. aj my s manželom sme mali pár riadnych kríz, ktoré bolia ešte aj teraz ale prekonali sme to (alebo upratali pod koberec? - ťažko povedať) a som rada, že to takto je. pretože drobček svojho tatina hrooozne moc ľúbi a tatino jeho. ale ako som to tu trocha čítala všetkým sa vám dobre radí ale myslím si, že každá slobodná mamina je iná a musí reagovať vzhľadom k povahe svojho dieťaťa. čiže spomínať bio-otecka je síce pekné ale nie vždy to asi ide tak ako by aj sama mamina chcela. dúfam, že nikdy nebudem musieť niečo takéto riešiť. ale všetkým slobodným, rozvedeným a opusteným maminám držím palce aby mali veľmi veľa síl na zvládnutie svojej situácie a na zvládanie hľadania vhodných odpovedí na otázky svojich detí ohľadom ich otcov. pretože to skôr či neskôr príde.... ale ja by som asi tiež nedokázala takému malinkému dieťaťu vysvetľovať s láskou, že toto je tvoj ocinko, keby som k nemu cítila nenávisť. držte sa!
Ajka, my sme s manželom mali pred časom takú vážnu krízu, že to už naozaj vyzeralo, že to nerozchodíme. A vieš, čo nás zastavilo? Len a len náš syn. Alebo lepšie povedané - náš rozhovor o tom, ako mu niečo také vysvetliť. A ako ho to všetko môže ovplyvniť. Tam sme si uvedomili, že to nie je len o nás a o našich problémoch, ale aj o tom chalanovi. Obaja ho veľmi ľúbime a on nás. A aj keď je už "veľký chlapec", doma sa pritúli tu k jednému, tu k druhému, pusa na dobrú noc musí byť od oboch - aj keď je pravda, že na verejnosti už nás ani za ruku nechytí
Ale to je normálne.
Krízu sme nakoniec rozdýchali, narodila sa nám dcérka a momentálne je všetko v najlepšom poriadku. Dúfam, že nám to aj vydrží.
Vieš, v čase tej krízy som rozmýšľala viac, ako kedykoľvek predtým o detskej dušičke, o detskom vnímaní a o detskom pohľade na svet. Mám pedagogické vzdelanie, 5 rokov som učila v MŠ, a okrem toho ma táto téma stále veľmi zaujíma a doma mám o tom veľa knižiek.
Máš asi pravdu v tom, že mne sa to radí, keď mám kompletnú rodinu a naše deti majú dobrého otca. Ale myslím si, že keď má človek nejaký problém, dobre mu pri jeho riešení padne aj pohľad na vec niekoho priamo nezúčastneného, nestranného. A preto radím. Nemyslím si, že mám patent na rozum a je na každej mamine, či si niečo z toho zoberie, alebo nie.
Som presvedčená, že aj keby sme sa s mojím mužom rozviedli, aj keby som ho nenávidela najviac na svete - stále by bol otec nášho syna a na tom by nič nezmenil môj pohľad na vec. A v záujme toho chalana by bolo, aby som sa povzniesla nad svoje pocity a pred ním hovorila len to, čo je k jeho prospechu. Je stále dieťa. Ja som dospelá, ja mám zodpovednosť.
Určite to je veľmi, veľmi ťažké. Ale ak matka ľúbi svoje dieťa, pre jeho prospech všeličo dokáže. Aj prekonať samú seba.
Ale ak matka ľúbi svoje dieťa, pre jeho prospech všeličo dokáže. Aj prekonať samú seba.
...a prave tym nam deti pomahaju rast a byt "lepsim clovekom". Ved mnohokrat len kvoli svojim detom prehodnocujeme a menime svoje spravanie a robime veci, na ktore by sme inak zvysoka kaslali a este aj s pocitom, ze no a co, ved my sme "v prave"...
Elin
Dievčence náš synček Matúš keď mal tak 4-5-6 rôčkov a s manželom nám to prestávalo klapať robieval jednu úžasnú vec. sadol si na gauč medzi nás, chytil za ruku mňa,druhou rúčkou chytil za ruku manžela a takto sme sa prostredníctvom nášho synčeka vlastne držali.Nikdy k tomu nič nehovoril, len proste spontánne toto často robieval. A doteraz, už má takmer 11 rokov robieva to, že keď objíme manžela tak automaticky natiahne ruku aj za mnou a ťahá ma tak, aby sme sa objímali spolu včetci...tak aj takto to môžu vnímať a riešiť deti...
www.ribisska.sk úžasné
riso to robi od rozchodu. obedne zaspavanie cez vikend ked sme s bio nemoze byt inak, ako to, ze z jednej strany ja za ruku a z druhej oco. a ked sa na nas vynadiva, zaspi. je to pekne, mile. pekne ludske teplo.
Áno, dieťa vždy doslova a dopísmena spája oboch partnerov - bez ohľadu na to, že trebárs nežijú spolu, alebo si prestali rozumieť, či sa prestali ľúbiť.
Nemali by sme na to nikdy zabúdať...
Nečítala som všetky príspevky, ale chcem ti poďakovať georgina za tvoje slová. Máš pravdu
Ja si takisto uvedomujem, že dieťaťu musím o jej otcovi hovoriť len to dobré, pretože tým zlým by som neublížila jemu, ale len a len jej. Ja to našťastie ovládam vďaka tomu, že som to zažila na vlastnej koži - teda niežeby môj otec s nami nežil, ale koľko nadávok zo strany mamy som si vypočula (a dodnes počúvam) na jeho adresu! Ja viem, že oprávnených, ALE mňa bolela každá jedna a každá jedna akoby bola mierená na mňa, pretože je svätá pravda, že dieťa miluje svojho rodiča nech je aký je, nech pije, je agresívny, nestará sa, ale je to jeho/jej otec! Je to zvláštne, ale je to tak, deti nás budú milovať nech sa čo chce deje. A preto vždy, keď matka sypala popol na otcovu hlavu akoby to robila mne, neskutočne ma bolelo a bolesť to bola rovno dvojnásobná - bolelo ma, že jej ublížil - to akoby ublížil mne a bolelo ma, že naňho ona nadáva - to akoby nadávala na mňa. A najviac bolelo, ak mi vo chvíľach, keď som ju nahnevala vykričala: si ako tvoj otec! Mala som chuť jej povedať - áno, som! Veď som vzišla aj z neho! Ale ona by to nechopila, tak ako nepochopila, že používať môjho otca ako nadávku ubližuje najviac zo všetkého MNE.
No, ale zasa minule, keď sme prechádzali popri intrákoch som jej povedala: pozri, tu sme spolu s tvojím ockom bývali, ešte kedysi dávno
Takže vďaka tomu viem a svojej dcérke som ešte nepovedala ani jedno jediné krivé slovko na andresu jej otca, aj keď v skutočnosti by si ten zaslúžil..
Ale ďakujem ti georgina preto, že si mi pripomenula, že o otcovi mám hovoriť aj sama od seba, u nás sa "otec" stal totiž naozaj tabu témou, žiaľ, sama od seba sa mi o ňom hovoriť nechcelo (bola som rada, keď som prestala nad tým donekonečna premýšľať), len som odpovedala na otázky a malá asi vytušila, že to nie je téma, pri ktorej sa mi rozžiaria očká
Lesana, super, že si sa ozvala na túto tému
Odo mňa je to totiž len teória, ale ty máš situáciu s nie práve ideálnym tatkom odžitú na vlastnej koži ako dieťa a teraz ju žiješ ako matka...
Ako píšeš, tvoja dcérka presne vycítila, že otázkami na svojho otca ťa robí nesťastnou a to, samozrejme, nechce. A tak sa prestala pýtať a teda nemá odpovede na svoje otázky. Dobre robíš, že aspoň občas spomenieš niečo sama - ako s tým internátom - a pokračuj v tom! Keď ste už takto dopadli, môžeš aspoň dcérku naučiť, že aj keď sa láska skončí, svet sa nezrúti a život ide ďalej. Aj to je životná lekcia, ktorá sa jej možno raz veľmi zíde. Hovor s dcérkou aj o svojich pocitoch, svojich myšlienkach, samozrejme, slovami primeranými veku tvojej dcérky - má to väčší zmysel, ako sa na prvý pohľad zdá.
Jaaaj, dievčatá, tak veľmi by som chcela mať zázračnú moc a zariadiť, aby sa vám všetkým v živote už len darilo!
ja neviem ako kolvek nad tym rozmyslam.... nevime. Nemozem na neho povedat jedno jedine pekne slovo, lebo vdaka nemu mam znicene zdravie a moj zivot je viac po nemocniciach ako s detmi, ved tri vecery do tyzdna nie som s nimi, bzvam unavena a vycerpana. Toto je skor ako pomale umieranie a nie ako zivot. Nemam odvahu ist niekam na dovolenku, ak sa nestane zazrak, moje detickz s maminkou nepojdu niekma k moru a na dovolenku na slovensku ??? opat to iste tri krat tyzdenne dialyza.... viete si niekto predstavit aky je to zivot??? Je mi jedno ci si niekto mysli, ze je to ohrdnutost, ci ego , ci nenavist, ten clovek mi znicil zdravie a ublizil strasne moc i detickam. Najlepsie je ho uplne vylucit zo zivota, urobit vsetkz opatrenia aby nemal viac moznost ublizit mne ci detom. Kaslat na neho. Nech plati to co ma a nech nas necha na pokoji. Nemam potrebu na neho pred detmi nadavat, ten clovek mi nestoji ani za tu nadavku, uz stacilo takehoto elementu v mojom zivote. Kto je bez viny, nech ma odsudi, v podstate ma to trapit bude, ale nezmenim dany stav. Monika je zlata, ozvala sa mi cez Nanicmamu a snazi sa mi alternativnouo medicinou pomoct, ak sa stane zazraka a ja budem ako tak zdrava a budem moc normalen zit a uzivat si svoje deitcky, dobre, som ochotna sem tam nieco o nom v dobrom utrusit, ale inak nie, nemam preco. Lomcuje mnou nenavist a nespravodlivost, ze ja som obetovala detom to najdrahsie, zdravie a on nema ani tolko chochmesu aby sa na ne spytal. A nech mi nkto nevravi ze nemal moznost nam pomahat, to nie je pravdou. Keby sa neflakal po dovolenkach , mohol poslat detom peniaze a ja by som neriesila situaciu ci si kupit lieky alebo mlieko pre deticky. A jasne ze som kupila mliecko deticka. Lekarka mi povedala ze som hazardovala so zdravim a toto je naslekok, ale ako jej mam vysvetlit, ze som nemohla vykradnut lekaren, ze som nemala peniaze na cestovanie za specialistami do ba s dvoma malickymi detmi????? Ak mi otec mojich deti-biochrapu dokaze vynahradit stratu mojho zdravia, dobre, som ochotna pristupit na takuto dohodu, inak nie, lebo pre mna to je zločinec a nech ma teraz odsudi kto chce
Dvojčatková mamina, dobre, skúsim to trochu tvrdšie. Nie preto, že by som ťa odsudzovala, alebo sa na teba hnevala, to vážne nie. Snažím sa ti pomôcť a cez teba aj tvojím deťom, a v tomto momente sa mi zdá, že potrebuješ aspoň trochu a aspoň virtuálne, aby s tebou niekto zatriasol.
Zamysli sa nad svojimi dvoma vzťahmi - tvoj vzťah k tvojmu ex a tvoj vzťah k tvojím deťom.
Prvý vzťah - svojho ex nenávidíš, hneváš sa na neho, obviňuješ ho zo situácie, do ktorej si sa dostala, najradšej by si ho načisto vymazala zo svojho života. V mnohom máš pravdu a ja sa nedivím tvojim pocitom. Druhá vec je, že sa ho snažíš potrestať aspoň tak, že sa ho pred svojimi deťmi tajíš.
Druhý vzťah - svoje deti miluješ, staráš sa o ne, chceš im len to najlepšie. A tak je to v poriadku.
Problém je v tom, že tie deti, ktoré tak ľúbiš, sú tu aj vďaka tvojmu ex. Bez neho by proste neboli - to ty dobre vieš. A ďalší problém je v tom, že keď deťom tajíš existenciu ex, nepotrestáš svojho ex, ktorého nenávidíš - ale paradoxne svoje deti, ktoré miluješ.
Neprajem ti nič zlé - božechráň - to vážne nie. Ale uvedom si, prosím ťa, že tu je vážne riziko, že sa tvoje deti o svojom biologickom otcovi nakoniec dozvedia od niekoho iného a to spôsobom, ktorý im môže veľmi, veľmi ublížiť a v čase, keď sa to bude najmenej hodiť. Potom ti zostanú už len oči pre plač.
Tvoj vzťah k ex je plný negativizmu a nenávisti. Na tejto stránke sa už niekoľko krát písalo o tom, že v živote je potrebné odpúšťať a zmieriť sa. Asi na to ešte nie si pripravená, prajem ti, aby si to raz dokázala - potom nájdeš v duši mier.
Tvoj vzťah k deťom je tým negativizmom a nenávisťou tiež poznačený. V tejto jednej veci nevieš cez svoju nenávisť prezrieť a uvedomiť si, že takto svojim deťom nepomáhaš, ale škodíš. Alebo si to aj uvedomuješ, ale tvoja nenávisť je v tomto momente silnejšia ako tvoja láska a zdravý rozum - a tak víťazí nenávisť.
Dvojčatková mama - raz som čítala jednu krásnu vetu: "Naozajstná láska je to, keď dáš svojmu milovanému to, čo naozaj potrebuje, aj keď to teba bolí."
Tvoje deti potrebujú vedieť o svojom bio. Ak nedokážeš o ňom hovoriť pekne, hovor o ňom aspoň neutrálne a fakty - existuje, je ich biologickým otcom, žije tam a tam, robí to a to, posiela pre deti peniaze. Bodka.
Viem, že to máš veľmi, veľmi ťažké. Vyhrať boj sama nad sebou je jeden z najťažších bojov. Posielam ti aspoň na diaľku svoje povzbudenie a pochopenie : Si silná, statočná a dobrá mamina - ZVLÁDNEŠ TO!
Dvojciatkovska mamina, ty sa chystas tajit, ze vas terajsi ocino nie je bio ocino? A to dokedy? Ci do smrti? Ved ked budu starsi a pojdu daco vybavit s rodnym listom, tak si precitaju, nie?
Ci len zatial sa pred nimi nechces vyjadrovat o biologickom a uz vobec nie v pozitivnom zmysle?
moj priatel si chce deti adoptovat, tym sa vyriesi rodny list, ak poviem detom A, to je ze maju bio otca, tak terba povedat aj B, je to chrapun a prave preto je vasa mama chora? to bude lepsie?
Nie, svoje deti o nom nemienim informovat. Ako som uz napisala, ak napravi co sposobil, dobre, inak nie. Neviem v com by som svojim detom ublizovala, to je mylny nazor, jediny kto im ublizil je ten biochrapun, mi ostatny uz len hasime poziar ktory on zasial, tot vsoj. Nebudem uz vstupovat do tejto temy i ked som ju ja sama rozduchala. Jednoducho je to dalsi problem navyse a ja ich mam aj dost aj bez toho.
Vsetkym vam drzim palce. Svoj boj sama nad sebou som uz vyhrala! Moje deti nepotrebuju o tom biochrapunovi vediet nic, lebo ja by som musela k tym faktom povedat cele fakty a to nie je pre detske duse a ja svojim detom ublizit nechcem. Vinu za to ze som tomuto cloveku naletela, si nesiem len a len ja sama. Nechcem aby deti vedeli co za biochrapuna je darca sperimii. On nie je ani bio otec, on je darca. Myslim ze adopciou sa posunieme opat niekam v pred
Georgina, ja riesim take veci co dalej ak by som zomrela, tak sa necuduj ze som plna nenavisti. Odpustila som, ale nezabudnem. Nechem sa asi o tom viac bavit, dakujem za tvoje nazory, ale chcem si opat najst svou pohodu, ktoru som mala, tesit sa z tych par chvil co mozem travit s rodinkou a blizkymi a neriesi tbiochrapun. Viem ze sa mi to vrati ako bumerang, ale ja som ochotna bojovat a bojovat bude a budem chranit svoje stastie pred tym hnupom
viem sa vcitiť do toho, že sa braniš riešiť to
je to boľavé
možno by si stačilo povedať, poviem im to, keď pôjdu do školy...povieme im to spolu s ich ocinom(hoci nieje bio)
Prepáč, Lienka, nesúhlasím s tebou
.
Nestačí to deťom povedať, keď pôjdu do školy. To je:
1. Odsúvanie problému - nie riešenie. A veľmi, veľmi to potom zvádza k úvahe typu: "Veď sa doteraz nič nestalo a deti sú stále ešte malé. Poviem im to, keď dostanú občianku." A potom zase: "Teraz sú deti v puberte, sú prchké a všetko berú čierne, alebo biele. Poviem im to, keď budú podľa zákona dospelé..." A tak ďalej...
2. Riskovanie, že sa to deti dozvedia skôr, od niekoho iného a nevhodnou formou.
3. Deti, čím sú staršie, tým viac si uvedomujú, že do toho boľavého rozhovoru žili v klamstve. A čím sú staršie, tým väčšie stopy potom taký rozhovor zanechá v ich psychike.
4. Ak taký rozhovor mama odďaluje, žije dovtedy aj ona v strese a strachu. A to ovplyvňuje nielen mamin život, ale aj život detí. Mama nie je v pohode - ani deti nie sú v pohode...
5. Začať taký rozhovor, ak sa dovtedy nikdy, ale nikdy na tú tému nehovorilo je čím ďalej, tým ťažšie. Ak bude mama s deťmi o tom hovoriť už teraz, keď sú ešte malé a zdanlivo tomu nerozumejú - sama sa bude učiť hovoriť o tom a sama sa s tým bude vyrovnávať. A deti budú s tým rásť ako s niečím, čo je proste fakt a budú to brať ako fakt. A nie ako podraz a klamstvo a zatajovanie od mamy...
Možno sa niekomu zdá, že som tvrdohlavá a meliem si stále dokola svoje. Ale nerobím to preto, že chcem mať za každú cenu pravdu. Myslím si, že niekedy treba na plnú hubu povedať druhému aj pohľad z druhej strany. A môj pohľad je takýto.
Ak má niekto iný názor - prosím, nikomu ho neberiem a nevnucujem svoj. Už vyššie som napísala, že skutočne nemám patent na rozum a je na každej mamine, či si z toho niečo zoberie, alebo nie.
Moja, mám pocit, že sa na mňa hneváš. Ale nečudujem sa. Sypem ti soľ do tvojej rany - ale niekedy je to treba. Nemusíš sa už vyjadrovať, keď nechceš, máš na to právo. Ja len dúfam, že si ešte toto prečítaš a zamyslíš sa. Keď nie dnes, tak zajtra, alebo neskôr...
Rodný list vyriešiš síce adopciou, ale DNA nie. Sama čakáš na transplantáciu - predstav si, že sa nedajbože, niekedy stane niečo také tvojim deťom. Ako im potom vysvetlíš, keď sa nejaká sestrička, alebo doktor pred deťmi preriekne, že človek, ktorého považovali za svojho biologického otca, ním v skutočnosti nie je? A nemusí ísť ani o taký katastrofický scenár. Vieš, koľko behá po svete ľudí, ktorí nemajú nič iné pre potešenie, len ubližovať druhým? Takí s radosťou oboznámia tvoje deti s tým, ako sa veci majú a môžeš si byť istá, že ty v tom ich podaní nebudeš vylíčená práve lichotivo. A keď už som pri hnusnom ohováraní - čo keď jedného dňa pocíti bio záchvat otcovskej lásky, dohrnie sa za deťmi ako veľká voda a bude im chcieť vysvetliť svoju pravdu? Hm? Opakujem - nebudeš so svojimi deťmi vždy 24 hodín denne a pravda nakoniec vždy vyjde najavo...
Chceš bojovať a chrániť svoje šťastie pred tým chrapúňom - ale s takýmto prístupom máš veľmi malú šancu, že vyhráš. Možno vyhráš zopár bitiek - ale celú vojnu ťažko...
no, krvna skupina, deti maju takuistu ako ja- vyriesene
ak dostane zachvat otcovskej lasky, rovno na neho zavolam policajtov za obtazovanie. vychovam svoje deti tak aby sa s cudzimi nebavili 
uz som zase v pohode, a dufam ze to takto dlho zostane. Minimalen do sudu hi hi hi
Neviem preco by som mala len malu sancu vyhrat, ja som vyhrala uz teraz
Božííínku, na jednej strane som rada, že si dôveruješ. Na druhej strane -
1. krvná skupina a DNA nie je to isté
2. ako zavoláš policajtov, keď tam jednoducho nebudeš?
3. deti vychováš, aby sa nebavili s cudzími ľudmi. OK, ale máme 21. storočie - existujú mobily, maily, a ktovie, čo všetko nás ešte čaká...
Vyhrala si bitku, moja, a možno vyhráš aj druhú a tretiu... Ale vojna nekončí... Zakop vojnovú sekeru a vyhlás MIER! Pre seba, aj pre tvoje deti. A tak odzbrojíš aj biochrapúňa, mimochodom.
A ešte - máš plné právo nesúhlasiť so mňou. Ja som v podstate len taký laik, písmenkujem ti tu moje názory a môj pohľad na vec. Ale prosím ťa - choď aspoň za tou detskou psychologičkou, ako si pôvodne plánovala...
Na pravdu mozu deti natrafit napr. v skole - my sme si na biologii ratali, aku mozeme mat krvnu skupinu, ked maju nasi rodicia taku a taku. Tak isto, co sa tyka aleli - napr. dvaja modrooki mozu mat len modrooke deti, lebo maju len modrooke alely (jasne, su tam vynimky), ale proste hociakou "hlupou" nahodou mozu natrafit na pravdu. My sme sa tomuto venovali na biologickych praktikach hadam aj pol roka.
Ale zaroven som strasne stastna, ze si tvoj priatel chce adoptovat deticky. Akurat ma mrzi, ze to tvojmu protivnemu ex zase vyjde a nikdy sa snad nepouci, ze za ciny nesie zodpovednost. Ako mu to preslo s prizivovanim sa, teraz mu to zase prejde so zbavenim sa zodpovednosti... ale to je jeho problem. Jasne, ze sa mu raz vsetko vrati.
Drzim palce. Ja tiez celkom nesuhlasim s babami, ale nebudem sa bit. Povedzme, ze pripustam moznost, ze v tom nemam jasno, ale tiez nesuhlasim s mnohym vyssie povedanym (s mnohym vsak aj suhlasim).
Vies, ked o bio nebudu vediet, nemusis sa bat toho, ako tu baby pisali, aby sa z vasho rozchodu neobvinovali a pod. A mozno, ked budu mat povedzme dvanast a ty uznas, ze su uz dost rozumni, mozno prave vtedy si s nimi sadnes a vysvetlis, ako sa veci mali. Teraz by sa predsa len zbytocne trapili otazkou, preco na nich ten ich otec kasle - ako je mozne, ze ini ocinkovia sa na svoje dietky nedokazu vykaslat a ten ich ano. Vlastne, som celkom na tvojej strane. V mojom pripade je to ine, maly sa stretava s celou biovou rodinou, len s -nim- nie; Jakubkove otazky pridu uz skor, tak radsej povedat pravdu ako vymyslat vyhovorky. Ale v tvojom pripade, ked teda ani v okoli nie je nikto, kto by vedel "pravdu"...
Konvalinka, na jednej strane hovoríš - ľahko to môže prasknúť (napr. v škole). Na druhej strane zase, že keď v okolí nie je nik, kto vie pravdu - nech taja... Hm, tak ako vlastne?
To, že si chce partner Dvojčatkovej maminy deti adoptovať, je super a krásne a nevidím na tom absolutne nič v neporiadku - okrem toho, čo si spomenula aj ty : bio má po starostiach s platením výživného. Ale nič nie je dokonalé...
Ide mi však o to, že deťom by sa malo jasne povedať - váš bio je ten a ten atď. Žije s nami však druhý tatino, ten sa o vás stará, ľúbi vás a chce, aby ste boli jeho deti aj pred zákonom. Robí sa to takto a takto, znamená to toto a toto.
Konvalinka, čo sa týka tvojej situácie - áno, je iná. A ty riešiš iné problémy. Som rada, že mieniš povedať Jakubkovi pravdu, ale nečakaj, kým sa začne pýtať. Prečítaj si, čo som napísala vyššie, aké sú na to dobré dôvody.
Pripadám si čím ďalej, tým viac, že som na vás hnusná. Verte mi však, že to nemyslím zle. Ani s vami, ani s vašimi deťmi
Mne nepripadas hnusna! Ani nahodou! Ibaze si myslim, ze su veci, na pochopenie ktorych musi dieta prejst urcitym vyvojom. Ako ma svoj cas, kym oznamime detom "pravdu" o Vianociach; kym im ozrejmime, ako je to mozne, ze sa mamine narodilo babatko, ako sa dostalo do bruska a kopec inych veci, co mi teraz nenapada. Suhlasim s tym, ze veci sa daju oznamit proste zjednodusene a primerane veku; mam neter, ktora v styroch rokoch vedela, ze mamina ma v brusku maternicu, v ktorej sa vyvija jej bracek a ked bude hotovy, tak sa maminke narodi; dokaz toho, ze to pochopila bol, ked si v spolocnosti robili srandu z jedneho pupkateho, ci caka dvojicky a neter s vaznou tvarou oznamila dospelym, ze je to nemozne, pretoze muzi nemaju maternicu. Ano, ked bude mat 4 roky, je mozne, ze s touto delikatnou temou zacnem. Ale ked ma dva, to este vhodny cas nie je. Kazda mamina/rodic si urci, co je pre jeho dieta uz vhodne a este zatial nevhodne. Neviem, o nejakom vyskume, ktory by potvrdil, ze mojmu synkovi by to neurobilo zbytocny chaos v hlave - zatazovat ho tym v takom nizuckom veku. Ak viete, dajte link. Zatial je to pre mna len vas nazor.
Nesuhlasim s uplnym zatajovanim; je tolko veci, ktore bude treba vysvetlit a tym padom vymyslat klamstva - preco nie je nas tatko na fotkach, ked sme boli drobci, ale az od 1 roka? Preco mame iny rodny list ako ostatni nasi rovesnici (teda neviem, ako sa to robi, ked si ich adoptuje, ale niekde bude datum vystavenia, nie? jasne, lahko poriesis, povies, ze si prvy stratila... ale to uz je klamstvo)? Je tooolko dedicnych veci, ak sa o to zacnu zaujimat (a v skole budu mat tu moznost - budu to preberat) - preco mam jamku na brade, ked ju vy rodicia nemate (jamka je vzdy dedicna)? a t d. mne teraz vsetko nezide na um, ale ved kolko filmov bolo o tom natocenych, ako lahko sa to da zistit... Ja by som to v dvojciatkovskom pripade netajila z toho dovodu, ze podla mna to deti raz urcite zistia a takisto preto, ze deti maju predsa pravo vediet o sebe pravdu. Ale kedy bude vhodny cas, nechavam na ich maminku.
Konvalinka, joj, som rada, že chápeš, že to nemyslím v zlom - celú túto debatu
S tým úplným zatajovaním máš dokonalú pravdu - klamstvo plodí ďalšie klamstvo a nakoniec ich tých klamstiev toľko, že sa človek v tom tak zamotá, že to praskne aj akosi samovoľne...
A k tomu nízkemu veku - samozrejme, že netreba deťom vysvetľovať všetko naraz, podrobne a slovami, ktorým jednoducho nerozumejú. Začať môžeš už teraz tak nejako, ako písala Keywest o tom upratovaní fotiek, alebo Lesana o tej prechádzke... Proste, keď to vyplynie zo situácie, tak prehodíš o bio pár slov. Sama píšeš, že každá mama pozná svoje dieťa najlepšie a z toho logicky vyplýva, že sama vie aj najlepšie posúdiť, čo jej dieťaťu urobí alebo neurobí chaos v hlavičke. V tom ti žiadny link moc nepomôže
A znova - my dospelí si myslíme, že deti to nepochopia, lebo sú malé. Ale tu ani tak nejde o to, aby pochopili celú pravdu o tom, čo a ako sa stalo. Tu ide hlavne o to, že pochopia - a to oni pochopia - že niekto ako bio jednoducho existuje a má niečo s nimi spoločné. A na tom sa dá neskôr stavať.
Toť vsio.
Konvalinka dakujem, mam pocit ze mi rozumies, mozno preto ze si si presla tym cim ja. Moc mi pomohlo ze niekto chape ako sa citim. Bio otca povazujem za nezodpovedneho cloveka ktory je schopny ublizit tak malym a nevinnym tvorom ako boli dvojcata ked sa narodili. A ja mam byt ta ktora bude stale odpustat bez jeho pricinenie, no ani omylom. Verim ze kazdemu sa vsetko vrati, verim na odpustanie ale netreba zabudat. Milujem svoje deti a snazim sa pre ne urobit co najviac. Konvalinka prajem ti len zdravie a stastie, ostatne uz pride samo
Ach, jaj, Dvojčatková mamina! Zdá sa mi, že som si to myslela správne - hneváš sa na mňa. Nuž, ja to znesiem...
Ver mi, ja chápem, ako sa cítiš a rozumiem tomu, že to máš veľmi, veľmi ťažké a asi nik by s tebou dobrovoľne život nemenil.
Bio JE nezodpovedný človek, ktorý ublížil malým a nevinným tvorom - to je pravda. Ale pravda je aj to, že to je hlavne jeho problém. Ty máš svoje problémy, ktoré síce vychádzajú z jeho nezodpovedného konania, ale je na TEBE, čo s tým urobíš...
A keď je reč o odpúšťaní - myslela som skôr na to, aby si odpustila sebe. Ale s tým by ti asi vedeli lepšie poradiť iné dievčatá... Možno ti sem niečo napíšu.
Veľmi ti prajem šťastie a zdravie - aj všetkým ostatným dievčatám... A ešte silu a odvahu robiť správne rozhodnutia.
Ja Ťa veľmi obdivujem za tvoju odvahu a silu čo máš sebe,ako všetko zvládaš a tak.Možno budem aj ja tá zlá,rozhodnutie je vždy len a len na tebe,ale nenávidieť tak moc,musela si aj moc ľúbiť.nuž láska je niekedy veľmi slepá a v mene lásky sa porobili iné "veľké skutky",ale máš od neho dve krásne deti,ber to pozitívne,nenávisťou škodíš sama sebe.Aj na tú nenávisť potrebuješ energiu a tú predsa potrebuješ na iné veci.
.Ja ti držím palce,aby si to všetko zvládla,tak,aby ste sa mali dobre,boli šťastní,zdraví a spokojní,to je podstatné
cmuk, cmuk, cmuk
Opäť sa zapojím i keď som pôvodne myslela, že môj názor k veci je kompletný... tak ako Lesana to mám zažité na vlastnej koži a dodnes zo strany matky, aj keď už pomenej ako v detstve, počúvam negativimus, ktorý jej samej vsiakol rokmi pod kožu - no vtedy to bolo stereo až na to, že sme biologického navštevovali dobrovolne a výnimočne(a skôr zo súcitu), pretože urobil zo seba trosku a za všetko vraj mohla naša mať(jeho ex) a jej rodina - mimochodém tá, ktorá nás zachraňovala pri našich útekoch počas jeho násilníckych období...
teraz k veci: zatajovať bilogického tvojim dvojčatám dovediem do absurdity, ktorú si tu už sama načrtla= PREPÁČ, ale keď zomrieš a tvoje deti budú síce adoptované a vychovávané užasných a starostlivým náhradným otcom ale... dostanú podľa tvojej dedičnej predispozície tiež problémy s obličkami a...jediný, ktorý im geneticky bude môcť pomôcť bude -ich bio- a oni o tom nebudú ani tušiť....
... absurdita? a nie je absurdné keď biblicky povedané nevedia "odkiaľ kráčajú a kam idú" prosto povedané, kto vlastne pôvodom sú?
Presne! Mira-Mária, ďakujem za tvoj názor
Nechcela som byť až tak tvrdá, mám pocit, že ryjem dosť aj bez toho, ale Mira-Mária má pravdu ako hrom. Čo ak sa niečo také stane? Bože chráň, nech to tak nikdy nie je! Ale vylúčiť to, Dvojčatková mamina - nemôžeš...
Juj dievcata - myslim, ze viec co tym celym chce Dvojcatka povedat.
Ked totiz niekoho velmi ale velmi lubite a on vas zradi velmi to boli. O to viac ked mate nemale zdravotne problemy, a vy skutocne neviete pochopit, preco sa k vam niekto dokaze tak hrubo zachovat. Hlavne v takej zranitelnej a citlivej chvili akou tehotenstvo je.
Neviem ako ste prezivali tehotenstvo vy. No ja som plakavala a prebdela takmer kazdu noc od 1. do 5. mesiaca. Nemala som oporu vo svojom partnerovi. Bala som sa co moze sposobit CT a MRI babatku. Bala som sa co bude s malickym ked sa mi nahodou nieco stane (ved nalez na mozgu nie je chripka). Sama odkazana na cudziu pomoc. Velmi som sa hanbila pred mojimi rodicmi. Citila som sa velmi zle, lebo som mala a mam pocit, akoby som bola nejake zavazie. Obvinovala som sa s celej situacie.
No a teraz ? Nejako som to rozchodila. Samozrejme nie vsetko. Popravde mat dostatok penazi, nasmu Biochrapunovi ani len neoznamim, ze sa drobcek narodil. Odstahujem sa a budem zit svoj zivot. Vobec by ma nenapadlo sa s nim uz kedykolvek pustat do dialogu.
Preco ??? Kazda spomienka na to ako oddane som ho milovala boli, pretoze on zradil mna a moje dieta a nasu lasku :
Ked krical na mna krical a vlastne aj na svojho syna a vooobec mu to neprislo nenormalne.
Dokonca mu neprislo divne chciet vyfackat tehotnu zenu.
A ked som bola unavena ci vycerpana - tak som bola fajnova
Ked mi bolo v tehu zle - bola som fajnova
a mohla by som pokracovat dalej...
Nejde to tak lahko zabudnut a odpustit. Ta jazva na srdiecku nezmizne. Je tam a zostane tam uz navzdy.
Dufam, ze sa to da pochopit.
Polárka, hviezdička, tak zase jeden príklad:
Predstav si, že máš veľkú, hlbokú ranu na tele - plnú špiny a hnisu. Takto sa nemôže zahojiť, len sa rozširuje a bolí, bolí, bolí... A tá rana nakoniec otrávi aj zvyšok tela.
Keď chceš takú ranu vyliečiť, musíš ju najprv vyčistiť od všetkej špiny a hnisu. Strašne to štípe a bolí tak, že sa ti chce po stenách škriabať. Ale pomôže to. Vyčistená rana sa začne hojiť, nakoniec sa zacelí. Zostane síce hnusná jazva, ktorá už nikdy nezmizne a sem-tam svrbí - ale s tým sa dá žiť.
Ty si myslíš, že už máš na srdci jazvu a tá ťa bolí. Nemáš. Máš tam stále otvorenú ranu a bude tam dovtedy, kým ju nevyčistíš od nenávisti - lebo to je ten hnis a špina.
Ty si ešte mladučká, ale už si zistila, že život nie je prechádzka ružovou záhradou. Hovorí sa, že každý má nadelené len také trápenie, ktoré zvládne. Ty si veľmi inteligentná a statočná - verím tomu, že túto životnú lekciu zvládneš tak, aby bola ku prospechu tebe aj tvojmu dieťaťku
Georgina
Ja to chapem. Velmi dobre si uvedomujem co nam vsetkym tym chcete povedat. No ako som povedala - na niektore veci treba cas. Nejde vsetko hned. Najprv clovek musi ziskat odvahu ist s tou ranou pod vodu. Nie je to nic jednoduche. To som tym celym myslela.
Aj ja sa hnevam na to co nam vyviedol bioachrapun.
Cez to vsetko nemam chut mu ublizovat, lebo mna by to potom trapilo. O to viac ma ta zlost presla ked som sa dozvedela, ze pije ako duha. Dnes mi je ho skutocne luto. Viem co s clovekom robi alkohol (mam zivy priklad - moj stryko je alkoholik). Takto dopadnut je naozaj za trast. Nuz, ale sam si vybral flasku ako riesenie problemov.
Ako sa to vravi ? Sami sme si strojcom svojho stastia (resp. nestastia). On si vybral, na svoju skosu, velmi zle. Ublizuje si cim dalej tym viac. Mna k tomu vobec nepotrebuje. I ked vsade rozprava, ze to ako je na tom som zodpovedna len a len ja. Prosto ja som ho vraj dohnala k alkoholu
Polárka, fajn, super
Dopraj si času, koľko potrebuješ, potom sa zhlboka nadýchni a šup! s ranou pod vodu a čistiť!
Reči biochrapúňa nerieš, kto ťa pozná - vie kde je pravda. A kto ťa nepozná - čo ťa po ňom! A biochrapúňove problémy? Tie nech si tiež rieši on sám...
Ty si fakt hviezdička - vieš o tom?
Georgina
Za otvorene oci dakujem vsetkym NM
- este pred par mesiacmi by som takto rozhodne neuvazovala. Je velmi fajn ked si svoje myslienky mozem skonfrontovat s nazormy skusenejsich mamin 
.
Ludia co ma nepoznaju neriesim. A ludia co ma poznaju vedia kto som. Len ma mrzi, ze zo svojho zlyhania obvinuje mna
. Vies keby sa uprimne pozrel na situaciu a zodpovedne ju zhodnotil a riesil vobec by nemusel siahat na alkohol.
Polárka, máš pravdu v tom, že keby tvoj ex zodpovedne a úprimne zhodnotil situáciu, tak by to videl tiež inak. Ale vieš, myslím, že on niekde hlboko vnútri tuší ako to skutočne je - a preto pije, aby ten tichý hlások svojho svedomia umlčal. Ale ako som už písala - to je hlavne jeho problém...
Ty sa hlavne drž, mysli pozitívne, teš sa na bábätko - a všetko bude dobré, uvidííííš
Nerada by som bola, ak by som svojimi slovami ublížila, viem ako strašne to bolí - aj po rokoch a bolí to mňa ako dieťa, koľko zla vzišlo z dvoch ľudí, ktorí sa neskutočne milovali a vzali napriek výstrahám celej rodiny a ani netuším, ako strašne sa tým umára moja mama, keď až tak veľmi zatrpkla na celý svet a aj keď bola a je dobrou a starostlivou matkou- vždy som cítila z nej chlad, ktorý zabránil spoločným nežným chvíľkam, len preto že sme boli potomkami toho, ktorý jej tak veľmi roky ubližoval...
... no toto nie je o mne, ale chcela som sa pýtať, nie odsudzovať, aby sa zamyslela každá matka, ktorá má pohľad na realitu zastretý nenávisťou a kým to v nich bude, neuvidia skutočnú čistú lásku... premýšľam o tejto téme nie pre príspevok a trápenie mamky dvojčiat- premýšľam o tom celý svoj život a každý deň, keď s láskou pozerám na svojho syna, ktorý vyrastá v úplnej a milujúcej rodine - aké som ja MALA ŠŤASTIE ... preto si dovolím povedať, že chápem bolesť a nenávisť Dvojčata a ja, aj tak to celé má riešenie. Zriadila by som v závete klauzulu pravdy o tom celom! Nemusí sa za života premáhať a potlačovať bolesť pri rozprávaní o bio, nech to vyrieši osud, dokiaľ je sama schopná vychovávať a ochraňovať svoje deti- netreba jatriť rany. A možno raz, keď sa dvojčatá rozhodnú založiť si vlastnú rodinu, čas zacelí terajšie rany, možno sa predsa len sama rozhodne inak...
... toľkoto naozaj všetko k tebe Dvojčata a ja- držím ti palce a ver mi, myslím na teba a zo srdca ti prajem, aby ťa nebolelo tvoje psychické ani fyzické ja a aby si žila v harmónii so svojou rodinou.
Mira-Mária, sama máš skúsenosť s tým, ako dokáže nenávisť otráviť život nielen tomu, kto ju cíti, ale aj jeho rodine... A radíš Dvojčatkovej mamine, aby postupovala tak isto?
Lebo to ty robíš - prepáč, ale tak to je. Radíš jej, aby nenávisť v srdci neliečila, aby si ju ďalej chránila a pestovala. A pre prípad, že by s tým mali jej deti niekedy v budúcnosti problém - zriadiť klauzulu v testamente. To je ale strašne alibistické! Po mne potopa? Ako k tomu tie deti prídu? Koho sa potom spýtajú, ako to bolo, keď mamy už nebude? V srdci im ľahko tiež vyklíči nenávisť - k bio, že ich opustil, k mame, aj k adoptívnemu otcovi, že ich celý život klamali - a keď si s tou nenávisťou nedokážu poradiť, prenesú ju zase na ďaľšie pokolenie... Kde to skončí?
ej dievka! ako sa mi páči jak si sa rozohnila, to je ok, to ja zvyknem, rozohňovať
...teda ak si dobre čítala všetko, čo som písala, som vyslovene proti živeniu nenávisti a zlosti v sebe- ako príklad som uviedla vlastnú mať... ja som Dvojčatkám a ja, nič neradila - napísala som riešenie ktoré by som urobila ja, keby( ja nenávisť, žiarlivosť a závisť ako povestné tri fúrie NEŽIVÍM- teda u mňa to keby neplatí)... a nič nie je definitívne - ten závet by som brala ako poistku, pre prípad ak by došo k najhoršiemu v tomto čase - aktuálne... veď zloba ako každá emócia má svoj priebeh od vzniku po zánik a už o mesiac, o rok, o desať rokov to všetko bude vyzerať v inom svetle z iného pohľadu... Georgína stotožňujem sa s tvojim názorom, ale dovoľ mi ponechať si aj môj vlastný... dík
Mira-Mária, rozohnila, rozohnila - ale veď už ma Renka schladila
A tvoj názor ti, samozrejme, neberiem
Ani nikomu inému 
Rešpekt!
Georgina, chápem Tvoje slová, aj to , že sa mame dvojčiat usiluješ pomôcť...ale nenávisť, tak ako aj láska je väčšinou dlhodobý proces, ktorý prechádza rôznymi fázami, či stupňami...
...sama som po veľkej láske, postupnom spoznávaní a ochladzovaní vzťahu , dlhodobom psychickom týraní a ubližovaní (ktoré som si v tej dobe neuvedomovala)prešla túto cestu...najskôr tomu človeku neželáš nič dobré a praješ mu, aby sa mu všetky tie trápenia vrátili aj s úrokami...aby pochopil, na vlastnej koži ,čo Ti spôsobil a ako veľmi ublížil...potom príde fáza , je Ti to jedno, nech si žije ako vie, nech ho postretne , čo chce, len nech máš už od neho svätý pokoj...a až potom príde čas, keď pochopíš, že v srdci už nezostala nenávisť a praješ mu dobrý život...pretože si uvedomíš, že tá nenávisť a zlé myšlienky venované jemu, najviac zo všetkého ubližujú práve Tebe samej a Tvojim najbližším...a myslím si , že netreba podceňovať silu myšlienky...aby sa Ti to zlé nakoniec nepostavilo proti Tebe...
...tak aspoň u mňa to prebiehalo takto...samozrejme, že to nie ani teraz úplne ideálne a občas ma dokáže niečim vytočiť...ale snažím sa prekonať tie zlé myšlienky a proste sa nastaviť na to, že mi tento človek už nikdy neublíži, že už nemá nado mnou tú moc...a musím napísať, že NIKDY som neľutovala, že som ho spoznala, aj napriek všetkému zlému...pretože vďaka nemu mám dve krásne deti, ktoré by som nikdy za nič nevymenila...
...takže na záver, aj keby sa tweenska rozhodla postupovať podľa Tvojich rád, tak pokiaľ to tak sama necíti v srdiečku, že mu UŽ dokáže odpustiť, tak by to aj tak nemalo význam...najskôr musí odpustiť všetko zlé jemu a možno trocha aj samej sebe a až potom môže riešiť ostatné veci ohľadom otcovstva detičiek...aspoň tak to vidím ja, to je môj postreh a názor...
a ja som MM pochopila inak...nie aby problém neriešila, ale aby tomu dala čas, ten jej možno prinesie riešenie...niekedy vyzerajú situácie totál neriešiteľné a trebárs za mesiac, či rok sa sami čudujeme, že nad čím sme vlastne vtedy váhali...
Renka, ja tiež poznám nenávisť - prežila som si, prežila som si aj to, čo dokáže urobiť s dušou a so životom. Ako sa s ňou vyrovnať, popisuješ veľmi presne. Nepísala som tu zatiaľ o tom, možno raz napíšem, kto vie?
Vieš, mám pocit, že Dvojčatková mamina nemá v úmysle sa so svojou nenávisťou vyrovnať a vyliečiť sa z nej. To jej nikto nemôže zazlievať - je to jej život a ona je dospelá.
Ale ide o to, že pre svoju nenávisť k bio chce nesprávne ovplyvniť život svojich detí. A to, že koná nesprávne, keď sa snaží deťom zatajiť existenciu biologického otca - o tom som hlboko presvedčená. Keď nevie a/alebo nechce odpustiť, nuž, čo my s tým? Ale nech na to nakoniec nedoplatia deti, vieš?
Samozrejme, bola by som rada, keby sa mne, alebo nám tu spoločne, podarilo Dvojčatkovej mame pomôcť. Ale nik nemôže pomôcť človeku, ktorý pomoc nechce. Snažím sa teda aspoň o to, aby nechtiac neublížila svojim deťom. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Áno, Dvojčatková mama to myslí dobre - chce sa o deti postarať najlepšie, ako vládze, môže a vie. Lenže v tejto konkrétnej veci robí zatiaľ chybu...
Mira-Mária to možno naozaj myslela tak, ako ty píšeš a ja som ju nesprávne pochopila - v tom prípade moja chyba, Mira-Mária, prepáč. Ale výsledok takého konania, ako ona odporúča, je ten istý... Nenávisť mamy veľmi pravdepodobne negatívne ovplyvní život jej detí.
A máš pravdu aj v tom, že mnohokrát sa veci vyriešia akoby samé od seba. Ja tu na Dvojčatkovú mamu tlačím o dušu, aby konala - a nakoniec to možno vyrieši niekto iný alebo niečo iné a inak. A možno, napriek môjmu strašeniu - aj lepšie.
To my nemôžeme vedieť, ako to celé dopadne. Možno za nejaký čas Dvojčatková mama napíše, ako sa to celé nakoniec vyvrbilo.
Sama za seba hovorím - neprajem nikomu nič zlé. Snažím sa z celého srdca pomôcť. Možno sa chovám ako slon v porceláne, možno nechtiac ubližujem aj ja...
Renka, bravó, keby som pred svojou reakciou na Georgínu čítala tvoje slová, nepísala by som toľko viet... som rada, že predsa len nie som tak nepochopená
Mira-Mária - ja normálne celkom dobre tiež chápem, o čom píšeš
To bolo len tou rozohnenosťou, vieš? 
Dvojacata- skús sa k svojmu liečeniu postaviť pozitívne. Mala som aj ja vážne zdravotné problémy a naozaj som presvedčená o tom, že mi veľmi pomohlo pozitívne myslenie. Musíš veriť tomu, že alter. liečba, ktorú tu spomínaš ti pomôže, musíš veriť, že sa z tejto šlamastiky vyhrabeš ako najlepšie to bude možné. Skús si nepripúšťať čierne myšlienky, ale pozerať do budúcna s jasným pohľadom a uvidíš, že všetko budeš zvládať lepšie.
To mám vyskúšané na sebe, preto doporučujem.
Dakujem Vam dievcata, ani som netusila , ze tu rozputam takuto debatu popravde povedanu dlhu a narocnu. Moja osobnost je rozpoltena, na jednej strane by som aj dvojcatam povedala ze ako to je ale na druhej strane... myslim ze im to ublizi. tento clovek sa nestitil opustit ich , ked mali ani nie dve kg, presne v den ked dcera bola po operacii a este sa ani neprebrala z narkozy. Ked sa prebrala strasne plakala, muselo ju to boliet, absolvovala este 3 operacie. Nezaujimalo ho to. Niekto tu spominal dedenie problemov s oblickami. ja nemam vrodenu poruchu obliciek ale ziskanu vdaka zanedbanej lekarskej starostlivosti lebo ked som bola dieta, antibiotika sa davali kazdemu a vo velkom, tak sa to stalo, ale co mi znicilo oblicky je ze som zostala sama na dve deti! Moje deti , musim si zaklopat, nemaju predpoklad na poskodenie obliciek, to samozrejme sa potvrdilo az myslim ze po druhom roku po niekolkych testoch a ultrazvukoch. Myslite ze ich bio by im bol ochotny pomoct ak by mali zdravotne problemy? V zaidnom pripade. tieto deticky kedze sa narodili kilove mali velmi krehky zdravotny stav a pri prepustani z nemocnice potrebolvali elektronicku podusku an monitorovanie dychu, lebo taketo deticky maju vacsie riziko sindromu nahleho umrtia. Jedna stala 4tisic, takze dve to je osmicka. Odmietol mi na ne prispiet. Bolo mu jedno ci niektore zomrie, ci nie. Malemu napr zachranila tato podlozka zivot, pretoze sa v spanku zabudol nadychnut, zadlzila som sa pozickami na vsetky strany, len aby deti mali tie podlozky. Takze kto si mysli, ze ked budu velke a mali by zdravotny problem, zeby im on pomohol, tak sa velmi myly.
K pozitivnemu myslenie co sa tyka choroby, toto som robila dva roky, lebo jednoducho som ine nevladala ani nemohla, stale som verila ze sa stane zazrak a ja na tu dialyzu nepojdem Nestal sa a v novembri som skoro zomrela, ledva ma dali dohromady. Lekar mi povedal ze som prisla nie o pat dvanast ale dvanst pat. Ked raz niekohozaradia na dialyzu a nei je to len nejaka otrava krvi, nema sancu inak nez transplantaciou. Este doteraz som verila ze hadam nejako, ale uz ani nevladzem verit ze sa sto zmeni, nezmeni. To by ste museli o tom citat a studovat tolko co ja.
Nieko mi tu radil, aby som to neriesila a radia mi dobre, jednoducho nemam tolko sil, aby som sa zaoberala este aj tymto. Z tych ludi co chodia na dialyzu tak ako ja som myslim jedina co pracuje. problem tychto ludi ako som ja je priserna vycerpanost mimo ineho a to ze nemoze jest ovocie ,yeleninu, mliecne vyrobky ani napr zmrzku a co je najviac frustrujuce nemoze sa poriadne napit. Lebo voda zostava v tele a uklada sa v plucach, srdce musi viac pumpovat, potom je slabe a zvacsene... je to kopec problemov a ja mam tu smolu ze na mna sa lepia. Zalujem sa vam tu a robi mi to dobre, presne ked som toto napisala, ako keby mi padol kamen zo srdca. Ospravedlnujem sa za to, ale asi mi chyba butlava vrba a ako som uz pisala uplne v privom blogu, nemam to srdce trapit mamku, ci priatela, asi by to neuniesli, elbo viem ako velmi ma lubia .
Moje trapenie asi nei je v tom s kym dvojcata mam , to su problemy ktore zvladam a sud ja isto zvladnem, viem bojovat a vybojujem detom to co im patri. Moj problem je znicene zdravie a to neviem odpustit, ale komu??? mozno sebe, ale asi hlavne jemu. Ja by som nedokazala byt tak hnusna, vyuzit a utekaz za lepsim, nechat po sebe potopu a mozno preto to neviem pochopit. Netuzim po pomste ale prosim vyssie mocnosti aby mi pomohli nejak sa z toho vyhrabat, lebo z tej dialyzy hrabne co skoro mne. Nebyvam depresivana snazim sa hladiet na svet cez to krajsie co prinasa, ale tie 4 hodiny 3 krat do tyzdna ma strasne tahaju na dono. Najhoris je ze nemozem byt s detmi tolko kolko potrebujem. Kym som nechodila na dialyzu necitila som taku ani nie nenavist, skor krivdu, ze som zostala s detmi sama, povedala som si fajn, sak to prejde, ale teraz sa len do toho zamotavam. Najhorsi je vzdy pondelok, elbo to idem na dialyzu po vikende ktory travim s detmi a v pondelok BAC, zas len bolest a uzkost a nemam pri sebe ani priatela ani deticky, je to strasne krute a klobuk dolu pred vsetkymi ktory to zvladaju lepsie ako ja. Mamina sa rozhodla ist za lekarom, ci by predsa len nemohla byt darca - vysoky KT, neviem co sa stane ak pridem este i o tuto poslednu nadej. Ja mam totizto rovnaku krvnu skupinu ako ona a z piatich markerov podstatnych pre transplantaciu mame 4 rovnake teda zhodne. NEchcela som aby podstupila taketo riziko, no uz nevladzem takto dalej zit. Odsudte ma ak chcete, ze zatajujem detom skutocnost, ale neviem im to teraz povedat, lebo neviem to povedtat bez placu a lutosti a bolesti a pocitu krivdy voci mne a mojej mame, lebo ona bude ta ktora ponesie riziko ak mi tu oblicku daruje. Jezis popisala som to ho strasne vela urcite aj s mnohymi chybami , ale verte ze to prisem strasne ale strasne upérimne a ospravedlnujem sa ak to niekoho bude otayovat, lebo viem ze su aj ine problemy nielen tie moje a toto stranka nie len na riesenie mojich trapen
Ale strasne dakujem ze ste
Moja, ja ťa neodsudzujem! Už som ti to napísala, a znova opakujem - myslím si, že si veľmi silná a statočná, veľmi ti prajem aby sa tvoj zdravotný stav zlešil, aby sa našiel vhodný darca a to čím skôr.
Sama priznávaš, že si rozpoltená - raz prevládne jedno, raz druhé. Vieš čo - vykašli sa fakt na písmenkovanie na túto tému, snaž sa oddýchnuť a potom si choď pokecať trebárs s tou psychologičkou, alebo proste s niekým živým oproti tebe. Napríklad s tvojou mamou... Ona ťa pozná asi najlepšie, rozhodne lepšie, ako my všetky tu dokopy...
No, ja by som sa ešte vrátila k pôvodnej téme. Teda ešte by som chcela niečo dodať. Čítala som príbeh mamy dvojičiek, naozaj sa ti vôbec nečudujem, že to nechceš riešiť - nerieš to, naozaj nie. Rieš svoje zdravie, psychické aj fyzické a potom všetko ostatné. Teraz si myslím, že si spravila pre svoje deti maximum, klobúk dole, ja som sa sama starala o jednu a myslela som si, že sa zbláznim, ale o dve a ešte k tomu choručké
No ale vrátim sa k podstate. Teda ešte k môjmu otcovi. Lebo sa tu párkrát spomínalo aj to, že chlap, ktorý sa vykašľal na svoje deti keď ho najviac potrebovali iný nebude apod. Tak vám poviem, každý sa môže zmeniť. Môjho otca som skutočne nenávidela veľmi dlho, zničil mi detstvo, mojej mame prakticky celý život.. Viete si predstaviť, že niekoho nenávidíte skoro 30 rokov? Je to dosť dlho. A predsa dnes už nenávisť necítim. Nehovorím, že ho mám rada, alebo že mi chýba. Nie nechýba, aj keby som ho rok nevidela a nepočula, nechýbal by mi. Ale zmenil sa a mne padol kameň zo srdca. Je to ohromný pocit, odrazu mám otca, ktorého sa nebojím, a ktorý je celkom NORMÁLNY. Trošku neskoro, viem. Ale mne sa ráta aj to. Som naňho strašne hrdá a som šťastná, že teraz je, aký je. A čuduj sa svete, pomáha mi, keď to najviac potrebujem. Aj keď "len" finančne. Ale pomáha. A to si cením. Aj keď dnes už mám svoju rodinu, svoje dieťa. Ale našla som aj otca. A zároveň aj moja dcéra má úplne normálneho starého otca, ktorý jej posiela sladkosti
Aha, to najdôležitejšie som tam neuviedla, takže: SOM rada, že mám svojho otca, aj keď ho mám až od 30-ky. Rozumiete?
Lesana, hm, tiež už ma toto pri písaní tohto blogu napadlo - ľudia sú schopní zmeniť sa
. A aj preto dookola píšem - nehovorte o bio pred deťmi zle 
Ono sa totižto všeličo ešte môže zmeniť a stať...
ked som bola mala, pamatam si oca. chodili sme na vylety. najma po horach, ale navstevovali sme kopu rodin-jeho priatelov. neskor zacal mat problemy s alkoholom, vztahy sa vtedy babru. stalo sa ze zacal bit mamu. mala som okolo 11 rokov, neviem ako dlho to trvalo no boli to asi 3 riadne bitky (aj na osetrenie lekarom), znasilnenie. nas deti (ja 11, brat 9) sa nedotkol. odnasala si to len mama. policajti nepomahali, situacia sa vyhrotila. po otcovi nam ostal list na rozlucku a vsetky veci a doklady. zmizol. telo sa nenaslo, ani ziadna stopa. trvalo 3.5 roka kym urady zacali konat, vyhlasili ho za mrtveho. dovtedy sme doslova zivorili. jeden plat, dve deti, splatky. este nam aj prisli uradnici oznamit, ze bud sa vystahujeme alebo zacvakame vyssie najomne-pretoze traja ludia mame byt s vymerou pre styroch. mama musela odkupit byt aby sme on neprisli. po vyhlaseni za mrtveho konecne zacali chodit socialne davky, "trosku" sa situacia upokojila.
su veci co si velmi napamatam. ze brat sa vraj vtedy zacal zajakavat, nastastie to postupom casu preslo. ja si pamatam pobyt v nemocnici kvoli pomocovaniu. ublizovanie mame, strata otca, zla financna situacia - to vsetko si vyberalo dan. nastastie to preslo.
ale to najdolezitejsie - u nas doma a u starych rodicov sa na otca nenadavalo. kazdy jeden respektoval, ze je to nas oco, ze sme jeho deti. nikto ho neosocoval. predo mnou a bratom nie. stara mama -jeho svokra- sa so mnou o otcovi aj neskor rozpravala. ze ho mala rada, tykali si. kopu veci na dome poopravoval. so starymi rodicmi si rozumel. vedeli co robil. bolo vsetkym jasne ze to bolo zle. robili sa opatrenia aby sa to nestavalo (- policajti, rozhovory v rodine, odchod od neho na nejaky cas k starym rodicom) ... ale mimo tohto som nepocula nikdy, ze by pri poobednej kave padali nadavky. no ani nikto neospravedlnoval to zle co spravil. ako nezvladal situaciu, kolko bolesti sposobil - nezodpovednym odchodom ci skor smrtou(?) a tym co tomu predchadzalo a nasledovalo.
som na neho nahnevana ako zena a matka co sposobil, ako mohol tolko pit, bit mamu, len tak si zmiznut. od nas s bratom. ale nie je to nenavist. proste vo mne vela ostalo z dietata co chodilo s otcom na hory a kupalisko.
pisem to preto, lebo si myslim ze nasa mamina dvojciatok robi chybu ked nenechava priestor svojim detom ohladom ich otca. oni si to v hlave uz musia usporiadat sami. kto a co je ich otec. nemozes si dovolit taku chybu, ze ti neskor prestanu verit len kvoli tvojmu ublizenemu zdraviu a hrdosti na to, ze si tvoje dietky vypiplala sama. "oklamany" pubertiak, co si hlada miesto v zivote, musi byt pohroma ak neveri aspon rodicovi. a zazit to dvojmo by mohla byt velmi tazka skuska. ja som mojej rodine vdacna ze mi nechali vlastnu volbu. ja predsa nezradzam maminu, ktora nas ubranila a natrapila sa s nami tym, ze si pamatam otca aj ako starostliveho.
este by som cosi chcela ... vies mamina dvojciat, vy to uz mate za sebou ten vztah. deti si to proste utriedia. my sme si to s bratom dost hnusne a kruto odzili - a chcelo to len cas. pories to s bio raz a navzdy nech to nevisi ako strasiak nad vami. deti budu mat trosku chaos v hlavicke. no budu ta mat pri sebe
Presne - bio je teraz ten strašiak, čo môže v budúcnosti pokaziť všetko to pekné, čo je medzi tebou a tvojimi deťmi. Prečo? Nie je jednoduchšie zbaviť ho jeho strašidelnosti, urobiť z neho prostý fakt a mať svätý pokoj? Nebudeš sa už potom musieť báť, že raz možno...
Ahoj Ariesa, tvoj pribeh sa mi cital velmi tazko, museli ste prezil vela bolesti. Sklanam sa pred tvojou mamickou, pozdravuj ju a ze jej prajem vela zdravicka a stasticka
Dakujem za tvoj pribeh
Nenavist........je velmi silne slovo....a nedava ti priestor naplno milovat....od nenavisti je len krok ku laske....nenavist a laska su oddelene len vlaskom.....
Ak nenavidis, nemozes davat dobro....pretoze zakazdym z teba odchadza aj cosi zle.
Minulost je minulost. Za minulostou treba spravit ciaru a zbytocne ju nezivit...naco mat v hlave cosi co je nenavratne prec? Naco mrhat energiou? Ved pred nami je este tolko krasneho, tolko toho, preco sa oplati zit a tesit sa. Z malickosti. Ze svieti slnko. Ze kvitne orgovan. Ze je burka. Ze vonia trava. Ze rana su orosene. Ze deti su zdrave. Ze nas za rohom caka nova skusenost ci nova laska. Zivot je kratky. Dnes sme tu a zajtra sme na druhej strane. Ale vzdy bude aktualny zajtrajsok. Nie to co bolo vcera . To je PREC. Sme sebecke ked davame do vety JA som sa obetovala a on nic....JA som ta co sa stara.... JA.... no a co? Je to podstatne ze on sa nestara? Nie je. Podstatne sme predsa my...a to co robime MY...ako sa spravame...ake sme....co rozdavame, to dostavame a bozie mlyny.....tie predsa melu....pomaly, ale spravodlivo....a na kazdeho raz pride....aj na nasho bio prislo....a my mu neprajeme nic zle....ani ho nemozeme nenavidiet....je volny.....je nam uplne volny....a zivot ho bije aj za nas....prajeme mu len LASKU.....a je nam fajn...mame predsa svoj zivot....tak ho zijeme....s malymi burkami ale prehrmi a je dobre....ale som oslobodena od takeho nizkeho citu ako nenavist...pretoze baby moje, AJ NENAVIST JE CIT...