dilema

k tomu celemu sa vyjadrovat nejdem. bolo povedane vela. mozno len drobnost. neodkladaj to oboznamenie sa syna s rodinnou situaciou na neskor. na pubertu, na dospelost. ked sa mu jeho rodina vyfarbi v puberte alebo vtedy ked bude sam riesit svoje manzelske radosti a starosti, moze to poriadne otriast jeho doverou a sudrznostou rodiny. drzte sa.

Uz som k tejto teme pisala, ale neda mi. Spomenula som si na jednu kolegynu v praci.
Bola vydata za muza, ktoreho rodicia dali do adopcie sestre matky. Nemohla mat deti a jej sestra mala niekolko a nie bohvieake manzelstvo. Tak sa dohodli a najmladsieho dali. Vsetci, okrem maleho to vedeli, on sa to dozvedel neskor, ked uz chapal co a ako.
Tie ostatne deti to matke do smrti neodpustili, ze ich brata dala na adopciu ich tete. A bolo to v rodine!
Zelam vam( tebe Andrea a tvojmu muzovi) aby ste dopadli rovnako!
P.S. Rovnake meno a priezvisko mozu mat aj uplne cudzi ludia.Nie je to nic vynimocne.Ale tvoja starost o taky bagatel je "dojemna", ked niekde zije chlapec, na ktoreho kaslete.

Andrejka, moje prve reakcie boli dost ovplyvnene nejakym hnevom, ale nie na teba, pretoze ty si v tomto tiez obet a snazis sa to riesit, ale na tvojho manzela, ako moze byt taky srab a zbabelec... Ale ty to dobre vies, ved s nim zijes a nemas to veru lahke. A my tu nie sme aby sme nikoho sudili, ale aby sme poradili. Kazda ti poradila nieco. A kazda ma pravdu. Nechaj tomu cas, trosku to vychladne a potom nieco urob. Ale urob. Ako to citis a podla svojho najlepsieho svedomia. Je to tazke, viem a preto nechaj tomu trochu cas...

Ano, to je pravda... Vedela, do coho ide... Ale teraz to riesi... A hadam aj vyriesi...Ona musi byt ten chlap...

Andrea,ked toto vsetko citam,dopriala by som ti,aby si u tvojho muza,ta prva bola ty. Myslim prva,ktoru pretiahol,urobil jej dieta,vykaslal sa na nu aj na dieta. A ani vyzivne by ti neplatil. Ozenil by sa s dalsou,mal svoju rodinu. Potom by som chcela citat tvoj prispevok. Tak sa uz zobud.

.........."Je tu niekto, kto prijal dieta svojho muza za svoje? ako sa to da? nemrzelo vas, ze ste sa o lasku museli delit? o cas, ktory mal patrit vam a vasim detom? o peniaze, za ktore ste mohli svojim detom nieco kupit? ked sa dostali do sporu, a vas muz sa zastal toho svojho, nebolelo vas to? nebolo to dieta stalou pripomienkou, ze vas muz predtym niekoho strasne lubil, az natolko, ze s nim chcel mat dieta? a ked pride na dedicstvo, nebude vam vadit, ze vas dom bude patrit aj niekomu inemu?"...........

Nebudem rozobrať konkrétnu situáciu v rovnej rodine, komentovať skutky tvojho muža a ich dopad na váš spoločný život.
Sústredím sa na to, čo som vybrala z tvojich slov. Prijala som dieťa svojho muža za svoje – nikdy síce nežila trvalo s nami v našej domácnosti, ale kedykoľvek by to len bola slovom spomenula, že chce prísť bývať k nám, tak by sme všetci skákali od radosti.
Spoznala som muža, ktorý mal dcéru. Tá dcéra bola je neoddeliteľnou súčasťou a patrila k nemu rovnako ako ktorákoľvek jeho iná súčasť – ruka, noha, nos medzi očami. Nemohla som chcieť jedno bez druhého – aj keby ma sebeviac miloval a povedal, vzdám sa jej, nedalo by sa to (bez ujmy) – lebo keď si odrežeš ruku, s najväčšou pravdepodobnosťou vykrvácaš, keď si vypichneš oči – oslepneš. Keď sa vzdáš svojho dieťaťa, prežiť síce prežiješ, ale už to nikdy nebudeš ty, rany na tvoje duši budú aké veľké, že ťa to poznamená na celý život.
Pýtaš sa, ako sa to dá? Úplne normálne a prirodzene – dieťa je dieťa – nepýtalo sa samo na tento svet, nemôžeš ho robiť zodpovedným za to, že tu je (a znepríjemňuje tebe a tvojmu mužovi život). Aj keď je to dnes už 16-ročný mladý muž, ale vedela si o ňom odkedy si sa so svojím mužom poznala, čiže od mala. Už tu by ti malo byť jasné, že to bola chyba (vás oboch) neprijať a neakceptovať ho v svojom živote – lebo je predsa ľahšie prijať za svoje malé dieťatko (ktoré môžeš potom sama formovať, vychovávať a nemusíš mať obavy zo zlého vplyvu, ktorý by mohlo dieťa s ústavnou výchovou mať na tie tvoje ostatné). Dieťa je proste dieťa a každé si zaslúži, aby vyrastalo v láskavom, bezpečnom a milujúcom prostredí. Ak nás dokáže dojať príbeh malého medvieďaťa, ktoré prišlo o matku, prečo nemať rovnaké pocity v prípade dieťaťa?
Nemrzelo Vás, že ste sa o lásku museli deliť? O akú lásku – veď čím viac lásky rozdáš, tým viac sa ti jej vráti, lebo tak to je: „...a na konci sa láska ktorú dostávaš rovná láske ktorú rozdávaš...“. Ty nejakým spôsobom delíš svoju lásku medzi tie ostatné dve deti, tie TVOJE? Lebo ja nie, ja mám všetky svoje deti rada bezvýhradne, celým svojím srdcom, nie trocha jedného a trocha druhého a potom možno ešte niečo ostane pre toho tretieho. Neviem deliť lásku, viem ju rozdávať – ale nedeliteľne. Láska predsa nepozná podmienky, láska je bezvýhradná, bezpodmienečná, keď ju dávaš – neočakávaš nič za ňu – len vtedy sa ti môže aj vrátiť naspäť!
Čas, ktorý patrí mojim deťom – nuž, môj čas tiež nedelím medzi deti podľa nejakej matematickej rovnice, samozrejme, nie vždy ho majú všetci rovnako – ale nie vždy ho všetci rovnako potrebujú. Najviac ho dostane vždy ten, ktorý ho potrebuje najviac a je to úplne normálne a prirodzené. Robíme tak aj v iných oblastiach – ak mám rozčítanú knihu, ktorá je napínavá a začne pršať, tak ju odložím (aj keď ma to možno trochu rozladí) a utekám von pozberať prádlo, aby mi nezmoklo. Koľko času by ti mohlo „ukradnúť“ ďalšie dieťa? Veď to v žiadnom prípade neznamená, že čas venuješ len jednému, čas venovaný deťom im venujem zväčša spoločne (všetkým naraz), priam naopak, ak je detí viac, potrebujú menej „starostlivosti“ od rodičov, čiže čas by ti skôr pribudol ako ubudol.
Peniaze, za ktoré ste mohli deťom niečo kúpiť? Mala by som niečo ostré na jazyku, ale povedala som, že nebudem riešiť konkrétne situácie z vášho života. Tak len jednoducho – som presvedčená, že kde sa uživia 4, uživili by sa i 5 – bez toho, aby tým ktokoľvek trpel. Materiálna stránka toho celého jednoducho nie je niečo, čo by som bola ochotná akýmkoľvek spôsobom riešiť. Príde mi to prízemné a bezcitné.
Nie je dieťa pripomienkou, že niekoho ľúbil .....? Je, ale to je práve to dobré na tom, lebo je to zároveň dôkaz, že ľúbiť vie, že nemá srdce z kameňa. Ja som si svojho partnera vybrala práve pre jeho vzťah k dcére z prvého manželstva, lebo som si povedala, že presne toto je chlap, akého by som chcela za otca svojich budúcich detí. Chlap, ktorý bol ochotný bojovať o ňu, hoci vedel, že ide o vopred prehratý boj, lebo deti sa takmer výlučne zverujú po rozvode matke. Videla som v tom záruku, že ak by sa aj mne niečo stalo, o deti bude vždy dobre postarané – nielen po materiálnej, ale aj po tej citovej stránke.
Posledná otázka – dedičstvo – mi príde úplne najscestnejšia. Toto predsa vôbec nie je niečo, čo by si mohla akokoľvek ovplyvniť, to dieťa tu bolo už pred tým, než si svojho muža spoznala a jeho dedičom sa stalo momentom jeho príchodu na svet a to či s ním žije alebo nie, či ho prijmete alebo odmietnete s tým nemá nič spoločné. Toto je jednoducho holý fakt, rovnako ako existencia toho dieťaťa nevymaže ju nič – ešte ani vydediť ho nemôže, iba ak by došlo k nejakému ublíženiu závažnému. Toto mi proste príde úplne scestné.

Adus

Dievčatá, a nie sme k Andrei trocha kruté my? Jedným dychom priznáme právo prijať či neprijať vlastné dieťa mikve (viď http://www.nanicmama.sk/my-skoro-dokonale/tak-toto-som-pokaslala) a absolutne odsúdime Andreu za neprijatie dieťaťa jej manžela. Je to predsa úplne rovnaký problém, len trošku posunutý v čase. Stále ide o prijatie, či skôr neprijatie dieťaťa. Nechcela som sa vyjadrovať k rozhodnutiu Andrei ani Mikve. Pre každú z nich je to určite veľmi ťažké a ak si aj svoj postup zdôvodnili racionálne, iste cítia, že zaň budú musieť zaplatiť ale je to na nich. Nemáme žiadne právo ich súdiť, aj keby sa nám to 100x nepáčilo. Len toľko ...

Andrea,

neber tieto slová ako obhajobu Mikve, jej situáciu treba riešiť na jej blogu, toto je tvoj blog a tu sa "rieši" tvoja situácia. To čo napíšem teraz možno zdanlivo nebude mať ani hlavu ani pätu a možno sa to bude zdať kruté.
Rozhodnúť sa tak, ako sa (zdá sa) rozhodla Mikve mohol aj tvoj manžel a jeho vtedajšia partnerka. Ťažké, životné, osudové rozhodnutia si vždy vyžadujú veľký kopec odvahy. Neurobiť žiadne a čakať, že ono sa to nejak vyvŕbi je naopak slabosť a zbabelosť, nezodpovednosť.
Mikve vyjadrila svoj nesúhlas s neakceptáciou dieťaťa, ktoré už je tu na svete (plne chápem, že aj to nenarodené dieťa už existuje) - či už to bolo tým, že to bolo rozhodnutie jeho rodičov v čase, keď ešte bolo možné "situáciu riešiť", že dieťaťu dajú šancu prísť na tento svet, alebo to bolo tým, že nedokázali nájsť v sebe dosť odvahy prijať riešenie, ktoré by dieťaťu nedalo šancu na svet prísť. Neviem, či chápeš, na čo poukazujem, ale ide o to, že rozhodnutie, ktoré prijme Mikve nemusí byť správne, ale v žiadnom prípade nebude zlyhaním, lebo problém riešila a nebála sa prijať rozhodnutie (za ktoré navyše môže byť hromadne verejne odsúdená), kdežto (predpokladám, že to tak bolo z tých informácií, čo si tu uviedla) v prípade toho chlapca to bola neschopnosť prijať rozhodnutie - možno práve preto, že sa báli toho verejného odsúdenia. Ak dopustili, aby ten malý človiečik prišiel na svet, lebo sú tak zásadne proti ničeniu nenarodeného života, ale nemienili sa o neho starať, prečo sa ho nezriekli hneď po jeho narodení a nedali ho na adopciu - takto sa riešia "nehody" v prípadoch, keď niekto principiálne odmieta prerušenie tehotenstva.

Andrea prepač ale natíska sa mi jedna otázka je v rodine tvojho muža niekto kto rieši situaciu okolo detí aj neak inak ako len ,,zavreť oči a nič nevidím", alebo hodiť problem niekam inam hlavne nech nemusím riešiť ja." Naučili ich rodičia niesť zodpovednosť za svoje činy?
Andrea a nezobrala by som ich ku sebe ,je iné sa postarať o jedného človeka ako keď pride celá rodina.Keby máte väčší byt ,možno by sa dalo uvažovať o tom. Ale myslím že si to ty napísala citujem ,,ja mam navstevu rada na tyzden, po dvoch tyzdnoch zacnem trpiet a po mesiaci sa na moju krasnu navstevu nemozem ani pozerat" smutne, ale je to tak.
Skús im pomôcť inak,samozrejme za asistencie ich bio tata .
Inak otázka pre teba :ako by si vysvetlila svojmu synovi že jeho ujo sa nestará o svoje deti??
Inak vieš čo bude už len krôčik od toho aby vás kontaktoval nevlastný syn?? Keď sa v detskom domove stretnú vlasne bratranci, ver že v domove sa na taketo veci príde raz,dva.

Andrea, preco vytahujes delsie priklady, argumenty. Dobre vies, ze celu rodinu zobrat k sebe ti nikto neporadi. Stale len hladas dovod, preco nezobrat toho jedneho.
Tvoj svagor sa nech pekne sam postara o 5 !(v 1-izbovom byte !?)deti. Je jasne, ze preslapy celeho pribuzenstva nemozes napravat. ALE ten jeden preslapo tvojho muza ANO. Dokonca ak si clovek a matka, tak je to tvojou povinnostou voci nemu,Bohu, svetu... comu len chces.
Hrozne som sa rozculila!!! Ako je mozne, ze niekto takyto bezcitny voci ludom moze mat vlastne deti. To je nespravodlive!

Ada.. ja som si necitala vsetky tie prispevky, lebo ma pri tom "hadavom tone" trosku cukalo na par odpovedi.. kazdy z nas si musi zazit podobnu situaciu, aby sa mohol na vec pozriet co najviac realne..
Ja by som ti povedala len jedno.. Prave som zistila, ze jeden moj novy kolega je narodeny v rovnaky den a rok ako ja, sedi za mnou.. a pre mna je to neskutocne krasna vec, chcem vediet, ako vyrastal a ci rovnakonarodeny mal rovnake body v zivote, co ho posuvali vpred..
Tym ti chcem povedat, ze mozno to zo zaciatku bude tazke, lebo jeden brat moze na toho druheho ziarlit, ze ma vsetko, rodinu aj ich otca a este maju aj rovnake meno.. ale mozno, ked budu starsi a najdu k sebe cestu, budu na to rovnake meno pysni.. a otec by im mal dat sancu, aby raz mohli byt pysni aj na neho, ze nasiel odvahu postavit sa aj ked az po tolkych rokoch k problemu ako chlap..

Andrea,

posielam ti plnu naruc tej najcistejsej energie, aku viem "usmernit"...

a chcem ti pripomenut jeden casovy paradox - nikdy nie je neskoro, ked sa snazis napravit cokolvek v minulosti, co z dnesneho pohladu povazujes za chybu, no od okamihu, ked sa tym zacnes zaoberat, sa "rataju uroky z kazdeho dna"...

na zaciatok by mozno stacilo skusit si predstavit, ako odkialsi z hlbky vesmiru prudi priamo do tvojho srdca ciste svetlo - cista laska - a celkom ta naplna... a potom ako luce vychadza z tvojho srdca, z tvojich ruk i tvojich oci a zalieva tym cistym jemnym svetlom tvojr deti, tvojho muza, jehoprvorodeneho syna, tvojich rodicov, starych rodicov, ostatnych pribuznych... na zaciatok nie vsetkych odrazu, vzdy si vyber jedneho, ci niekolkych, ako ti spolu pasuju, no uplne ako prve nechaj vstupit to svetlo do seba... najskor je to len a iba tvoja predstava, po niekolkych pokusoch to zacnes naozaj precitovat, potom si mozes na svetlo lasky, prudiace z dlani, spomenut vzdy, ked deti ci manzela pohladis, na svetlo iduce z oci si mozes spomenut uplne hocikedy, ked sa na niekoho divas...

prajem ti vela sil...

hm...? Zaujímavé...

az treraz som si precitala tento blog a som zhrozena z postoja ,,otecka,,..,,nechce mat s nimy nic spolocne,, preboha ved je to jeho syn ako moze mat otec rad len niektore z deti a ine nechat v deckom domove s tym ze by najradsej vymazal svoju minulost.,A POVEDAT NA SVOJHO DRUHEHO SYNA ZE PRVORODENY MUSI MAT MENO PO NOM A POPRITOM UZ SYNA MA,PREBOHA VED TEN CHLAPEC ZA TO NEMOZE...hrozne...keby ja som na mieste tvojho syna a povedal mi niekto ze mam nevlastneho brata ,tak by ma vobec nemrzelo ze sa vola ako ja ale ZE SA ON NESTARA TEN KTO SA STARAT MA....PREPAC ALE JA BY SOM ZA ZA TAKEHO CHLAPA HAMBILA A ANI BY SOM HO NECHCELA