Kreativita škriatka Dávida

Posledné týždne sú moje príspevky zo sveta detí. Naozaj si uvedomujem, že sú pre mňa nesmiernou inšpiráciou  a často krát sa máme od nich veľa čo učiť. Predovšetkým spontánnosti a nekončiacej chuti po živote. Dnešné ráno ma presvedčilo o tom, že môj mladší syn Dávid je pre mňa aj nesmiernou školou kreativity.

Vstala som veľmi skoro s cieľom dokončiť z domu nejaké veci do práce. Starší syn bol už v škôlke a tak som chcela naplno využiť čas, keď to mladšie ešte sladko spinkalo s prdelkou vystrčenou (ako vždy) smerom nahor. Už keď som bola takmer dokončovala všetko potrebné dieťa sa zobudilo. Pomojkala som ho, zapla rozprávku a pevne dúfala, že si ukrojím ešte zopár minút. V izbe bolo počuť len tiché šuchotanie, tak som predpokladala, že sa tmolí po posteli. O pár minút som s radosťou zatvorila počítač a s radosťou zamierila do detskej izby. Pohľad,
ktorý sa mi naskytol snáď nebudem ani komentovať (stačí foto)...Vo všetkej spokojnosti sa takto prechádzal po byte a pritom si niečo mrmlal popod nos v zmysle „Táto hokejka je akási priveľká, no a neviem ako v tých plutvách skórujem!“ Pučila som sa od smiechu. K tomu všetkému chcel  nafúkať červenú nafukovačku a takmer ma prinútil aby som ho ťahala po byte a simulovala vlny. Asi po hodine ho táto hra prestala baviť a tak som mu navrhla: „Dávidko nedáme si zo dve tri rozprávky?“ Chlapčatko od radosti poskakovala a tlieskalo ručičkami. „Anko, anko!!! To anko znamená áno. Ako sa naučil robiť zdrobneniny, tak sa ich snaží tlačiť úplne všade  (anko, nienko, pretko, kúpaťko...). Pohodlne sme sedeli na gauči a pozerali rozprávku Bob a bobek. „Mamináá“ zamyslene sa na mňa pozreli hnedé očká môjho synčeka. Prsom ukázal na telku. „To biele to je zajačik bobek, či hovienko bobek?“ Po pár minútach sme prišli k riešeniu, že v televízií vyskakuje s klobúka zajačik bobek a to čo ráno vytvoril do záchoda bolo hovienko bobek. Hoci mu stále vŕtalo v hlave, ako je možné že dve úplne odlišné vecí nazýva rovnakým  menom zdalo sa, že na teraz sme vysvetľovanie ukončili. V tom nám ujo youtube ponúkol rozprávku Lolek a Bolek. Povedali sme si teda, že posledná rozprávka nadnes. A nemali sme to robiť...V rozprávke sa totiž poľskí chlapci bicyklovali a užívali si leto. Dávid si zmyslel, že sa chce bicyklovať...Plakal, hádzal sa o zem, ťahal ma do pivnice pre bike, obliekol si cyklistické rukavice, kraťasy dokonca aj prilbu. Márne som mu vysvetľovala, že vonku je dnes mínus osem, že v zime sa nebicykluje, že mu odmrznú ručičky a bude sa mu šmýkať...žiadne argumenty nezabrali. Po vyše polhodine srdcervúceho plaču Dávid zaspal na pohovke s jednou nohou na zemi a prilbou na hlave. Slzičky mu stekali po tvári a isto sa mu snívalo ako uháňa na bicykli po chodníku. Odzbrojila som ho od všetkej výstroje a preniesla do postele. Rýchlosťou blesku som opäť sadla za PC a snažím sa čo najvernejšie zachytiť zážitky dnešného rána....tak snáď sa mi to na predchádzajúcich riadkoch aj podarilo 

Krásny zamrznutý deň, naničmamy