Môžem biť svoje dieťa?

Geo, tak rada Ťa čítam ... (Ale na druhej strane, často sa správam tak, ako sa to nemá)

...uff...zaránky taká najeduvatá...to som už dávno nečítala

Áno, doložila som si k tvojim písmenkám aj tón, taký som ja šikulín ...

Super Georgína
čo hovoríš na to, že keď dieťa nechce spať, nechajme ho revať v postieľke aj hodinu pokiaľ nezaspí?

"To, ako sa správa, nie je náhodou hlavne obrázok našej výchovy?"

- mne toto museli pracne vvyracať špecialisti, keď som v stave ťažkého zúfalstva "z obrázku našej výchovy" mala myšlienky najčiernejšieho kalibru

Geo, ty odpoved pre seba uz mas. Mne je tvoj postoj blizky, ale viem, ze su rodicia, ktori to inak nevedia. Mozno boli biti oni, mozno boli bite ich mamy... Kazdy robime najlepsie ako vieme. Nesnaz sa to pochopit, skus to len akceptovat. Proste to ti rodicia inak nevedia. Ale tvoj blog moze byt impulzom k tomu, aby sa zamysleli a prehodnotili svoje nazory a postoje.
Tiez som krpcovi dala par po zadku, ale rychlo som zistila, ze to nema ziadany ucinok - ako pekne zrkadlo mi chcel nalozit tiez. Takze som si uvedomila, ze tadialto cesta nevedie a ja chcem hladat ine sposoby, ako sa s nim dohodnut. Niekedy som uspesna, niekedy nie, ale ucime sa cely zivot.

a ja si tak poviem, ze ma mali nasi viac bit, kym sa este dalo. Mnoho veci by bolo inak a menej problemovych v mojej puberte a vychove. Rozpravat mohli kolko len chceli, ako keby hrach o stenu hadzali. Prosili, dohovarali, argumentovali, hladkali a "srala" som na nich zvysoka. Ked som dostala dobru facku, tak som hned vedela kde je sever, v poslednej chvili sa zachranilo aspon to co sa dalo.
A tu este doplnim, ze nasi ma vobec nebili. Otec len jediny krat v zivote a to som mala 18 a doteraz mu za to dakujem. A mama mi dala facku 2* a aj to bolo v 15+ veku.
Za svoje dieta mam zodpovednost, v tom je ten rozdiel. Za chlapa v samoobsluhe, alebo za cudzie dieta zodpovednost nemam. Za toho ked robi problemy ma zodpovednost stat (policia, sudy) a za cudzie dieta ma zodpovednost jeho rodic. Absolutne to nie je o sile, ako si to tu napisala.

Kazdy nech si hrabe na svojom piesocku a ako je zvyknuty, svoju zodpovednost si nesie sam. Mna je do ostatnych houby, pokial ich teda nezivim a pokial zostavaju na svojej casti pieskoviska.

Ked sa tak divam okolo seba, vidim, ze bitka je casto zauzivany "sposob vychovy", je tolerovana, brana ako jedna z moznosti. Nad suvislostami, o ktorych pises, sa mnoho ludi nezamysla. Proste - aj mna bili a som tu, neuskodilo, naopak - toto je dooost casty argumenst.
Ale kde sa beru tie nase traumy? Nase pocity menejcennosti, nase neschopnosti presadit sa? Nase boje so samym sebou? Nase tajne vnutorne strachy?
Na preplakane noci, ked sme boli sami v postielke a rodicia nas "vychovne" nechali vyrevat sa, na chvile strachu pred uderom, na to akosi zabudame.
Moji rodicia ma nenechavali plakat v postielke a vzdy ma zahrnali laskou.
Ale vyprask, ked mame rupli nervy, ten si pamatam. A nemozem tvrdit, ze prave ten zaposobil. Pamatam si, ze ma v tej chvili premahala lutost a strach, nie pochopenie, co som vyviedla. Dostala som ozaj malokedy, ale ovela radsej spominam na to, ako sme sa s nasimi rozpravali, ako sme si vysvetlili, co je dobre a co nie, ako mi mama povedala, ze prave preto, ze ma velmi lubi, mi nie vzdy vsetko dovoli. Moje deti uz bitku odo mna dostali. Bolo to velmi davno a hned v tej chvili som to olutovala, lebo som si bola vedoma, ze je to moje zlyhanie.
Cim som starsia, tym menej som tolerantna k bitke ako vychovnemu prostriedku.
Dievcata u nas v polepsovni byvaju doma casto bite. A - zjavne to nepomohlo...
Eva

Ako dieťa som bola bitá aj moji súrodenci otcovou rukou.Maminou nikdy.A bitky sa stali mojou nočnou morou po narodení mojich detí.Ráno som sa zobúdzala uplakaná a zničená.Otec ma strašil ešte aj v snoch v ktorých bil moje deti.

Môžem a predsa nemôžem, ale je to to isté ako môžem dieťa chváliť či nemôžem? Toľko veci môžem či nemôžem. Podľa našich zákonov nemôžem dieťa biť, ale tiež podľa našich zákonov nemôžem kradnuť, podvádzať, falšovať, zabíjať. Niečo je potrestané a najhoršie na tom je, že veľmi veľká časť nikdy nebude potrestaná, lebo vždy sa skulinka v zákone nájde.
Bolo by to krásne ak by sme nikdy nemuseli nikoho biť a naozaj je otázne vôbec to slovo, či si to zaslúži.
Ja sa pamätam na viac veci z môjho života, kedy by som si bitku bola zaslúžila a dokonca som to aj povedala. Nebola by som sa divila ak by sa to bolo stalo, no je veľkou bolesťou to ked dostanete uder a vôbec ste si ho nezaslúžili.
Ja som raz dostala od mamy a aj to nespravodlivo, niekto kradol nové papuče v škole a mne zmizli dvojdňové a také isté mala aj moja spolužiačka, teraz švagrina a ja som sa jej opýtala či mi náhodou nezobrala tie moje nové, lebo staré o trošku väčšie tam ostali a kým som prišla zo školy už bola u nás jej mama a ja neviem čo všetko mame povedala, že sa táto na mňa vyrútila a nakoľko priadla na kolovrátku zobrala prvé čo jej prišlo pod ruku a udrela mi palec na ruke. Opuchol mi a veľmi ma bolel, no ona potom plakala a chcela vedieť čo sa stalo, celá rodina bola z toho nešťastná a celú noc mama chodila pozerať ten môj palec, tvárila som sa že o tom neviem, bola som za urazenú. Bola to voči mne veľká krivda a to ma veľmi bolelo, no myslím že v ten deň aj moja mama veľa pochopila. Kúpili mi nové papuče / ktoré mi zase vymenili za staré a nakoniec som nosila tie staré/

Nesúhlasím s tým,že bitku si občas každý zaslúži,alebo že sú deti,ktoré na nič iné nereagujú.Neverím tomu,mám štyroch chlapcov,ani jeden nie je typ,čo sedí ako pena a počúva,ale fackami a bitkou by som u nich nikdy nič nedosiahla.Je pravda,že každý je iný,ale dobré slovo platí na všetkých rovnako.Najstaršieho syna som raz zo zúfalstva postavila do kúta,lebo som mala pocit,že "hádžem hrach o stenu",vysvetlila som mu,prečo som chcela od neho aby tam stál,nech si porozmýšľa,čo urobil,že nedodržal našu dohodu (odišiel z detského ihriska a ja som ho dlho hľadala)....mal vtedy niečo vyše troch rokov,stál tam a rozprával,a rozprával,otáčal sa za mnou a vysvetľoval mi všetky tie zážitky,čo stihol zažiť za chvíľku,ktorú bol bez dozoru,kým som ja odniesla nákup domov.Mohla som ho aj zmlátiť,že by si nesadol týždeň,veď som staršia,"múdrejšia",ja som predsa jeho mama,tak kto mi zakáže udrieť vlastné dieťa,ktoré je "zlé"?lenže on nebol zlý,nikdy,ani jedno dieťa nie je zlé,len my dospelý to niekedy tak nevnímame,lebo riešime kopec iných problémov a nevidíme,že tie maličké stvorenia,majú často krát viac rozumu ako my.Škoda,že sa necháme občas tak vytočiť nad obyčajnou blbosťou a odnesie si to malé dieťa.
Ja som viac ani najstaršieho syna,ani jeho mladších bratov netrestala,nebolo treba.A to isté vraví aj moja mamka o mne a mojich súrodencoch,keď sa jej spýtam,prečo nás nebila,vždy mi povie,že nebolo treba,nemala nikdy dôvod.Moja mamka nevie ani hlas zvýšiť,ona nikdy ani nekričala po nás a že by nám tým uškodila a o niečo nás ochudobnila tiež necítim nejakú stratu.
Skôr som odpozorovala vo svojom okolí,že deti,rovesníci nášho najstaršieho syna,ktorý je už dávno dospelý,deti ktoré boli doma držané "na krátko",mali prehnane prísnu výchovu a bitka bola úplne bežná,lebo si ju "zaslúžili",tak z nich vyrástli,problémoví,ale ustráchaní ľudia,ktorí majú veľký problém zaradiť sa....smutné vidieť to,naozaj.

Ešte ma napadlo to čo sa mi udialo, niekedy pred 10 rokmi som ležala v nemocnici je jednou staršou, ale veľmi milou paňou. Bola Cigánka - píšem to kvôli nej, lebo ona odmietala Rómov, aj panu primárovi povedala, pán primár ja som poctivá Cigánka a ňou aj do konca života ostanem. Mal 6 deti a mala ich veľmi rada, začlenili sa do spoločnosti a všetci žili poriadne a ona mi povedala že mala úžasného muža, že s ním bola jej cesta - cestou rozprávkovou. No a ked som sa jej opýtala - " ved ste hovorila že vás aj zbil? - áno moja, ale u nás ak by ma neudrel, tak by ma nemal rad. My sme iná nátura, vy to považuje za niečo zlé, ale on mi nikdy neublížil, on ma netýral, len občas som obtiahla a veru som si aj zaslúžila. niekedy som ho už musela poriadne vyhecovať, aby vedel čo ma urobiť.
Toto mi naozaj ta pani povedala a napísala som to takto ako sa to stalo.

Geo nečítala som príspevky predo mnou, nemám veľa času, ale nedá mi nereagovať. Myslím, že sa na to pozeráš z iného pohľadu, ako napríklad môj otec. Vychovával nás direktívnym spôsobom, čo teda nebolo úplne perektné. Ale zároveň sa s nami strašne veľa rozprával a vysvetľoval a venoval sa nám. Bité sme so sestrou boli. Nikdy nie silno. A nikdy sme neboli otĺkané po hlave a kade-kde, v detstve sme dostávali po zadku a v puberte sa nám sem-tam ušla aj facka. Pamätám si, že naposledy ma udrel, keď som mala 14. Potom pochopil, že už je to pre mňa ponižujúce a viac ma neudrel.
ALE: nikdy ma nebil v hneve. Vždy tvrdil, že keď nás bije, bolí to viac jeho ako nás. A ja tomu dodnes verím. Vždy nás bil v momentoch, kedy racionálne argumenty a diskusia už nemali význam a bolo treba nás "schladiť". Teraz to vyznieva, ako keby sme boli bité denne Bitku sme dostali naozaj zriedkavo, ale dostali. A vždy zaslúžene. A dnes si myslím, že ma mohol biť aj viac. Tak ako si to on myslí o svojom otcovi. Iný spôsob výchovy nepoznal, nepoznal praktizovanie silného objatia a ja som aj rada, že ho nepoznal, nepáči sa mi ten spôsob, párkrát to skúšal manžel na svojej staršej dcére a viedlo to len k väčšiemu cirkusu.
Takže nie vždy je bitka len východisko z núdze, ale aj výchovný prostriedok používaný s rozumom a v kľude. Nie v afekte. Proti takému spôsobu naozaj nič nemám, a myslím, že som kompetentná to hodnotiť, keďže na mne bol používaný.
Budem sa snažiť nebiť svoje dieťa. Ale zastávam názor, že v určitom veku je jedna po zadku lepšia ako tisíc vysvetľovaní. A nevnímam to ako zlyhanie rodiča.
Bitka v afekte, kedy rodič stratí kontrolu nad svojím konaním je niečo úplne iné, a s tým, samozrejme, nemôžem súhlasiť. Ale výchovná... je ok. Ale vždy treba rozpoznať aj povahu dieťaťa, nie na každom a nie vždy sa to dá aplikovať tak, aby to prinieslo želaný účinok. Na mne to bolo účinné a prospešné A nevyrástol zo mňa agresívny človek, ani submisívny, myslím že som zdravo sebavedomá a rešpektujem svoje okolie v najvyššej možnej miere. Toť pohľad z druhej strany

Ja som bitá nebola .Asi som našich nejedovala neviem.
Minulý mesiac najstarší syn oslavoval 40.Prišla debata aké bol dieťa.A koľko bitky dostal.
Syn skonštatoval - Mami ty si mi nikdy neudrela.Najmladší povedal to isté ale stredný mlčal.Keď boli malí tak tiež vystrájali a to sme mali zavesený v detskej izbe malý remenček
a keď neposlúchali (boli traja za sebou s dvojročným odstupom)Manžel pozrel na remenček a bolo po vystrájani.
Ozaj a prostredný ten si sem tam zaslúžil ,ale tiež dostal málo.Ako sa hovorí každý tlak vytvára proti tlak.A tak sme sa snažili dobrým slovom.
Keď zomrel manžel deti mali 9,11 a 13 .Puberta.Žiadne problémy.Teraz keď počujem okolo seba ,keď sa pubertiak nemôže vpratať do kože ,každý ho ospravedlňuje veď to prejde.
Myslím ako píšu nanič mamy tolerancia a dobré slovo je viac ako sto faciek.
A to všetci sú dospelí.slušní a pracovití tolerantní k ostatným.Vážia si manželky milujú svoje deti .Tak si myslím že som tú výchovu zvládla aj bez bitky .

Hmmm, ja by som povedala, že je to zle položená otázka - lebo moja odpoveď na ňu je - môžem! POZOR! Môžem, ale nemusím. V tom je asi ten rozdiel - ak si niekto myslí, že bez bitky to nejde - asi tak nejak, ako pri chorobe - pokúša sa niečo o nás, začneme nejakým čajíčkom, nezaberie, tak prejdeme k niečomu účinnejšiemu, ale stále len na báze byliniek a pod, stále sa nedostaví želaný účinok tak nastupujú zbrane ťažkého kalibru - napriklad ATB.
Keď mám hovoriť o sebe, dostávala som - nie za všetko a nie často, ale ušlo sa mi - rovnako aj mojim deťom odo mňa - a nehovorila by som o "zaslúžení", ale čiste z fyzikálneho hľadiska: každá akcia vyvoláva reakciu, rovnako silnú opačným smerom orientovanú (približne takto si pamätám tú definíciu zo ZŠ hodín fyziky).
Son niekde uprostred medzi "facka nie je argument" a "jedna výchovná neuškodí". Lebo je to podľa mňa výsostne individuálne - napr. tí moji, kým boli krpatí - prvorodená bola vyslovený tvrďas - ňou nič nepohlo, ba naopak, ešte viac sa zaťala, presne v tom duchu "nech si to aspoň zaslúžim"; prostredná - na tú stačilo sa trochu "zamračene" pozrieť a už jej huba išla nakrivo, tam vlastne ani nebola šanca, že by ruka vyletela, pri takom psom pohľade sa to jednoducho nedalo. Tak je to zrejme aj pri ostatných (či už dospelých, alebo deťoch) sú takí, ktorých "napravíme", privedieme na správnu cestu veľmi ľahko a sú takí, u ktorých sa nám to podarí buď iba za použitia tých najťažších zbraní, alebo dokonca aj vôbec.
Hoci som svojím založením optimista, akosi neviem uveriť tomu, že všeobjímajúca láska dokáže zlomiť aj ten najtvrdší charakter.

Super napísané súhlasím :) aj ked, teória je občas niekedy iná, chýba mi tá trpezlivosť nie, syna nebijem pravidelne, ale občas má obodbie, že dostane dve na zadok... a potom to mrzí mňa aj jeho
Ked sa naštve a začne trucovať a zavíjať niekde vonku, tak mi to nevadí, tie čudné pohľady okoloidúcich si skúšam nevšímať Dokonca sa na tom vduchu bavím, ako sa moje dieťa dokáže jedovať ale keď to začne robiť doma, v dvojizbáku, a vedľa v izbe leží choré bábatko, ktoré sa mi konečne podarilo zaspať..... to už akosi prehrýzť neviem