Milé mamičky, chcela by som vás poprosiť o radu, ako mám reagovať a čo povedať... Môj problém je v skratke taký, že od nás odchádza manžel s mojou dobrou kamarátkou a ja s deťmi sme ju mali veľmi radi, chodila všade s nami... Teraz, keď sme sa už dohodli na pravidlách a začíname ich praktizovať, nastála situácia, že manžel chodí s deťmi za ňou, ja veľmi neprotestujem, (aj keď ešte nie sme rozvedení...ale pracuje sa na tom),lebo viem že tým nič nevyriešim. Manžel deťom ešte nič nepovedal, (chlapci majú 4 a 5, malá má 3 mes.)a ja neviem či im niečo vravieť...lebo čokoľvek poviem, zhorší to vzťahy a nikto nebude šťastní. Starší syn si to všetko veľmi uvedomuje, hovorí že tatik si ich požičiava a že si bude od Ježiška želať nového lepšieho tatika ktorý bude chcieť s nami bývať, a to ešte netuší že tatík odchádza za ňou a budú mať súrodenca. A ja ozaj neviem či im niečo vravieť alebo to nechať na manžela...no tomu sa do toho nechce. Nechcem aby mi raz vyčítali že som im nič nepovedala alebo aby mi vyčítali že som im pokazila vzťah s ňou kvôli svojej sebeckosti... Prosím, pomôžte...Ďakujem.
Magic, ty si vazne klenot aky sa len tak nevidi.
No ja velmi dobre viem, ze ma cely svet nemusi mat rad a ani na tom netrvam...anonym, ktory sa schovava a pise cokolvek, akoby ani nepisal...psi hlas do neba nejde. Jednym uchom dnu a druhym kade lahsie 
Fidorka,ty sa s tej tvojej Lydushky raz poserieš 
...
Sonia 
zase raz boduješ 
Ale škoda že zase tam kde nemáš.
ts,ts,ts,taká dáma ako ty Sonia a také výrazy 
Akira ďakujem, vystihla si to môjmu srdcu a vnímaniu najbližšie
KONVALINKA 
vďaka
Ariesa,ja nikoho na hruškách nechytám,nepotrebujem to,a zatlieskam vždy a každému,s kým budem súhlasiť.Aj Klódik zatlieskam,keď napíše niečo,čo si myslím aj ja,každej jednej zatlieskam,keď uznám za vhodné.
Ariesa
tu nejde o nejake sudenie. Ide tu uplne o nieco ine. 
nenapisala som, ze vyslovene nesuhlasim s tym, co napisala andrea. nie obsah, skor forma.
trosku to uviest na spravnu mieru. nepochybne Filipko mal problemy, podla mna skor psychicke. reagoval pravdepodobne na rozchod rodicov. nepochybne schudol a ostatne veci. pravdepodobne to nezvladal natolko, ze si v tele vytvoril chorobu - nespecifikovanu, s ktorou mu liecitelka pomohla.
pravdepodobne to odchytil od svojej mamy, ktorej to 'vyhovovalo', lebo nacas sa nemusela zaoberat svojimi problemami ale musela riesit 'viac horuce'. tak Filipko vlastne pomohol svojej mame /podla mna/.
nemyslim si, ze mal rakovinu.
prepac klodik, myslim si, ze ho do niecoho tlacis a on ta ma velmi rad a necha sa.
mna mrzi, za sa to zbehlo pod tvojim prispevkom, i ked bol kriticky, rozumiem ti. dokonca - vobec som sa nevyjadrovala ku Klodik, ci s tym suhlasim, alebo odmietam ... cokolvek, ani sa nemienim. ale ked sa ocitla uprostred toho vsetkeho, az ma zamrazilo.
andrejka zaujímavý je tvoj pohľad na vec- liečiteľka Filipkovi pomohla-fajn-akceptovateľné...ale ak už pomenovala Filipkov problém rakovina- neakceptovateľné...nemyslím si, že liečiteľka ktorá má vybudované "svoje meno" a často sa na ňu o pomoc obracajú aj lekári len tak vyblafne zo seba, že dieťa má rakovinu a dokáže mu aj pomôcť.
Akože pomoc hej, dobre...ale rakovina už ee, lebo sa to nehodí do nášho myslenia???
a je jasné, že Filipko takto citlivo reagoval na náš rozchod s manželom- to som tu napísala už x-krát, že to tak bolo...
extrémne citlivé a vnímavé deti často reagujú extrémne citlivo aj na problémy...pre mňa je predsa dôležité to, že som mu dokázala nájsť vhodnú terapiu a pomoc... to si mám teraz do smrti otĺkať hlavu o stenu za to, že sme sa s manželom rozišli???
No bohužiaľ to je život, stáva sa aj také a niekedy si to odskáču napríklad naše deti...niekoho sa to dotýka? že sa to fakt môže stať?...že sa rodičia rozídu a dieťa z toho vážne ochorie?...je to predsa naša zodpovednosť s manželom ktorú si spoločne nesieme...a on nám bol vždy nápomocný keď bolo treba kdekoľvek s Filipkom ísť, vždy nás podporil aj keď s nami už dlho nebýva...ale viem, že Filipkovi celkom nerozumie, on je ten faktor finančne zabezpečovací a porozumenie pre Filipa zabezpečujem zas viac ja...
a funguje nám to takto aj po rozchode...Je na tom niečo zlé??? Obaja sme sa s manželom zhodli na tom, že ničoho čo sa medzi nami stalo neľutujeme-rešpektujeme sa, máme sa vo vzájomnej úcte aj po rozchode...nikto z nás neodhadol ako veľmi citlivo bude Filipko reagovať, ja som to síce v kútiku duše cítila,ale nemohla som manžela priviazať k sebe len preto aby to Filipkovi neublížilo...
No hold stáva sa aj také v živote, že svojím deťom takto nechtiac ublížime...no ale potom je zas na nás vedieť prevziať za to zodpovednosť...nie? a my sme ju prevzali...
Je na tom niečo zlé? Ublížili sme- pomohli sme- pochopili sme
A pokiaľ si niekto myslí, že jeeej tak takéto sa mne nemôže stať tak nech dobre popremýšľa...
A tlačím Filipka asi len do jediného...aby pochopil, že aj keď mu tatinko moc nerozumie, že ho má stále rád, pretože stále bude jeho tatinom, po celý život...a keď sa Filip aj bráni komunikovať s ním o istých veciach ktoré ho trápia vysvetľujem mu dosť často, že komunikovať treba aj o tých menej príjemných veciach, lebo len tak ľudia čo to vzájomne o sebe zistia...učí sa Filip ako kráčať životom, učíme sa to aj my rodičia...
napisala som, aky mam z toho pocit, mozem sa samozrejme mylit. ved ta ani nepoznam, len takto cez pismenka.
Povedať dieťaťu o rozvode rodičov je veľmi citlivá záležitosť.Zapamätá si na celý život,kto mu to povedal,ako mu to povedal,všetko okolo toho.
Mám susedu,ktorá má po päťdesiatke,neviem presne koľko rokov má,ale často mi rozpráva o svojich deťoch,ako rástli,ako sa s manželom trápili (ona bola chorá,chodila po nemocniciach,jej rodičia zomreli veľmi dávno a on svojich nikdy nepoznal),aké mávali s nimi problémy a vždy,naozaj vždy končí náš rozhovor tým že ona povie:Keby v tých časoch boli takí odborníci ako dnes,keby som vtedy mohla zájsť za psychológom,ktorý by mi poradil,verím,že by som nerobila také chyby ako som robila.
-to je len na margo toho,ako tu hore vyššie niektoré odsudzujú rady odborníkov.Ani jedna mama sa nenarodí taká múdra,že vie každý problém,ktorý ju stretne riešiť úplne bezchybne,každá si to musí vyskúšať sama na vlastných deťoch,tak prečo sa neporadiť s niekym,kto s tým skúsenosti už má a rozhodnúť sa potom.Sonia,čo je na tom zlé?
Fidorka
uplne suhlasim, a tiez by ma zaujimala odpoved na dole uvedenu otazku. Ved tu nejde o fazulky, ale o deti 
Z vlastnej skúsenosti- boli sme v manželskej poradni a neviem ako to skutočne je, ale manžel hovoril že tým čo mu psychologička povedala iba situáciu zhoršila...
Rišimiš, čisto zo zvedavosti - koľkokrát bol manžel na sedení u psychologičky?
raz sám a raz so mnou, ale v tej dobe už spolu spávali a vravel že s nami odíde, lebo terajšia práca aj tak nie je do budúcna...tak som chcela aby riši začal školu tam kde v nej bude pokračovať...on si aj hľadal prácu v KE...ale potom sa do toho zamotala ona...už predtým, ale potom na ňu dal, hladkala mu ego, hovorila o význame jeho práce, nech neodchádza...že pre to neštudoval aby teraz išiel robiť niečo iné...a tak že ja proste nestojím za to...aj ked mu priznala že som vždy vravela že ho ľúbim... ale jemu nedochádza...priznal že ma odhodil ako deravé ponožky, ale že pre neho to nie je o tom... pred chvíľou mi prišla sms
Rišimiš, pýtala som sa na počet sedení preto, lebo mnohí ľudia majú predstavu, že psychológ je niekto s čarovným prútikom, ktorým zašvihá - a všetko je zrazu v poriadku.
Ale tak to nefunguje.
Psychológ je tiež len človek. Okrem toho, najväčší kus práce musí aj tak odviesť klient. To znamená
1. chodiť na sedenia (zvyčajne sa prvé výsledky dostavia za cca pol roka),
2. nielen sa tam vykecať, ale aj premýšľať nad tým, čo sa mu stalo, prečo sa mu to stalo a čo s tým dokáže spraviť.
V praxi sa bežne stáva, že psychológ na prvých dvoch-troch sedeniach nechá klienta len rozprávať, aby spoznal samotného klienta, jeho situáciu, jeho videnie sveta. Klient často po týchto dvoch-troch sedeniach nadobudne pocit: "Načo tam chodím, veď sa nič nedeje!" No, nedeje, lebo psychológ vlastne ešte ani nezačal poriadne pracovať.
Veľmi často klient po tých prvých dvoch-troch sedeniach s nejakým "ospravedlňujúcim" vyhlásením rovno hodí flintu do žita a prestane na sedenia chodiť (ako to napr. urobil aj tvoj manžel).
Ak sa klient napriek svojej skepse predsa len dostaví na ďalšie sedenie (t.j. tretie-štvrté v poradí), psychológ začne svoj diel práce. A v siedmich prípadoch z desiatich sa potom dostane do pozície toho "bakaného". Rady, ktorých zavedenie do praxe by mohlo klientovi reálne pomôcť, sú klientom vyhlásené za neempatické, necitlivé, obviňujúce, situáciu zhoršujúce... a ja ešte neviem aké.
Mnoho ľudí proste nevie a/alebo nechce pochopiť, že nikto - vrátane psychológa - za nich ich situáciu nevyrieši. Psychológ môže "len" poradiť, ktorou cestou by bolo najvhodnejšie sa pri riešení situácie vybrať. Ale kráčať musí klient sám.
Ak sa klientovi jeho situácia z nejakého dôvodu meniť nechce, môže okolo neho skákať aj desať psychológov - a aj tak sa na klientovej situácii nezmení k lepšiemu vôbec nič.
A zdá sa, že tvoj manžel na vašej momentálnej situácii tiež nechce nič meniť. Aké má na to dôvody, vie len on sám.
A myslis si, ze bol v tej chvily tvoj manzel objektivny ?
Povedal mi že to bolo posledné zúfalstvo- jediný spôsob ako ostať spolu bolo prispôsobiť sa, ale na základe milenkiných tvrdení sa rozhodol, že to nespraví, že to tak nechce, len mi to akosi zabudol oznámiť.
Niekedy si stačí len vypočuť názor odborníka a buď sa ti potvrdí,to čo si si myslela,alebo sa ti jeho nápad zapáči viac.Alebo môžete ísť aj k inej psychologičke,ale ani to ešte neznamená,že musíte robiť všetko tak ako vám budú títo odborníci radiť.Konečné riešenie je len na vás,ako si vy spravíte.Ide iba o to,že počujete viac názorov a máte z čoho vyberať.
Ano, preto píšem vám. Ale po dnešnom rozhovore...sice ešte pred polnocou, som sa dozvedela že im nechce nič hovoriť, že uvidia sami ...ale oni to proste zasa budú riešiť so mnou...a nie s ním a tým pádom bude že som im niečo natrepala do hlavy ja. Ale nech teda, bude tak. Ved im to mohol vysvetliť, vzdal sa toho. Ponúkla som mu tú možnosť, ako ste mi radili. On si uvedomuje že ma odhodil ako deravé ponožky, ale pre neho to o tom nie je, a že mám isť konečne vlastnou cestou. Bože, o čo sa celý čas snažím...on mi povie že sa snažím celý čas si niečo dokazovať...ak ano, tak len to že to zvládnem... A že som mu napísala že ho nepoznávam...na to reagoval že neviem pochopiť ako môže byť šťastný s ňou a zároveň s pocitom že ma odkopol? no ozaj, nerozumiem... skúste mi to, prosím, vysvetliť... lebo som asi veľmi obmedzená
A Klodik, ďakujem... za maily...názory
prosím s prajem správne rozhodnutie
vykasli sa na to, co si mysli o tvojich pouceniach deti - o svojom dobrom umysle ho nepresvedcis. sancu si mu dala, nakoniec vzdy ju este moze vyuzit.
ak sa budu pytat, proste odpovedz podla svojho najlepsieho vedomia
POVEDAŤ !!! primerane veku a pekne ... mne nik nevysvetlil prečo mama odišla a bolo to desné, neurobili to zo zbabelosti alebo so zlým úmyslom, tak veľmi ma chceli chrániť, že ju nechali zmiznúť mi zo života bez vysvetlenia, aj fotky zmizli, všetko ... nechci deťom spôsobiť toľko trápenie ...
Ja by som tomu nechala volny priebeh. Chlapci uz nie su taki mali, aby vobec nic nechapali. (Mam tak isto starych a velakrat som prekvapena, co vsetko si vedia dat do suvislosti.) Urcite, ked sa na nieco opytaju, odpovedaj im pravdivo. Ked im na otazku neodpovies alebo nepovies pravdu, to by Ti neskor mohli vycitat a brat to ako podraz. Takyto mali prave zacinaju mat pocit, ze su v rodine doleziti (ved aj su
) a chcu byt informovani a chcu rozhodovat, tak ako rodicia. Co im (ne)povie manzel, neries, je to jeho problem, ako im vysvetli, co sa vlastne deje. Ak chces, aby mali chlapci s otcom pekny vztah, tak rozvod okomentuj slovami "To sa tiez stava" a pod., nehovor nic negativne (aj ked by si manzel zasluzil), deti si potrebuju vytvorit vlastny obraz. Povedat im, ze budu mat surodenca, by som nechala na otecka.
Psychologa by som zatial nehladala, ak nie su s detmi problemy, mozno nejaka konzultacia, ale bez deti.
"To sa tiez stava" -a ako to vysvetliť tak, aby si nemysleli, že je to bežná vec a v budúcnosti tiež takto neutekali pred problémami? Lebo ja si myslím, že by to deti nemali brať takto, že sa to stáva a je to normálne...
Rišimiš
Presne si to opisala Georgina.
Rozvod a nevera podla mna urcite nie su normalne (ani som to nikde nepisala/netvrdila), ale bohuzial sa to stava a treba to detom povedat, aby sa medzi rovesnikmi necitili ako exoti alebo pomaly vyvrheli, ze sa im rodicia rozviedli. Ked maju 4-5 rokov, treba im hlavne vysvetlit, ze za to nemozu a ze ich mama (aj otec) stale maju rovnako radi. To ze taketo riesenie problemov nie je dobre, sa da vysvetlit detom neskor, ked budu starsie.
neodvážim sa radiť
ja by som to s chlapcami riešila primerane ich veku
sú to dvaja škôlkari predpokladám
psychológa by som zatiaľ neriešila
je to predsa cudzí človek, neviem ako by sa mu otvorili, ako by reagovali
TY si teraz pre svoje deti tá skala, ten pevný bod od ktorého sa všetko odvíja
držím ti palce, nech to zvládneš
rišimiš, mrzi ma, ze som pokracovala v odboceni od temy 
... ale inak baby ti ponukli kopec rieseni, uz len najst alebo vynajst to "vase". drzim palce
ked to nechal na teba,ale boji sa co im povies,sadnite si spolu cela rodina.ked nechce nech nehovori,budes ty.on moze odpovedat na otazky chlapcov.
Ahoj Risimis, na tvojom mieste by som chlapcom vysvetlila ze tatino nie je zly ale prestali ste sa mat radi a on ma rad inu tetu.Ale ze ich bude mat stale rad a stale bude za nimi chodit.Ale inak co sa tyka vas dvoch - tak hadam najskor rozvod a potom az tvoje akceptovanie situacie a deti k inej zene plus ze budu mat surodenca. To ze ste este stale oficialne svoji je dost podstatne, tak hadam si pan manzel da najskor do poriadku jeden vztah na to aby mohol zacat druhy. A az potom moze od teba ocakavat korektne jednanie co sa tyka pustania deti doslova za inou zenou. Takto ich pustas k otcovej milenke, nie manzelke, a to je hanebne.
Ja som tiež čakala že ak ma neľúbi a chce od nás odísť, tak dá aspoň vedieť...ale on si počas môjho rizikového tehotenstva začal s kamoškou...a že to je v podstate jedno...no pre mňa nie. Ale to je už pasé...ja nechcem bojovať...ale ani nechať ho rozhodovať o mojom živote. dnes som ho zasa požiadala aby ma nechal na pokoji...vie že nebudem plánovať, budem na víkendy baliť...ale nech už nič so mnou nerieši...a deti uvidia a k sa budu pýtať, odpoviem. Ved oni časom, možno to potrvá 10 rokov zistia, ako to bolo...alebo je, keď bude medzi deťmi rozdiel 4 mesiace...a potom sa uvidí
Ja tiež nie som odborník, nemám ani vlastnú skúsenosť, našťastie, každopádne ti chcem len povedať, že ti moc držím prsty, obdivujem ako to zvládaš a čo sa týka detí môj pocit je, že to budeš musieť riešiť, minimálne najstarší to už vníma a bojuje s tým, vytvára si v tej svojej hlavičke pocity a závery, ktoré nemusia byť vždy správne (pocit viny, zlyhania, že nie je dosť dobrý pre ocka, aby ostal s vami....). Je ozaj škoda necitlivého až ľahostajného prístupu otca, ktorý sa radšej uchýli k obviňovaniu teba. Prajem ti veľa trpezlivosti.
Presne si to uhádla Magic,neznášam tieto hry na skrývačku,keď mi na tebe niečo vadí a chcem ti to povedať,poviem ti to ako fidorka,nebudem ti písať ako Dalila (napríklad).Nuž,ale každá sme iná a riešime veci inak.Či si to oni dve medzi sebou vyriešia,nie je moja starosť,ani mi o to nešlo,aby som to robila ja,skôr som chcela,aby sa Reklama zamyslela nad tým,či neurobila ešte väčšiu blbosť,ako chcela...