nechcem byť zlá mama

Ahojte , dnes som sa tu zaregistrovala , pretože nikde ani na stránkach "nanič mama" som nenašla tému podobnú mojmu problému. Môj problém je , že som zlou mamou - večne ukričaná , kritizujúca , nervózna , možno veľmi náročná a viac očakávajúca , ktorá sa neteší z výsledkou svojho dieťaťa a vidí len tie jeho nedostatky , matka , ktorá v momentálnej chvíli svoje dieťa neznáša , a je rada keď nie je so svojím dieťaťom. Mnohí ľudia ma za tie dva posledné opisy hneď odsúdia , ale nechcem aby ma niekto odsudzoval ale aby mi pomohol ... Nikde som sa nedočítala , žeby niekto použil slová neznášam svoje dieťa alebo že je rád , keď s ním nemusí byť. Možno som sama na svete ,možno nie , ale nabrala som odvahu to dať zo seba von.
Nechcem byť taká , chcem svoje dieťa milovať a tešiť sa z neho.
Žijem v šťastnom manželstve 11rokov , s manželom sa veľmi ľúbime , a aj po materiálnej stránke sa máme veľmi dobre. Manžel je počas týždňa preč , spolu sme len cez víkend , a a preto sa aj viac lúbime a na seba tešíme.
Máme 9-ročnú dcéru , ktorá sa narodila plánovane a z lásky. Ako miminko , batoľa , škôlkárka bola veľmi dobré dieťa. Večne usmiate , milé , bezproblémové , všímavé , a bola som na ňu veľmi hrdá. Nikdy neplakávala , nepoznali sme detské trucovitosti , hádzanie sa o zem , a rôzne iné detské problémy. Zlaté , ukážkové dieťa. Bolo to moje dievčatko , ktoré som milovala. Ako začala škola tak každym rokom - ročníkom čo je v škole sa to zhoršuje. Najprv som si myslela , že to vidím len ja , lebo chcem od nej niečo viac.... , ale vidí to už aj moja mama , svokra. No svokra to nevidí ako problém , povie na to všetko : " veď je to dieťa..." Muž sa na to nevyjadruje , a ani nevidí že by mal byť nejaký problém , on je uplný flegmatik a jeho výchova je taká , že keďže je s ňou len cez víkend , tak je to jeho dievčatko , na ktoré on nikdy nekričí , nezakazuje a absolútne nevidí žiadne chyby. Tie chyby nevidí asi preto , pretože on má tie chyby podobné. No na ňom mi to nevadí , lebo som sa naučila s tým žiť a milovať ho aj napriek tomu , a vôbec to ani neriešim. Veď každý ma nejaké chyby , takisto ako aj ja. Inak , každý z okolia aj zo školy mi vravia , aké mám dobré dieťa .... Ona je aj dobrá , v škole sa učí na jednotky /napriek tomu že to vobec od nej nevyžadujem/ , učí sa samostatne , nikdy som s nou nerobila domáce ulohy /ani v prvej triede/ , čo sa týka školy a učenia je samostatná a bezproblémová.Učiteľka ju miluje , a neustále chváli aká je milá a šikovná , poslušná. Doma od malička mávala v izbe poriadok , hračky maju svoje miesto , obrázky , škola , oblečenie..... No ako chodí do školy už ten poriadok nie je u nej samozrejmosť , a musím jej to pripomínať .... A ten problém , ktorý s ňou mám je , že večne a dennodenne jej musím všetko pripomínať , kontrolovať ... 4 roky každý deň to isté. Už som jej napísala aj rozvrh , že ked nevie čo má robiť aby sa pozrela naň , pripadne podla neho nech si skontroluje či všetko má nachystané , uložené... No aj ten rozvrh je zbytočný. Má ho nad písacím stolom , a aj tak ju musím upozorňovať a pripomínať čo ma spraviť. Učím ju k samostatnosti a preto ma privádza do nervov. Viem že taká nebola pokiaľ nechodila do školy. Záležalo jej , aby mala poriadok , aby bola pekne oblečnená , pekne zladená , chovala sa ako slečna , radi sme chodili po reštauráciach , vedela slušne sedieť , slušne jesť. Teraz chodí zo školy domov večne rozgajdaná , špinavá , nezáleží jej aby bola pekná slečna. či má suknu alebo nie - sedí ako chalan , sukňa nakrivo , nohy od seba , vlasy na všetky strany.Ked sme v reštyke či doma sedí ako ožran , príbor jej večne padá , sme na prechádzke alebo na nákupoch - večne uteká popred nás , nevie s nami - vedľa nás isť, keď niekoho stretneme /známeho/ nevie komunikovať , odpovedať na otázky typu ako sa máš , ako v škole , bud neodpovie alebo na všetko jedno slovo - dobre . dobre.Ked príde zo školy domov , tak ako sa v chodbe vyzuje a hodi bundu tak je to tam. Hned sa ide učiť - pri tom vie, že si ma umyť ruky , prezliecť sa , najesť a až potom učiť.Začala som ju učiť že treba občas aj v domacnosti pomocť. Sama od seba sa nechytí , len ked jej poviem. Oblečenie si nehá hodené na zemi , či domáce alebo vonkajšie oblečenie si zladí katastrofálne / pri tom , ked bola školkarka taká nikdy nebola , záležalo jej aby bola zladená a pekná/. Počas dňa jej musím všetko pripomínať niekolko rázy , napriek napísanému akože " rozvrhu" ma to ma ubíja. 4 roky - dennodenne to isté. A pri tom viem , že nechcem od nej nič nové a nič ťažké.Bol to náš životný štýl a samozrejmosť.A ked jej nič nepripomeniem tak má svoj čas , a ked ide spať tak začne rychlo a na poslednu chvilu , a unavená všetko naraz robiť. chystať sa do školy , poriadok v izbe , oblečenie nachystať / aj ked jej ho neustále chystám ja , lebo jej kombinacie su prišerné / a to už po niekolkom vysvetlovaní , ukážkach : čo k čomu je vhodné../ alebo to nestihne/ možno niekomu sa to zdá , ako blbosť , ale ja viem že bola iná , že to u nás nebol problém , ide mať 10 rokov - nejaká tá samostatnosť už musí byť. Náše spoločné chvíle sú už len samé upozorňovanie , pripomínanie a debaty formy : " Miška prečo si taká , prečo nie si taká a taká" ona po týchto debatách je velmi smutná ,ale aj tak si z toho nič nevezme , lebo nasledujúci deň je taký istý. Keď jej niečo vysvetlujem , tak je ticho , myslím že ma ani nepočúva a potom sa ma hneď na to od veci opýta : napr. čo bude dnes v telke. Keď sa snažím s ňou kamošiť , tak to zneužíva ,nevie odkial - pokial , ked sa začne smiať tak akoby bola mimo a smeje sa na ničom do nekonečna. Na pubertu sa mi to zdá byť veľmi skoro. Každé ráno sa rozčulujem , lebo opäť niečo zabudla alebo nestíha , nevie sa ogabať .... a tak už naše rána bývajú plné mojho kriku a už aj nadávok " bože prečo si taká hlúpa". tak ako aj dnes. Opäť ten istý problém a môj výbuch. ked odíde tak plačem.v tej chvíli ju neznášam . príde zo školy domov a opäť sa zatvorí do izby , neprezlečie , okolo nej bordel..... nezájem že by bolo treba aj niečo pomocť... cez vikend ked jej nepoviem aby sa prezliekla , tak je v pyžame a neumytá aj do tretej. A pre tieto jej "chyby" som nervozna , kričím , potom ju neznášam , nedokážem prejaviť lasku .... len ked večer spí tak ju pohladkám , dám pusku a poviem lubim ťa. a ked sa nad tým zamýšlam tak plačem. nechcem kričať , nechcem nadávať , nechcem byť zlá matka , chcem jej ukazať lásku ale nedokážem to. stále myslím len na to , že chcem späť to malé zlaté dievčatko. aj ked si poviem , že kašlem na to , to ju prejde časom - nevydržim to. Chcem aby premýšlala nad tým čo robí , mala nejaký režim , vedela rozlišovať čo sa patrí a čo nie , vedela sama od seba že niečo aj treba.... chcem aby bola samostatná aspoň v tých denndodenných povinnostiach.4 roky dennodenné pripomínanie ma ubíja.Niekedy mi príde , že to robí mne naschvál , ale nato nie je ešte taká prešpekulovaná. Potom som na ňu zlá a trápime sa obe. Neviem čo a ako mám robiť , aby to tak nebolo. Už nechcem s nou ani nikam chodiť , lebo je to opäť len o upozorňovaní. Chcem aby sme boli kamošky , vychádzali spolu ale nedokážem to. Už mi začína vadiť na nej aj to dobré. Bola som nedávno na takej oddychovej týždnovej dovolenke a uvedomila som si , že mi vôbec nechýba a to je kruté , aby niečo také povedala matka.Viac mi chýba môj muž ako ona. A ked sa nad tým zamyslím , ma to velmi bolí. Určite ju lúbim , len tie dennodenné možno " malichernosti" mi nedávajú tú možnosť prejaviť a v tom. Neodsudujte ma za tieto slová ale skúste mi poradiť. ďakujem