Opičia láska

Geo, nemám čo dodať ....
Nedá mi však nezabrdnúť do dalšieho tebou použitého slovného spojenia: "ako tá posledná krkavčia mať"
Popravde výraz krkavčia mater nie je nič, čo by matku malo haniť. Krkavce sú vraj jedny z najstarostlivejších vtáčích materí (tvrdia vedci)...tak prečo zlá matka = krkavčia mať ?
Otvoríme další blog...čo je to krkavčia mať?

docitala som cely kilometer
uvedomujem si, ze vykazujem crty matky, milujucej opicou laskou. Dcera sa mi narodila ako 30 rocnej, bolo to mimoriadne vytuzene dieta, mala som pocit, ze chcem za nu aj dychat. Evicka svojou silnou naviazanostou na mna ma v tom len utvrdzovala.
Samko so svojou stastnou, veselou povahou ma ucil od zaciatku, ze to moze byt aj inac. Ze je spokojny, aj ked je v skolke, u starych rodicov, ze kludne pojde hocikam s tatinom bezo mna - toto som pri Evicke nepoznala.
Cim som starsia, tym viac si uvedomujem, ze deti potrebuju dychat same. Ze potrebuju priestor, samostatnost, ale zaroven oporu. Tiez si myslim, ze si maju vybavovat svoje veci same, ale ked som videla moju dceru nestastnu, v opozicii sikanistkam v byvalej skole, bola som robit poriadky. Ked bol Samko prvak a bol konflikt v triede, tiez som sa bola informovat, co sa vlastne stalo (vsak som sem aj potom pisala, ako som bola na rodicku oznacena za nadmerne ochranujucu matku )
Cim viac rokov deti maju, tym vacsiu mieru volnosti a rozhodovania im treba nechat. A je skvele, ak rodic dokaze tu mieru odhadnut. Aby som dospelemu dietatu zasahovala do zivota, taka trafena dufam nebudem. Ja sama si totiz tiez do zivota zasahovat nenecham.
Myslim si vsak a od toho neviem upustit, ze do svojich 3 rokov ma byt dieta co najviac so svojou mamou, ze ma byt zahrnane maminou pozornostou a laskou. Preto neviem nejak rozumiet tomu, ked mamy odkladaju svoje deticky v takom utlom veku do opatery niekomu inemu a idu si po svojom. Ale to je uz asi ina tema
(tiez som dala skoro kilometer )
Eva

Ja som svoje deti odložila...napriek tomu sa nepovažujem za zlú matku. Sú rôzne okolnosti kedy to inak nejde...a je to každej matky osobná vec. Nemyslím si, že odkladajú deti do rúk dákym monštrám.
Prvé tri roky života sú dôležité rovnako ako aj ostatné roky....každé obdobie svojim spôsobom.
Nebadám zatiaľ na svojich deťoch nejaké patologické zmeny "odloženia"....
Ja sa s tým viem vyrovnať aj stotožniť...nestotožnujem sa s inými vecami ale to je môj problém.

Prečítala som celé, zauímavé čítanie a myslím, že každá sa v ňom niečím nájde. Často sa pýtam pri výchove či je to správne, lebo ja sa chovám pudovo. Každé dieťa je iné a každé potrebuje iný prístup.Ale vcelku súhlasím.Niektoré dieťa by cestovanie samo nezvládlo, iné / Tvoj syn/ ľavou zadnou. Každá matka pozná (alebo by mala poznať) svoje dieťa a podľa toho ho vychovávať. A k tomu pretrhnutiu pupočnej šnúry. Voľakto povedal že k dieťaťu sa máme chovať tak, ako by nám bolo na chvíľu iba požičané na výchovu a keď sa bude chcieť osamostatniť, ako keby ho vraciame. Mne sa to veľmi páči a snažím sa podľa toho chovať. ale tiež mám niekedy sklony a chuť vyriešiť všetky ich problémy, radšej by som trpela za nich, ale nejde to.

Geo, prečítala som si celé, ku koncu mi vytryskli slzy. Keď si predstavím, ako svojho Dodka s taškou na chrbte posielam autobusom do školy, zrejme by prišiel do tramatárie a ja by som od strachu asi zahynula. Ale viem aj o týchto prípadoch a obdivujem takéto žienky. Vo vedľajšej dedine býva kamarátka, má tri deti a najstaršieho Dowňáka, chodí s Dodkom do školy. Keď mama začala pracovať, chlapec musel začať chodiť autobusom sám domov z družiny. Teraz sa aj zvykne túlať po meste, ale mamina je na to pripravená a berie to, že potúla sa a príde domov. Raz som išla s Dodkom domov neskôr, skoro za tmy na jar a skoro som ho zrazila, aj Dodko skríkol pozor mamina Dežko /meno je vymyslené/. Ja by som to nedokázala, ale asi je potrebné takto prestrihnúť pupočnú šnúru. Ja sa tiež snažím Dodka naučiť samostatnosti, lebo vždy tu nebudem.
Opičiu lásku poznám, ale už sa snažím dištancovať aj od problémov dcérky. poradím, čo môže/nemôže urobiť, ako by som to riešila ja, ale už sa neangažujem. Veď sa chce pomaly vydávať, tak jej mama za zadkom nemôže byť Držte sa.

DOčítala som až do posledného písmenka
Pred pár dňami bol na STV2 dokumentárny seriál o zvieratkách a tam ukazovali "opičiu" lásku, ktorá však (našťastie) určitým vekom končila... Opice prvé mesiace, dokonca roky svoje deti nosia, prichytené na srsti, dojčia, krmia, kedy chcú deti, obetujú sa im... Ale potom skrátka príde "ich" čas a opice sa od svojej mamy časom čoraz viac vzdlujú, no, samozrejme, opičia mama prvé "odlúčenia" a "odchádzania" znášala ťažko, dokonca ho párkrát "sledovala", či nerobí chyby, či je všetko OK, no nechala ho tak... Takto bola opisovaná opičia láska, na vysvetlenie a na takejto opičej láske nevidím nič zlé, ani u ľudí... Len tak by mala aj pokračovať, až deti vyrastú do určitého veku, pomaly, s našou pomocou, ich osamostatnovať
Preto sa snažím brať si príklad od opice To moje 18-mesčné dieťatko je ešte moja "nálepka", stále všade spolu, odomna ani krok, len "mama".. Nevadí, vyrastie, odlepí sa odomna Zato starší, 4-ročný, sa už pomaly, ale isto, osamostatúuje.. Toto leto som ho nechávala už hrať sa samého na dvore, ide vyniesť smeti ( z malého koša, aby ste si nepredstavili 18kilové dieťa s 20kg vrecom smetí ), pošlem vedľ do svokry po pohár múky, ked chybne, a podobne samozrejme, tie prvé razy som ho špehoval z okna, ale zas, adamko je dosť rozumné, nepojašené dieťa, odmalička sa mu da kadečo vysvetliť nie ako Samuel - neriadená strela Adamkovi nerobí problé ostať s kýmkolvek, poviem mu, to je tá a tá teba, ostane pri babke, pri ujovi, kdekolvek, bez plaču, Samko sa zas nepohne ani krook a ak náhodou "zmiznem" tak tú hodinu aspon 20x zopakuje "mama, mama"
Deti vedia byť nesmierne rozdielne, aj napriek tomu, že majú rovnakých rodičov, rovnakú postieku, rovnaké prostredie, a rovnakú výchovu, tak z nich dokážu rásť úplne rozdielni ľudia, a to je fascinujúce

Ahojky Geo Som poctená takou dlhou odpoveďou Osemročný cez pol Blavy?? Júúúúj. Ale zase treba dodať, že Vaša špeciálna škola je škola pre nadané deti a nie to, čo si pod výrazom špeciálna škola bežne väčšina ľudí predstaví.

...je to taká komplikovaná téma, pretože každá máme hranicu tej opičosti zrejme inde. Stále si myslím, že osemnásťročné dievča v náročnej životnej situácii (hoc sa do nej dostala vlastnou vinou) by malo cítiť obrovskú podporu svojej matky a nie je nič nezdravé, keď jej pomôže s vybavovačkami (vzhľadom na to, že má s nimi určite väčšie skúsenosti...) atd atd. Ale mňa ovplyvňuje aj to, že prístup mojej vlastnej mamy bol dosť "neopičí" už keď som bola veľmi veľmi malá a bolo to zlé. Možno zo mňa urobila samostatnejšieho človeka, nepochybne som samostatná, nezávislá, dnes už snáď aj zodpovedná. Ale za akú cenu?

Opičia láska... ja som vo fáze (u staršieho) ako tá opičia matka, čo o nej Mnaaauuu písala. Sledujem... Samko je druhák. Hlava zasnená... školu má pri dome. Tam nechcel, aby som ho odprevádzala už v prvom ročníku, po pár dňoch (som na materskej). Chodieva ešte na výtvarnú do umeleckej školy. Minulý rok chodila pani učiteľka pre prvákov do družiny, tak sa k nim pripájal. Tento rok chodí sám. Cez väčšiu cestu a pár menších.... Prvýkrát ho MM sledoval, druhýkrát už nebol doma, Maťo spal, tak už išiel sám. Hodnú chvíľu som načúvala, či nejde sanitka... Ale keby ho vidíte, ako si vykračuje. Hlava hore, ja už to zvládnem.
A to patril k tým mamičkovským.
Minule došiel taký smutný zo školy, že pán učiteľ XY prišiel do triedy a prečítal aj jeho meno a že chodí na futbal. Futbal on nemá rád, tak bol v šoku, že prečo tam musí chodiť. Priznal sa mi, že si aj poplakal. Ale vyriešil to, s pani učiteľkou prišli na to, že to bol preklep, futbal hrá jeho bratranec. Keď mi to dorozprával, samozrejme oveľa kvetnatejšie, tak som sa ho spýtala, či mám ísť za pánom učiteľom a povedať mu, že som ho na futbal neprihlasovala. Samko mi len povedal:"mami nie. On je strašne prísny, to by si asi nezvládla. Ja už som to vybavil!!!"

Čo mi z neho vyrástlo... a taký mamin cecok to bol.
Ale na prázdniny nepôjde sám. Doteraz sa pýta: "a ideš aj ty?"

jaaaaaj Geo, no co dodat?
priklad: moje dve ratolesti...
velka sestra do urcitej doby ustrachana {vstup do zivota mali rovnaky a vlastne kazdy iny}, ale i tak, od narodenia nasej uz velkej sestry by som za nu dychala, zila a neviem co. po jej narodeni, pri pomysleni na skolku som padala do mdlob, ze co ked sa jej nieco stane a hlavne, ze chuuudatko tam bude bezo mna, kto jej bude fukat bobenko, ked tam nebudem... no klepem si po cele pri spomienke na toto... ked som prerusila matersku o pol roka skor, trhalo mi srdce, ked som ju pocula plakat v sukromnom centre. ziapala tak, az ju na namesti bolo pocut... ja som stala na balkone v praci a fajcila a pocula som, ako nasa mala princezna zavyyyyyja... dokonca mala obdobie, ze ked sa len udrela, ziapala pol hodinu {ked ziapala, tak ziapala, dokonca hulakala, ze vykrvaca aj vtedy, ked jej krv netiekla, ked ziapala, nedokazala pocuvat, tak sme ju nechali vyziapat a potom sme vysvetlovali} a ja som trpela s nou... a potom som dozrela a zmenila pristup {dieta rozdychavalo dlho, ale pomohlo to samostatnosti sa uci teraz, moja skoda, jej skoda}
potom sa 8 rokov po velkej sestre narodil nas maly brat ,svojska, silna osobnost od narodenia... cela rodina si tuka po cele, som krkavcia mat, ktora si dovolila raz mesacne odist do dalekeho madarska {z mt je to relativne daleko } a venovat sa sebe a len sebe... na ihrisku si maleho vsimam kvoli jeho bezpecnosti {aby nejedol kamienky}, ale pripadne bitky neriesim {ked ho vacsi spoluuzivatel ihriska skopne zo smykacky, soti z preliezky, tak zasiahnem, ale bitky 2rocnych neriesim}. a je proste samostatnejsi, kolkokrat mlady na ihrisku dostane kyblikom po hlave, tak to vrati lopatkou po chrbte, no jeho velka sestra, ak je tam s nami, by ho obranovala do poslednej kvapky krvi a co ju to stoji nervov... ostatne mamicky si pri mojom pristupe klepu prstom po cele, ale vidim, ze mam enormny rozdiel medzi detmi. pristup k velkej sestre nasho drobca som zmenila akosi tiez pudovo, proste som jedneho dna neprezivala des, ked spadla, neodpadavala nad rozbitym kolenom... slecna mala najprv des, potom stres, teraz stresuje len ked ma pocit, ze chcu blizit jej bratovi ale aj na tom uz usilovne pracujeme...
teraz zacala chodit s kamoskami na vytvarnu, je to busom cez cele mesto {MT nie je velke mesto}, bus jej stoji pred tou skolou, kde vytvarnu ma. bola som s nou 2x, v utorok pojde sama s kamoskami, chcela som napisat, ze dufam, ze to zvladne, no nie, viem, ze to zvladne a budem sa snazit zvladat i ja jaj a mama zhodnotila, ze nie som normalna, ked ju necham samu ist, ze bude koncit v praci skor, aby ju tam nosila lebo decko ma krkavciu mat

Ja mam doma ciciaka a opicku moj syn - prave nastupil do skoly - bol, je a vzdy bude moj ciciak, tak ho volam od malicka, pretoze od narodenia bol neskutocne, ale neskutocne naviazany iba na mna, miestami to bolo niekedy az neunosne a mala som pocit, ze uz ani to vsetko, co potrebuje, mu nemam odkial dat, az mi jedneho dna na jesennej prechadzke trklo, ze mu to chcem davat a nie musim, a ciciakom stale je, ked sa tulime a lubime - to je specialny vyraz na obijmanie, tak mu vzdy poviem "ty moj velky ciciak" a uz sa preto aj certi od malicka mame rozne ritualy, ako si prejavujeme naklonnost a pre mna je fascinujuce sledovat, ako rastie a sam tie ritualy pomalicky rusi (a smutno z toho je najma mne, lebo viem, ze je uz velky), ako napriklad dve srdiecka, ktore som kazde rano (az dodnes) kreslila na okho jeho triedy nadychala som na sklo hmlu a prstom urobila srdiecka, tak vraj uz nemusim, staci, ked mu iba zamavam
no a opicka - 4 a pol roka - to cele uzasne doplna, ako samostatna vysmiata nezavisla osobka, mimochodom ten vyraz "pod ma lubit" vymyslela prave ona a mali by ste vidiet tie obijmacky a bozkacky, ked sa jej prave chce kdekolvek aj na verejnosti ale neva, vtedy sa citim ako opica a vobec mi to nevadi je to krasne a zaroven aj tazke mat zapnuty radar na kazdom kroku a zachovat sa spravne v kazdej situacii a este ku kazdemu drobcovi individualne, lebo aj ved my mamy mame svoje limity a suhlasim urcite s tym, ze nie len my ucime svoje deti ale v mnohom oni ucia nas

Jaaaaj, téma, na ktorú by sa dalo písať a písať .... aj na to, ako nás deti vedia "obajdať" (prvorodená, mimoriadne to kreatívna duša, napríklad keď sa chcela na rukách nosiť a ja som ju odmietla, tak spravila na Luciu psie oči a bolo vymaľované; keď som sledujúc jej cholesterol zaviedla pravidlo max. 1 vajce denne, tak dokázala aj zábranu na schodisku preliezť tak, že som o tom nevedela, zbehla dole k švagrinej a s kľudom Angličana si tam dala to druhé ....).
Na tom celom mne najviac rezonuje taká nejaká tá (podľa mňa zbytočná) obava dať deťom "voľnosť" (nie celkom rozumiem výlevom mamičiek opisujúc ako trpia, keď dieťa má ísť: do škôlky, do školy, do školy v prírode, ... že ako to zvládne, že plače,... ). Nie - ani mne to nebolo jedno, ale viem, že to musí byť, tak čo pomôže, ak budem ustráchaná - iba sa to prenesie na dieťa ....
Bolo takých situácií - najstaršia chodila po škole domov sa najesť (bola som na MD s ostatnými) a potom späť na krúžok do školy (aj cez jednu 4-prúdovú cestu) na bicykli - vraj či sa nebojím - áno, bála som sa, ale dcére by to nepomohlo, keby to vedela ....
Mladý zvykol byť hooodne tvrdohlavý pokiaľ išlo o smer cesty - potrebovali sme odbočiť vpravo a on just vľavo, tak dobre, choď tam kam chceš, my ideme tadiaľto ... a išli sme - každý svojím smerom (v meste, samozrejme, na pešej zóne, tam kde chodia autá by som bola kus opatrnejšia) - on bol fakt schopný ísť kusisko sám, ani sa neobzrel ...
Samostatná kapitola bola, ako jeden u druhého hľadali pomoc, keď u mňa "neuspeli" - chceš ísť zo škôlky na obed - zavolaj si babke, nech po teba príde - neviem telefonovať - tak sa nauč - išiel za sestrou, čísla ako také síce ešte nepoznal, ale zapamätal si poradie kláves, ktoré treba stláčať a bolo vymaľované ... občas sa potom dokonca stalo, že som prišla do škôlky a dozvedela som sa, že veď babka ho brala na obed - dohodol si a mne ani nepotreboval za nutné to oznámiť, mama si to potom pre istotu vždy u mňa overovala, či o tom viem ...
Nebolo to vždy ľahké, ale mám samostatné deti a som na to hrdá.

pisete o opicej laske - ako mamy musia prestrihnut pupocnu snuru. Ja poznam jedneho otca - opiciaka. jeho dcera ma uz 27, ci 28 rokov a asi polrocne dieta. otec bol od mala "zalubeny" do dcery - co dcera spravila, povedala, vyviedla bolo svate. Npr. raz sa otec rozpraval so synom (a inymi ludmi), ze vela zien nevie nosit vyyyyyysoke podpatky a je to komicke ako chodia. syn uviedol ako priklad vlastnu sestru. a to teda robit nemal. otec mu vynadal, ze ONA chodit na vyyyyysokych podpatkoch vie ....
Ked bola dcera tehotna, tak musela chodit do nemocnice, kazdy druhy den - otec prisiel rano o 5.30 z nocnej a o 8-9 vyrazal autom do mesta vzdialeneho 90km. Ked sme k nemu v tom obdobi raz prisli na navstevu, skoda hovorit - pochudnuty, vycerpany ....
ale co pre dceru nespravi, ze?

tak mi vychadza, ze on je slepy opiciak