Škrabance sa nosia, či?

Včera večer keď som vstúpila do kúpeľne, kde sa moji milovaní chalani oddávali svojmu večernému spoločnému kúpaciemu rituálu, som sa skoro rozpučila od smiechu. Jedna blonďavá a druhá o pár odtieňov tmavšia hlavička trčali z vane. Na ich tvárach mi od začiatku niečo nesedelo. Ich jemná pokožka bola posiata čiernymi machuľami a vyzerali akoby prepadli komínom...Zrazu ma prepadol pocit spokojnosti. „Hurrááá moje deti našli ďalšiu inovatívnu techniku ako si „prikrášliť“ svoje detské tváričky!“

Keď som pár mesiacov dozadu čakala v čakárni u našej detskej lekárky na preventívnu prehliadku bolo mi akosi divne. V prvom rade vo mne tieto staré nemocničné priestory vyvolávajú pocity úzkostí no a v druhom rade v mojom synovi pocity úteku. Po tom ako sme v jeho roku boli hospitalizovaní, veru nie je s lekármi kamarát. „Vy máte doma kocúra?“ privítala nás pani doktorka keď sme vošli do ordinácie. Pokrčila som plecami a zahundrala čosi na vysvetlenie. Môj syn to ešte prikrášlil
slovami: „To nie je kocúr ale Dávidko!“ Zbytok prehliadky sme zvládli v psychickej a fyzickej pohode – uľavilo sa mi. V lekárni sme stretli susedu, ktorá s úsmevom na perách podávala synovi lízanku z hroznového cukru. „A ty čo máš taký ekzémik na tváričke Liborko?“ Blonďavý chlapček bojujúci s obalom, ktorý ho delil od sladkého objektu záujmu na paličke len poznamenal: „Neviem síce čo je ekzém, ale toto je Dávidova práca!“

Ani sa jej nečudujem týmto komentárov. Keď sa totiž zapozeráte na tváričky mojich synov (oboch) sú posiate jazvami a živými škrabancami. Naozaj to vyzerá akoby bojovali v ringu. Je to totiž spôsob ich boja, ktorý ma privádza do zúrivosti. Keď na seba útočia tak sa štípu po lícach. Keď sa im niečo nepáči, tak si to opäť schytajú ich tváre. Ich boj ma totiž nasledujúci postup.

1. Uchmatnúť súperovu tvár ako prvý
2. Zaboriť prsty čo najhlbšie
3. Ťahať a naťahovať až sa súper nezvalí na zem
4. V prípade nového čerstvého zranenia na súperovej tvári sa bitka považuje za úspešnú!!

Dámy, poviem vám, že ma naozaj každý deň miliónkrát prechádzala trpezlivosť. Tieto vojny boli (ešte aj sú) na každodennom poriadku. Skúšala som kričať, zakazovať, dohovárať, capnúť po zadku .... nič nepomáhalo. Rodinné fotky posledných mesiacov vyzerajú ako útržky spomienok „De Peirakovcov“ Kde sme sa objavili počúvala som podobné komentáre. Keď sme boli so sestrou malé ťahali sme sa za vlasy – tak možno toto je chlapčenská obdoba týchto čias...

Včerajšie ráno som začínala nákupom. V žltom nemenovanom reťazci, v ktorom stále zaplatím viac ako v inom podobnom obchode, mi pri platbe pani podala vrecúško „star wars“ – vraj tetovačka. Dokúpila som teda ešte jeden sáčok, aby som predišla prípadným večerným nedorozumeniam. Večer keď sa opäť schyľovalo k štandardnému škrabancovému boju vyletelo zo mňa. „Chalani, kto sa bude mlátiť a škrabať nedostane prekvapko!“ Zafungovalo! Dva páry detských očí ma hypnotizovali pokiaľ som z vrecka vyťahovala dve farebné vrecúška. Zaujalo! Vydýchla som si. Bojoví súperi zrazu sedeli vedľa seba pri stole a skúšali nové tetovačky. Vlastne sa pekne hrali. V harmónií 

a pohode J Využila som čas a pustila sa do vešania prádla. Medzitým som pustila aj vodu do vane. „Chalani pekne dopečiatkovať a šup do vane. Je najvyšší čas!“ vešajúc bielizeň a chrbtom otočená ku kúpeľni som ich dirigovala. V pozadí som počula potmehúcky smiech a šuchotanie. Pohyby však nasvedčovali tomu, že sa vyzliekajú a poberajú sa smerom ku kúpeľni. Periférne som popri vešaní zazrela dva holé zadočky lezúce do vane. Dovešala som. Smiech sa stupňoval a tak som zvedavá vošla do kúpeľne. Veru našli lepšiu techniku ako škrabance! Obe tváre sa na mňa rehotali dopečiatkované od čela až po bradu. „Lepšie ako
škrabance mamina?“ poznamenal môj starší synátor. Oprela som sa o zárubňu a musela rehotať ....