Som na seba uz nozaj nahnevana!!! Len by som potrebovala vediet ci je to normalne, alebo to je mojou chybou... mam 3rocneho syna, on je uplne uzasny, chapavy, vnimavy a hlavne rozumny. No ako sa prevalil novy rok vobec mu nerozumiem... Zrazu je iny, taky samostatnejsi, nepotrebuje ma tak ako predtym, neznasa ked sa s nim chcem trochu pomojkat, neznasa pekne slova, ked ho pochvlaim, a je toho viac. Niekedy sa sprava naozaj ako chuligan. Ked sa mu nieko pekne pozdravi alebo prihovori (vo skolke, von , doma...) vacsinou ho opluje, zvrci na neho a mne niekdy plasne... ja som ho to nikdy ano neucila a ni to nemal od koho chytit.... zacal to robit este pred tym ako isiel do skolky, myslela som si ze je to len z takej "nudy" doma aze tam sa opat vrati do svojej koze, ale nie... ked sme spolu sami, tak je to povacsine v pohode, hlavne ked nie sme doma, ale akonahle sa objavi niekto iny tak Mami, dovi uz ta nepotrebujem! Potom dalej, ma take panovacne spravanie, sadne si pred telku a len vykrikuje a okrikuje daj mi toto a urob toto...a ked nie je podla neho nastava hnev, krik, truc.... ved ale ja nie som jeho sluzka. velmi dobre vie ze ked ma pekne poprosi, tak nemam problem , ale on to vie tak arogantne, a to ma vie velmi nahnevat! Viem ze prikazy, zakazy, upozornovanie... mu ide krkom ale niekedy to ozaj musim uz zakrocit... vtedy je krik, plac, ale posluchne, lebo vidim ze uz mam toho dost... je pravda ze som poslednu dobu nie vo svojej kozi, pretoze som pred mesiacom skoncila s MD a este stale som nezamestnana, tak mam mindraky, ale nikdy to nebolo take ako teraz...ked som ho mohla poriadne vystiskat, hned som sa citila lepsie, ale teraz mam naozaj strach ze ho stracam.... :( je to samozrejme moja chyba... snazim sa respektovat jeho rozhodnutia ked nechce byt so mnou ale potom si poviem ze ho neozem nechat takto rozmaznavat, lebo uz tearz mi skace po hlave... ako veim kedy je uz toho naozaj dost a kedy je to vychova...Je to odraz mojho spravania? keby tak opat prisiel ku mne silno ma objal a povedal mi Lubim ta mamina!Som tvoje slniecko?
V múdrych knihách píšu, že okolo tretieho roka si dieťa začne uvedomovať samé seba, svoju identitu, svoju osobnosť a začína sa viac presadzovať....aj prax mi to potvrdila na mojich dvoch vlastných deťoch a deťoch kamošiek. Pedopsychológovia aj pedagógovia iste vedia o tomto viac ako ja mama "iba" dvoch detí.
Toto obdobie sa dá zvládnúť a vôbec by som sa na tvojom mieste nezaraďovala medzi nanič mamy v pravom slova zmysle. Napokon rozprávať, písať, čítať, počítať nás naučili v škole a v rodine, vychovávať deti nikde....to sa učíme za pochodu 
Pocit straty vlastného dieťaťa ešte zažiješ veľakrát...nie je to tvoj majetok ani tvoj orgán....je to samostatná bytosť, ktorej si v tomto živote prepožičaná ako matka.
Veľa pevných nervov, pohody a 
do ďaľších rokov.
Byť matkou nie je sranda....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Orleanka,
suhlasim s Bubou, je to aj tym, aka si ty, resp. ako sa citis. Deti velmi vycitia, co sa deje nielen okolo, ale aj v tvojej dusi. Z vlastnej skusenosti viem, ze aj ked sa snazim zamaskovat svoje pocity a tvarim sa, ze fungujeme normalne dalej, deti tomu neveria. Negativnych pocitov sa nezbavis len tak mavnutim ruky, to ze pracu nejdes, si mozes opakovat kazdu minutu (ja dufam a drzim palce, aby sa ti to co najskor podarilo), ale neurobi to z teba hned usmievavu maminu. Nechaj svojim pocitom priechod, ale nie 24/7. Proste treba si povedat, ze uz dost, teraz sa musim venovat tymto veciam, na tieto problemy budem mysliet neskor.
Druhou vecou je to, ze tvoj syn zacina zit zvojim zivotom, vidi svet po novom, bez teba v skolke, vidi ine deti, uvedomuje si, ze moze toto a moze tamto. Vela veci odkukava a skusa. Mam doma 3 1/2 rocnu skolkarku a tiez ma striedanie takych stavov, ze mi niekedy rozum stoji, ako sa moze tak rychlo zmenit z usmievaveho dievcatka na odvravaco-kriciaco-hystericku masinu.
V tomto pripade ti pomoze len trpezlivost a dodrziavanie tych zasad, ktorym si ho doteraz ucila. A tak treba vydrzat este asi dalsich 20 rokov 
a potom uz mozno bude lepsie 
.
Drzim palce
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Orleanka, pytas sa a sama si aj odpovedas. "Je to odraz mojho spravania?" "stale som nezamestnana, tak mam mindraky, ...ked som ho mohla poriadne vystiskat, hned som sa citila lepsie" " " Zrazu je iny, taky samostatnejsi, nepotrebuje ma tak ako predtym" Su to tieto dve veci, pravdepodobne. Naozaj narastol, je samostatny a kazdy den bude samostatnejsi. On nie je partner na liecenie Tvojich mindrakov, cez to musis sama, s muzom, mamou, kamoskou, mozno niekym, kto ma podobne problemy ako Ty. Mozno tou "drzostou" odpoveda na Tvoje mindraky, citi sa neisty, ked je mama smutna, nahnevana, uplakana. Toto nie je jeho svet, aj ked su deti vnimave k problemom dospelych, spracuvavaju ich inak a este uplne inak chlapci a dievcatka (ako neskor chlapi a zeny). A aj k nemu uz musis pristupovat ako ku trojrocnemu, nie ako ku babatku. Skus sa na seba pozriet ocami toho trojrocneho zdraveho, energickeho, po dobrodruzstvach tuziaceho chalana. Urcite sa Ti ozve kopec mamiciek s detmi v podobnom veku. V poslednom case sa tu riesilo zopar velmi podobnych topikov, vobec nie si sama. Hlavu hore, berte loptu a chodte si von zahrat futbal, alebo sa bicyklovat. Este Ta caka puberta za par rokov a to bude ine kafe