Ubolená naničmama

Zlatik, rozumiem ti. Citim s tebou.

Na druhej stane mi ale teraz chodi v hlave to zname - deti nie su nas majetok, mame ich od zivota "pozicane", je nam dopriate ich vychovat a pustit do zivota.

Asi sa ti to zda zavcasu. Mozno si si to predstavovala inac. Ale toto je pre Sabinku obrovska zivotna skusenost a nikde nie je napisane, ze je to takto definitivne. Mozno potrebuje zistit, kam patri, kde sa dobre citi, kde chce byt a zit. Ak pride na to, ze sa chce vratit, vrati sa. A ty ju prijmes s otvorenou narucou, to viem. Ak zisti, ze jej miesto je niekde inde, neznamena to, ze vsetky stare vazby sa musia pretrhat. Vzdy bude vediet, ze je miesto, kam sa moze vratit, nech by zila hocikde.

Zlatik, skus to vziat pragmaticky. Kedysi ludia emigrovali, so svojimi blizkymi sa nesmeli vidiet iks rokov, ani nebola moznost sa nejako kontaktovat - skype, maily,mobily neboli, vsakano. Netusili, ci sa este niekedy uvidia.

Tvoje dievcatko odislo "par" kilometrov, mozete sa stretavat, vidiet, objat...

Spolahni sa, ze to dobre, co si do jej vychovy vlozila, tam je. A pomoze jej zvladnut tuto skusku. Mozno s nejakymi modrinami, malymi padmi, tie nas vsak tiez ucia a posuvaju.

Objiiiiiiiiimam ta, velmi, velmi

Manny, mam otázku - ako vyzeralo, ke´d si rodné hniezdo opúšťala ty?

manny, som rada, že ťa vidím

ubolená naničmama?? verím, že je to emočne ťažké, ale šak bolo aj horšie a bude snáď aj lepšie...spomínam si na Sabínkyne zdravotné ťažkosti.

Teraz je vlastne všetko tak, ako má byť...len tvoje ja to nepripúšťa. či??

Predpokladám, že Sabinka zmaturovala a odsťahovala sa za prácou, snáď s priateľom niekam do podnájmu.

Som v podobnej situácii. Pred 6týždňami sa nám odsťahovala do podnájmu staršia dcérka Mirka. Skončila výšku, poriadnu robotu nemá, no chcú byť s priateľom sami sebe pánom. Tak to chceli tak to urobili...aj keď moje mamičkovské srdce by chcelo možno pre ňu niečo iné....

Ale povedala som si, je to jej život, jej rozhodnutie! Aj prípadné následky sú jej.

Ostala v jednom meste, telefonuje aj niekoľko krát denne, inokedy o nej neviem aj celý víkend.

Učím sa s tým žiť

a držím palce aj tebe

ľúbime ich a stojíme pri nich  

Manny, čím viac jej budeš brániť, tým bude chcieť ísť ďalej a bude sa menej často vracať. Ale toto asi vieš Skús sa s ňou dohodnúť, že niekedy si zoberie sestry na víkend k sebe, ak je to možné, aby malé nemali pocit, že ich opustila (oni sa zabavia a Ty si oddýchneš). A keď ide o folklór, neboj sa! Ja som tancovala len pár mesiacov na strednej a vrátila som sa k tomu po 30 rokoch. Je veľmi málo možností, ako si zatancovať, keď človek nemá 20-25, ale našlo sa nás zopár starých šialencov. Hľadala som cestičky, tancovala len tak pre seba, síce len v civile, nie v kroji, ale folklór keď raz človeka chytí, tak už nepustí. Ešte Sabinku v kroji uvidíš aspoň na svadbe

Toto prežíva takmer každá mama. Pamätám si ako som odchádzala na internát a mama mi na stanici povedala "Ty sa mi už nevrátiš" a mala pravdu. Zostala som v Bratislave. Ale vždy som s ňou aspoň v myšlienkach a vždy ju budem potrebovať. Nikdy sa nerozhodnem bez toho, aby som sa nezamyslela nad tým, čo by povedala mama. Verím, že aj tvoja dcéra to tak má:) 

Hm, uz som ti k tomu zopár písmenok napísala na iných fórach, tak skúsim z iného súdka.

Moji sú ešte stále všetci pri mne a nevyzerá, že by sa na tom niečo chystali zmeniť - čiastočne, lebo nechcú, čiatočne - lebo nemôžu. Preč z BA nechcú ani jeden a nájsť tu niečo, čo utiahne "mladá peňaženka" je prakticky nemožné. Takže vyzerá, že všetko OK. 

Trt makový! Kradnú mi ich! Ten zlodej je dokonca takpovediac človek najbližší - mne aj im. Je to ich tatko! Na prstoch rúk by som spočítala, koľkokrát ich prebalil, kým boli na plienkach, o niečo viac bolo príležitostí, keď povedzme išiel s nimi k lekárovi, všetky tie dôležité veci boli vždy na mne, on sa len jednoducho prizeral ... 

A zrazu sú z nich tí najlepší parťáci, ja som tam jak piate kolo u voza, dokonca si vypočujem občas čosi v duchu - čo sa staráš, to sa ťa netýka ...

Vypiplala som mu (nám) tri krásne zdravé, šikovné, dobré deti, ktoré majú svoje muchy, to hej, ale nemôžem na ne krivého slova povedať ... a oni ma zrazu nepotrebujú .... ouč, to bolí, hádam ešte viac, ako keby z domu odišli. A to som si myslela, že pupočnú šnúru máme patrične prestrihnutú, predstava, že odídu žiť bárs aj do zahraničia mi spôsobuje skôr radosť (že budem chcodiť na návštevy), boli celý doterajší život často z domu a nikdy som s tým nemala problém, mnohé viete, že 1x šli samé do Ameriky, keď Barča mala 17 a Kiska 14 ... 

Takže - asi to každá máme v sebe, že hoci si uvedomujeme dočasnosť toho úzkeho súžitia, to skutočné pretŕhanie pút - či už fyzické ako u teba, alebo "duševné" ako u mňa je vždy veľkým sústom.

Chápem, že vo vašom prípade je to asi aj kapánek skôr, ako si čakala - no, čo už. Len vydržať tú bolesť, inak sa asi nedá. Tuho ťa objíma spolutrpiaca mater ;-)

Manny , musíš to predýchať a akceptovať, že dcérka už je dospelá. A nestratila si ju, neboj sa

Keď bude potrebovať poradiť alebo len tak pokecať , zavolá ti . Vidím to podľa seba, pamätám si ako často som s maminou telefonovala a pýtala sa na všetko s čím som si nevedela rady / napríklad - moja prvá krupičná kaša dopadla tak, že veľký šuter uprostried mlieka  a zúfalý telefonát mamine... /

Mám dvoch dospelých synov. Odišli mi takmer naraz, starší sa oženil a hneď po svadbe už šiel do nového bytu a mladšieho sme ráno po svadbe viezli na letisko , v rámci erasmu šiel do zahraničia. A odrazu prázdny byt.  No a nestačilo mi byť smutno, lebo hneď na druhý deň zavolal , či sa môžu zastaviť a vlastne sme v kontakte stále, telefonicky pár krát do týždňa a  v sobotu sa chodíme hrať s drobcami, aby mohli mladí byť sami a spraviť si program

A to moje mladšie dítko je stále viac menej v zahraničí, ale skypujeme a bavíme sa myslím, že ešte viac ak okeď bol doma zalezený vo svojej izbičke. Takto sa tešíme na každé stretnutie a neriešim neporiadok v izbe, riady v drese a podobne ako keď bol doma. Sme si vzácni a tešíme sa, keď sme spolu. Všetko má svoje plusy aj mínusy. Dopelé deti potrebujú samostatnosť a svoj vlastný život a my si možno trochu poplačeme, možno aj oddýchneme a uvedomíme si , že aj tak to budú vždy naše deti a  aj keď ich nemáme pod jednou strechou, nestratili sme ich. Vždy tu budeme pre nich a oni pre nás

Ja som to tiez niesla tazko Ale kazda sme ina a kazda si musi na to najst svoj recept. Skus sa napriklad pozriet na vec z jej pohladu, ako sa asi citi... mozno aj pre nu to nie je lahke, ale je to krok vpred  .. pre obe strany   Drzim palce, aby ste to zvladli , obidve !

Manny, chápem Ťa . Neboj sa, zmieriš sa s tým, tak, ako sa zmierili naši rodičia s našim odchodom. Ak bude Tvoja dcéra spokojná, nájde si "svoje miesto", teš sa s ňou. Navždy budeš jej mama a ona Tvoja dcéra. Myslím si, že je veľmi dôležité popri našich deťoch nezabúdať na svoje koníčky, vzťah s partnerom, aby sme potom, keď deti vyletia z hniezda, mohli žiť ďalej svoj plnohodnotný život a nájsť si v ňom pozitíva - napr. že môžeme s partnerom byť opäť sami a venovať sa jeden druhému, že sa môžeme venovať veciam, na ktoré sme nemali popri deťoch čas. Ale Ty sa ešte aj tak máš okolo koho obracať, veď máš doma ešte ďalších drobcov :-).

Tak ja som z tej druhej kategórie mám. Z tých, čo si budú šúchať ruky. Mám na to svoje dôvody.
Inak v dnešnej dobe mobilov, internetu, skype a neviem čoho ešte nevidím v osamostatňovaní sa detí problém. Nie je to ako kedysi, keď deti odišli do sveta a rodičia o nich vedeli, len keď si napísali list.

Vo všetkom treba hľadať to dobré. Veď ti doma ešte zostali 3 kusy a ako čítam to najmladšie ťa bude potrebovať ešte hodne dlho. Keby máš jedináčika, precitlivené reakcie sú možno na mieste. Teš sa spolu s najstaršou. Buď rada, že je už v tomto veku samostatná a životaschopná. Je to to najlepšie, čo ťa mohlo postretnúť.

A treba sa oslobodiť od myšlienok, ako sme si to mi matky predstavovali. Lebo to sú naše predstavy. A naše deti majú iné.

Teda ja som nebola až taká úzkostlivá matka a keď odišla najskôr jedna tak mi veru bolo všelijako a už som mala oveľa väčšie problémy uvoľniť púta aj druhej, no ta to jednoducho strihla zo dňa na deň. Nie, nehovorila som aby ostala ale veru hľadala som také veci a náplne našich dni, ktoré by ju udržali dlhšieked toto píšem tak sa usmievam aké som to mala problémy, ale myslím že toto k matke patrí aj k tej naspravnejšej. Nie, nedržať deti na silu ale tiež nečakať na oslobodenie sa od nich, lebo to hovorí o tom že niečo poriadne škrípe.

Takže tak moja, zrejme som veľa nepomohla, ale čo užDržte sa a budte šťastní, budú to úžasné príchody a odchody aj tvojej odídenej dcéry.

Tak ja patrim k tym uzkostlivym matkam,dcera ked nekam ide tak to velmi prezivam,uvedomujem si vsak ze potrebuje "volnost" a ze nebude pri mne cely zivot a  to je bolestive.Neviem si ani predstavit ako budem reagovat ked mi raz oznami ze odcadza byvat inde,pritom ja som odisla z domu do inej krajiny a tam som aj ostala,a moje obe sestry tak isto.Preco mama vzdy tak oplakala moj prichod a odchod som pochopila az vtedy ked sa mi narodila dcera,aj si obcas poplacem ked si na to spomeniem,ako teras.Takze velmi s Tebou sucitim,a prajem aby vsetko dopadlo dobre.

Hm, tak takto sa asi cítili moji rodičia, hlavne otec, keď som sa po výške nevrátila domov. Oni dobre vedeli ako mi doma bolo dobre ako som ťažko odchádzala čo i len na internát, ale vedeli aj to, ako je to pre mňa dôležité začať niekde inde. Vedeli, že mám zázemie staršej sestry a ja, že vždy sa môžem vrátiť. Podporili ma a urobili to najlepšie čo mohli. Dnes tento krok neľutujem aj keď ľahké to nebolo a myslím, že aj moji rodičia to zvládli. Nakoniec sme doma neostali ani jedna, čo má svoje nevýhody.  Ja som asi po mamke v tomto smere dosť pragmatická a predpokladám, že ani jeden kus nám doma neostane, tak sa na to snažím pripravovať už teraz. Netvrdím, že ma to nezloží....Dúfam len v jedno, že budú vedieť, že tu budeme stále pre nich, čokoľvek budú potrebovať, tak ako som to stále cítila a cítim aj ja. Hlavu hore manny a hlavne aj s dievčatami o tom rozprávaj v pozitívnom duchu, nie je na mieste pocit, že vás opustila. Držím palce.

Manny, nepoznáme sa osobne, i keď bývame neďaleko od seba .

Môžem to tvoje "trápenie" trochu otočiť? Čo keď si dostala to najmladšie slniečko, aby si ľahšie zvládala odchody tvojich princezien? Teraz ti odišla jedna, o chvíľu druhá, tretia... Stále budeš milovaná mama.

Najstarší syn už je dávno z domu, mladší jednou nohou na odchode - ešteže máme jedno slniečko, trochu väčšie ako tvoje 

Asi to bude vsetko skor okolnostami ako samotnym odchodom. Prajem vam obom to naj. 

juuj, zlatíkasi spájaš zbytočne viac vecí do seba...v deň mojich 18tich som odišla z domu.z hodiny na hodinu, len tak.nebolaa v tom neúcta k rodičom, zlá výchova, nebolo za tým nič, len chuť žiť svoj vlastný život.ani ty si to nespájaj s neúctou, len jej dovoľ žiť jej vlastný život

Cez tyzden drobec ratal: Uz len 4 dni. Uz len 3 dni ... Uz len 2 dni. A moja jesitnost si ma riadne podala. Myslela som si, ze sa tak tesi, ze vypadne z domu, ze ide za starkymi (jasne ze sa tesim, ze sa mu tam paci, ale jesitnost je jesitnost). A on si, chudatko moje, ratal kedy mu skonci zakaz pocitaca  co som uvalila po nejakej vylomenine .

 tvoja najstaršia  Sabínka roztvorila krídla a odletela,ani ja som na to nebola pripravená,ale moje deti vedeli a vedia,že môžu kedykoľvek prísť,ja som učila moje deti tiež mám 4,že žiadna kaša nie je tak horúca,aby sa nedala zjesť to som ich učila odmalička,možno zbytočná fráza,ale všetko zlé je na niečo dobré,ja viem že pre teba to bude ťažké,ale nechaj ju chvíľu samú,nenaháňaj ju,nepros  ona na to príde,všetko chce čas,držkaj sa.

Monásku,snáď ťa trošku poteším?Ale figu.Všetky sme mamy a raz aj my pocítime to prázdno v srdci keď niekto vyletí z hniezda za akýchkoľvek okolností.A poplačeme si spolu so svojimi deťmi,hoc aj po tichúčky  do podušky aby nikto nepočul a nevidel.

Začiatkom roka som ja s dcérou vycestovala do zahraničia za prácou a samé smee nevedeli na ako dlho,ale poviem ti,ja som bola tá čo som plakala,lebo som tu síce nechávala svojich blízkych,ale hlavne že som vedela že nebudem s mojou milovanou maminkou.Po čase som sa ja vracala domov a dcéra sa ešte rozhodla zostať a ja som zasa plakala lebo som ju nechávala tam.Bývala spolu s nami na bunke jedna slečna ktorá sa rada pozerala na dno pohárika a v posledný deň keď sme sa s dcérou lúčili,ona po mne kričala pred všetkými:"tak čo mamička,plačeme,plačeme?".Poviem ti toto so mnou pohlo a zároveň som ďakovala Bohu za to že ona nevie čo je to materinská láska.Zaťala som zuby a s hrdosťou aj smútkom  som svoju dcéru nechala vo svete.Teraz je už našťastie doma a sme kompletná rodina.

Možno si to srdiečko prečítaš...milujem svoje deti..neskutočne.Nikdy nezabudnem ako odchádzala moja najstaršia Janetka .Odchádzala za manželom,do iného mesta.Ďaleko od Košic, ale na Slovensku.Chodievala domov, ale tie naše lúčenia...ťažké uslzené. Dnes, je to našťastie už dávno zabudnuté.Ale veru prežívala som taký žiaľ a bolesť nedávno.Syn,mladší odchádzal do cudziny, za prácou.To lúčenie,bolestné..nevidieť rok syna s rodinkou, bolo na mňa veľa.Každé volanie mobilom,skypovanie, končilo mojím plačom.Chýbal mi,bála som sa o nich.Nakoniec pre chorobu sa vrátil a ja...som šťastná,že ho mám doma..Som vari bláznivá? nie, myslím že som len milujúca mamka..mamka ktorá miluje svoje hoc aj dospelé deti.