Žijeme len raz...alebo ako mi moje deti dávajú lekcie

Včera hneď ráno, snáď ešte predtým ako som si dopriala obľúbenú šálku kávy, sa mi do uší dostala pieseň. Žijeme len raz práve tu a práve teraz.... a to som ešte netušila ako mi tento Egov  song rozvíri myšlienky v mojej „makovici“ na celý deň.

Hneď ráno po tom ako sa moje dve ratolesti zobudili začal sa každodenný ruch. Jedno mrnkalo, že je hladné a smädné, druhé zase potrebovalo asistenciu pri rannej potrebe. nasledovali raňajky, obliekačky, prezliekačky, naťahovačky o žuvačky...jednoducho radosti každej mamičky na materskej „dovolenke“. Po uspokojení všetkých fyziologických potrieb sa môj starší syn rozhodol a trval na tom, že si musíme zahrať hokej na terase, lebo už dlho netrénoval. Povyťahoval všetku svoju výstroj. Keď bol pripravený postavil nás všetkých do pozoru.  „Som hotový, no poďteeee!“ Jeho zamaskovanie ma rozosmialo. Na hlave mal čiernu
masku star wars, na lakťoch a kolenách chrániče (bežne používame na kolieskové korčule), v jednej ruke floorbalovú hokejku a v tej druhej detskú boxerskú rukavicu. Sem – tam to zvykol vylepšiť lyžiarskou prilbou, vtedy vynechal star wars masku, a kolieskovými korčuľami. Všetci sme sa rozostavili a začal sa tréning. Búšili sme hokejkami po keramickej podlahe, keď som si náhle uvedomila, že som myšlienkami úplne kdesi inde. Rozmýšľala som o tom čo mi rozprávala včera kamoška pri káve, ako som zabudla poslať list, ktorý som sľúbila, čo budem dnes variť, čo si oblečieme keď pôjdeme von... Sledovala som svoje deti ako ich hra pohltila. Neexistovalo pre nich momentálne nič iné! Nič nebolo dôležité len to aby útočník dostal loptičku do bránky a naopak aby brankár floorbalovú loptičku vytlačil boxerskou rukavicou smerom von. Boli zapálení pre hru a užívali si ju tu a teraz! Uvedomila som si, že častokrát ma moje myšlienky odplavia kamsi inam a bránia mi tak žiť  prítomným okamihom. Poznáte ten pocit? Stáva sa vám dievčatá, že sa vám nedarí byť niekedy tu a teraz?

V práci rozmýšľame čo budete robiť večer, ako sa majú naše deti v škôlke. Po práci zase čo všetko sme v práci nestihli. Od polovice týždňa sa tešíme na víkend. Štvrtok nazývame „malým piatkom“, v piatok nás na stoličke v práci mrle žerú. Sobota preletí ako voda a v nedeľu sme už mysľou pri pracovných mailoch a nesplnených úlohách.

„Mááááámi...mamina, počuješ?“ z myšlienok ma prebral hlas môjho milovaného synáčika, ktorého prepadol  smäd.

Poobede sme sa vybrali s manželom aj s deťmi na prechádzku ku rieke. Bolo celkom príjemne,  našťastie najväčšie horúčavy už skončili. Sadli sme si na lavičku a popíjali pivko a džúsik, ktoré sme si kúpili v neďalekom občerstvení. Tento krát sa mi podarilo udržať myšlienky na uzde a užívať si krásu tohto okamihu. Deti džavotali a bojovali o keksíky, manžel sa ich snažil rozsúdiť v zmysle fair-play, kačky z rieky vyliezli na breh a vyhrievali sa na slniečku. V duchu som si spievala „Žijeme len raz práve tu a práve teraz...“ a bola som na seba nesmierne pyšná, že sa mi to naozaj aj darí. Z krásneho ničnerobenie ma vytrhol môj telefón. Najprv som nechcela zdvihnúť, ale nakoniec som neodolala. bola to moja mamina a malá určite nové správy ohľadne chatky, ktorú plánujú kúpiť. Vzdialila som sa teda s telefónom , aby som nerušila ostatným túto krásnu chvíľu a a by som dobre počula všetky detaily pripravovanej kúpy. Keď som sa po pár minútach vracala späť, už z diaľky som videla chlapcov ako pobehujú hore dole, čosi pokrikujú a náramne sa pri tom zabávajú. boli takí bezprostrední a šťastní. Ani nevedia ako , ale dali mi malú lekciu nekončiacej energie a prirodzenosti. Oprášila som si starú vedomosť o tom, že každý človek má v sebe tri úrovne. Dospelý, rodič a dieťa – keď potreby nášho vnútorného dieťaťa  nie sú uspokojené začne sa „hádzať o zem“. U mňa sa to prejavuje podráždenosťou a vnútornou nespokojnosťou s celým svetom. Sľúbila som si, že si večer spíšem aktivity, ktoré som ako dieťa milovala a skúsim z nich do života aplikovať aspoň niektoré. Do mobilu som si rýchlo zapísala poznámku „domáca úloha“ , aby som nezabudla a míľovými krokmi som sa vrátila k rodine.

Chalani stále pobehovali a vykrikovali nezrozumiteľné slová. Môj drahý sedel a prekríženými nohami a popíjal pivo s víťazoslávnym úsmevom.  Z tváre som mu čítala spokojnosť, ako sa mu podarilo deti zamestnať a ma chvíľku pre seba. Dávid dobehol celý rozhorúčený. „Čo robíte, miláčik?“ opýtala som sa ho zvedavo. „Naháňame komáre, mamina. Tatik povedal, že kto ich viac chytí dostane zmrzlinu!“ vyhŕklo zo seba dvojročné chlapča a utekalo pokračovať vo svojej duchaplnej aktivite. „Naháňajú komáre?“ neveriacky som pozrela na manžela, no ten len s bohémskym úsmevom pokrčil  plecami...

Večer sme deti nevedeli nahnať do postele. Jedna požiadavka striedala druhú. No keď sa o deviatej môj starší športovo založený synátor rozhodol trénovať  bicepsy na rukách .... padala som do kolien. Na veľké prosenie môj drahý splnil synovi jeho túžbu a zavesil ho na kovové schodisko. Zo zaťatými zubami počítal sekundy, či vydrží viac ako minule.

Ako sme tak stáli s manželom v kuchyni sledujúc naše ratolesti pochopili sme, že sú to práve oni, ktorí sú našimi najväčšími učiteľmi. Jedno zavesené na schodišti trénuje svaly a to druhé pobehujúce v čiernej star wars maske dožadujúce sa červeného svietiaceho meča. Došlo nám, že nie od kolegov v práci, vzdelaných kamarátov či iných učiteľov, ktorí nám prichádzajú v živote do cesty sa máme najviac čo naučiť. Samozrejme aj tí nás ovplyvnia posunú kamsi inam, ale bezprostrednosti a schopnosti žiť prítomným okamihom sa máme čo učiť od našich detí. Len oni nám pomôžu v sebe opäť objaviť to skryté a rokmi potlačené hravé „ja“...

Pár minút neskôr sa nám podarilo chalanov nahnať do postele. Urobila som si domácu úlohu, naozaj som si starostlivo zapísala činnosti, ktoré ma ako dieťa napĺňali. V pozadí mi hral Egov song a ani neviem ako ponorila som sa do snov....