ACTA - potichucky, pomalicky sa tu nieco chysta

Buba, rozumiem, a viem, že to nie je v každom jednom prípade len čierne alebo len biele...

Ale uvažujem o tom, ako je možné, že ľudia pripustia (a v mnohých prípadoch dokonca schvaľujú) fyzické násilie na druhých - a to v mene spravodlivosti.
V tvojom príklade k tomu nedošlo - aspoň nie priamo. Ale v našom svete sa to deje bežne, dokonca sa to stupňuje a dostali sme sa až humanitárnym bombám. Keď som na ten výraz narazila prvý krát, musela som si ho prečítať trikrát, lebo rozum odmietal uveriť tomu, čo tam bolo napísané. Ale fakt, ktosi si úplne vážne myslí, že je OK hádzať bomby na deti, ženy a civilistov - a to v mene humanity.

Premýšľam stále dokola, ako je možné, že sme sa dopracovali až k takému niečomu. A nech to točím ako chcem, vychádza mi z toho len jedno. Systém, ktorý je založený na dvoch základných princípoch - motivácii ziskom a súťaživosti - je od základu v neporiadku.
Jacque Fresco povedal: Ak žijeme v systéme, ktorý odmeňuje súťaživosť, neuvedomelé sebectvo, nemorálnosť, márnivosť a aroganciu, potom sa budú v spoločnosti neustále objavovať práve tieto hodnoty. A hoci mnoho ľudí verbálne podporuje "poctivosť, záujem o druhých a pokoru", veľmi ľahko uvidíme, prečo sa týmto kvalitám nedarí - pretože systém prežitia v dnešnej spoločnosti ich nepodporuje ani neposilňuje.

Ak by sa toto podarilo zmeniť, keby sme naše vzájomné vzťahy postavili na spolupráci a všeobecnom prospechu, svet by vyzeral inak. Nebolo by tu hladujúcich (mimochodom, to nie je problém nedostatku zdrojov, ale problém sociálnych vzťahov), ani vojen, ani iných absurdností.
Keby sme sa naučili žiť podľa princípu: "Ja som OK, ty si OK", a nie si stále dokola navzájom dokazovali, kto z nás je lepší (úspešnejší, krajší, chytrejší, priebojnejší... atď.), aj v tvojom príklade by to vyzeralo inak. Lekárnik by ako prvoradé nevidel svoju odmenu za vykonanú prácu, ale pomoc chorej žene. To je podstatný rozdiel v motivácii.

Inca, nikde som nič také nenapísala a ani nenapíšem, pretože problém nezačal pri predaji štátneho mjetku. Ten majetok totiž predtým niekomu patril, potom ho komunisti takzvane zoštátnili (v skutočnosti ukradli majiteľom) a potom ho zase za pár desaťročí takzvane sprivatizovali (čo je vlastne tiež krádež, len postavená na inom princípe).

A takto a podobne sa tu bavenkáme dokola už pár tisícročí. Šplháme sa jeden druhému po chrbátoch, alebo si rovno ideme si po krkoch - či už prenesene, alebo naozaj.
A to všetko preto, aby sa jedinec mal lepšie. Nevadí, že na to nejako doplatia druhí...

Adus, fakt rozumiem, ako to myslíš, ale zopakujem len to, čo som už napísala vyššie Bube. Nejde mi o žiariacu a absolútnu spravodlivosť pre všetkých a všade.

Úplne by stačilo, keby sa popracovalo na tých "fyzických" nespravodlivostiach. Kým je normálne, že si ktokoľvek berie právo rozhodovať o tom, kto si "zaslúži" jesť, piť, bývať a vôbec žiť, ťažko dosiahneme, aby sa bralo za platnú mincu, že nie je OK komusi vedome ubližovať aj na tej "nefyzickej" úrovni.

Vy tu s Bubou dávate príklady práve z tejto "nefyzickej" oblasti. Ja točím o inom.
Mimochodom, oba vaše príklady sú podľa mňa len dôsledok toho, v akom marazme žijeme. Naša bambuľka bežne hlási, čo počula v škôlke - poznámky typu: "Som dobrá, tak si zaslúžim čokoládu."
Ide ma uchytiť. A to sú v našej škôlke skutočne kvalifikované a schopné učiteľky, ktoré pracujú s láskou a s presvedčením.

Háčik je v tom, že takéto uvažovanie je v našom povedomí tak hlboko a všade, že už nám ani nepríde divné.
Treba niečo urobiť (väčšinou to znamená, že sa mám nacpať do očakávaní druhých) a potom niečo dostanem. Lebo si "zaslúžim".

A čo v prípade, že niekto (ktokoľvek) robí všetko, čo je v jeho silách, a aj tak nespĺňa podmienky na "odmenu" (nech už je ňou čokoľvek)?
Vyhlásime ho za "nevhodného" a podľa toho s ním aj jednáme. Bežne si tu čítam, kto si čo "ne/zaslúži".
Pánafera, kto dal tým ľuďom právo o tom rozhodovať?

Lekárnik chcel tiež len svoju odmenu. Fajn, a čo keby najprv pomohol a potom chcel odmenu? Len zmeniť poradie, nič iné.
Deti chcú od rodičov rovnosť v jednaní. Fajn, tak im vysvetlime, že ak budú všetky úplne, ale úplne rovnaké, potom budeme s nimi jednať rovnako. To je len o komunikácii - o ničom inom.

Individualita každého jedného človeka a individualita každej jednej situácie stojí za to, aby človek nad tým popremýšľal a jednal podľa toho.
Ale my si radšej zovšeobecníme a ideme podľa nejakých schém, a ak to nepomôže, preletíme plynule z jedného extrému do druhého. Hlavne, že si odôvodníme, prečo sa niečo nedá, a/alebo je všicko vlastne na porááádku a nič netreba meniť.

Dulka, myslím, že toto nemá so spomienkovým optimizmom nič spoločné - to sú fakty. Pracujeme viac a za menej peňazí (v prepočte na percentuálny podiel), bojíme sa viac, aby sme vôbec prežili, a celé je to prikryté falošným vyhlásením, že kapitalismus je dobré zriadenie, poskytujúce tak veľkú slobodu, že nakonec všetci (ak sa budú dostatočne snažiť, samozrejme), majú šancu zbohatnúť.
Čo je - úprimne - blbosť ako mraky.

Loulou, máš pravdu, ja sa takých ľudí ani nesnažím presvedčiť, iba chcem, aby vedeli, že nie všetkým je smutno za tým zločineckým zriadením . Aké pravidlá vôbec uznáva človek, ktorý na jednej strane napíše "viem, že sa konalo bezprávie, niektorí boli nespravodlivo stíhaní, ale na druhej strane, my sme si kúpili byt na mladomanželskú požičku" . Presne o tomto to bolo v socializme - veľa ľudí si nevidelo ďalej od nosa, mysleli prospechársky a takí asi v živote nepochopia, čo pre niekoho môže znamenať sloboda a demokracia.