Čo by ste robili, keby ste nerobili to, čo práve robíte?

moja dusa chce robit udrzbara. vesat zhodene police, dotahovat uchytky a namazat panty. mat velky sklad z ktoreho by nemusela nikdy nic vyhodit, ved mozno z toho nieco neskor zmajstruje. alebo aj nie.

udrzbara robim, ale nezivi ma to. zatial . malujem, sadrujem, cementujem(oblubena zasivaren miesto varenia, vysavania a prania). viem, co kde je, v garazi. dnes som sa "bavila" so spachtlami a drotenymi kefami, dostala pochvalu, ale potom som este musela pozametat chodnik po robote, lebo som statocne makala . takto si to viem predstavit .

Hm, tuto otázku som si nedávno tiež kládla. Mňa baví robiť, to čo robím, akorát by som si systém práce predstavovala uplne , ale úplne inak. Neznášam, ked ma tlačí čas, keď to ,na čo by som chcela mať napr pol hod, som nutená urobiť za 15 min a ešte mi to niekto ohundre.
A byť sama sebe pánom.......sen.

Ja som možno jedna z mála šťastných, čo robí to, čo vždy chcela .... keď som mala 5 rokov ( a vtedy som nastúpila do školy), tak som u otca v práci vyhlásila chlapom, že RAZ BUDEM UČITEĽKOU, dobre sa na tom zabávali, ale ked som im potom o 17 rokov doniesla promočne oznámenie ako UČITEĽ...... tak boli dokonca slzy v očiach (aj mojich, aj ich, predsa len bola som dieťa čo medzi nimi vyrástlo, jeden čas dokonca som tam počas VŠ brigádovala, tak som bola vlastne aj kolegyňa).
Po VŠ sa mi naskytla práca v odbore/mimo odboru - vo firme robiť školiteľa a školiť klientov. Práca zaujímavá, ale predsa len ma to ťahalo do školy.
A tak učím, učím, jeden z predmetov nie je práve ten najobľúbenejší a predsa to ide.

Je to zvláštne, pred 30 rokmi nám dal jeden psycholog presne tu istú otázku a nechcel, aby sme hovorili po dlhej úvahe odpoved, ale to čo nám pošepla duša. predstavte si, odo mňa všetci čakali, že pomáhať slabším, alebo niečo podobné a ja som pípla, chcela by som byť profesionálnou tanečnicou. Ja som ani len nevedela čo by to obnašalo a po dvoch operáciach chrbtice, strašne som sa zahanbila za to čo chcela moja duša a že to bol šok pre všetkých, bolo jasné a tak sme to začali rozoberať a ja som prišla na to, že skutočne aj vo veľkej bolesti mi hudba a tanec dáva krídla a ja sa cítim v neskutočnom súzvuku tónov a moje telo je šťastné.
Škoda že som si vtedy nesplnila tento sen mojej duše, možno som maohla mať tanečnú školu, alebo niečo podobné.
Ta duša to nemyslí s nami až tak zle, len jej nerozumieme a bojíme sa zodpovednosti za to čo povie.
Z toho čo si napísala čo chce tvoja duša, mi vychádza nejaký projektant aj s manuálom na nejaké rozkošné domčeky, s krásnymi dedinskými záhradkami a veľkou kuchyňou s menšími oknami a muškátmi na nich. xixi. Možno to bude stavebná firma? či iba projekcia.

prosím, prosím, oči mi poškriabalo - oprav si "really" asi bolo myslené relly a skialpinizmus sa takto píše
Ďakujem

nuz mna si moja praca nasla.
Ako dieta, vzdy, ked som isla okolo budovy polepsovne (vtedy este v centre Ziliny), som nakukala do tej tajomnej budovy cez vyskrabkane dierky v bielej farbe natreteho okenneho skla, spoza plota na ich dvor, fascinoval ma pohlad na dievcata v modrych teplakoch, zametajuce pred budovou...a velmi som tuzila nahliadnut, aspon na chvilku, dnu...
medzitym som tuzila byt lekarkou - pod vplyvom castych mojich pobytov v spitali, chcela som byt kozmonautkou, namornickou...bavili ma jazyky, chvilku som uvazovala aj o studiu nemciny...
Ked ma po gympli nezobrali na VS, akosi prirodzene ma vcuclo do skolskej druziny, kde som pracovala ako vychovavatelka. Praca sa mi pacila, vzdy som nejak viac prihliadala na deti, ktore boli nejakym sposobom "ine" - ci uz vinou rodiny, ci inych okolnosti...Dialkovo som si spravila pedagogicku nadstavbu a dala som si, tesne po revolucii, prihlasku na specialnu pedagogiku, vtedy skolu, na ktoru bol obrovsky problem sa dostat. Vyborne som zvladla prijimacky nuz a vzali ma.
Pocas studia sme presli vselijakou praxou v roznych zariadeniach pre deti s najrozlicnejsimi zdravotnymi problemami, mna vsak vzdy najviac oslovovali detske domovy, dojcenske ustavy...(boli casy, ked som uvazovala aj o adopcii, sukromnom detskom domove)
Pri praci na diplomovke ma zas prirodzene vcuclo do diagnostickeho centra. Uz nie v centre Ziliny, ale prestahovane do dediny vedla mesta, ma uplne fascinovalo. Tak TOTO je to tajomne zariadenie, toto je ta zvlastna praca, zvlastni ludia...
Dnes som jedna z nich...a citim, ze TOTO je ono...
Tu staru, povodnu budovu sa mi uz nepodarilo vidiet v povodnom stave, dnes je tam nieco uplne ine, je prestavana, vynovena. Tak uz len pocuvam spomienky starsich kolegov.
Eva

Ako dieťa som samozrejme prešla obdobím keď som chcela byť učiteľkou, lekárkou, speváčkou a ešte neviem čím všetkým. Keď nám na základnej škole pribudol ďalší predmet a to chémia, bola som uchvátená. Mali sme fantastickú učiteľku chémie a samozrejme som navštevovala chemický krúžok, kde sme robievali rôzne pokusy a tak vo mne dozrievalo presvedčenie, že raz bude zo mňa chemička. Na strednej škole,vtedajšia SVŠ - som študovala odbor prírodovedný, takže chémiu sme mali skoro každý deň, v snách som sa videla v bielom plášti v chemickom laboratóriu
medzi tými rôznymi skúmavkami a prístrojmi, ale moje rozhodnutie študovať na Vysokej škole chemickej v Bratislave mi znegovali moji rodičia. Bolo nás 6 detí, ja som bola najstaršia, financií nebolo, takže takýto luxus mi dopriať nemohli.
Do poslednej chvíle som si myslela, že zmenia svoje stanovisko, dokonca ako volitebný maturitný predmet som si zvolila moju lásku - chémiu. Nuž nestalo sa tak a ja po maturite som nastúpila do štátneho podniku - na ekonomický úsek.
Pomaly som nasávala vedomosti z tohto odboru, časom som si zvyšovala kvalifikáciu a vďaka úžasným kolegyniam, ktoré mi boli oporou som sa vypracovala až na pozíciu vedúcej ekonomického úseku. Po revolúcii som si založila živnosť a venovala som sa tejto činnosti ekonóm - účtovník až do roku 2008. Ako starobná dôchodkyňa ešte pracujem ako účtovníčka v jednej stavebnej firme a však svoje znalosti a skúsenosti už teraz odovzdávam mladšej kolegyni, nakoľko od júna už chcem natrvalo ostať doma a užívať si dôchodok.
A čo s mojou láskou - chémiou? Občas mávam sny, kde riešim rôzne chemické rovnice, ale už mi to tak nejde a profesora chémie presviedčam, že po 44 rokoch som už veľa zabudla. Nuž čo, život je aj o tom, že sa nám naše túžby a sny nesplnia, ale možno že v ďalšom živote zo mňa fakt tá chemička bude.

nuz keby mi boli okolnosti priaznivejsie naklonene, dnes by som bola zverolekarka alebo posobila niekde v oblasti hudby/tanca... VS som vystudovala omylom (teda bola som nespravne informovana o jednom odbore, ktory nakoniec vobec nebol tym, co som planovala studovat), ale ono vsetko zle je na nieco dobre (a hviezdy nepopustia, maju to tam pre nas uz predom napisane ) - vyskusala som si uz vselico a prave som na tej ceste "robit to, co vravi dusa" - a ci z toho i vyzijem, ukaze cas - ale moje rozhodnutie: radsej padat od unavy do postele po tazkej praci v bani a spokojne prespat noc, nez si nervy nicit v kancelarii ci niekde, kde sa stale nahanaju vykony a pri rozmyslani nad pracou a stresom v nej potom prebdiet celu noc... ale takto zmyslajucich je neskutocne vela- teda tych, co sa snazia pocuvat vnutorny hlas, pretoze su nespokojni tam, kde su... ak mas konkretny plan a mozes si dovolit napr pol roka-rok experimentovat, tak je dobre hlavne zacat - vacsinou sa hovori, ze az dva roky od startu sa ukaze, ci budes uspesna alebo nie... a tie dva roky si musis zapocitat ako rizikove
Katarina

Ja som odjakživa chcela byť tým, čím som. A predsa mám v poslednom čase pocit, že by som potrebovala robiť niečo iné. Asi len na pár mesiacov a zase by som sa vrátila. Asi vyhorievam . Inak si seba viem predstaviť v kancelárii, pohyblivý pracovný čas, trochu stresu mi nevadí, ale keď je toho naraz veľa a dlho, tak sa stávam apatická.

co by som chcela,tak baby nesmejte sa ale naozaj by som chcela pracovat v rezervacii a starat sa o male orangutany. Moj drahy sa mi smeje, ze na stare kolena skoncime na borneu a budeme im umyvat zuby

Momentálne som "mama naplno" no do konca života to neplánujem. Vysokú nemám, vyštudovaná OA a taká práca by mi stačila :D živo sa vidím v kancelárii medzi kopou papierou, kávička v ruke :D odbije tri hodín a letím domov ked sme sa s MM spoznali, nechápal, ako ma môže tešiť, že mu chodím pomáhať do kancelárie, jeho to ubíjalo, mna tešilo
a taký tajný, totálne nereálny sen - tá predstava ma chytá vždy, ked pozerám telku - tanečnica, štíhla, vyšportovaná :D :D s ladnými pohybmi a v krásnych šatách

Hmmmm - asi by som to zhrnula pod pojem "americká manželka", resp. obraz o nej, aký som mala pred rokmi: ráno vychystať do roboty a školy manžela a deti, potom si uvariť kávičku, popri tom poprezerať akciové letáky, vystrihnúť z nich zľavové kupóny a naplánovať si nákupné trasy, na 10 ísť do roboty (nejak veľmi nemám vyhranené, čo by to malo byť, ale niečo skutočne nenáročné, len tak, aby som bola medzi ľuďmi a neupadala inteligenčne) na 4 hodky, cestou domov vyzdvihnúť decká, rozviezť ich po krúžkoch, potom domov, navariť a tak ... a keď o pol šiestej štrngnú v zámke kľúče, privítať manžela - s úsmevom na tvári, upravená, v ruke drink na privítanie, teplá večera na stole - a to všetko bez stresu a únavy ....

ja som v stadiu ,materska ,ale popritom sa snazim v niecom angazovat ...zatial len v blogovani mam sice rozpisanu knihu ,ale dej sa meni kazdy den...mam vystudovanu anglistiku a amerikanistiku ,mojim snom je zurnalistika...no do 15-tich som chcela byt egyptologicka .. pracovala som ako recepcna,kontrolorka ,barmanka a zastupkyna manazera restauracie v UK...
casto si kladiem rovnaku otazku ako ty ,ale kedze som rozpoltena osoba -Duri a Feri ...odpovedi by bolo viac..

Ja by som chcela byť profesionálnou matkou jednému alebo dvom menším detičkám (popri mojich dvoch) a popri tom si po terajšej materskej troška privyrábať ako szčo (hlavne preto, že by som tým pádom mohla byť doma a k dispozícii deťom).

Mne natoľko učarovala vďaka mojej prváckej pani učiteľke táto profesia, že som jej už na konci prvej triedy povedala, že ja budem tiež učiteľka / pripomenula mi to na gratulácii k promóciam/. V období puberty som na chvíľu prepadla čaru astronómie a ako absolventka 2 stupňov Lit.-dram. odboru ZUŠ istý čas snívala aj o kariére režisérky.Nakoniec som ale predsa len vyštudovala učiteľstvo a stále pri ňom zotrvávam, aj keď súčasný stav školstva je natoľko demotivujúci, že sa začínam pohrávať s myšlieńkou skúsiť aj niečo iné, a deti sú asi už to jediné, čo ma pri mojej práci ešte drží. Veľa razy som premýšľaľa, aká práca by ma ozaj napĺňala a zisťujem, že mojou srdcovou záležitosťou je ľudové umenie , etnológia- viem si predstaviť prácu v nejakom skanzene, organizovať foklórne akcie, jarmoky a podobne.Prípadne mať aj nejaký obchodík s kreatívnymi potrebami,organizovať výtvarné dielničky, kurzy

ja by som chcela mať cukr árničku a piecť do nej koláče :)

Ja som vzdy chcela byt veterinarkou,lenze neznasam pohlad na krv a rany.No laska k zvieratam ma stale drzi a rada by som mala ranc a nejake zvieratka.Mam sice psov,macky a sliepky,ale to mi nestaci...

Z toho co som vyskusala, mi najviac ide a asi aj bavi vydumovanie a spekulovanie. . Len to sa neda donekonecna, bo niekto musi moje vydumance aj realizovat. No ak by som pracu mojich snov nazvala nejak oficialne, tak sefredaktorka ... ale asi skor tlaceneho formatu ako internetoveho, lebo na nete su energeticke toky ovela vyraznejsie a ja malo obrnena.

Tak ja som vlastne nikdy nevedela čo chcem robiť,aaaale vedela som čo robiť nechcem...keď sa mi narodili deti bolo to jasné- budem sa venovať deťom a spojím to s tvorivosťou, budem rozvíjať ich kreativitu, jedinečný pohľad na svet,ktorý majú len deti...na materskej som vyštudovala, po materskej som si našla prácu ktorá spĺňala to o čom som snívala a dnes po 8 rokoch na jednom mieste sa obzerám po inom, kde by som mohla pokračovať v tom čo robím, lebo tá podstata stále ostáva- robím to so srdcom, je to vyjadrením mňa samotnej, no potrebujem to robiť v iných podmienkach, spoznať nových ľudí, prijať nové výzvy v tejto práci...

TAK TOTO JE UPLNE SUPER AKO SI TO OPISALA ,,NIKDY V ZIVOTE BY MA NENAPADLO O TOM TAKTO ROZMYSLAT,AZ TERAZ....INAC DAKUJEM...JA S MOJIM ROZUMOM A SRDCOM BOJUJEM ROKY,MOZNO NASTAL CAS TEN BOJ UKONCIT.... VELMI INSPIRATIVNE....

no, povodne to bola praca s detmi, za kazdu cenu, vystudovala som SZS odbor detska sestra, potom ma nadchlo pravo, ale otec mi povedal, ze ja som prilis spravodliva a mal pravdu, takze tudy cesta nevedla, este na zakladnej som robila vsetky mozne olympiady na ktore som mala talent, najlepsie som sa umiestnila na biologickej, a veru, moj sen bol robit dokumentarne filmy o zivote zvierat...ale to je tak nerealne, a este jeden sen ma drzal dlho predlho, archeologia, ale to je tiez uz za vodou, tazko by sa jedno z tychto dvoch povolani sklbilo s tromi detmi pod 10 rokov, tie potrebuju matku a este dlho budu a potom uz bude davno nerealne v 50 ist sa promenadovat niekde po Amazonii a robit dokumentarny film o anakondach :)
takze realne, nemam tucha, mozno sa dam na fotografovanie
bigmama