v jednej vete je to asi "byt presvedcena o svojej ludskej hodnote a hodnote svojej prace bez ohladu na nazor inych ludi, aj blizkych."
Ako sa to da naucit, netusim.
U mna je to dane povahou a vychovou (myslim).
Tesim sa na recepty, ako sa to naucia ti, co to nevedia 
linda©
neviem...prislo to samo. Aj ked vlastne ani ja presne neviem, co tento stav (vazit si samu seba), zastresuje. Mat prevazne dobry pocit zo seba...z toho co a ako robim?
A ak aj existuje nejaky navod, ako na to, je to zas len nieco vseobecne. Urcite je mozne si nieco teoreticky uvedomit, ale uvedomenie si ma este daleko k stavu, ked "to" proste ide z vnutra.
Skakanie z extremu do extremu je podla mna prave priznak toho, ze ide len o nasimulovane veci.
Ale len taky nesmely tip: asi jednoduchost. Nepocuvat prilis zvonku co by som sa mala naucit, ale kludne bez pocitu, ze toto by som nemala, precitit vsetko, co prave potrebujem. Tak nejak sa prijat v povodnom zneni 
Hm... ťažká otázka. Ja myslím, že vážiť si samu seba môže byť aj synonymom dôverovať si. Veľmi často ľudia viac dôverujú tomu, čo povie niekto iný, koho si vážia, ako čo si myslia sami (alebo len cítia). Ja som sa to tiež musela učiť, a stále sa učím. Možno to ani nie je synonymom, možno je to cesta, ako si naučiť vážiť seba - zobrať názory ostatných, zamyslieť sa nad nimi, ale počúvať v prvom rade svoj hlas, keď sa jedná o nás samotných. Už neviem kde som čítala také príslovie (alebo výrok?) - pred nikým sa neponižuj, a nad nikoho sa nepovyšuj - keď sa dosiahne tento stav, myslím že vtedy si človek váži sám seba 
Podľa mňa, je vážiť si seba samú poskladané z kopy maličkostí: veriť si, že moje rozhodnutia sú správne; že sa môžem aj mýliť a nemusím si to dokola vyčítať; že to, čo robím je dobré; že sa môžem tešiť aj keď nie všetci majú práve dobrú náladu; že môžem mať odlišný názor ako niekto iný a je to v poriadku; ....
A je to oveľa jednoduchšie, keď občas od niekoho počuješ aká si skvelá, dobrá, šikovná, alebo niečo podobné
v mojich ociach znamena vazit si samu seba to, ze nepodcenujem pracu, ktoru som vykonala (tyka sa to i varenia, upratovania....), neznevazujem samu seba, nevyjadrujem sa o sebe nedostojne (a tym padom ani o druhych), tak ako pise aleg - verim, ze robim spravne rozhodnutia, stojim si za nimi, tiez si stojim za svojim nazorom, neznevazujem ho...
proste to beriem tak, ze som, aka som - vsetko robim najlepsie ako viem a s najlepsim umyslom, aky mozem mat... ale tiez verim, ze vazit si samu seba ide ruka v ruke s tym, aby som sa mala rada - lebo ked sa mam rada - jasne, ze nie stylom narcisa, tak si samu seba i vazim...
a ked mam rada seba, dokazem mat rada ostatnych, ked si vazim seba, tak si mozem vazit i ostatnych...
No ja začnem s tým, čo to znamená nevážiť si samu seba, lebo to je bližšie k pravde. Ak uverím, že som nemožná, že nič neviem a nič nedokážem, že som škaredá a ja neviem aká, tak si nevážim samu seba a necham sa vydierať a zastrašovať a je to jedno či v rodine, medzi priateľmi alebo v práci. Akonáhle sa viem proti tomu brániť a povedať že to nie je pravda, lebo to a to viem, alebo jednoducho to nepríjmem, našla som svoju hrdosť, takú ktorá nemá nič spoločné s pýchou a začnem si vážiť samu seba.Uctu voči samej sebe môžem aj stratiť a znovunájsť. No netreba si to zamieňať s aroganciou a bezohľadnosťou, lebo teraz je veľa tých, čo si myslia o sebe že sú naj a všetci okolo sú iba hlupáci, no ten človek je tiež na ceste ako nájsť úctu voči sebe. Paradoxne, ale takýto človek väčšinou úctu voči sebe nemá aj ked to neprizná a nevidieť to až tak veľmi.
Môj dnešný príklad neúcty voči sebe. Pani vo výššom veku prišla do môjho obchodu a odrazu spustila - a načo to vôbec také veci predávate, kto už potrebuje a tobôž kúpuje výšivky alebo iné ručné práce. Nechapala som a čakala a ona odrazu povie, ja som celý život háčkovala a vyšívala a moje deti to teraz vyhadzujú do smeti a vnuci povedia babi navaľ prachy a nie hlúposti. Bolo mi jej ľúto. Odrazu za to, že si ona nevážila samu seba tak znevažuje aj prácu iných.
No ale my máme plné média diktatu módy, či už farebnosti, jedál alebo iného a to znamená, že je veľké množstvo ľudí, ktorí potrebujú viesť, inač by nevysielali také stupidity, alebo nevychádzali časopisy a noviny, ktoré sú obsahové iba veľké bahno. Pre niekoho sa to tlačí či vysiela a tak neviem, neviem ako je to s úctou voči sebe a možno tí ľudia nie sú ani týraní alebo obete násilných činov.
Ja si myslím, že vážiť si samu seba znamená nepodceňovať sa. Aj ženy, ktoré sú doma a starajú sa o domácnosť - mali by si vážiť samé seba za to, že sa dokážu postarať o rodinu, vytvoriť príjemné domáce prostredie. Určite k tomu vie pomôcť aj partner, keď svoju partnerku pochváli a samozrejme naopak. Vravieť si, aká som šikovná, že som to alebo tamto tak dobre urobila. A keď náhodou aj niečo nevyjde podľa našich predstáv, neznevažovať sa za to.
Myslím si, že je aj veľmi dôležité na sebe pracovať, dávať si nové a vyššie ciele, pre ktoré niečo robím a ako postupne k tomu cieľu kráčam a mám úspech, tak to tiež napomáha k tomu, že si človek sám seba váži.
Treba si všímať tie výsledky ktoré po nás ostávajú, či už v domácnosti, pri výchove detí, či v práci. Mať zo seba dobrý pocit
No ja len rozmýšľam, či mať zo seba dobrý pocit stačí na to, že si cením seba, veď to môže byť aj preceňovanie. Určite aj nejaký geroj si hovorí aký je dobrý a ma zo seba dobrý pocit a pritom to nemusí byť pravda. To je dosť zložité a určite zavadzajúce, ale určite človek niekde smeruje.
Margori, ja si myslím, že človek by mal mať zo seba dobrý pocit - samozrejme, taký ten naozajstný, vnútorný. Keď nemá niekto dobrý pocit zo seba, nemôžu ho mať z neho ani druhí. Ja nevravím o nadradenosti, ale o zdravom sebavedomí. Predsa aj žena v domácnosti môže mať zo seba dobrý pocit, že pekne upratala, dobre navarila, upiekla super koláč. Prečo by nemala mať zo seba dobrý pocit? A ak si prečítaš pozorne, nepíšem, že to je jediné čo k tomu stačí 
Ja nehovorím nič inšie, iba to že iba ten dobrý pocit by nemal byť smerodajný. Naozaj ak človek je iba v domácnosti a vychováva alebo sa stará o iných, môže dať oveľa viacej jedincovi ako niekto kto ma super výsledky v práci a tak dalej, ale to už je o inom. Ja som tuto diskusiu pochopila o upresnenie čo to vlastne znamená - vážiť si samu seba. Stále je to, to zdravé a to je všadeprítomné, nevzťahuje sa na kariéru. Jednoznačne si treba byť vedomí svojej kvality a oceniť si svoju prácu. Ja nemám problém si povedať - jaj ale som dobrá, dnes som požehlila a mám pokoj - ja totiž nenavidím žehlenie. To bolo na odľahčenie ale myslím že je to super. Kým by som čakala, že ma niekto iný vyzdvihne, no potom by ma nepochválil zrejme nikto
Margori, dobrý pocit zo seba je pre mňa jeden dielik z viacerých v mozaike v tom, ako si mám vážiť samu seba. Ja si myslím, že k tomu, aby sme si vážili samych seba patrí aj kariéra. Prečo nie? Ak človek niečo dokáže vlastným úsilím, myslím, že si môže sám seba vážiť. Ak sa samozrejme orientujeme aj na kariéru. Každý úspech nás podľa mňa posúva ďalej. Keď som napr. bola na materskej a dokázala som si zorganizovať čas a všetko som stihla, tak ja som mala zo seba dobrý pocit. A možno mám aj to šťastie, že MM ma veľmi často chváli aj za drobnosti. Že som pekne upratala, že som šikovná, atď... . Neraz mi povie, že ma obdivuje ako si viem všetko zorganizovať a realizovať sa. Je krásne mať okolo seba takých ľudí. Potom sa nemôžeš cítiť menejcenná, ani keby si chcela
Prepáč Dulka, ale zrejme s tebou neviem komunikovať. Najskôr si mi odpísala že aj doma ked je žena tak aj tie práce si ma oceniť a tak som to napísala a potom zas že aj kariéra je dôležitá. Áno všetko je dôležité a ja nemám rada takúto debatu, keď musím obhajovať každé slovo ako som myslela a napísala, preto som prestala prispievať na Nm. Vieš nie každý má takého dobrého manžela či iných blízkych, ktorí ich za všetko chvália. Jednoducho každú prácu, ktorú vykonávam a je pre mňa dôležitá, tak si oceňujem. Ja som chorá a tak som musela prehodnotiť svoje možnosti a tak som rada ked niečo urobím a je to úplne iné, lebo nevládzem vôbec tak robiť ako som vladala pred chorobou. je to jedno kde je to, všetko čo robíme má svoj zmysel. To o domácnosti som písala preto, lebo je veľmi dôležité ako vychováva rodina svoje deti, ale to predsa si písala aj ty. To čo si odnesú z rodiny do života ich posilňuje alebo naopak zrádza a preto ak rodič vie správne nasmerovať svoje deti / aby vedeli vykorčuľovať aj z nie najúspešnejších vecí/, aby ich to nepoložilo, ale išli s hlavou hore do dalšieho života. To je veľká vec a za to by sa rodič mal oceniť, no bude lepšie ak počká na výsledok - prepáč, možno sa ti to nepáči, ale viem to zo života, aj keď výnimka potvrdzuje pravidlo. Myslím si, že nikto nikdy nenašiel správnu definiciu slovného spojenia - vážiť si sám seba. Je to súkolie do ktorého nakoniec zapadnú všetky kolieska.
V debate s tebou sa zamotávam a preto bude lepšie ak to už nebudem vysvetľovať, lebo som v kolese ako myš, ktorá sa stále točí.
Margori, myslím, že sme sa naozaj nepochopili. Ja som tým myslela to, že každý kto robí to, čo mu ide dobre a "vidí sa v tom", tak to mu dodáva sebavedomie. Niekomu kariéra, niekomu starostlivosť o rodinu. Ani jednu z tých vecí nevyzdvihujem, ani nepodceňujem. Jednoducho, nech každý to, čo robí, si váži, že robí, tak, ako robí. Neviem, či sa mi to teraz podarilo uviesť na pravú mieru, ale dúfam, že áno. To, čo si písala o rodine a výchove - s tým môžem len súhlasiť. Aj s tým, že vážiť si sám seba - to sa naozaj nedá jednoducho definovať, preto to možno ani ja neviem tak dobre vyjadriť, takto cez písmenká
Margori - ešte možno od veci - ale Ty máš obchod so svojimi ručnými prácami?
Mám, ale nie len so svojimi prácami. Mám tam aj hobby potreby a ručné práce z celého Slovenska.
Margori, vždy som obdivovala ľudí, ktorí vedia robiť pekné ručné práce. Moja starka krásne háčkovala, štrikovala (doteraz mám od nej krásne obrúsky a rôzne dečky). Ja som na to nikdy nemala bohužiaľ trpezlivosť 
Vidíša a tu je jasný príklad, tvoja stará mama si tiež cenila svoju prácu, lebo aj ked to nerobíš, vážiš si tie práce a budú pre teba večnou spomienkou a to je dedičtstvo, ktoré podávame z pokolenia na pokolenie, ak si ja vážim to čo robím, preberajú to aj moje deti a potom detné deti a tak. Je to naozaj krásne, ja neviem či robím krásne, určite to nie je dokonalé, ale čo je dokonalosť? - podľa koho sa dá posudzovať, podľa mňa, podľa teba, alebo niekto vymyslí pravidlá? Presne je to tak aj s cenením si samej seba.
Ja by som chcela, aby si ľudia uvedomili, že práca ktorú niekto vyrobil je skutočne živou vecou, lebo hovorí o človeku o jeho príbehu a zastaví nás, už nevládzem dýchať v chaose jednorazových vecí, robených pokutne v pivniciach. Aj v mojom obchode ľudia žasnú a hovoria, že tie veci dýchajú, ale tie sú robené s láskou, zo záľuby a pri nich tvorca relaxoval a to je v nich.
Ďakujem že boli, sú a budú takí tvorilkovia
Margori, presne si to vystihla
A ešte by som rada dodala, že by sme od detstva mali svojim deťom dávať pocítiť, že sú milované a za všetky úspechy ich pochváliť, rešpektovať ich názor - niekedy samozrejme treba usmerniť, ale nie takým štýlom, že ich zosmiešňujeme. Je to úplne najjednoduchšie, keď sa už ako malé deti ľudia naučia sami seba brať ako osobnosti, majú to v sebe "vštiepené" a nemusia sa to potom učiť v dospelosti. Jednoducho to berú ako prirodzenosť.
Dulka, v tento den sa za teba už druhý krát "zapájam" s naprosto suhlasným stanoviskom. Nie ,že by som nemala svoj názor . Mám, ale táto myšlienka je velmi pekná " aby sa deti sami seba naučili brať ako osobnosti". Uvedomenie si vlastnej hodnoty je podľa mna velmi doležité! Ja som tak napr vychovávaná nebola a dlho predlho mi trvalo, kým som sa aspon ako tak naučila "akceptovať sama seba, že aj niečo viem"./aj tak si k tomu vždy doložím možno a možno aj nie...../ A už som pri pochybnostiach o sebe atd atd atd.......
Tedy, určite si nemyslím, že nemáš svoj názor
dulka
Heja
Súhlasím s aleg a pridávam: aj ja, tak ako všetci ostatní som "tu" pre niečo, mám "tu" svoje poslanie. A s tým vedomím čelím prípadným nepríjemnostiam, teším sa z radostí. A myslím na to, že všetci sme si rovní!!!
Fany
Vazit si sama seba? Ako uz bolo spomenute vyssie, byt spokojna sama so sebou. Aj s dobrym aj zlym, aj s chybami, aj s omylmi, aj s uspechmi, radostami, robenim a nicnerobenim. Naucit sa zit svoj vlastny zivot, byt sebec a hovorit ludom "nie" bez vycitiek svedomia. Stat si za svojim, vediet si priznat chybu a neriesit neriesitelne. Robit co ma bavi, co chcem a nepozerat sa na to, co by povedali ludia a ze to robi mama cele veky tak ako ja nechcem...skratka si zit tak, aby to nebolo s v rozpore s vlastnou dusou. Nerobit sama sebe prieky a trpiet len preto, lebo niekto iny na mna chce vplyvat, lebo mi niekto chce vtlacit pocit viny ci vycitky svedomia, ktore by som akoze mala mat...
Neoplacam nikomu oko za oko, zub za zub- nehram sa na "osud". Tak ako mna dobehnu moje hluposti, dobehnu kazdeho.
A Ty si včera večer čo robila v mojej hlave???
Presne tak, mať sa rád aj s chybami, tie ktoré nám prekážajú, aspoň sa pokúsiť zmeniť, tie ostatné prijať, lebo nás dotvárajú ... a nakoniec, byť sám sebou
Dnes mam asi aj ja niekoho v hlave, od rana ma boli Alebo sa mi vratil vikendovy syndrom, pride vikend a prask, mna boli hlava.
Nie, žeby som bola škodoradostná, ale super, že vo víkendových hlavybôľoch nie som sama
"hovorit ludom "nie" bez vycitiek svedomia. "
s týmto mám napr ja velký problém. Už som si aj kupila knižku "Ako povedať nie" ,aj som si ju prečítala a aj tak to neviem....
Dá sa to vobec naučiť?
Polárka,
mňa hneď tak veľmi zaujala jedna veta z tvojho textu, že som ani nečítala ostatné komentáre a hneď píšem.
že človek, ktorý si z akýchkoľvek príčin dlhodobo nevie vážiť sám seba - by mohol mať potiaže sa v tom zorientovať, bez toho aby skákal z extrému do extrému - toto je presne ona - podľa mňa je v tom veľký kus pravdy, už som to tu kedysi dávnejšie spomínala v inej súvislosti, mala som na strednej spolužiačku, úplne totálne zmanipulovanú a do prachu zeme udupanú o hodne staršou sestrou. Ja som síce tiež nebola (a v určitých situáciách ešte stále nie som) zrovna vzor sebaistoty, ale teda kým som došla na tú strednú, tak som už bola kúsok "vycepovaná" (sesternicou, ktorá bola zhodou okolností v rovnakom veku ako sestra onej spolužiačky). No a okrem toho, ja ako jedináčik som vždy obzvlášť citlivo reagovala na všetky druhy súrodeneckých "nerovností" (lebo som ich nechápala). Tak som vytiahla do boja so vztýčenou zástavou - a veru výsledok bol dosť extrémny.... Takže áno, to riziko tu celkom určite je - ale ak by si chcela, aby som povedala ako tomu predísť - veru ani dnes o 30 rokov neskôr neviem ani náhodou.
asi treba len skúšať a skúšať a skúšať, lebo síce sa tejto otázke venujem omnoho kratšie, ale tiež ma nič nenapadá
...vážiť si samú seba...
Ja s tým mám problém....vždy keď idem sama seba vážiť tak sa len nasrdím...tie číselká na váhe si naskakujú ako chcú sa mi vidí...preto sa aj často nevážim...
Ďakujeeeem, no skoro som sa zadrhla slinou od rehotu
Tak je to veru s naším vážením - ale teraz myslím aj to aj to, je asi normálne byť občas na seba nasrdený, lebo nie vždy si vie človek vážiť seba
aj ja sa občas snažím nájsť odvahu zvážiť sa
Ďakujem dievčatá za všetky komentáre , a ospravedlňujem sa za neskorý príchod do diskusie (padla na mňa cez víkend domácnosť ).
táto diskusia vyplynula z inaj diskusie. Nie je to antiblog. Len ma to jednoducho napadlo pri tých príspevkoch
Často sa hovorí "mala by sa naučiť vážiť si samú seba". Málokedy však v takejto diskusii odznie čo to obnáša a čo si pod tým má človek predstaviť. Prepokladám, že človek, ktorý si z akýchkoľvek príčin dlhodobo nevie vážiť sám seba - by mohol mať potiaže sa v tom zorientovať, bez toho aby skákal z extrému do extrému.
Táto otázka zaujíma aj mňa
Ako to vnímate vy ?