Mnoho ľudí podporuje či finančne alebo pomocou charitatívne organizácie, či ľudí v núdzi. Sama pracujem s postihnutými ľuďmi a z niektorých prípadov som otrasená. Nepovažujem sa za dobrého človeka, ešte som spravila veľmi málo, aby som niekomu uľavila v živote. Obdivujem ľudí, ktorí pomáhaniu zasvätili život a bez toho, aby o tom vedeli médiá. Ja medzi nich nepatrím a niekedy sa za to hanbím... 
tILINA, Už LEN TO žE PRACUJEš S POSTIHNUTýMI ĽUĎMI JE TVOJ PRÍNOS
....priznám sa, že nemám veľmi rada túto "predvianočnú charitu"....nie preto, že je to charita...je super vec pomáhať a prispieť tým, ktorí to potrebujú...
No zdá sa mi to v predvianočnom čase akési prepchaté, "nahustené"...a vždy sa pýtam..dobre a čo po novom roku, čo celý rok...Keď sa toľko média točia okolo detských domovov, nemocníc a iných zariadení...Mňa by napríklad v celku zaujímalo, čo robia deti v nemocniciach na jar, či v lete..ako deti v detských domovoch trávia jarné prázdniny..a nielen v lete, keď sa dočítam, že im niekto zaplatil cestu k moru...ako tým deťom pomáhajú s inými vecami..a nejedná sa len o deti...
A vnútrone som taktiež presvedčená, že kto chce naozaj dávať, dáva bez "humbuku"...a poznám tak veľmi veľa ľudí, skromných, milých, ľudských... Niekto možno dá stovku z mizerného dôchodku a je to oveľa viac ako 20tis z veľkého honoráru... niekto možno nemá financie...ale dá lásku, pomôže... urobí niečo len tak lebo chce... Áno, aj peniaze treba, ale často mám pocit, že tí ktorí niečo potrebujú...v duchu očakávajú aj viac..ako len peniaze...možno chcú aby ich ostatní akceptovali, rozprávali sa...viac prijali do svojho sveta.....
Nemám vôbec rada, ak ma pristavia, že treba prispieť tam a tam..alebo idú na mňa s výčitkami a vy nechcete prispieť na detskú onkológiu? alebo na vzdelanie detí v Afrike...alebo...
Už som to raz spomínala...jeden rok sa v rámci vianočných kolied "vykoledovalo" viac ako 8mil. Sk pre deti na Juhu Sudanu...mali sa použiť na vzdelanie a jedlo a vraj aj na základnú zdravotnú starostlivosť...
Z tých 8 mil. sk bol vystavený šek na 10tis. USD v tom čase to bolo 300tis sk, ktoré skutočne išli pre "pomoc" tým detom....veď bolo treba z niečoho uhradiť aj administratívu okolo toho? hlavne, že tá administratíva nestojí nič...lebo to organizovala cirkev, ktorá funguje tak či tak a je veeeľmi dobre zabezpečená....prišlo mi to ako výsmech "dávania v dobrej viere"..
Moja babka a a rodina prispievali každý po 500Sk každý rok, v dobrej viere...prispievaju aj na iné..ale toto si povedali predsa preco nie ved mám sudánca v rodine...ja som už nikdy neprispela...a ani neprispejem...
Ale ved podobne spomínala aj Daniela s detskými domovami....
Snažím sa vyberať projekty na ktoré prispejem...Ale pomocť s financami sa dá aj konkrétne...
Je veľmi dobré hovoriť o charite..aj ju rozbiehať..učiť ľudí, že ľudskosť a dobro sú súčasťou života a mali by sme im dávať čoraz viac priestoru...podľa mňa však je lepšie nerobiť si zásluhy a jednoducho dávať vtedy ak chceme a môžeme a neočakávať za to nič..to je dobročinnosť... Myslím, že aj Keywest to už vyjadrila v niektorom príspevku jasne, zrozumiteľne a stručnejšie ako ja....
Ak dávame a máme i len to najmenšie očakávanie...to nie je tá pravá dobročinnosť...
suhlasim s Tebou Jarmilka - predvianocna charita. A presne, za cely rok si nik ani nespomenie na deti ci postihnutych. To len vzdy na Vianoce sa vytahuju z chatitou. Uz ma to hneva, a je to do oci bijuce. Mozu sa vsetci hanbit, ...
Ti ktori potrebuju pomoc, ju potrebuju cely rok a nie len na Vianoce. Ani neviem co viac k tomu dodat, som normalne nastvata, lebo peniaze ktore sa vyzbieraju, sa najprv rozdelia medzi administrativu a len omrvinky a dostanu tam, kam boli urcene je to vysmech.
A nikto ma nepresvedci, ze je to inak. 
...mňa vždy chytí za srdce žobrajúce dieťa....
....väčšinou sú to cigančata pred obchoďákom....
... ale hlavne sú to deti
....vždy im kupim pečivo..peniaze nedám, veď by neboli pre nich
....tieto "mega komerčné " dobročinnosti ma nechytajú
keď môžem dám na dobro, ale najlepšie na adresnú pomoc...
Lienka, u nás tie cigánčence nežobrú, ale rovno kradnú pod pulóver či vetrovku parfumy, ktoré potom ich matere predávajú kade tade po meste.
Ariesa, podla mna ... vacsina ludi sa sprava ako dav. A ked vidia, ze niekto dá (na charitu), daju aj oni. To je take to nakopnutie, aby urobili nieco trosku aj dobré, LEBO TAK ROBIA AJ INÍ. Ako v stáde. Samých by ich to nenapadlo, oni nerozmyslajú o pomoci druhym. Myslim si, ze pre davy ludi je dobre, ze sa niekto ozve a povie nahlas, ze tej charite dá to a to.
Ludí ako ty to neoslovuje. Si nastavená tak, ze pomahas nejak tak samozrejme. Furt. Bez slov, s rozmyslanim alebo bez neho. Tomu, kto je hned vedla teba.
Ludkovia, ja mam z vas pocit, ze tu na tejto stranke sa zisli práve taký tí nie davoví ľudia. A mne to tu tak krásne "smrdí" človečinou.
to som rada ze sa tu s vami da riesit aj kritika na charitu 
a hned nemusime byt tie najhorsie na svete. ved nikomu nezavidme. pochadzam z 30 tisicoveho mesta, no ked som bola 6 rokov v blave mam pocit ze som tam stretla viac lepsich ludi - v meste kde nikoho nikto iny nezaujima su ludia, co dobro robia z presvedcenia, nie kvoli tomu, co povedia susedia. tam sa mi stavalo, ze som sa doplakala, len tak, ked som videla ako je niekomu nanic, ako sa mu nedari a aj ked som videla ako mu ludia vedia a chcu pomoct - ked sa podobna situacia stane tu a vidim tu ochotu, tie reci okolo ... no nie som casto ani schopna ozvat sa, ani sa len rozculit, kukam ako tela ked ho idu znackovat ...
trosku veselsie, viete co ma drobec naucil? je velmi spolocensky, smely, dakedy az moc 
v lete ked u nas na lavickach sedavaju dochodcovia, cestou do obchodu ci na prechadzku sa pri kazdej jednej lavicke pristavi a strka dedkom a babkam do ruky palice, listy, skalky, lopty a hra sa s nimi
, ukazuje im co nasiel ... ti sa tak vedia tesit asi rovnako on. stane sa ze sa ani nedostaneme na ihrisko, trosku pri kazdej lavicke postojime. no iste ziju v domove dochodcov, malo peniazkov zacina hnevat zdravie, ale verim ze toto im dobre padne. necham drobca nech sa im trosku povenuje a pokecame si. je to take jednoduche pre neho niekoho potesit.
možno pár slov z pohľadu toho,koho sa tiež charita a sponzorstvo týka ako obdarovaného:
starostlivosť o choré dieťa je iná ako o to zdravé,v mnohom sa musíte prispôsobiť,zmeniť zabehnutý systém a prehodnotiť priority.Ak je to dieťa s viacnásobným postihom/u nás konkrétne telesne,duševne,zrakovo/,začína to byť ťažšie aj finančne.Je mnoho možností ako takýmto deťom zlepšiť kvalitu života,no každá pomôcka,každá alternatívna liečba,každý doplnok stravy je bohužiaľ o peniazoch-a nemalých.
Pred rokom sme riešili financovanie špec.kočíka.Pomocnú ruku mi vtedy podal kamarátkin manžel,ponúkol sa,že mi potrebné korunky pomôže zohnať.Podarilo sa,niečo prispela sociálka,niečo mi ako rodina,ostatok
boli korunky získané od sponzorov.
No a v regionálnom TV magazíne bola odvysielaná reportáž,ako poďakovanie.Veľmi som sa toho bála,ako to dopadne,ako zareaguje okolie.Šla som do toho s malou dušičkou.Krátko na to,keď sme boli na vychádzke s novým kočiarom ,stretali sme sa s dievčatkom,ktoré bolo na vychádzke so svojou starou mamou.Dievčatko priskackalo ku mne a spontánne sa ma spýtala:To je Karolínka?
Potom bežala ku starkej a začale jej rozprávať,že to je Karolínka z televízie a má choré nožičky a preto musí byť v kočiariku.A ja som bola tak neskutočne vďačná tomu malému dievčatku,za jej záujem,za jej bezprostrednosť,celý deň som ju mala pred očami a v duchu som jej znova a znova ďakovala.
Dovtedy sa mi skôr stávalo,že dieťa sa pýtalo dospelého,prečo je to veľké dievča v kočíku,na a reakcie dospelého bola alebo mlčanie,alebo nepozeraj sa tam.Preto ,z môjho pohľadu,je dobré,keď sa o týchto veciach hovorí.No aj tu by mali byť určité hranice:tiež si radšej pozriem famíliu ako reflex.Jeden príbeh podaný dvoma spôsobmi.
Jaj ,dlho som písala.
..An, ďakujem, že si sa ozvala...
Je to krásny pohľad z druhej strany a to je práve to adresné pomáhanie...nie mega zbierky s anonymnymi prijemcami na ktorých sa priživí ten kopec "administratívy"(ako písala Jarka)
..pozdravujem Karolínku, nech sa vám darí
ďakujem,pozdrav odovzdám.Ja sa s Karolínkou rozprávam o všetkom,aj keď viem,že mnohému z toho nerozumie.Takže určite jej poviem,že ju pozdravuje lienka.a ona určite povie díky-to som ju už naučila
....kľudne píš aj dlhšie...som za, o týchto veciach treba hovoriť, normálne ľudsky a všetci by sme sa mali stále učiť pomáhať...osobne tiež uprednostňujem konkrétnu pomoc...alebo čo najkonkrétnejšiu...Určite sú aj mnohé organizácie, či spolky, združenia...kde sa financií na administratívu minie málo, alebo len to minimum a hlavne sa pomoc dostane tam kam treba....
A mohli by byť aj také veľké zbierky....ale potom by som rada videla aj možno aj zoznam koľko pomôcok sa kúpilo..a ako konkrétne sa pomohlo...nemusím vedieť presne mená...toľko zase uverím, že kúpilo sa toľko špeciálnych kresiel a podobne...len ja som vrták..mňa by zase zaujímalo či tá pomoc napr. neskončila len zakúpením jedného kresla pre postihnutého a je vybavený na pár rokov.... páčilo by sa mi celkom, že keď už vieme asi komu a ako treba pomôcť...venovať sa týmto ľudom aj naďalej...a všeobecne zlepšiť kvalitu ich života...
Zase by som sa rozpísala veľa..keď vyjde čas..napíšem niekedy ako to funguje tu....a veľa vecí sa mi páči..a ľudia prispievajú veľmi radi..a vôbec nie tak "stádovite"..každý dá podľa seba a možností a častejšie to nedávajú najavo.....
Som sa tak zamyslela, ze mozno tie reakcie nas dospelych vyplyvaju z toho, ze sa akoby hanbime za to, ze my sme "normalni, nepostihnuti, zdravi..." ja sa obcas veru citim akosi "vinne"... a deti maju reakciu spontannu, len skoda, ze prave my im to potom nevieme "vysvetlit" mozno prave preto, ze to nevieme vysvetlit ani sami sebe 
super an, nech sa vam dari. viem ako tazko sa zhanaju peniazky a casto aj ludia. (teraz uz byvaly) partner - drobcov ocino pracuje ako osobny asistent. mame kamarata od narodenia na vozicku, volaco som sa s nim aj sama nacestovala vlakom do blavy a spat ... a sama poznam ako je pre niekoho tazko reagovat na postihnutie ineho cloveka. ludia maju zmiesane pocity, boja sa pomoct do autobusu ci vlaku (ale uz nasu ziadost o pomoc neodmietne nikto) aby nenarobili viac skody ako uzitku - no co keby ho vyklopili, alebo urazili ci ponizili ... chapem ten strach. naozaj treba sa naucit spravat sa k ludom s inymi podmienkami: a to nielen socialnymi, ale aj zdravotnymi.
a fajn ze si napisala, urcite nie je mojou snahou nahovorit ludi aby nepodporovali dobru vec , treba mat akurat na zreteli aby sa slova obracali v skutky, pre niekoho konci vsetko tym ze da peniaze do pokladnicky, trochu nas to naplni sucitom a zadostucinenim - ale nemyslim si ze by to stacilo, musime predsa vediet ci tie peniaze sli na dobru vec a nie do nanic systemu ... nie zbierat na detske domovy - preco nie radsej na pomoc existujucim a novym pestunskym rodinam.
ten môj príspevok mal smerovať skôr k tomu,že úprimný záujem a akceptovanie človeka žiadna zbierka nepredčí.Áno,korunky nám veľmi pomohli,nový kočík je pekný,pohodlný a Karolínke sa v ňom páči-máme problém,keď skončí zima a meníme kočík za vozíček,ale keby nebol sponzor,nahradí ho úver.Ale ten ľudský záujem a milý/nie ľutostivý/ pohľad,ten žiadna banka ani nadácia neponúka.
Presne tak An, vzala si mi slová z jazyka 
. Peniažky treba, mať v rodine dieťa s postihnutím znamená "luxus". Treba milión drboností a ešte viac veľkých vecí a občas sa cítim ako "žobrák" keď sa snažím na úradoch a v ZP vybaviť kompenzačné pomôcky na ktoré má nárok a ktoré nám v mnohom uľahčia život. Tento rok som sa prvýkrát (za 14 rokov) odhodlala požiadať nadáciu o sponzorovanie pomôcky - z toho množstva potvrdení, ktoré bolo potrebné doložiť sa mi až zakrútila hlava. Prehrýzli sme sa tým a dúfam, že to vyjde. Aj tak mám zlý pocit - sme stavaní do pozície prosiaceho... Niekedy by stačil obyčajný ľudskejší prístup, porozumenie...
Od veci (na odľahčenie)- Dobro došlo?
To ma len tak napadlo- toľko dobro- až som si spomenula na tých ježkov z bilboardu...
Ja sa tiež snažím pomáhať, ale tiež by som chcela ešte viac.
Bola tu reč o postihnutých ľuďoch. Tiež pár masírujem ... a sú oveľa citlivejší ako ostatní ľudia, čo chodia ku mne na masáž, a niektorých klientov som aj stratila .. lebo nie som typ čo prikyvuje na veci že aká je hrozná doba, a všetko drahé, a ani deti nemôžu mať mladí lebo je to neúnosné finančne .. a bývanie a tamto a hento .... 
a potom mám napríklad 30 ročnú babenku s obrnou, s bolesťami, ale večne vysmiatu, s kŕčami, ale nesťažuje sa len konštatuje ... a teší sa so života ... kým je aký je.
Myslím že každý si môže nájsť cestu, kde a ako bude pomáhať, v rámci svojich možností, a aj taku nikdy nevieme, či sa raz z pomáhajúceho nestane ten, čo pomoc potrebuje a naopak
cosi k tomu ludskemu pristupu ako pisala an ci majka ... kazdy rok nas kamarat pozyva na gulas do hory, ktory usporiadaju zdravotne postihnuti - teda viacmenej rodicia postihnutych deti. je to vesela kopa, robia si srandu, sportuju a aj (aj sami zo seba) sa tam nasmeju az az, ozaj podavaju zaujimave sportove vykony :) pri spolocnom foteni padla hlaska - jeden z rodicov veselo zahlasil:"o.k. kripli odfoteni, teraz sa idu fotit retardi!" - to akoze rodicia ... eifelovka to vystihla, zdravi ludia so zdravymi detmi si netrufnu, a ani nemaju pravo hodit taky zart do spolocnosti. smiali sme sa az sme sa valali, ale taky ozaj spontanny pristup je asi mozny len ku kamaratom ktorych dobre pozname. mam trochu obavy a respekt pred inymi. s kamaratom a jeho spoluziakmi s roznymi zdrav. postihnutiami som sa vedela zabavit, akurat ked pridem do vacsej spolocnosti a nemam tych ludi otukanych, tazko sa nadvazuje. neznamena ze to nebudeme skusat :) nemyslim ze ludia sa strania, alebo radsej nevidia - skor je to o strachu nepokazit a neublizit.
Ja si myslim, ze ja mam "strach" ze sa moje "kukanie" niekoho dotkne, lebo clovek nevie, cim si ti ludia v zivote presli.. prirovnala by som to sice blbo ale prirovnala napriklad k pravidelnym poznamkam na moju vysku.. ked mi niekto oznami "ty si ale vysoka" mam chut mu povedat "no keby si mi nepovedal, asi by som si nevsimla" A mne to kukanie pripada trosku ako "si postihnuty" a "dik, bez teba by som nevedel" Nie je to o tom, ze by clovek nechcel, ale mozno kedze je zdravy, netrufa si.. Inac kamaratka po uraze na motorke ostala na voziku, zorganizovali oslavy jej narodenin a v podniku bolo asi zo 10 vozickarov.. bol to diskopub a vsetci vozickari zahlasili, ze sa ide "tancovat".. ti, co sa po sebe v rozpakoch zacali divat, sme boli prave MY zdravi.. po prekonani "ostychu" v podstate "za nase zdrave nohy" sme pochopili, ze oni maju omnoho viac chut zit "normalne" nez my Obdivuhodne!!! 
nie vzdy je svet farebny - ale svet nie je vtedy ani ciernobiely, okrem toho ze je sivy je aj bodkovany, pruzkovany, kadejaky flakaty ... ak je to len predsudok tak mi oponujte, mam zakodovane ze dobrocinnost suvisi s velkym srdcom, obetou, nie so silnymi recami hraniciacimi s predvadzanim sa.
znama osobnost sa venuje charite: zvacsa to znamena ze ma pod patronatom nejake zariadenie ktoremu pomaha - ci uz medialne, alebo osobne zhananim sponzorov, jednoducho tomu venuje cas, svoju osobnost a hlavne v tom vidi perspektivu do buducna, je to jednoducho srdcova zalezitost a velkost toho cloveka, nastastie ich je na slovenku vela
. a nikto ani nevie kolko penazi venuju, kolko casu a usilia ... ked clovek v najsledovanejsom programe na nasom uzemi zahlasi ze v tomto momente venuje peniaze chorym detom a nudznym rodinam, jednorazova verejna vec ... (isteze dobra) akurat ze cele slovensko je z toho namakko, nevynimajuc mna - trochu ma to aj zamrzi kam to dospelo. viete ako by ma potesilo kebyze sa o tyzden dozviem ze novinari vystuchali informacie ze: porota, moderatori a stab si neprevzali honorare a pisomne sa vyjadrili ze si zelaju venovat financnu ciastku ... atd. to uz predsa poznate. krasne jednoducho srdcom, v tichosti.
mozne je aj to, ze vela rozmyslam nad vecami o ktore v zivore ani nezakopnem
(neanalyzuj tolko dievca, mysleli to dobre, to ti je jasne ...). tesim sa ze pomoc a aj utecha sa dostanu tam, kam ich treba. a nikomu to smutnu potrebu akejkolvek pomoci nezavidim. aj ked by som brala honorar s ktorym si mozem robit co chcem 
myslim ze dostavam v zivote dost (hm coho len ... slnka?) 
len ked tie nase celebrity a televizie nevedia co robi osobnost osobnostou, nielen medialne znamym clovekom.
chcela by som reagovat na blog na nanicmame "superstar" - aj ked sa to vlastne ani tak priamo neho netyka, zaujima to trosku vseobecnejsie aj ked sa nevyhnem poukazat na cosi o com sa v poslednej dobe vela hovori -
iste, ani mne tie pribehy nedali, doplakala som sa celkom slusne, ja si kazdy den uvedomujem kolko vela mam, kolko dostavam a som vdacna.
trosku som to rozviedla a aj by som rada vedela ako to vnimate vy ... treba mi aj trosku spatnej vazby