Dnes ráno som si našla v mailovke krásny mail. Stručné zhrnutie: ak niečo robím úprimne, z celého srdca, pretože to tak cítim - je to OK. Nech si o tom myslí kto chce, čo chce.
Lenka, perfektne si to vystihla (ako vždy
) - netreba sa báť byť sama sebou. Smiať sa a plakať vtedy a tak, ako to človek cíti. Hovoriť a robiť to, čo človek hovoriť a robiť chce.
Len nech je to úprimné, a nech v tom nie je zlosť, závisť, neprajnosť, žiarlivosť, hamižnosť, túžba ovládať, a/alebo vlastniť...
Mám vás rada, dievčatá
![]()
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je skľučujúce, že po svetle obyčajne príde tma. Ale tá tma nemusí byť tmou tmúcou.
Zadržme prosím spolu tú roletu, čo nám padá na okná.
Často sa bojíme bubákov, ktorých si sami vykresľujeme.
Tým, čo som povedala a ako to druhý pochopil.
Tým, čo so urobila a spraviť som nemala.
Tým, ako som sa zachovala a ako to vnímali druhí.
A vlastne sa bojíme len a len seba.
Nie, nie sme ostrovy. Sme nekonečná pevnina - čiastočky piesku spojené v jednom celku. A tak sa bojím, či tá naša rozjímavosť je adekvátna a prijateľná aj v očiach ostatných zrniek.
Na ľuďoch si cením spontánnosť.
To že sa vedia nahlas smiať, srdečne ťa bez obáv objať, prejaviť cit.
Učím sa čítať pocity z tváre. Preto milujeme deti. Údiv neschovávajú, keď rozšíria oči a občas zabudnú zavrieť aj ústa, smejú sa od srdca, až im občas ujde aj do plienočky.
Sme ženy a ako sme dostali dar zrodiť bytosť, dostali sme aj dar rodenia sa viacerých citov.
Lomcujú nami, plávajú von - cez slzy, smiech, vrúcne objatie.
Nechajte ich vyplaviť.
Všetky.
Príjemné aj tie urážajúce.
A nebojte sa druhému povedať, že ho máte radi.
A nech si myslí, čo len chce.
Čistému je všetko čisté.
Mám vás rada