Kamilka, pristihla som sa, že sa to stáva aj mne od kedy som na dôchodku. Pokým som bola zamestnaná, denne som prichádzala do styku s ľuďmi, hodne som komunikovala, ale čím dlhšie som doma, tým je to s mojou komunikáciou horšie a ešte k tomu, keď sa k niečomu chcem vyjadriť, vypadávajú mi z pamäti vhodné slová, mám ich na jazyku, ale nechcú von. Mám však tú výhodu, že denne idem do mesta, rozprávam sa len tak s predavačkami, stretávam sa s dievčatami z kurzu, ale to nie je ono a tak keď sa s niekým rozprávam, habkám a hľadám v makovici tie správne slová. Takže som vlastne s Tebou v komunikácii na jednej lodi...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... nuz lenze teraz ked fakt si mozem niekam vyrazit, nie som schopna ani sa len zapojit do debaty, som volaka stratena a citim sa nicim zaujimava ... este aj ostatni su akurat tak schopni spytat sa na dieta, na zdravie ... a aj ked sa rozhodnem cimsi prispiet tiez zo mna vylezie len nieco o rodine ... len ja to aj povazujem za stratu, a uz ked depkujem tak tiez na to furt myslim, ze som este aj ohlupla. no cojaviem - clovek vidi okolo seba ze ludia sa rozchadzaju s partnermi, hadaju sa s detmi - ale to ze sa da prist este aj o rozum, no to by som nebola povedala :-/ ... 
Ja, ukecaná, neutíšiteľná, hrdá na svoj prejav........zajajajajajakávajúca sa, neschopná tvoriť rozvité vety, občas neschopná urobiť jednoduchú vetu z dôvodu straty pamäte a občas aj nite, ... Ja!
Dievčatá, aj vám sa stáva, že máte zo seba dostať pár jednoduchých viet a je z toho len habkanie a koktanie? Je to len výsada nás mamičiek, ktoré sme už hodnú chvíľu doma, alebo je to tým či sme dostali do vienka dar reči?
Stále ma zaráža ten ostrý kontrast, keď pri písaní, či už na papier alebo na klávesnicu, sa mi darí plodiť celkom zmysluplné vety, aj keď občas dosť komplikované, ale moje rozprávanie je veľmi biedne. A ako krásne "drístam". Domáci si už zvykli, len okolie zostáva občas zarazené, keď tresnem somarinu. Jasné som veľmi dlho doma, vediem tak ešte ťažké diskusie s mojimi kobylkami, manžel veľa nenahovorí a z monológov som už vyrástla. Mám však pocit, že kombináciu hlava- ruka som mala vždy šikovnejšiu ako hlava - jazyk.
Ďalšiu kapitolu tvoria témy rozhovorov. Mozog mi už zakrpatieva, témy sú úzko špecifické - deti, zdravie, manžel ... Ani neviem či mám byť rada, že žijem v úzkej izolácii od vonkajšieho sveta v relatívnom pokoji, alebo mi má chýbať chaos, zmätok, napätie .... Ani netuším o čo "prichádzam".
Devy krásne, ako ste na tom vy?