Keď udrieš ženu, ako keby si roľu pohnojil...

necitala som vsetky komentare, tak neviem, ci sa nebudem opakovat... z vlastnej skusenosti, otec bol despota a v takomto prostredi som vyrastala do svojich 14tich rokov, kedy sa mama rozviedla, sme styria surodenci, dve sestry si nasli presne partnera ako cez kopirak, cize detto ako otec, s mensimi, ci vacsimi odchylkami, ja som vyrastala v tom istom prostredi a vidis, prvy naznak nasilia a uz som aj letela von z takeho vztahu... takze predpokladam, ze je to aj o sobnosti ako takej, predsa, niektori sme tazsie zmanipulovatelni, urcite v tom zohrava velku davku sebavedomie ako take, povies, ze aj to prameni z rodinneho zazemia-suhlasim, ale si zober, ze sme vyrastali v tych istych podmienkach, co sa tyka rodiny a predsa taky rozdiel...
takze tazko, mozno je to doba, ktoru treba na to, aby clovek zmanipuloval inu osobu, u niekoho par mesiacov staci na to, aby nevedel vyjst zo zacarovaneho kruhu a mozno "zaslepenost" sposobena laskou tiez zohrava urcitu rolu-clovek toleruje v zalubenosti ovela viac, ako by toleroval za inych okolnosti, nikdy som nebola taky ukazkovy romantik, tak mozno aj to mi pomohlo vyhnut sa prave takymto partnerstvam je to len moja uvaha a vyplyva priamo z mojho zivota, ak ma niekto inu skusenost, netvrdim, ze to tak nemoze byt, len som napisala, ako to bolo u nas...kedze som si tym presla, na dotvorenie situacie, ako jedina som sa postavila proti jeho nasilnickemu vycinaniu a ked ma prvy krat napadol, to boli rodicia uz rozvedeni, tak som podala trestne oznamenie a odvtedy, akoby zazrakom, bol pokoj!!! stacilo spomenut policiu a hned bol klud v dome, kedze rodicia po rozvode byvali v jednom dvore este dost dlho...tot moja skusenost
inak arabske prislovie hovori: Ked prides domov (muz), tak strel jednu svojej zene! Aj ked ty nevies za co, ona uz vie!!! Najhorsie je, ze este stale sa vela ludi nad tym posmeje, ze je to ako dobry, spolocensky vtip!!!
bigmama

Veľa zaujímavých a podnetných myšlienok , vo mne najviac zarezonoval partnerský vzťah a Tvoja myšlienka o mandale , aj keď ma hneď napadlo, že aj jej krása je veľmi ľahko pominuteľná, stačí aby zafúkal silnejší vietor .Pre mňa osobne je môj partnerský vzťah životnou výhrou , určite nespochybňujem naše obojstranné zásluhy .Nežijeme v mužskom a ženskom svete, ale vo svete našej rodiny a tomu prispôsobuje všetko ostatné.

Už nadpis sa mi zarezal do srdca. Nevidím tu žiadny komentár od ženy, ktorá by toto doma prežívala na vlastnej koži. Váhala som, ale práve preto vám píšem svoj názor. Lebo mám prežité to, o čom tu píšete.
Necítim sa nehodná. Bojujem ako viem. A občas schytám. Desať rokov manželstva, takmer celé sprevádzané blbými obdobiami. Raz veľmi dobre, raz veľmi zle... šoky, plač, dozrievanie z dievčenstva na silnú? ženu. Z nádeje do beznádeje, z beznádeje do nádeje. A stále sme spolu. Priam zázrakom. Chcem, aby sme spolu aj zostali.
Občas som si priala - Bože, nech sa niečo stane, nech ochoriem alebo niečo také, nech sa precitne, nech je vidieť moju hodnotu... už si neprajem.
"Moja milá, ale toto je týranie..." - zasmiala sa v mojom mobile Broňa. Kdesi v sebe som to vedela, ale nepovažovala som to za také tragické. Nemám princa na bielom koni, on predsa tiež nemá princeznú. A v duchu hesla - nemám sa dobre, ale chvalabohu to dobre znášam, som sa pechorila vo vzťahu ďalej - z nádeje do beznádeje a naopak.
Nedalo mi. Zadala som do vyhľadávača frázu psychické týranie. Našla som toto:
http://integra.fost.sk/clanky/tyranie.pdf
Začala som čítať o samej sebe, o tigrovi. Niekto nás v tom článku opísal. Dofrasa, je to zlé. Nastal čas urobiť radikálnu zmenu. Buď alebo.
Prečo som čakala až doteraz? Ako vyzeral prvý fyzický útok? Prečo som neodišla? Kedy som prešvihla čas, keď to bolo treba skončiť?
Mal ťažké detstvo. Z môjho pohľadu a z toho, čo som od neho počula vyvodzujem záver - psychicky týrané dieťa. Citlivá duša, utiahnutý, uzavretý do seba. Zdravotný záznam plný chorôb a úrazov.
Vždy som ho pokladala za dobrého človeka. Pomáhal iným, vlastne všetkým okrem mňa. Z mne neznámych dôvodov som ja jediná jeho úhlavným nepriateľom. Čo som za ten čas spolužitia vypozorovala - skratová reakcia prichádza okamžite pri akomkoľvek náznaku jeho poníženia. Situácia, ktorú by bežný človek prijal ako normálnu on vníma ako stresovú. Nekomunikuje, nediskutuje. Domýšľa si, predpokladá, berie to za pravdu a skutočnosť. Komunikácia nula bodov.
Neznáša sebavedomých ľudí. Akýkoľvek náznak zdravého sebavedomia u iných v ňom vzbudzuje odsúdenie. Prečo asi? Nemá takmer nijakých priateľov. Rozumie ľuďom s doráňanou dušou, tam kde je nejakým spôsobom nad, tam sa cíti ok. Inde nie. Nečudo, že s mojou rodinou sa cíti neisto. Neistotu zakrýva suverenitou a frajerinou.
Žijeme spolu. Strašne často v ňom vidím malého zraneného chlapca. Vidím a cítim, kedy je jeho reakcia normálna a kedy je len dôsledkom ťažkého detstva, nesprávnej a necitlivej výchovy, nadradených súrodeneckých vzťahov, ktoré takými zostali dodnes.
Odísť? Zostať? Deti jednoznačne trpia. Som si vedomá vlastných nesprávnych reakcií. Tiež mám kopu vlastných boľačiek - som dospelé dieťa alkoholika. Do toho jeho hrdosť, pýcha, nervozita a stres z práce.
A viera. Môžte sa vysmievať, pohŕdať, zveličovať alebo hocičo iné. Ale Boh koná v našich životoch neuveriteľným spôsobom. Možno dopustí, ale neopustí.
V takomto búrlivom vzťahu som vyzrela. Ako keď rozpálite železo a ťažkým kladivom z neho vyformujete niečo kvalitné. Dôverovať Bohu sa oplatí a robí aj zázraky. Boh nezabúda.
Po praktickej stránke chcem povedať tým, čo nevedia kam sa pohnúť.
Naštudujte si zákony - všetky, ktoré porušuje. Zistite si sankcie a tresty za ich porušenie. Oboznámte ho s nimi. Nech vie, že viete o svojich právach a že nie ste bezmocné. Zistite si výšku svojho príjmu ak budete nútené odísť. ŽIvotné minimum, vaše budúce výdavky, preberte si každý kúsok života bez neho. Zbierajte dôkazy. Odfoťte si každú modrinu, škrabanec, stopy po škrtení, roztrhané oblečenie a pod. Aj s najmenšou modrinou choďte na ošetrenie k lekárovi a nechajte si urobiť záznam. Je to ťažké, najmä ak nemáte s kým nechať deti, ale snažte sa to zvládnuť. Choďte ukázať zranenie susede alebo inej osobe, ktorá vám to v prípade potreby dosvedčí. Prečítajte si všetko o týraní, o svojich právach a pod. Zavolajte do krízového centra, poraďte sa so svojimi blízkymi... nehanbite sa za to, čo sa vám deje. Nie ste na vine. Ste partneri a ste si rovnocenní, niet sa za čo hanbiť. Hanbiť by sa mal on, problémy sa riešia rozumom nie silou.
Čo veľmi veľmi veľmi zazlievam nášmu štátu, našej spoločnosti je, že sa nieto kam pohnúť, keď sa NECHCETE rozviesť. Keď viete, že váš vzťah by mal šancu, keby partner navštevoval psychológa alebo poradňu. Niet zákona, ktorý by ho tam prinútil ísť. Niet nikoho, kto by ho k tomu vyzval, dal mu nejakú podmienku alebo niečo také. Hoci by to pomohlo. Ak sa nechcete rozviesť a hľadáte pomoc, nenájdete ju. Každý odporúča automaticky rozvod. Možno na fare, u kňaza a pod. áno. Ale ak partner odmietne sa baviť aj s ním, tak smola. Donucovacie prostriedky nie sú. I keď ak máte vieru, tak viete, že Bohu nič nie je nemožné...
U nás aktuálne - upozornila som ho, že ak sa ma ešte raz dotkne, dám ho polícii. Smial sa mi do očí (poznám ho dosť dobre na to, aby som vedela, že je to falošný smiech. Vnútro ho bolí rovnako ako mňa.) a strúhal frajera. Pri najbližšej príležitosti po mne vyštartoval znova. Skúsila som to cez kamoša - civilného mediátora. Keď počul, že ma udrel, povedal, že má povinnosť to oznámiť polícii. Prestávala to byť "sranda". Skontaktoval ma so súdnym mediátorom. Spýtal sa, či pije. Vravím - nie, viete, on nie je z tých totálne stratených prípadov. Stále tomu verím a stále to tak cítim. Že v ňom je proste niečo viac. Koľko krát som si pomyslela, keby to bol proste obyčajný pako s ktorým sa neoplatí strácať čas. Skončím to a svätý pokoj. Vytrápim sa, prežijeme a ide sa ďalej... cítim to inak. Celý čas to cítim inak. Preto bojujem. Upozornila som ho presne tak ako mňa súdny mediátor - ale za toto je basa. Ste si toho vedomá? Jasné, že som si bola vedomá. Nechcela som to komplikovať a načisto všetko zničiť. Nádej umiera posledná. Modlím sa, verím a dôverujem. Ide to ťažko a pomaly. Slimačím tempom sa posúvame vpred. Súhlasil s pomocou psychológa. Číta knihy, ktoré som mu posunula. O výchove detí, o rodine. O komunikácii. Znova a znova padáme na jeho citlivosti, na tom, ako sa ho dotkne každá moja výčitka. Stiahne sa ako po údere do panciera kam sa dostávam len ťažko. Ale postupujeme kamsi. Snažíme sa rozprávať. Nebolieť sa. Odovzdávame sa do Božích rúk. Hľadáme cestu. Snáď ju nájdeme. Veľmi dôležité je odpustenie. Zabudnúť je veľmi ťažké. Človek chce, ale zranenia bolia a nútia vás k obranným reflexom.
Mamy, otcovia, dbajme o výchovu svojich detí. Žime tak, aby sme sa neboleli. Ľudia, nerobme si zle.
p.s. je dôležité vedieť rozpoznať, či stojí za to bojovať, alebo povedať dosť a odísť. Ak ide o beznádejného paka, berte nohy na plecia a bežte kade ľahšie.

Keď udrieš ženu,ako keby si roľu pohnojil...-priznám sa,že toto som teraz počula-čítala prvý krát.
Ja som bitku nevidela a nezažila,ani ako dieťa,mamka,nevie ani hlasno skríknuť,len tichučko rozpráva,otec bol na nás prísnejší,ale nebil nás.Mamku si vážil aj váži stále,pomáhal jej či s domácimi prácami-a to všetko,vrátane,prania,žehlenia,umýval okná,vešal záclony,škrobil obrusy,varil,piekol,prebalil deti,pomáhal nám s úlohami,vstával k nám keď sme boli chorí,nikdy nezabudnem na jeho raňajky,keď prišiel z nočnej,ako voňalo v kuchyni kakavko a čerstvé rožky s maslom
Môj manžel sa mu veľmi podobá-povahou,zastúpi ma všade,kde treba,ale aj ja často nahrádzam jeho .Osobné skúsenosti s takým správaním ako opisuješ Geo nemám a neviem si ani ja sama sebe odpovedať na tie otázky,ktoré si kladieš aj ty.veľmi často o tom aj ja premýšľam.Pretože tie nešťastné ženy to podľa mňa vedia,že to nie je dobré,že je to celé špatné a zlé,len my ostatní,čo to všetko pozorujeme,nežijeme s nimi,máme pocit,že stagnujú a stoja na mieste,nič s tým nerobia.
Teraz v tomto momente som presvedčená,že by som si to ja nenechala ani nedovolila nikomu,aby mi ubližoval,ale kto vie,keby sa to stalo?Teraz si myslím,že by som v tom momente,akoby to nastalo zbalila kufre aj deti a odišla.Lenže kam?Možno by som začala rozmýšľať ako väčšina tých žien:deti teraz spia,sú v teplej čistej posteli,mám právo ich o to ochudobniť?Môžem ich vziať teraz do zimy a túlať sa mestom a hľadať bývanie?Asi by som to vzdala,zostala doma a zajtra by teror možno pokračoval.Kým by som našla riešenie ako z toho von,moje sebavedomie by bolo tak ubité,že by som už žiadnu odvahu s tým skončiť nemala....a čas by plynul,deti by rástli...a ja by som tak nevedomky prispievala k tomu,aby videli ako sa nemá žiť v rodine,ako je to všetko zlé a možno by z mojich chlapcov vyrástli ďalší tyrani.
Je tu veľa krásnych myšlienok popísaných.Tiež si myslím,že výber partnera nie je otázkou šťastia.Každá z nás stretla vo svojom živote veľa mužov a predsa sme si z nejakého dôvodu vybrali toho,ktorého máme,alebo sme mali.Mali sme na výber,každá jedna z nás.Každá máme na to iný "kľúč" a každá si vyberáme podľa svojich predstáv a podľa toho potom aj žijeme.To je ako keď si ideme kúpiť kabát.Jedna si vyberie ten,ktorý jej najlepšie sadne,cíti sa v ňom dobre,je jej v ňom teplo a pohodlne,je mäkučký,aj keď nie je najmodernejší,druhá si vyberie,krásny štýlový,elegantný,čo tam po tom,že je v ňom zamrznutá a studená,lebo je tenký a prefúka ju zo všetkých strán
Inak,ten teplý a mäkučký pohodlný kabát sa môže veľmi rýchlo zodrať a môže v ňom byť chladno,keď sa oň nebudem dobre starať a presne tak isto opačne,ten krásny štýlový a tenký kabát môže časom jeho majiteľka podšiť teplou kožušinkou,možno stratí ten svoj pôvodný šmrnc,ale začne ohrievať
Páči sa mi aj to čo píše Ivet,že by sme nemali deťom určovať svet na ženský,mužský,ale iba na partnerský.A zbytočne ich to ale budeme učiť celý život,pokiaľ tak nebudeme sami žiť doma,pretože najväčšia pravda,na ktorú ja nedám dopustiť je,že deti sa učia hlavne na príklade a vlastných zážitkoch.Denne ma o tom tí moji presviedčajú,ako nás rodičov napodobňujú,úplne vo všetkom.

P.S.Písala som to už včera,ale kým som odoslala,vypadla stránka a teraz to je už len skrátená verzia

Amálka, Adus, ani neviem ako by som vyjadrila svoje pocity, nenachádzam tie správne slová, ale písali ste mi z duše.

K tej pomoci. Nie vždy je ponúkaná pomoc tá správna forma. To čo sa vidí mne ako najlepšie riešenie, nemusí vyhovovať tomu druhému.
Pre mňa je viac užitočné vedomie, že mám priateľky, za ktorými keď prídem, tak ma vypočujú, slzy osušia a viem, že až ich požiadam o pomoc, tak spravia všetko čo je v ich silách.

Pre mnohé ženy rozvod, odchod nie je riešenie, ale kto nezažil ...

Pravdupovediac, neviem, a a ni nechcem si predstaviť, že by ma MM niekedy udrel... smes polu štyri roky, a trúfnem si povedať, že nemá na to povahu.. vo výnimočných prípadoch zvýši hlas, ked "mi už niet rady" a svokor svokru bil často... a predsa sú spolu doteraz, zostarli, prestalo ich baviť biť sa a hádať a pôsobia celkom harmonicky....
Jediná vec, ktorú vôbec nechápem, ako môže žena napísať napr. "bil ma desať rokov".. akko to tak dlho vydržala? a prečo? kvôli deťom? nemá to zmysel....

tak som teda skúsila rozvinuť včera debatu s MM,ako som písala,ale nie veľmi úspešne. povedal len,že "muž by nemal použivať fyzickú silu". Takže neposkytnem pohľad z druhého brehu...

Ja si myslím....
..že každá žena,každá situácia,čas,fáza vzťahu...a x-okolností, sú iné...a asi od toho závisí,ako sa tá týraná osoba zachová...nemôžem povedať,čo by som robila "keby",lebo to netuším...a tiež nemôžem povedať "nerozumiem tomu,prečo si to nechá",lebo netuším v čom a ako žije tá žena...

Čo sa týka postoju spoločnosti,mnoho ľudí to bohužaľ skutočne ešte vidí tak,ako v nadpise blogu
Mnohokrát som (aj od žien) počula: "A čo jej pri ňom chýba/lo? Veď nepil,nebil ju..."
Ako už bolo vyššie napísané,to čo bolo dlho považované za normu,sa len pomaly bude vo vnímaní ľudí meniť. Rovnako ako napr.fyz.trestanie detí.

No toto je tazka tema, lahko sa posudzuje, tazko sa preziva. Poznam pripad ked si zena sama nahovarala, ze si zasluzila ponizovanie od muza, a ze s nim zostane, lebo on sa raz zmeni. A nevidela ako velmi ublizuje detom, bala sa velkej zmeny v zivote. Stale s nim je, deti su prec, nemaju dobry vztah. Ja osobne by som si ublizovat nedala, keby to prekrocilo hranicu unosnosti, a ohrozovalo by to mojho syna, ziaden slub manzelsky ani nejake predsudky ma nezastavia muza opustit. Nikto na svete ma nebude ponizovat ak to sama nedovolim. a ja to nedovolim.

Fakt by bolo dobré dať dokopy nejaký "záchranný plán" alebo manuál s pokynmi čo si všímať, čo je primerané alebo neprimerané, únosné alebo neúnosné. Ako sa pripraviť na prípadný rozchod, ako zvládať napätie, kde hľadať pomoc, na čo sa sústrediť a pod. Kto by ho vedel zostaviť lepšie ako ženy, ktoré domáce násilie a týranie vo všetkých jeho podobách (intenzívne alebo latentné) prežili alebo prežívajú?
Vedieť na čo mám nárok zo zákona, podľa ústavy, výšku trestov za neprimerané správanie, sociálnu pomoc atď.

Ďakujem za všetky slová smerujúce na moju adresu. Chcem podotknúť, že treba aspoň zhruba vedieť odhadnúť vážnosť svojej situácie, to, či ju máme ako tak pod kontrolou alebo nám dávno prerástla cez hlavu. Či sa dokážeme vzoprieť, púšťať sústavnú kritiku jedným uchom dnu a druhým von, či je nejaká nádej na znovuobnovenie normálneho spolužitia.
Keď som sa rozhodla vypísať žiadosť o rozvod, čítala som si rôzne jej vzory a pod. Ani jeden ma nepresvedčil, že už nemám nádej. Riadim sa heslom, že rozvod je tou poslednou možnosťou, ktorú je možné uskutočniť kedykoľvek. Ak odídem, tak práve kvôli deťom. Im naše konflikty ubližujú najviac. A verte, že ak by ma niekto sústavne mlátil, nečakala by som na zázrak. To, čo prežívame u nás doma sú občasné skraty. Neznamená to, že ich mienim tolerovať. Akonáhle som si uvedomila, že som obeťou psychického týrania, viac som nedovolila svojej duši podliehať mu. Je to ako by som vystrela chrbát a zhlboka sa nadýchla. Ja som tá, ktorá dovolila, aby ma týrali. Poddávala som sa každému slovnému útoku naoko bojujúc. Ale pri tom som všetko brala vážne a PRIJÍMALA som to všetko do seba. Akonáhle som prestala príjmať absurdity, ktoré sa na mňa sypali, prestalo mi to ubližovať. Jednoducho po mne stekajú ako voda. Možno som od nich začliapaná, ale verte, že nohy mám v suchu a hlavu tiež! Znova zopakujem veľmi hlbokú myšlienku - sloboda jedného človeka začína tam, kde sa končí sloboda iného. O koľko ustúpite, o toľko sa do vás natlačia.

Ukradol mi kus mna, kus mojej duse. Takto dako som chcela zacat svoj prispovok ked som sa dnes rozhodla ze uz dalej nemozem a potrebujem sa vyrozpravat. A zrazu som tu objavila tento prispevok aj s celou diskusiou. Vztah ktory som mala bol, akoby ma dusil nezaujmom druhej strany o vsetko co sa tyka mojej osoby aj nasho dietata. Ospravedlnovala som ho navonok a vo vnutri som si hovorila proste je taky len som si to predtym nevsimla. Tusila som ze musim prec a to doslova a dopismena. V tom case som nevedela, ze to co sa doma dialo bola pasivna forma tyrania. Odisla som z Slovenska a neskor podala ziadost o rozvod . A tu agresivita presla do aktivnej podoby - najprv psychickeho teroru - od nadovok, verejneho ponizenia, umyslom odlucit ma od dietata. Dostali sme sa az po vyhrazanie pomstou a zabitim a fyzicku formu nasilia si za mna odniesli clenovia mojej rodiny. Bojovala som a nadalej bojujem za silnej podpory mojho priatela a mojej rodiny. Dnes som rozvedena, situacia sa o trochu zmiernila , mam novy zivot, noveho partnera no predsa sa citim tak ze mi moj byvaly ukradol kus mna samej. Som stale ako paralyzovana , nedokazem prezit naplno ziadny okamih akoby som sa ani nedokazala tesit. Ked sa pozriem do zrkadla akoby som sa divala na cudzieho cloveka.

Lille, všetko a všetci, ktorých v živote stretneme nás nejakým spôsobom ovplyvnia, zmenia. Včera, keď som písala komentár ku tejto téme, všetko sa mi opäť vybavilo, ako by som to znova prežívala. A presne ako píšeš, odišlo kus mňa samej, ale na druhej strane vo mne ostalo určité napätie a úzkosť, ktorá sa vždy objaví pri akejkoľvek vyostrenej situácii.
A toho pocitu sa už, myslím si, nikdy nezbavím. Preto neviem opísať, aké pocity mám pri ženách, ktoré sa rozhodli toto trpieť? Je to ten správny výraz? Ony to ako trpiteľstvo asi nevnímajú...Alebo chcú byť samaritánmi? Naozaj neviem. Viem len to, že mňa to poznačilo.

Aj mna stale prenasleduje uzkost. Ked nasi zavolaju v case ked nie sme dohodnuti hned mi stiahne zaludok ci zas moj ex alebo jeho rodina nieco nevymysleli. Presne rovnaky pocit mam ked najdem v email schranke mail s jeho menom atd, atd.
Dovodov preco niektore zostavaju trpiet je vela. Zastrasenie odobratim deti a to je pre 99%matiek najucinnejsi sposob zastrasenia , cela spolocnost ktora ti vlastne neveri ze je to tak ako to je. Nemalu rolu zohravaju financie ako i to kto pri tebe v tej rozhodujucej chvili stoji.Plus psychika. O tomto vsetkom by asi tie maminy v krizovych centrach vedeli rozpravat najlepsie.

Geo zaoberáš sa veľmi ťažkými témami... musíš byť vnútorne naozaj veľmi silná, keď ich dobrovoľne riešiš. Je krásne, že chcete pomáhať týraným ženám. Osobne si však myslím, že tie ženy "čo zdanlivo stagnujú" ako ste písali vyššie, a neodchádzajú od svojich mužov ani tak nie sú viazané láskou (nie všetky, ale tie, ktoré vykríknu o pomoc aspoň raz, napríklad tu na NM), ako sa boja. Viem, aké je to byť presvedčená, že ten ich muž/tyran ich nájde, vykope aj spod zeme, a potom... Myslím, že tú istotu, že sa tak nestane, že nie je všemocný a že aj ony môžu byť silné, si môžu dať len ony samé. Nikto iný. Aj preto je asi taký problém s poskytovaním pomoci týmto ženám.

Bola som veľmi zamilovaná.. vedela som ,že ubližoval rodičom... mysliac ,že ho deti a rodina z memia..prežila som to na vlastnej koži,kopance,bitky.... ponižovania...prvé roky po sobáši bol policajt.. sťažovať sa na polícii? tí sa mi vysmiali.. boli to predsa kolegovia. Alkohol a ženy..to bolo jeho všetko.. peniaze ? aj materský príspevok vedel vziať a nám nenechať nič...
Prečo som v tom zotrvala? strach... vyhrážky,citové vydieranie. Oslobodila som sa až keď ho zavreli do väzenie..Skúsila som ,čo to je život s deťmi bez strachu a hlavne s financiami..Podala som o rozvod ešte keď bol zatvorený..Nepodarilo sa mi to ...až po návrate z výkonu trestu,bol v podmienke,deti... to oni ma prehovorili aby som odišla,aby sme s ním už nikdy neostali... tak som byt s deťmi opustila... Prečo ja?? lebo on, by nikdy z bytu neodišiel..ešte ani práčku mi nedal..pri rozvode použil aj túto vetu.. ženu ak udrieš ako keby si zem pohnojil... sudkyňa ,najprv ostala zarazená a potom.. nuž veru za klobúk si nedal...Mimochodom,ten byt predal naraz 3 záujemcom..výživné som nikdy nevidela..len raz na najmladšiu poslal väčšiu sumu..Toho muža, som z mojej pamäti vyhodila..navždy..len toľko som mu priala..aby mu nemal kto, v najhoršej chvíli vodu podať...svoju matku,obral o všetko,normálne chodila pred obchod žobrať..žiaľ nemala záujem, aby som jej pomohla...nakoniec susedia vraveli ,že ju bíjaval..no nie človek...hovädo... prepáčte...

neda mi to, potrebujem znova reagovat.
Citam vase pribehy, dievcata, ktore ste prezili, prezivate zivot s tyranom.
A stale si kladiem otazku, PRECO?
Co vas pri tom muzovi drzi, co je tou silou, ktora vam nedovoli odist? CO sa musi stat, aby ste odisli?
Ako tu uz odznelo, manzelstvo ma byt rovnocennym zvazkom - co je rovnocenne na zivote s tyranom?
Ako si moze zena lahnut do postele a robit tie najintimnejsie veci s niekym, kto jej fyzicky ci psychicky ublizil? Proste tomu nerozumiem a argumenty, ktore tu odozneli napr. od teba, Amalecka moja, proste neberiem!
Ta potreba sebaobetovania sa mi hranici mi s masochizmom.
A kde je ohlad na deti? Povacsine pisete o tom, ze tyran sam vyrastal v tazkych pomeroch, mal zle detstvo. Ano, toto je smutny paradox, mnoho tyranov to, co stvara, videl ako dieta doma. A co vase deti? Co vidia deti vo vasom partnerstve? Ake vzory si ponesu? Vyrastu z nich novi tyrani? Ved to je strasna predstava!
Nase dievcata v polepsovni mnohokrat opisuju svoje zazitky z rodiny. Svoje pocity, strachy, historky o opitom otcovi, o agresivnom otcovi, o bitkach doma... A paradoxne, chlapci, s ktorymi nadvazuju vztahy, vykazuju podobne crty - problemovi, so sklonmi k alkoholu, k drogam, z problemovych rodin...
Nechcem to zovseobecnovat, ale proste to prilis casto pocuvam a stale nechapem, PRECO.
A neverim tomu, ze Boh to takto chce. Toto nie je o Bohu, ale o nas, ludoch.
Eva

mozno sa mylim a urcite sa to neda zovseobecnit, ale este som sa nestretla so zienkou ktora od tyrana odisla a olutovala to. Skor poznam pribehy, ze zienka odisla, vratila sa a TO olutovala. Tyran totiz nasluboval hory - doly a po navrate bolo po kratkom case zasa vsetko v starych kolajach...
Eva

Ahojte, nevedela som prečo Amálka volá svojho manžela Tiger, ale teraz už to viem...mám rada jej básne a blogy...čo na to hovoria tvoji rodičia, svokrovci, známi?

No, pýtala som si súhlas od osoby,ktorá bola týraná a či sem môžem napísať jej uhol pohľadu. Môžem, takže. V prvom rade si tyranom na 99% vyberá človeka, ktorý je zakomplexovaný,nie je sebavedomý (píšem väčšinou, nie že sa tu do mňa zasa niekto obuje zo to), a je zvyknutý nechať sa viesť. A ešte takých, ktorý to už zažil. Viem, že je to klišé, ale podvedome si vyberáme partnera podľa toho čo máme a vidíme doma.Nuž a keď to vidím doma,považujem to za normálne.Je prvá možnosť. Druhá možnosť je ako mi hovorila tá týraná známa, že Ťa to prekvapí. Psychicky muž spraví z Teba nemožnú chuderu neschopnú navariť, postarať sa o deti a ja neviem čo ešte až s človek začne myslieť, že je to pravda. a si tam, ani nevieš ako. tá moja známa to trpela 4 roky a povedala, že kvôli deťom. To že robila horšie,ako keby odišla, si uvedomila až dlho dlho po tom, čo odišla. lebo aj keď odídeš, ešte potom nastáva fáza sebaobviňovania a neviem čoho, a to je tiež veľmi veľmi ťažká fáza. A potom, ešte častokrát je to o existencii, bez muža by finančne nevyšla, nemá kam ísť pre to zostáva. Lebo veľká neznáma budúcnosť bez domu a peňazí vyzerá oveľa horšie v predstavách, ako keď máš čo jesť a kde bývať. A na margo Amálky, baby, duševne sa tu vyzliekla a je to len jej vec, je veriaca a preto od Tigra neodíde. Veriaci totižto prisahajú v dobrom aj zlom. A ona je veriaca do slova a do písmena. Amálka, držím ti palve na Tvojej životnej púti, u nás sa hovorieva Pán Boh dopúšťa, ale neopúšťa.

"muž spraví z Teba nemožnú chuderu neschopnú navariť, postarať sa o deti a ja neviem čo ešte až s človek začne myslieť, že je to pravda"
Vyvyka . Presne. Ja som sa istý čas po odchode niekoľkokrát pristihla, že pochybujem vo veciach, ktoré som niekedy robila úplne v pohode. Bála som sa niečo urobiť, lebo som mala stále v hlave, že som nemožná, nestojím za nič a podobne. Dokonca mi to "buzerovanie" chýbalo!!! Vďaka, že to už hovorím v minulom čase.