Fany poznám to a našťastie v minulom čase. Môj muž nechcel rozvod a tak sme mali tri mesiace odklad a bolo to pre mňa také hrozné obdobie, že som išla na súd s tým, že sa vrátim k nemu, pripadala som si ta najväčšia chuderá aku zo mňa urobil a potom odrazu on nechcel so mnou hovoriť na súde, iba na mňa zasyčal, to raz zaplatiš a tak mi veľmi pomohol, za túto vetu mu do konca života budem vdačná 
Keď udrieš ženu, ako keby si roľu pohnojil...
reklama
reklama
Ked zena , ci muz dorstie do veku, ked sa zeni ci sa vydava, vlaci so sebou zvyky a navyky zo svojho povodneho prostredia. Mech navykov moze byt naozaj tak tazky, ze partner s tym bud nevie narabat, alebo nechce hned vylozit na stol podozrenia, vycitky ci navrhnut normalizaciu.
Ked cas plynie a laska nabera ine rozmery, nepadame predsa do kolien pri pohlade na svojich partnerov, ale mali by sme sklbit nase natury do jednej roviny a ked to akis nejde, necakat kym sa na nas navali taka kopa prachu, ze uz nemozeme, ci nechceme.
Facka je polemicka, niekedy si to aj ta zena zasluzi, lebo je hystericka mrcha a nevie stichnut a a a a a.
Neospravedlnujem to samozrejme, ale pracovala som v kolektive 35tich zien a tam sa naozaj pomlelo kadeco.
Neexistuje strikte ano, mozno, asi.....
Niekto to riesi alkoholom, nadavkami, krikom....ale vsetko je relativne.
Moj manzel pochadza z usporiadanej rodiny, ja tiez a vedeli sme sa porozpravat a zo zasady nehresime, nekricime na deti a nechame ,,vychladnut kasu,, a potom sa porozpravame. Je to fajn a veru tvrdim, ze som mala stastie.
Tyrana zena cim dalej tym menej si veri a tym tazsie hlada riesenie. Zvykne si na facky, nechce zmenu kvoli detom, kvoli majetku a nie je to lahke, boji sa a nevie ako dalej. Jedina cesta je poziadat o pomoc, bud rodinu, kamaratku, alebo psychiatra. Ak hlada pomoc, aj ju najde.
Drzim palce vsetkym zenam, ktore nevedia ako dalej, aby vela citali o tejto teme...je to nekonecny pribeh a bohuzial casto pritomny.
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
Najnovšie recepty
reklama
Tomuto tvrdeniu verí ešte aj dnes veľmi veľa ľudí. A keď nie udrieť, tak aspoň zdeptať, ponížiť, vykázať do kuchyne - veď to je ženská povinnosť starať sa o blaho manžela, no nie?
Aj keď sa veľmi snažím, stále tomu nerozumiem... Na jednej strane tu je deklarácia ľudských práv, na druhej strane storočiami „preverené“ spoločenské povedomie, ktoré nám našepkáva, že žena je menejcenný tvor, a násilie, či už telesné alebo duševné, je prirodzené.
Na konci januára sme spolu s Luduškou a Vyvykou boli na pracovnom sedení v Nitre. Stretnutie s pani riaditeľkou Kováčovou z centra Slniečko trvalo síce len hodinu, ale hlavu mi zamestnáva doteraz.
Ženy, ktoré našli v sebe silu vzoprieť sa domácemu násiliu a odísť s deťmi do krízového centra, to majú veľmi ťažké. Nielen preto, že čelia veľkým finančným a existenčným problémom. Najväčší problém však majú samy so sebou – s vlastným pocitom ne/hodnoty a zlyhania. Často sa obviňujú, že situáciu neriešili skôr, že dopustili, aby v takom prostredí vyrastali ich deti...
Naozaj neviem, kde to začína. V pôvodnej rodine, kde malé dievčatko vstrebáva „model partnerského správania sa“ od rodičov? Alebo niektoré ženy dokáže láska tak veľmi oslepiť, že donekonečna prehliadajú varovné signály a ospravedlňujú excesy svojich partnerov?
Je také ťažké prijať presvedčenie, že každá ľudská bytosť je hodna lásky a pochopenia a úcty bez toho, aby si to musela najprv nejako „zaslúžiť“?
Ako to vnímate vy? Čo je v partnerskom spolužití pre vás ešte prijateľné a čo už nie?