Nebavi ma uz takyto zivot

Ahojte, neviem ako to vsetko zhrnut do kratkeho prispevku to sa ani neda ale aspon sa pokusim potrebujem to dostat von a kedze sa nemam s kym o tom porozpravat a nepoznam nikoho kto by nieco podobne zazil a vedel mi pomoct skusam to aspon takto. Rozmyslala som aj nad psychologom ale velmi pochybujem zeby mi dokazal nejako pomoct v tomto. Velmi ma trapi stav v mojej rodine. Vzdy to bolo u nas o hadkach ci uz rodicia alebo ostatni clenovia uplne zle vztahy ziadna pomoc ked tak iba z nasej strany no cele zle. Najvacsiu uzkost momentalen ale pocitujem kvoli mame. Otca som nevidela davno je to alkoholik a nezije uz s nami. Narobil vela problemov a zije si dalej svoj zivot alkoholika a deti museli riesit veci za neho. No ale k veci. Po 26r som sa rozhodla ist zit s priatelom, tesila som sa na zmenu prostredia a na to ze budem mat konecne viac pokoja a sukromia ktore som doma nikdy ani ako dieta nemala. Mama je na mna velmi naviazana co mi nepride velmi dobre. Vzdy som si myslela aky mame super vztah mohla som jej povedat takmer vsetko ale s odstupom casu mi to zacalo vadit chccela o vela veciach v mojom zivote rozhodovat a mna to zacalo dusit. Nechcela ani abny som odisla byvat prec od nej aj ked to nie je daleko pomaly si zvyka ale vadi jej to stale napriek tomu ze sme v denne aspon v telefonickom kontakte. No tie telefonaty s nou su vacsinou o nej a jej problemoch mna sa len tak okrajovo spyta ako sa mam a vacsinou sa lutuje a ona ma najvacsie problemy sveta. Byva v dome este s mojimi dvoma bratmi, jedneho ma v opatere nechcem konkretizovat cize do roboty nechodi ani s nim nikam nejde a vacsinu dni je len doma. Ja som jej vzdy pomahala ako som vedela aj teraz to robim no neviem ci som  tym nespravila viac skody a zda sa mi ze spohodlnela. Vsetko vidi negativne bez riesenia ked jej aj ponuknem pomoc a nejake riesenie tak to zvarhne a mama pocit ze jej vyhovuje hrat sa na obet. nechce nic zmenit uz niekolko rokov stale to iste a caka ze ja sa vratim k nej a buidem to denne pocuvat. Nemam niekedy chut ani zavolat jej na navstevu chodim iba ja oni k nam nepridu no proste cele zle. Vela krat som si povedala ze budem sebeckejsia a budem si zit svoj zivot ale nedokazem to. Mam casto vycitky ze jej neviem pomoct v jej situacii apod. Nikdy som sa nepohla z rodneho miesta kvoli nej aby som bola doma a pomahala. Zvazovala som aj zahranicie na istu dobu potrebujem zmenu lebo toto vsetko ma neskutovne ubija nemozem si zit svoj zivot ale viem zeby bola z toho smutna kby som odisla a bojim sa ze ju tym ranim. Je to akoby som zcasti zila svoj zivot ale z veklkej casti prisposobeny jej potrebam. Je toho vela neda sa to takto opisat co vsetko ma trapi. Mam obdobie kedy som stastna a potom uplne sklesla a depresivna a myslim na to ako sa ma ona a mam pocit ze ked trpi ona musim aj ja a nemam pravo uzivat si svoj zivot a nemam proste chut absolutne na nic

Diskusie Naničmama.sk: 

Vieš, v prvom rade musíš zmeniť svoj postoj sama ku sebe. Ako na to, to netuším. To je to najväčšie umenie.

Nikde nepíšeš o tom, čo ťa vlastne baví. Vo všetkých otázkach ide iba o to, čo je  okolí zle. Jasne, je to pretlak. A je ťažké sa z toho vymaniť.

Čo sa mamy týka, pokiaľ sa naozaj musí starať o brata nepretržite, tak sa jej nešudujem, že je zatrpknutá. Respektíve, že sa stále sťažuje a rdy nepríjma. Ona tiež potrebuje niekoho, kto ju vypočuje. Akurat je blbé, keď je to jej dieťa. Takže telefonáty by som radila vybavovať tak, že jedným uchom dnu, druhým von. Ona asi nepotrebuje rady a pomoc. Ona potrebuje vypočutie a pritakanie. Tak jej to daj bez uvažovania. Bez podmienok. Proste vypočuj, poľutuj. A na konkretny problem zabudni. Zajtra bude iný.

Frajera, ktorý ťa kritizuje buď pošli k vode, alebo mu oplácaj rovnako.

 

aká ťažká prvá veta

myslím, že dobrý psychológ by ti pomohol

Zistila by si ako na to postupne...buď sa odpútavať, alebo sa posilniť na zvládnutie situácie

Ale aj mama potrebuje pomoc, takú inú ako jej dávaš ty.

No je to tazke u mna nakolko mam ppcit ze pokial nebude v mojej rodine vsetko ok co asi nebude nikdy takymto stylom tak nedokazem byt uplne spokojna nikdy. Nie som ten typ co riesi majetky peniaze u mna su to jednoduche veci ktore dokazu potesit no je to vsetko kratkodobe a znova pride frustracia. Chape ze mama tl nemala lahke tak isto ani jej mama teda starka a prastarka celkovo zemy v nasej rodine povacsine zili tvrdy a tazky zivot a mna trapi to ze jej nedokazem pomoct velmi ma to ubija a tie jej staznosti sa tazko pocuvaju aj ked viem ze sa chce len vyrozpravat pre mna je to hrozne pocuvat a ona vie ze ma toto trapi. Lenze ako sa da pommoct cloveku ktory prakticky pomoc odmieta a akoby sam chcel byt tou obetou a sam sebe nahovara ze ma zly a tazky zivot a nechce sa z nicoho tesit. Predtym bolo vsetko inak mama bola silna schopna vsetko si sama porobila mala cely den nieco na praci a mozno preto bolo vsetko inak lebo nad tym tak nerozmyslala. Teraz nad tym iba rozmysla a nehlada riesenie a od inych tiez nechce riesenia. Ja nad tym denne rozmyslam a je to ako bludny kruh ze chvilu ok a znova don vpadnem a mam pocit ze to nikdy neskonci. Neviem si predstavit ako by to bolo keby som uz mala vlastnu rodinu teda aj deti. To by som uz asi psychicky nezvladla vobec. 

mama sa potrebuje vyrozprávať a aspoň virtuálne potrebuje pohladiť. Ona nehľadá riešenie. Skús jej dať to, čo hľadá. A neriešiť.

Skôr rieš seba, aby to cele nebolo ako u mamy - len sťažovanie bez snahy o riešenie. Seba samej. Nie druhých.

Lebo obyčajne vieme lepšie radiť druhým ako sami sebe.

Musim s tebou suhlasit vo vsetkom co si napisala. Ale aj ked mam na to rovnaky nazor a pohlad niekedy mi to vyjde spod kontroly a vtedy nastupi depka z bezmocnosti a je to. Mozno ma to ma nieco naucit mozno sa mi to raz podari. Sama som zvedava. Dakujem za tvoje slova

Neviem či ti môžem spomenúť slovné spojenie "rodová kliatba", aby si neposlala ku psychologovi mňaChichocem saAle sama o tom píšeš, len tomu hovoríš tak inak - všetky ženy to mali ťažké...no moja, ty si na najlepšej ceste pridať sa ku nimMrkámTak sa treba trošku vzchopiť a ty môžeš byť tá, ktorá to prelomíÁno

Vypočuť cez telefón?To áno!Ale každý deň?To nie.Jednoducho to obmedz.Tiež sa skús naučiť niečo ako "skočiť do reči".Hneď ako si začne zúfať, skús do toho skočiť - ježíííš, vieš čo som ja dneska videla???také krásne trojčatá/psíčatá/(čokoľvek), čo ti v ten deň spravilo hoci len malinkú radosť, zatiahni do tej radosti aj ju. Alebo ak si začne sťažovať ako nevládze, hneď jej treba pripomenúť že ráno vstala sama z postele, sú tisíce ľudí, čo sa nepostavia a radi by to mali také ťažké ako ona, len by radi vstali z tej postele...proste nie je všetko biele alebo čierne.Sú aj iné farby, akože áno, je to naprd ale som tu, áno, nechce sa mi ale mám tú výhodu že ešte stále môžem, aaa dnes je blbý deň ale zajtra môže byť lepší.Nie je dobré a zlé.Medzi dobrým a zlým je ešte tisíce iných možností...

Áno, potrebuje mamka také to vypočutie ale čo rozhodne nepotrebuje je donekonečna dumať nad tým prečo ona, prečo to má tak zlé, čo zlé urobila že práve ona, prečo nepomôžeš a na všetko je sama...proste ju od toho skús nejak odpútať.

Neviem ako ste ďaleko od seba ale ak to ide, miesto denných telefonatov, stačí každý druhý deň a radšej ju raz za týždeň navštíviť.

Ty asi nebudeš človek, čo dokáže mamku počúvať jedným uchom dnu a druhým von, teba všetko trápi a ako som čítala, je toho na teba moc...Takže radšej mamku nepočúvať.Nech to znie akokoľvek hnusne, ty musíš seba dať dokopy, potom môžeš pomáhať niekomu inému a keď ty budeš držať pohromade a budeš silná, nebudú ti ubližovať mamkine výlevy...

Ja viem, že to píšem, znie horšie ako hnusne...veď sa preboha bavíme o vlastnej mame ktorá nás vychovala, dala nám všetko a teraz potrebuje pomôcť...ty ale potrebuješ pomôcť sebe, zastabilizovať svoje emočné rozpoloženie, (s tým vlastne súvisiaci celý život) a až následne môžeš hádzať záchranné siete... 

...och, ani nevieš ako ti rozumiemObjímamObjímamObjímamkým som ja pochopila, že na prvom mieste musím byť JA a nikto iný, veľa vody pretieklo...

...a hlavu hore!Mrkám

 

Ahoj dakujem musim s tebou suhlasit niektore vety akoby som pisala ja. Ja sa snazim byt pozitivna tesit sa z malickosti byt vdacna aj za taku rodinu aku mam lebo viem ze su ludia ktori su na tom 100x horsie. Aj mamka to vie ale uz je v tom prilis dlho aby sa nieco v jej mysleni zmenilo. SKusala som vselico ale vzdy sa vrati k tomu staremu znova. Ja ani nikto nemam tu moc zmenit niekoho cize musim sa s tzm len zmierit no je to pre mna tazke. Ako som pisala aj nizsie ja som clovek ktory sa snazi pomahat inym nedavam najavo velmi aj ked som smutna alebo ma nieco trapi v mojom okoli si vacsina ludi mysli ze mam bezstarostny zivot. Mamke sa tiez malokedy zdoverim s tym co ma trapi zato ja poznam takmer kazde jej trapenie a o to je to pre mna tazsie.. Dakujem ale za povzbudive slova :-)

"Mamke sa tiez malokedy zdoverim s tym co ma trapi zato ja poznam takmer kazde jej trapenie a o to je to pre mna tazsie.. "

Neskutočne ako mamu by ma toto sralo, keby som to zistila. Neskutočne. Nepotrebujem ako mama vedieť všetko, ale ak moje decko niečo trápi a ja by som mu vedela pomôcť, tak to vedieť chcem.

Vies ja jej nehovorim ked ma nieco trapi aby to netrapilo aj ju a pochybujem zeby mi vedela nejako pomoct ked nedokaze pomoct ani sama sebe. Na druhej strane ked som jej aj spomenula nieco co ma skrelo predtym vypocula ma no to je tak vsetko a potom si zase ide to svoje a hovori o svojich problemoch. Tym nechcem povedat ze je sebecka alebo nieco to urcite nie viem ze ju trapi ked ma vidi nestastnu. Aj prave preto jej radsej nehovorim o tychto veciach

Ľudi nezmeniš,  zmeniť môžeš len svoj pohľad na danú vec. Ver tomu, že sa to da. Menej sa budeš trapiť, lebo je to proste tak. Mamka je mamka, či taká, alebo onaka, stále je to mama. Suseda a rodinu si nevyberaš, to dostaneš, či sa ti pači, alebo nie. Blízkych treba mať čo najviac v srdci, lebo raz tu nebudu. Neľutuj sa, ale neľutuj ani mamku, pomahaj ako najlepšie vieš, raz sa ti to vrati. Dávaj nezištnú lásku, ale mysli aj na seba. Ver, da sa to. Aj ty v svojich myšlienkach sa môžeš obratiť na niekoho, kto ti pomôže, len treba veriť, a nie je to psycholog. Vložiš svoje trapenie a svoje pochybnosti do sily modlidby  a pomoc príde. Vyššie píšeš ty, ale aj dievčata, že mama sa musi vyrozpravať, ale to musiš aj ty. Problém povedaný, je už problémom polovičnýmÚsmev. Držim palce na cestu životom.

Dakujem za nazor, prave preto ze raz za cas to potrebujem aj ja pisem sem pomaha mi to pretoze ja nechcem nikoho zatazovat svojimi problemami ani mamu nie. Ja jej vacsinou nehovorim ked ma nieco trapi necham si to pre seba ale ona mi hovori takmer vsetko viem co ju trapi co ju boli atd...a je pre mna tazke nemysliet na to aby ma to netrapilo no viem ze musim byt sebeckejsia. Zatial sa mi to nedari

Nesúhlasím s tvojím názorom.

Susedov si vyberáš. Áno - aj to je jedna z vecí, ktoré sa ma pri predaji bytu pýtali ako prvé. Akých mám susedov.

K mame - rešpektovať niekoho povahu je jedna vec, druhá vec je, ak je ona z toho totálne nešťastná, kým mama si len vyprázdni svoju slovnú zásobu lamentovania. Možno to ani tak nemyslí tragicky, ako si to Lenuska berie. Naučila som sa hovoriť v živote vetu "ubližuješ mi". Už som zažila x reakcií prekvapených, že prečo, že to druhá strana tam nemyslela. A zažila som aj reakciu, že druhá strana ignorovala moje upozornenie. Lebo to je upozornenie.

" Mami trápi ma to, že ti neviem pomôcť. Naozaj ti neviem pomôcť? Alebo nechceš aby som ti pomohla? "

Páči sa mi čo popísala aramana vyššie.

A veta - problém povedaný je problémom polovičným  ... absolútne nepravdivá. Ako vidíš. Mama to stále svoje opakuje a akurát ten problém ďalej živí a šíri. Je to len a len prenesenie problému na ďalšiu osobu. Nič to nevyrieši.

 

Tvoja mama musí byť ešte pomerne mladá žena, keď ty máš 26.

Verím, že to že sa celodenne stará o brata ju robí pripútanou k domácnosti

Aj mne mama každý deň volá, ona má 74, ja 53...povieme si ako sa máme, čo nové, raz-dvakrát týždenne ju navštívim, pomôžem čo môžem.

Už som vzdala všetky snahy zlepšiť jej stravovanie, je diabetička a nedodržiava dietu,,jedlo je jej jedinou radosťou(tak to vidím ja)...ked nebudem stáť nad ňou a chystať jej stravu, čo by som nezvládala..tak sa s tým len zmierujem a je to jej zdravie

Keď je najhoršie, vystavujem pravidlá- hranice pre seba i pre ňu

Už roky počúvam, že ju nič nebaví, aký je takýto život, načo-načo sa snažiť

Trochu sa pozberala keď jej minulý rok zomrela mladšia sestra na ťažkého alzhaimera, chodila ju navštevovať do sanatória.

Mama je inak tolerantná, snaží sa nezaťažovať ma, vie že mám svoju rodinu, svoje starosti

ale staroba je ťažká, každý niekoho potrebujeme....tak sa snažím ja

Vidieť trochu svet aj jej očami

Samozrejme pomoct treba ako si napisala pomoct s cim mozes to beriem aj ja. Z mojho pohladu su aj veci ktore su riesitelne ale mamka ich nechce tolerovat pre nu nie su riesenim. A neznasam ked riesi stale co bolo a co ak a co bude lebo to naozaj celkom nedokaze ovplyvnit a niekedy zbytocne tymtosituaciu zhorsuje miesto aby sa hladali lepsie riesenia. Ked clovek roky stoji na jednom mieste neda sa velmi cakat ze sa nieco same od seba zlepsi. Je to tazko a na velmi dlhu debatu

Pred dvoma rokmi ma volali na dobrovolnícku činnosť ku skupine matiek s dospelými postihnutými. Išla som plná ideálov, ako sa pohneme ďalej, ako každému pohľadáme, čo ho baví.

Po dvoch rokoch musím povedať, že hlboký obdiv nad každým, respektíve každou, kto sa stará o takéto deti. Lebo to sú fakt velke deti. Tie deti sú relatívne spokojné. Sú vo veku od tuším 25 do 40 rokov a mnohým stačí, keď vidia mamu, možu sa s kamošom chytiť za ruky a behať po chodbe.

Zato mamy potrebujú starostlivosť. Je to jeden z mála časov, keď môžu vypnúť. Porozprávať sa. A hlavne trošku zmeniť ten svoj stereotyp. Radi sa porozpravajú sólo s niekym mimo svojej komunity.

Preto aj tvoja mama potrebuje porozprávať. Hľadá spriaznenú dušu.

Ono každého z nás v detstve rodičia nejak poznačili. Nesieme si to do života. A čo jeden zvládne ľavou zadnou, hodí za plece, druhého ťaží celý život.

Treba to nejak vybalansovať. Nepojde to za týžden, ani za dva. To sa nabaľovalo dlhé roky. Naučiť sa nepúšťať si to až tak k sebe, veď sú to len slová.

A hlavne, snažiť sa poučiť zo života mamy a neopakovať jej chyby. Nehľadať chlapa, ktorý ťa kritizuje, ale takého, čo ťa povzbudí, pochopí. Nie takého, čo je očarujúci, len keď si vypije, alebo v spoločnosti. Ale takého, čo ťa rešpektuje.

Nikde nepíšeš, či je niečo, čo ťa v živote teší. Skús začať hľadať z tejto strany. Šport, turistika, kino, maľovanie, písanie, knihy, vyšívanie.... Lebo iba prácou človek nie je živý.

Na tvojom mieste skúsila psychológa. V dvoch životných obdobiach mi veľmi pomohli, dve skvelé psychologičky .... Za prvé môžeš zo seba dostať úplne všetko, bez toho aby ťa niekto odsúdil, naučíš sa prijať samú seba aj okolie také ako je a možno prídeš na zmeny, ktoré chceš so svojim životom spraviť.... Nebude to zo dňa na deň, ale to sa ani nedá ....

Dakujem ze si sa podelila o svoju skusenost. Ano zivot s takymito vecnymi detmi moze byt krasny ale aj velmi narocny na psychiku. Vacsinu takychto zien chlap opusti a ona ostane na take dieta sama co je este narocnejsie. Pre celu rodinu je to celozivotny test trpezlivosti ktory zvladne malokto. Vedela by som o tom napisat celu knihu je to trest aj dar zaroven. Ja nikoho v okoli v podobnej situacii nepoznam co je mozno aj skoda lebo ludia ktori s tzm nemaju skusenost to vobec nedokazu chapat. Tazko sa to vysvetluje no nasa spolocnost je uz raz taka. Ja chapem to ze sa potrebuje vyrozpravat ale je toho vela je viacej problemov v nasej rodine ktore sa neriesia nabaluju sa a ja nemam s tym ako pohnut nemozem nic. Psychicky ma to nici uz roky neviem sa kvoli tomu pohnut z miesta mam viacero zaujmov robim veci ktore ma bavia ale to je vsetko len  kratkodoba naplast. Nepomahaju rady inych ani citanie knih, vsetko len docasne. SOm zvedava ci sa to raz vo mne prelomi a dokazem sa s tym vyrovnat

Lenuska567  Urob už konečne prvý krok k zmene po ktorej túžiš.  Školení odborníci ti ukážu cestu ako na to. Len už konečne niečo urob !!!!!!!!Objímam

Ja viem ze musim nieco urobit ak chcem zmenu ale zatial som celkom neprisla na to co by to malo byt. Mlzno pptrebujem iba naviest postrcit spravnym smerom. Najhorsie pre mna je ze vzdy ked uvazujem o nejakej zmene v prvom rade rozmyslam co na to moji blizki a aky to bjde mat dopad aj na nich

no a už si skúsila aspon trochu zmeniť obsah, respektíve smer telefonátov s mamou? Aspon si to skúsila?

Samozrejme. A nie je to stale iba zle su aj svetle chvile ale toci sa to dokola ako kolotoc a s tymi zlymi pridu aj moje zle dni a pocity zufalstva. Hladam odpovede riesenia ale neprichadzaju

myslela som zmenu v duchu, ktorý tu niekto radil - prerušiť mamu s niečím, čo zmení smer reči. Niečo pozittívne, čo si pripraviš dopredu. Alebo jemné obmedzenie telefonátov.

psycholog ta vypočuje, usmerni

krok po kroku budes robit kroky podla jeho rady, budete si to spolu kontrolovať, diskutovať čo to vyvolalo

len vyrozpravanie ti nepomôže, hlavne ked nehovoriš nič konkrétne

Dnes ked som zase rano zacala nad vsetkym uvazovat, potom som to nechala tak a pocitila som zvlastny pokoj vo svojom vnutri ako uz davno nie. Cestou do prace som sa kochala krasnou oblohou a krajinou a vsetko mi prislo take uzasne. No asi si pomyslite ze co som si slahla ale nie som naozaj v pohode nic neberiem :-) toto su moje momentalne pocity aj ked pred hodinou to bolo inak a bola som nastvana kvoli inemu zisteniu zo vcera, zrazu to akoby opadlo. Som zvedava dokedy mi to vydrzi. Ale tiez som prisla na jednu vec a tym je moja sebaucta. To je presne to co mi podla mna robi najvacsi problem a preto ma vsetko tak velmi trapi. Musim na sebe popracovat vazit si hlavne samu seba a to je mozno prvy krok k zmene vsetkeho. Uvidime. Ale som vdacna za dnesny den ze sa konecne citim lepsie aspon o kusok je to pre mna upokojujuce 

super.

nebude to už od teraz stále tak. Ale môže sa to zlepšovať.

Lebo v každom okamžiku sa môžeš rozhodnúť, ako sa k momentálnemu okamžiku postavíš. Ako to otrpané, či je pohár poloplný alebo poloprázdny....

Viem ze to nebude stale take to je nerealne ale dnes sa citim o 100 pero lepsie ako posledny mesiac akoby nieco tazke zo mna opadlo neviem to opisat. Dokazem sa znova tesit len tak pre nic. Dakujem za povzbudive slova :-)

Mám takú mamu ako ty, viem o čo píšeš. Veľmi dobré rady všetkých dievčat čo písali vyššie.Minule som už fakt toho mala dosť a kamarátka mi poradila, že ak ma to ničí, nevolať jej, resp. to znížiť na minimum.Nie je to hriech. Tak isto sa nad ňou netrápiť až priveľmi, je to mama, treba si ju vážiť, ale pokiaľ ju nemáš chuť počúvať stále dookola, tak to zmeň, obmedz telefonáty a pozbieraj svoje sily, Potom jej zavolaj a niečo pekné povedz, tak ako bolo napísané vyššie, pretoč debatu na niečo pozitívne, aj ja to robím. Prestaň ju ľutovať a aj seba. Chcem sa ešte opýtať, dáva ti nejaké dary? finančne ťa podporuje?

Ano ucta k mame pre mna musi byt ako pises a mama je len jedna to beriem. Pokial mi nejak inak neublizuje mozno je to tym ze si to my prilis pripustame. Tym ze sa budeme trapit aj tak nikomu nepomozeme situacia sa nezmeni takze tak. Uz som to pochopila iba spravit prve kroky pre zmenu. Davame si dary vzajomne to je jasne, ked ma niekto sviatok a pod. Financie neberem aj ked chce dat lebo mi to nepride ok ked ich sama potrebuje, ked idem na navstevu vzdy sa snazim nieco doniest alebo upeciem kolac a pod. V tomto smere si myslim ze je to ok obojsmerne. A ty to mas ako? Napis co uznas za vhodne :-)

Tie dary som si nemyslela v zlom, iba ma napadlo, či nebude manipulátor, ten sa iba stále sťažuje a robí zo seba obeť, upláca darmi atď.  Ja to už mám všetko prečítané, lebo sama hľadám cestu, ale ak je to u Vás obojstranné ohľadom tohto, tak potom chvalabohu, že ťa nezneužíva, iba je asi taký negatívny typ ako moja mama, Je to aj naša národná vlastnosť sa stále sťažovať. Skús sa za ňu aj modliť. Sem tam ju treba zobrať niekde von namiesto telefonátov, či na kávu, na zákusok, aspoň  na hodinku, keď viac nemôže. Určite sa to zlepší a trocha sa od toho problému odpútaj. Si na dobrej ceste. Držme si obidve palce.

Dakujem za povzbudive slova. No ja si ani nepamatam kedy naposledy som niekde bola s mamou naozaj. Na kavu kolac ci len napolhodinovu prechadzku sme same dve nikdy nikdy nechodili je to neuveritelne ale je to tak. Aj to je jeden z dovodov preco ma to tak velmi stve. Aj tebe drzim palce chce to vela sil a trpezlivosti

Prečítala som si Tvoj príbeh, aj niektoré odpovede. A akosi mi dosť jednoznačne vyšlo, že Tebe by psychológ mohol pomôcť- myslím si to z toho čo som od Teba prečítala aj v odpovediach na príspevky. A to už len z jedného jediného dôvodu by to tak mohlo byť. Ty aj vieš kde je pes zakopaný, Ty aj vieš čo ťa vo vzťahu s mamou ubíja. Aj vieš ako by si to asi mala riešiť...len...hm...niečo tomu chýba...možno viera, istota, že to vnímaš správne, že si to môžeš dovoliť tak a tak urobiť...dobrý psychológ bude nestranný, vypočuje, usmerní a možno aj ten pocit, že ahaaa tak tento človek je odborník a vidí to podobne ako ja, tak asi na tom aj niečo bude...no a potom to budú take tie malé krôčiky,ktoré Ťa posunú vpred...mamina asi aj trpí syndrómom vyhorenia, kedže píšeš, že predtým taka nebola- to je fajn znamenie- že sa este može rozpamatat, že to kedysi bolo inak...mne v živote najviac pomohla jedna vec- tiež som sa citila byt za x ludi v živote zodpovedna a trapilo ma ked ludia mne blizky trpeli, casto až tak, že som to vnimala ako svoje vlastne trapenie-niektorí ludia to tak skratka maju- nadmieru empatie až im to skodi....mne najviac pomohlo uvedomit si a dostat to do života, že ja sama možem pomoct naozaj len sama sebe. A to nie je sebecke, je to jeden z principov, zakonitosti života. To sa netýka takej pomoci ako niekoho odviezt autom do nemocnice, ci pomoct mu s nejakými cinnostami apod, nejakou službičkou.Ono ani tie telefonaty s Tvojou mamou by Ťa neubijali keby si Ty bola v pohode To sa týka prave tej nasej urovne vnimania ked mame tendenciu akoby zit zivot za ineho cloveka, akoby sme chceli mu vliat vieru, nadej, optimiznus...a najužasnejsie na tom je to, že ked sa Ty das do poriadku a budes v pohode tým najviac pomožes aj svojej mamine.Lebo budes takpovediac žiarit...Ja som si vždy hovorievala-ano idem žiarit a nech to ludia okolo mna citia aby aj oni mohli potom žiarit.Ked bude Tebe dobre zacne byt postupne lepsie aj Tvojej mamine. V žiadnom pripade to nefunguje tak, že najskor bude v Tvojej rodine vsetko o.k. a potom bude aj Tebe dobre.To by si sa nacakal celý život  a cakatelmi na dobre vztahy v rodine by sa stali este casom aj Tvoje deti... To tak skratka v živote nechodi- v žiadnom smere.Aj z takeho obycajneho prosteho dovodu, že ak ty vidis,vnimas niekde problem ludia okolo Teba to tak vidiet nemusia, nemusia chciet nieco menit,možu už byt rezignovaní na situaciu, nemusia nic u seba menit. ale ak sa Ty necitis o.k. ty menit možes, hlavne ak mas silu, chut,odvahu...želam vela sil do spravnych odvaznych krokov...

 

A ano mas pravo byt stastna a spokojna v živote. Aj ked Tvoja mama nie je. A nie je to sebecke. Je to naplnenie vlastneho života. Nnechaj si nikým a nicim nahovorit, že to je sebeckost. Nie, nie je.

ÁnoÁno

Wau velmi velmi dakujem za tvoje slova nasla som sa v nich a uplne si vystihla moje pocity a myslienky. Je to naozaj tak potrebujem akoby utvrdenie v tom ze ak spravim nieco len podla seba nebude to zle lebo takto sa sice zmeny velmi nebojim prave naopak uvitala by som zmenu ale najprv rozmyslam nad tym aky by to malo dopad na mojich blizkych a ja som na druhej kolaji a tymto sama seba sabotujem a odhovaram od niecoho. Nedivim sa ze ina stojim na mieste a nic. Vnimam to tak ze to naozaj moze mat zly vplyv aj na moje okolie ak citia zo mna nespokojnost a smutok napriek tomu ze sa usmievam. Je naozaj nemozne cakat na nejaku zmenu a potom si povedat ze mozem byt stastna. Na to som cakala doteraz a k comu to bolo dobre? Nepomohla som inym ani sebe. Viem to vsetko viem no musim sa odhodlat konat nielen o tom premyslat. Naozaj dakujem za tvoju reakciu povzbudilo ma to  

Neviem, či je to u vás zrealizovateľné (netuším, kde bývaš), ale neskúsila by si mamu pozvať na kávu? Alebo na koláčik? Len tak, sami dve.

Takéto niečo je veľmi odporúčané pre rodičov, aby občas zorganizovali "rande" so svojimi deťmi. Ale s každým osobitne. Poznám matky, ktoré to začali praktizovať a nevedia si to vynachváliť. Možno by také malé vybočenie pomohlo aj tvojmu vzťahu s mamou.

POzri ide o to, že všetko sú to len výhovorky pred sebou. Nebaví ma .. neviem .. nevládzem... snažím sa. Všetko sa vo svojom živote učíš, spomeň si ako dlho si sa napr. učila zaviazať šnúrky na topánkach... Chcelo to cvik, ale zvládla si to!!! Vtedy neexistovalo že by si sa k tomu takto stavala.. nie proste si si išla za svojim cieľom sa niečo  naučiť, lebo si bola mladá čistá duša bez nánosov okolia . A tak je to zo všetkým, je to stále o tom istom. Nekomplikujme si to.  Chce to čas a zvyk a zostať v kľude, príde to len buď trpezlivá a trénuj každý deň . Existuje na youtube veľmi veľa videí ako sa vymaniť z tejto situácie. Tak študuj a uč sa  a výsledok sa dostaví. Držím palce

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok