Pokora

Kamila, pokora je skvele slovo, vyznam

A nadviazem na nieco ine: na zlomkosekundove kritiky. U mna je to skor zlomkosekundovy strach z ludi, ktory sa snazim pokorou zahnat do kuta. Neviem si to vysvetit, ci to mam len ja alebo sa s tym stretate, ci je to depresia, ci malo sebaistoty, alebo prave naopak intuicia(nepotrvrdila sa mi - ale tak 99% pripadov nebola prilezitost) ale niekedy sa bojim ludi a az ked tu myslienku tlacim spat a snazim sa pozerat cez pokoru, pozitivizmus, lasku, tak to ustupuje. Tak pokora je u mna aj nastavovanie sa neustale. Nie take "normalne" pokorne, ako neist furt hlavou proti muru ci zastat si nazor (zas svojich 5 minut slavy si kedykolvek uzijem ) ... ale take nastavenie pokory pre uplne bezne, kazdodenne, obycajne cinnosti, pracou s ludmi.

Ono je to s tou pokorou také ošemetné - máš jej málo, zle je - máš jej veľa, tiež nie je dobre. Rozumná miera by asi aj tu (ako vlastne skoro všade) bola tou správnou odpoveďou, len zase - čo je tá rozumná miera. U nás doma sa často používa ono zľudovelé "přiměřene"
Pokora je pre mňa napríklad pocit, ktorý mám pri pohľade z auta (hlavne v takomto májovom čase) keď pozerám na panorámu Tatier, alebo keď si idem krk zlomiť, aby som jedným pohľadom objala celú krásu gotickej klenby nejakej katedrály, ale aj zadržiavaný dych pri pohľade na spiace dieťa .... tie momenty, keď si uvedomím akým malým zrniečkom v rámci toho "všehomíra" som ja
Tie zlomkosekundové kritiky sú úúúplne normálne, ten kto povie, že také nemáva je klamár. Podstatné je, že si to uvedomíš a hlavne, že vieš - ak by sa to malo natiahnuť na viac ako ten zlomok sekundy, tak by si tú kritiku dokázala korigovať.

Ja u seba pociťujem pokoru k životu a zdraviu, ktorú som v mladšom veku nepociťovala. Stačilo pár podstatných životných skúseností - keď som tu už nemusela byť, keď som mohla byť závažne zdravotne postihnutá do konca života, keď u svojich blízkych vidím, že zdravie nie je samozrejmosť, keď vidím, že narodenie zdravého dieťaťa nie je samozrejmosť.
Pripájam sa k Adus, keď vidím niečo nádherné a majestátne v prírode pociťujem pokoru k prírode, dokonca až malosť človeka a to až fyzicky. Neviem opísať ten pocit. Rovnako, keď vidím v TV živelné pohromy - silu prírody.
Pokora sa mi spája aj so slovným spojením "vážim si". Cítim pokoru a hlboko si vážim ľudí, ktorý dokážu zachrániť ľudský život, pričom sami sú v ohrození. Cítim pokoru a obdivujem ľudí, ktorí dokážu nezištne pomáhať bez nároku na odmenu, ktorí pracujú zo zomierajúcimi, sociálne vylúčenými, nákazlivo chorými a pod....
Cítim pokoru, keď v TV vidím manželov, ktorí sú 50,60... rokov spolu.

Nakukla som aj ja cez google na význam slova pokora a našla som:
vedomie, uvedomenie si vlastnej slabosti, podriadenosti, vlastných nedostatkov a správanie sa podľa toho, ale aj poníženosť

pokora je životne dôležitá

Keď tak nad tým rozmýšľam...mám pokoru voči prírode, životu, zdraviu. Ale úprimne musím napísať, že v ponímaní "pokora k ľuďom"...je to zvláštne. Korím sa pred starými ľudmi, ktorí vyžarujú ľudské teplo, korím sa a vážim si silné matky, ako je naša Maka, ľudí ako Babun, ktorá pochopila? (neviem lepší výraz) život. Tu si uvedomujem svoju nedokonalosť. Ale, ak rozmýšľam o pokore k ľuďom, v takom bežnom vnímaní, v bežnom styku, tam mi pokora evokuje poníženie. Neviem prečo.

klid mír a pokora....to mi spieva v hlave Mulerová nová pesnička
viem, že mám v sebe pokoru...ale ako sa taká pokora pestuje netuším(bojím sa že v mojich deťoch je jej akosi menej)
a tie "zlomkosekundové" kritiky mám aj ja a veru si neviem od toho odpomôcť

Pokora? To je pojem pre nevyspelých a plytkých ľudí neznámy a naopak ľudí, ktorí majú rebríček životných hodnôt postavený vysoko /sú životom možno vycvičení/ stav, životná idea a pohľad na všetko v živote čo sa deje s bázňou, s úctou, múdrosťou... Nie, všetci majú tú schopnosť dotiahnuť to až tak ďaleko. Nehovorím tu o tých, čo sa boja žiť, nejdú za svojim cieľom, doslovne nechajú na sebe kálať drevo alebo sú z iného sveta či galaxie, je to fakt o tých vyvolených, ktorí sa vedia takto správať a toto im závidíme a snáď aj poniektorí pre nich nemáme pochopenie a zatracujeme ich ...