jaj,až som si zaslzila pospomínala,na nedávne týždne,mesiace.prežili sme toto s kamarátkou.Ona jediná to všetko akceptovala a prijala také ako to malo byť,len my všetci v jej okolí sme sa hnevali,vyjednávali a robili všetko pre to,aby nám neodišla,až kým sme nepochopili,že ona odísť chce a treba to všetko rešpektovať.Veľmi,veľmi ťažké pre nás a pre rodinu (brokenheart)
Popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia
reklama
reklama
Áno, Fidorka, toto sú veľmi ťažké životné situácie...
Ale je dobré uvedomiť si, že presne rovnakými štádiami prechádzame vlastne pri každej pre nás nepríjemnej správe. Podľa toho, ako je daná vec pre nás dôležitá, zvyčajne trvajú aj jednotlivé fázy.
Ak je to nejaká v podstate prkotina (napr. kamarátka odmietne ísť na kávičkový pokec, lebo medveď...), dá sa celý cyklus prejsť v priebehu pár minút ("1. To snáď nie je pravda! To ma len tak naťahuje..." 2. "Ona to myslí vážne! Ježkove oči, tá baba ma dokáže taaak vytočiť!" 3. "Filoména, ak prídeš, ide tá káva na mňa..." 4. "To je strašné, prečo mám práve ja takúto kamarátku, čo nechápe, že občas potrebujem vypadnúť z domu a nebaví ma len tak sedieť niekde sama..." 5. "No dobre, keď to nejde, tak to nejde - zavolám Leontíne...")
Ak je to však vec, ktorú berieme veľmi vážne, dokážeme popierať, hnevať sa, vyjednávať a depkovať celé týždne, mesiace a roky...
Prvé štyri fázy tohto procesu sa pomerne často dajú odsledovať aj v jednotlivých príspevkoch na NM:
1. "Nie, deti sa nedajú vychovávať bez bitky, to je len príručková teória!"
2. "Tu si panie Dokonalé myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta a nad nich niet, ale môj život je o niečom inom - kto nezažil, nepochopí!"
3. "Ale veď keby som zašla ku kaderníčke, kúpila sexi bielizeň a začala koketovať so susedom, tak by to mohlo na môjho MM zafungovať, a vrátil by sa od tej (píííp) naspäť domov, nie?"
4. "Ja som tak nešťastná, môj život je nanič, už mi nikto a nič nepomôže!"
No a keď potom niektorá pani Dokonalá napíše nejaký akceptujúci komentár, tak sa často stane terčom útoku tých, ktoré sa stotožnia s autorkou príspevku (zvyčajne preto, lebo sa tiež momentálne nachádzajú v nejakej tej fáze pochybovania, hnevu, vyjednávania alebo depresie...)
tak tak
tak z tohto uhla pohľadu prežívame tieto situácie denne a všetci.Ja napríklad včera s tými fotkami 
,najprv zúfalstvo,plač,potom som sa s tým začala zmierovať a stále sme hľadali východisko.....a našlo sa
čo keby toto začali učiť aj deti na školách?Ako spracovávať v sebe všetky negatívne emócie a dopracovať sa čo najrýchlejšie k triezvym riešeniam.Lebo to zúfalstvo,ktoré dokáže niektorých na hrozne dlhé obdobie "opantať",to je fakt niekedy horšie pre okolie,ako pre samotného nešťastníka.
Ono sa to asi ale nedá naučiť len teoreticky.Človek si musí určité veci odžiť na vlastnej koži,aby vedel tú teóriu aj uplatniť.
Nuž, tiež si viem veľmi dobre predstaviť školstvo, ktoré by fungovalo podstatne inak ako to súčasné...
Nech už je však stav školstva akýkoľvek, nič to nemení na tom, že za výchovu detí sú v prvom rade zodpovední rodičia. A tí môžu naučiť deti len to, čo sami ovládajú.
Je fakt, že teória je jedna vec a prax druhá.
Ale som presvedčená, že ak človek ovláda teóriu, ľahšie a rýchlejšie sa mu prenáša do praxe, ako keby mal na tie teoretické princípy prísť sám metódou "pokus-omyl".
V podstate to je to isté, ako s akýmkoľvek poznatkom, ktorý nás naučia v škole. Napríklad malá násobilka. Jasne, aj bez nej sa dá žiť a zakaždým prácne spočítavať 7 + 7 + 7 + 7 + 7 = 35. Ak to bude človek robiť dostatočne dlho a často, nakoniec si uvedomí, že výsledok je vždy ten istý.
Ale ak nás v škole naučia, že 5 x 7 = 35, ušetríme si kopec času a námahy.
Človek sa učí celý život. Niekto vedome, niekto nevedome a niekto sa učeniu silou-mocou bráni (a tým viac je nejakým spôsobom k učeniu životom "dokopávaný").
Taaakže - prečo si aspoň občas neprečítať niečo o psychohygiene, zvládaní stresu, komunikácii, medziľudských vzťahoch, partnerskom spolužití... a tak ďalej a tak podobne? A potom sa to postupne pokúšať uviesť do praxe?
Jáááj, možno je pes zakopaný vo fáze popierania: "To sú len teoretické báchorky namyslených psychológov, ktorý skutočný život nevideli ani z rýchlika!"
to je aj môj názor,že výchovu by mali zvládať v prvom rade rodičia,škola iba dopĺňať,učitelia nedokážu všetko.
a v "duchu" tvojej poslednej vety:"Jáááj, možno je pes zakopaný vo fáze popierania: "To sú len teoretické báchorky namyslených psychológov, ktorý skutočný život nevideli ani z rýchlika!"
by pravdepodobne v školách mala takáto osveta slabú odozvu
Keď si predstavím,koľko sa len navtĺkajú učitelia niektorým deťom do hláv tých pravidiel parvopisu,či obyčajnej násobilky a v deviatom ročníku sa nájdu experti,čo hľadajú kalkulačku,keď nevedia koľko je 7x8,lebo je to podľa nich zbytočnosť,tak toto by neviem do akej kategórie zaradili ,prepych?
Myslím si, že postoj detí k učeniu a k učiteľom je zase len presný odraz toho, čo si o učení a o učiteľoch myslia ich rodičia .
Do bodky súhlasí s realitou.
nasa vcerajsia rodina oslava:
chystali sme, kmitali od rana, tesili sa na hosti...
moja svokra prisla, posedela - hoci ako na ihlach (nieco ju trapi) a o 18.00 zahlasila, ze ide domov. Chvilu som ju prehovarala, ale marne. Tak som jej ponukla, ze ju odveziem. Nie, ona ide autobusom - no natahovali sme sa odusu. Vtom sa postavil moj otec - ved aj my uz pojdeme, odvezieme ta, co bude Evicka, odbiehat, ved uz je aj tak dost hodin.
Ostala som zaskocena - to nemyslia vazne! - popretie
Pohotovo som sa ofucala - tak my tu chystame a oni si idu odist?? A co to vsetko nepojedene v chladnicke!?! - hnev
ale ved este ostante, kedy zas k nam pridete?? - vyjednavanie
som smutna, mrzi ma to, dotklo sa ma to, preco to muselo takto vypalit?? - depresia
Rano prislo precitnutie. Ved to bolo ich svate pravo, urcit si, kedy odidu a nam prinalezi to respektovat. Ved bolo fajn, to je moj problem, ze som si myslela, ze sa zdrzia dlhsie - akceptacia
Anka, tento tvoj clanok som si precitala az dnes dopoludnia...
A hoci banalna situacia, prebehla presne podla sablony
Eva 
Presne, Evka - ak sa človek trochu zamyslí a zároveň je k sebe úprimný, tak rýchlo zistí, že táto schéma naozaj funguje.
No a pri troche tréningu sa časom naučí, že tie prvé štyri fázy môže značne zredukovať. A naozaj "vysoký level" ich jednoducho preskočí hneď k akceptácii...
Mám čo robiť
nuz, aj ja..., aj vzhladom k mojej cholerickej povahe . Ale za svoje plus povazujem schopnost a snahu zamysliet sa, netrvat len na svojom - tak vidim nadej
Eva
No, ani ja nehádžem flintu do žita...
Neviem,či tá akceptácia bude skutočná,keď sa tie predchádzajúce fázy preskočia.Ja sa snažím skôr každú fázu skrátiť na minimum.Keď sa jedná o bežné "šoky" každodenné ako napr.rozliate mlieko. Ale napr.umierajúci-netvrdím,že všetci,ale sú viac menej zmierení a viac ako smrti sa boja,aby v tom okamžiku nezostali sami.
Teki, akceptovať svet a všetko, čo sa na ňom deje, bez toho, aby to človek popieral, hneval sa na to, vyjednával či depkoval, je naozaj veľmi "vysoký level"... Učia o tom mnohí veľkí učitelia a myslím si, že to nie je len nejaká "hra" na osvietenie a duchovný rast, ale že sa to skutočne dá dosiahnuť.
Otázka len je, koľko to bude komu trvať .
georgina zaujímal by ma tvoj názor na smrť
prečo niektorí ľudia majú strach zo smrti
Sara, smrť patrí k životu. Podľa mnohých náboženstiev žijeme v kolobehu narodení a smrtí. Či to je naozaj tak, skôr-neskôr zistíme všetci .
A prečo majú niektorí ľudia strach zo smrti? Odkiaľ to mám vedieť? To sa treba spýtať ich .
asi som nesprávne položila otázku,skrátka viac krát som sa stretla s vetou typu-som dobrý človek ale bojím sa smrti ak som sa spýtala prečo nedostala som odpoveď a pri čítaní tvojho príspevku som si na to spomenula
súhlasím s obsahom článku a naozaj to človek môže sledovať v rôznych situáciách mňa by skôr zaujímal tvoj názor na to prečo je to tak či takéto správanie je pre človeka prirodzené alebo sa to dá zmeniť sústavným učením alebo sebadisciplínou alebo je to len určitý uhol pohľadu....
Sara, ale ja naozaj môžem len hádať, prečo sa niekto čohokoľvek bojí. Do hlavy nikomu nevidím a pokiaľ mi dotyčný úprimne neodpovie, tak moje úvahy na danú tému budú vždy len domnienky.
Keďže podľa tejto schémy reagujeme toľkí a v toľkých situáciach, asi je (aspoň pre ľudí, žijúcich v našej kultúre) nejakým spôsobom "zafixovaná".
Nemyslím si, že to je prirodzené. Keby to bolo, tak by sa toho nedalo zbaviť. Prirodzené je mať napr. hnedé oči - a nech budem robiť čokoľvek, ich farbu nezmením.
Zmeniť tento spôsob reagovania ale ide - písala som o tom vyššie. Preto predpokladám, že sme si to nejakým spôsobom a z nejakého dôvodu do životov "naťahali".
ďakujem
môže sa Vám to zdať hlúpe, ale strach majú asi tí čo niečo taja, nejaké zlé skutky, činy, ja som odprevadila do posledného dychu brata, otec mi výchol v náručí, keď odpadol a ja sa smrti nebojím, možno sa vám to bude zdať morbídne, ale teší ma , že sa raz tam stretnem zo svojími rodičmi a bratom
Megmeg, nič hlúpe ani morbídne na tvojich písmenkách nevidím
nezda hlupe. tie kroky k akceptacii nemusia trvat minuty, hyodiny ... niekedy je to len myslienka - jedna, druha, tretia a potom sa riesi situacia, ktora je, a nie "keby bolo keby".
a strach. o ano, z nepoznaneho, moznej bolesti. najviac sa bojim, ze koniec pride v samote, alebo ze necham niekoho umriet osamote.
nuz naozaj to funguje. i ked ja mam pocit, ze v poslednej dobe uz "mensie" veci mam len dvojkrokovo, tj. dozviem sa to a hned to akceptujem, uzmierujem sa.
a dakujem za clanocek, velmi fajn. 
Ivuša, menšie veci sa "dvojkrokovo" vcelku daria aj mne. Niekedy to ide systémom, ako píše Ariesa vyššie - jedna, druhá, tretia myšlienka a potom riešim situáciu, ktorá reálne je, a nie "keby bolo keby".
No a niekedy sa v tom rácham celkom slušne dooosť dlho.
Ale trénujem usilovne .
A rado sa stalo
neboj, nie si v tom sama. jednu vec riesim tretim rokom, nedavno som sa prehupla do akceptacie. este dotiahnut par detailov. ono to musi prist, na com inom by sme trenovali?
ono to musi prist, na com inom by sme trenovali?
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
Najnovšie recepty
reklama
Švajčiarsko - americká psychiatrička Elisabeth Kϋbler-Ross takmer celý svoj profesionálny život venovala pomoci umierajúcim a ich blízkym. Vo svojej knihe O smrti a umieraní charakterizovala päť štádií reakcie človeka na traumu: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia.
Týmito štádiami obrannej reakcie prechádzajú ľudia po oznámení veľmi nepríjemných správ – nielen smrteľnej diagnózy, ale aj straty práce, rozchodu s partnerom, rozpadu rodiny, straty majetku a podobne... Podľa rovnakej schémy však ľudia reagujú aj na akúkoľvek správu, ktorú z nejakého dôvodu nechcú počuť.
Denial (popretie zlých správ) je vedomé alebo podvedomé odmietnutie prijatia nepríjemných faktov a negatívnych informácií. Napríklad ak pacientovi lekár oznámi, že má smrteľnú chorobu, ten najprv zaujme stanovisko, že sa lekár určite pomýlil - veď prístroje nie sú dokonalé. Často trvá na opakovaní vyšetrenia, či konzultácii aj s inými odborníkmi.
Keď sú všetky námietky vyčerpané a popieranie ďalej nefunguje, nastupuje ďalšia fáza - hnev. Prvý na rane je zvyčajne posol zlých správ. Pacient hromží na neschopného lekára, čo určite vyštudoval len vďaka úplatkom, prípadne dostáva od farmaceutickej firmy úplatky teraz. Hnev postihnutý neraz obráti na každého, kto je v dosahu, a na koho by sa dala zvaliť vina.
Ak pacient hnev prekoná, nasleduje fáza obchodného vyjednávania (bargaining). Snaží sa s lekárom vyjednávať lepšie štádium alebo formu rakoviny, alebo navrhuje neúčinné či experimentálne liečby, o ktorých sa dočítal na internete. Neraz hľadá liečbu niekde v zahraničí a peniaze na ňu. Iní pacienti vyjednávajú priamo s Bohom: „Ak ma zbavíš choroby, urobím to a ono a zaplatím to či ono...“
Keď zlyhá aj vyjednávanie, postupne prichádza štvrtá fáza spracovania zlej správy. Depresia je vlastne forma racionálneho prijatia, ale so stále silným emočným prežívaním smútku, ľútosti, strachu a neistoty. Pacient sa sťažuje každému, kto je ochotný počúvať, alebo sa naopak stiahne do seba a nekomunikuje vlastne s nikým.
Akceptácia je posledná, piata fáza smútkovej reakcie. Nastáva, keď pacient dosiahne istú úroveň emočného odpútania sa od traumy. Akceptácia umožňuje využiť energiu a čas na tvorivé a zmysluplné ciele. Umierajúci človek, kým má ešte sily, môže „upratať“ svoj život, ponavštevovať starých priateľov, alebo spísať svoj životný príbeh.
Kϋbler-Ross často vo svojej praxi sledovala, ako umierajúci ľudia dosiahli štádium akceptácie podstatne skôr ako ich blízki, ktorých nechávali na tomto svete.
Nie všetci umierajúci však stihnú prejsť všetky fázy tohto procesu. Niektorí umierajúci do posledného dychu tvrdošijne popierajú svoju diagnózu, alebo vyjednávajú, kým sa len dá. Iní umrú nahnevaní na zlý osud, alebo v ťažkej depresii.
Pozostalí sa zase môžu zacykliť vo fáze hnevu, keď obviňujú lekárov zo smrti blízkeho.
Ľudia, ktorí sa nevyrovnávajú s tak fatálnou správou ako je smrteľná choroba či smrť blízkeho, však môžu v jednotlivých fázach obrannej reakcie tiež zotrvávať doslova roky. Je to totiž vlastne pohodlné riešenie - popieranie sa pre mnohých stáva zdrojom sebaúcty (nič zlé som nespravila, nie je to pravda) a miesta v spoločenstve popieračov (a nemyslím si to len ja). Hnev zase „dovoľuje“ zvaľovať vinu na druhých. Nefunkčné vyjednávanie sa tiež dá naťahovať vlastne donekonečna. A depresívnych ľudí behá po svete tiež dosť...
Poznať tento proces môže pomôcť človeku prejsť jednotlivé fázy rýchlejšie, alebo sa aspoň v nich nezacykliť. Jedine plné akceptovanie nepríjemného faktu totiž dáva človeku dostatok energie a vôle situáciu (nejako) efektívne riešiť.