maji,nič sa neboj, ono je to ako na bicykli - raz sa to naučiš a už to nezabudneš..tiež som mala paniku z auta a šoferovania no okolnosti ma prinutili a teraz len sadnem,otočim klučom a idem..netreba sa len bat.Ked si niekde netrufam len spomalím a ostatní sa už zariadia - hlavne že dorazim do ciela (už rok a pol jazdím s malou dcérou-o to som opatrnejšia a pomalšia)
veď to - mám 3 deti a o to väčší pocit zodpovednosti, nerada by som po sebe zanechala siroty. A keď človek počúva dennodenne o hrozných autonehodách...
ahoj,maji.
som rada,ze si nabrala odvahu,nepochybujem,ze vodicak dostanes a potom ti budem drzat palce,aby si mala moznost jazdit a okrem toho,ze ti to velmi pomoze,mala aj radost z najazdenych kilometrov.a potom ta cakame.teda,mozes prist aj skor,ale ked sa potom este aj sama dovezies...
no tesim sa adrzim palce
no, či som nabrala odvahu, to som si nie celkom istá 
len ma už unavuje hľadať si šoféra, keď niekam potrebujem ísť, resp. hľadať pestúnku k "malému" keď šoféra robí manžel. Ak vodičák zvládnem, tak sa k vám určite vyberiem a dúfam, že aj dôjdem 
.
a ja som v prvej chvili myslela, ze je to o strachu zo Sofokoly 
Aj ja som si urobila vodicak, lebo ma na to hromadne zlakali kamosky. inak by som sa mu vyhybala doteraz. a zo soferovania mam hruzu vzdy, ked sadam za volant. nepominulo to ani po 4 rokoch.
soferovat je pre mna zatial ten najhorsi stres, strach, nervy v kybli... az ja raz o niecom poviem, ze radsej soferovat ako toto, tak to bude mat u nas svoju vahu. moj drahy sice sedi vzdy pokojne vedla mna, ale vidim, ze je pripraveny vrhnut sa po dverach a vyskocit von pri najmensom mojom zavahani. tak radsej soferuje on. veeeeelmi mu to schvalujem.
minule som sedela v novom kamosovom aute. presla som priskokmi ako indian v prerii asi 500 metrov, dva razy mi to chciplo a kamos navrhol, ze to teda dosoferuje on, lebo tolko casu zase nemame 
. co uz, malo to na mna moc citlivu spojku.
tak takto nejak bude asi vyzerať aj moje šoférovanie Moc si ma nepotešila, ale aspoň pobavila.
ja som oprasila vodicak po 10rokoch!predtym som si neuvedomovala,ze "soferujem",teraz si uvedomujem zodpovednost,ale aj nezodpovednost inych vodicov!ked si uvedomim,ze vacsinou pridu o zivot nevinni ludia.....zo zaciatku som mala pred kazdou jazdou strach a stres,teraz,po roku sa snazim pred jazdou "nemysliet".samozrejme,ze som bola aj na kondicne jazdy v autoskole,10rokov je dlha doba a nemohla som si hned dovolit posadit dieta do auta.rada-nemysliet na zle veci,chodit radsej pomalsie-vzdy mam na pamati,ze ak ides do 60km rychlosti,stihnes zareagovat a zabrzdit,od 60 je to stale rizikovejsie!ale zasa,nie ze ti daju pokutu za zdrziavanie premavky
Maji prekonat sa to da, a ked ta to zacne aj bavit, jaaaaaaaaaj to bude radosti
Vies, ta opatrnost je na mieste, velmi nemusim suverenov za volantom, co sa za kazdu cenu ponahlaju, prednost neprednost, cervena, necervena, prechod neprechod.....potom je prave ta nasa opatrnost zbytocna, ked do teba napali upalujuci vodic co nedodrzuje bezpecnu vzdialenost.....ono ked sa to tak vezme, ani nemusis byt vodic, ked mas smolu, sunda ta auto aj na chodniku.....
Potesila som ta? Asi nie, ale prave tymto som ti chcela povedat ze sa nemusis nicoho bat, hlavne si ver, auto ti velnmi, velmi ulahci zivot...nebudes odkazana na autobusy, cakat niekde na zastavke v dazdi...to bude minulost...nalozis detuchy(Filipka, vazne super slovo) a hura na nakup, alebo na vylet alebo kamkolvek....
Maji ak máš dobrú motiváciu,tak to určite zvládneš.Hlavne si opakuj prečo si sa na to dala.Ja som si musela robiť vodičák v škole,mali sme to ako predmet.Urobila som ho aj keď som sa veľmi nesnažila,no odvtedy som za volantom nesedela.Mám strach a hlavne nedôveru v autá,aj keď viem,že nehody zapríčiňujú poväčšinou vodiči.Keď mám niekde ísť,tak radšej pešo alebo autobusom.No a do auta sadnem iba s takým vodičom ,o ktorom mám dobré referencie.No ale keby išlo o život určite by išiel strach zo šoférovania nabok.Držím Ti palce a prajem veľa šťastných kilometrov.
Ďakujem za povzbudivé aj nepovzbudivé 
slová. Motiváciu mám fakt celkom slušnú - 1/2 hodinu pešej cesty do najbližších potravín a ďalšie 2 roky štúdia v neďalekom meste (doterza som na to mala šoférku-spolužiačku).
ja som mala hrozný strach zo šoférovania, hodinu pred každou jazdou som vysedávala doma na chodbe pri dverách a triasla som sa trémou...Motivácia bola veľká- auto k dispozícii a keby mi ochoreli deti, alebo by sa im niečo stalo veď by som ani neboila schopná ich odviesť na pohotovosť- keďže manžel býval stále v práci...Vodičák mám už 6 rokov a ako hovorí manžel: kde sa podela tá tvoja opatrnosť, veď jazdíš ako pirát Už som prekonala aj vlastný rekord- 600 km som urobila v rámci jedného dňa počas príšerného počasia- sneh, poľadovica...ale je to super- fakt si to vychutnávam a som rada že som svoj strach prekonala...šoférovanie mi dáva pocit slobody...
ahoj maji, urcite je lepsie ked citis respekt a mas pocit zodpovednosti - ako keby si bola uplne bez pudu sebazachovy ako poniektori vodici
. drzim palce
aj ja mám vodičák...aj ja som sa 10 rokov prehovárala, aby som si ho urobila...ale aj ja mám doteraz pred šoférovaním rešpekt...aj ja nechávam radšej riadiť muža...on to tiež okomentuje, že nemáme toľko času, že kým sa ja vymotkám...ale ak mám šoférovať, tak práveže sama...ja nechcem mať pri sebe žiadneho "skvelého" šoféra, čo má viac odcúvané, ako ja našoférované...mna strašne baví šoférovať, ale musím byť na ceste sama....žiadne iné auto, vtedy je to paráda....a to býva v nedeľu doobeda... inak mám paniku zo šoférovania práve pre tých frajerov, čo sú teraz na cetách a po každej nehode, ktorú vidím v správach ma celé sranda prejde a prisahám si, že si za volant nesadnem....ale poviem vám, cítim sa strašne menej cenná, ked tak málo šoférujem, ked sa tak bojím, teraz jazdí strášne veľa žien...fakt s týmto pocitom bojujem denne, že som nemožná..ale strach, že si zabijem deti, je väčší....
aaaach, presne to je ono. milujem vedlajsie prazdne cesty. a jednoduche krizovatky cez dedinky. ziaden stres, nic zlozite. tam sa tak dobre jazdi. idem si tak pekne komotne. sem tam ma obehne nejaky nervak, sem tam nejaka rychlejsia splasena zver... no balada.
yaya, presne si to vystihla, ako keby som to napísala ja
Možno že auto je moc ..skús motorku :D skúter? nstačí pridávať a brzdiť :D doistaneš sa všade a odnesieš celkom slušný náklad..len v zime je to trochu nevýhoda..preto mám auto :D len na vodičák už peniaze nevydali hehe..
Tak asi som sa našla.... 
ja sa tiež odhodlávam strašne dlho....a každý kdo ma pozná hovorí, že nech si vodičák nespravím, že to môžu rovno klúče od svojich áut zahodiť a chodiť budú výsostne po chodníkoch ďaleko od cesty no čo mám na to povedať....všetci okolo sa smejú, že nech to nerobím, že vždy nájdem človeka ktorý ma vďačne niekam dopravý...ale ja chcem byť samostatná...takže v septembri idem tiež do autoškoly. Neviem ako mi to pôjde, ale snažím sa negativistov úplne ignorovať, veď možno prekvapím nielen ich ale i samú seba, ale hlavne nebudem musieť byť na niekom závyslá ani nikoho o nič žiadať, keď potrebujem... (lebo každá moja cesta busom, končí dvojtýždňovou chorobou - lekárka hovorieva že mám slabú imunitu ako decko)....takže sa teším na moje príbehy z autoškoly...len dúfam že ma odtial pán inštruktor nevynesie v zuboch - lebo ja som taká vytáčacia ženská...
Na tvoje príbehy z autoškoly sa teším aj ja, dúfam že vtedy to už budem mať šťastne za sebou. Mne bude robiť inštruktora pravdepodobne sused. Neviem či je to výhoda alebo nevýhoda; dúfam, že sa potom nebudem musieť odsťahovať
nebooooj so susedom budete kamošši...keď neurobíš to čo moja mamča...prišla z autoškoly s vodičákom, sadla do auta že ideme k babke, a bum - vpálila to susedovy do ťažko našetreného auta... odvtedy nikdy nešoférovala....áno, áno bola to jej prvá i posledná jazda....ale sused jej odpustil (dobrý to človek, boh mu to vynahradil na deťoch) ...takže hádž infošky ako ti to ide....
ahoj, tak to sme dve, aj ja si idem prave robit vodicak a uz 3roky som sa odhodlavala, tiez mam z toho vselijake pocity, ale uz sa zacinam aj tesit aj bat.ale neboj to zvladneme ked to zvadlo tolko ludi o ktorých by som to vobec nepovedala, podla mna je najdolezitejsi krok sa len odhodlat, pretoze to ostatne sa da naucit, ale odhodlat a rozhodnut si sa musela ty co je uz teraz tvoje velke plus, takze verim ze ti to pojde....
U mňa nebol problém spraviť si vodičák. U mňa je problém sadnúť si sama do auta a ísť. Mám strach, že jazdu sama v aute nezvládnem.
Dá sa to niekde liečiť???
Mám strach totižto, že pôjdem rýchlo, alebo, že niekeho zrazím alebo že mi niekde na ceste zdochne auto a o križovatkách ani nehovorím.
Tak babo raď čo máááááááááááááááááááám robiť??????????
Túto otázku som raz položila psychologičke, povedala, že buď mám prestať jazdiť, alebo jazdiť deň, čo deň. Zvolila som si druhú variantu a zabralo. Po väčšej pauze určite odporúčam kondičné jazdy s inštruktorom a pre úplné začiatočníčky, pred "vodičákom", velikánske parkovisko, poľnú cestu, trpezlivého spolujazdca ... a vyskúšať naštartovať, pohnúť sa dopredu, zabrzdiť ..., len to najnutnejšie. Na začiatku som mala totálnu paniku, keď sa auto pohlo, ale autotrenažér som zvládla už bez problémov a pri prvej jazde v autoškole som šla dokonca stovkou.
ahoj Kamilka,
dobrý tréning,ale poviem Ti, že ja som na začiatku nemala ani odvahu sadnúť do auta, teda ešte pred vodičákom. jediné čo ma presvedčilo,a by som si išla robiť vodičák bola istota, že inštruktor tam na tej svojej strane má tiež brzdu. to naozaj zavážilo, takže som s radosťou sadla na prvej jazde do auta ( na miesto spolujazdca ). takže ma odtiaľ vyhnal za volant, ale ked prvýkrát šliapol na brzdu všetky obavy prešli a už som sa sústredila, len na učenie. a teda boli to zážitky. a na trenažéri, ked som začala cúvať, tak inštruktor radšej vyšiel z učebne. no ale ved som nemohla ostať stáť zbytok hodiny na parkovisku. 
Skus si pozriet tento clanok, dievcata sa tu tiez delia o svoje skusenosti so soferovanim Najčastejšie príčiny strachu zo šoférovania
My už máme nejaky ten druhy mesiac dokonca dve autá - aby mi cesta dom-skolka + skolka-dom netrvala dve hodiny (ako trva mhdckou), ale este som za volantom nesedela. Viete - stale mam nejake ine dolezitejsie povinnosti... Som to ja ale koza, co? Zalozme klub, baby! A vzajomne sa povzbudzujme! A pri troche snahy, stastia, dusevnej podpory a ineho tu o pol roka budeme inym vyplasenym skorovodickam pisat: neboj, pohodaaa, casom sa do toho dostanes... 
ahoj majuška,
nič sa Ty len neboj, ja som začínala s obdobnými obavami, mám postihnutého syna a tiež mi všetko možné chodilo po rozume. vodíčák mám už no aj dobrých 6 rokov tuším, ani už presne neviem a jazdenie som si začala užívať síce až po bojazlivých dvoch rokoch jazdenia, ale je to zábava, samozrejme radšej idem stále pomaly a radšej sa 4x poobzerám aj ked za mnou nejaký "šikovný pán šofér " vytrubuje, ale nič si z neho nerobím a maximálne som prvý rok šoférovania využívala fintu - ženská za volantom. v autoškole som hned na prvej hodine vysvetlila každému inštruktorovi aj majiteľovi, že som technický antitalent a nech sa nachystajú ako psychicky, tak aj nervovo a div sa svete, normál mi volávali ešte dobré 3 roky ako im to jazdenie som mnou chýba, že to bola nakoniec sranda a testy a aj jazdy som vzládla na 1 a to som sa učila priznám sa, posledné 3 dni, dovtedy som nemala čas. vôbec sa neboj, bud hned od začiatku úprimná, ked ti niečo nepôjde radšej sa 15x opýtaj ako sa to v autoškole nenaučiť. ja som sa až na 6. hodine naučila plynulo rozbiehať a som tu. uvidíš, že si to nakoniec užiješ. a daj vedieť ako pokračuješ, budem pozerať či pridávaš nové zážitky a držím palečky nech Ti všetko odsýpa ako sama chceš.
Ďakujem za povzbudivé slová, to som potrebovala. Snáď nespanikárim na poslednú chvíľu a nevzdám to a potom sa budete môcť zabaviť na mojich autopríhodách
ahojte kto mi pomoze ako sa mam prestat bat soferovat strasne chcem soferovat ale strach mi to nedovoli kto viete ako mam zacat tak aby som sa nebala prosim poradte dakujem piste mi aj e-mail dakujem vsetkym
No moja zlatá presne viem o čom píšeš,lebo mám tú istú diagnozu .Len som uz trocha daléj ako ty.
Ja som si vodičák spravila ,pred každou jazdou som mala hnačku a brucha bolenie.No ale zvládla som to a dokonca som spravila aj skúšky na prvý krát.
no ale potom to bolo horšie,pozerala som na auto z okna ako je zaparkované a či ja sa sním dostanem na cestu ,celú cestu kam som išla som si v duch prešla niekoľko krát a strašne som sa musela prehovárať aby som sadla do auta ale časom a tréningom a prehováraním sama seba to bolo ľahšie a ľahšie už som sadla do auta a išla,
nepotrebovala som už žiadnu duševnú predprípravu .
Nešla by som autom do neakého veľkého mesta ale tuto do okolia a hlavne do obchu už som nemusela ťahať tie nákupi v rukách.
A to bolo až do doby kým na križovatke do mňa nenarazila AVIA ,to bol sice len taký tukanec nikonu sa nič nestalo ale od téj doby som si všimla že upúšťam od šoférovania a až som časom prestala,a to som nemala robiť a šofofobia je naspeť.
a už nešoférujem asi dva roky minulí rok som bola u kamošky na káve autom a taká som bola stoho rozbitá že mi povedala aby som už račéj na aute nechodila lebo sa nedá somnou baviť
Strašne sa na seba jedujem ale stále dúfam že ma to prejde ale zatial nemám odvahu ani sa prihlásiť na rekondičné jazdy už ked otom píšem tak mi to nerobí dobre ale aj tak teraz nemám auto to si zobral EX tak to nemusím riešiť.
Ale určiťe to ešte vyskúšam!!!!!
Takže moja rada, určite sa to dá a určite to zvládneš ale nikdy neprestaň jazdiť
držim palčeky
no baby tuším sme z jedného klubu. šoferovanie, či skôr nešoferovanie je moja nočná mora. Každý deň si za to nadávam aká som sprostá, ale neviem s tým pohnúť. Najväčšiu chybu som spravila, že som vedľa seba pustila manžela, tým bolo dielo dokonané. Posledné zvyšky odvahy boli preč. Nie je nič horšie, ako keď vedľa vás sedí niekto, kto vás psychický depce .
uplne stobou súhlasím ,vyhod ho z auta!!!
A aj ja si nadávam každy deň ale teraz nemám energiu aby som sa zmobilizovala ale verím že to raz príde a takych ako sme my poznám viac
ale dobrá správa mám kamošku z BA a ta tiež prestala jazdiť a nejazdila hádam aj 5 rokov a potm začala zamestnala sa v meste a ked sa nechcela tralákať meskou dopravou tak znova začala,a to v blave čo ja by som tam nešoférovala ani v najodvážnejších predstavách.
A to kebi si ju počula rozprávať predtým! na auto ani nepozrela a ani nepripistila že by niekedy začala šoférovať.
Ticho závidím
NO PRESNE TOTO J TO HAVARIE A POTOM MA DO AUTA UZ NIC NEPOSADI LEN ODVAHA A NEVIEM AKO JU MAM NABRAT DAKUJEM TI DUFAM ZE TO ZVLADNEM
Ahojte baby,ja som si vodičák robila ešte za slobodna,a prvýkrát som sedela za volantom v autoškole.Otecko ma učiť nechcel,povedal že si svoje auto nenechá ničiť. viac menej som šoérovala,v našom okolí,ak som mala na čom.pred pár rokmi,po asi 2 rokoch nešoférovania,(nebolo na čom),som začala aj mimo obce len50km rýchlosťou,kým som si zvykla.Teraz už jazdím vela,aj do BA chodím,musím voziť manžela ked ide za prácou do zahraničia.Ked som ho viezla prvý krát,(tam šoféroval on),domov z BA som3x odbočila zle,cesta mi trvala o 2hod.dlhšie,ale nakoniec som došla.Na druhej ceste do BA som si kúpila navigáciu,a tá mi pomáha trafiť domov vždy a už sa nebojím neznámich križovatiek.Baby,len do toho.
veľmi dobre si natoišla a závidím
ja presne viem čo mi chýba nemám tú zdravú drzosť ariešim druhých a stále mám pocit že keby som išla pocestách pomali tak zdržujem premávku a všetci ostatný na mňa nadávajú a ten pocit mi vadí no nie som blbec ?
Vela zalezi akeho mas instruktora. Ja som mala fantastickeho Jozka - nenormalny kludas - priamo to z neho salalo. Ked som bola s inym instrukt. - no - zaujimave. Potom som si pytala len J. a parada. Ja som sa na 1x rozbehla ako maslo - neverili mi, ze som v zivote nesoferovala. Potom som prisla na dovod - amatersky sijem - z toho sijacieho stroja mam cit v nohe . A jazdit si len tak - nevyprosievat sa nikomu , nebezat za vyfukom autobusu s jazykom vyvalenam -za to to vsetko stoji.
A musis kazdy den soferovat - aj ked len z dvora pred branu a naspät - potom to fakt budes brat ako bicykel. Drzim päste.
so fero vat nie je to tak trosku o sebadovere
Ahoj mám podobný problém, ja už síce šoferák mám pár rokov, no odkedy mám deti mám panický strach sadnúť si za volant...bojím, že čo ak sa niečo stane...čo ak budem na vine ja...necítim sa ako skvelá vodička, preto sa teraz neodvážim šoférovať ani len do obchodu, ktorý je 500m od bytu :(
S touto fóbiou sa stretávam u veľa žien v mojom okolí..hlavne u tých, ktoré sú mamčiky,...sama som bola taka vyplašená zo šoférovania po dieťati kým som nebola nútená sama jazdiť lebo muž odišiel na služobku..a poviem Vám, že je to to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Som strašne rada, že som sa konečne tejto fóbie zbavila.
Bojím sa sadnúť si za volant. Už dlho sa odhodlávam urobiť si vodičský preukaz, ale vždy som si našla "vážny" dôvod prečo to odložiť. Jednoducho ma šoférovanie neláka, mám z neho strach, ale viem, že s vodičským preukazom by sa mi žilo ľahšie. Tak som si povedala dosť a 12. 7. nastupujem do autoškoly. Podotýkam, že som vživote nesedela za volantom.
Rada by som "počula" vaše názory a osobné skúsenosti, či to nebudú zbytočne vyhodené peniaze za autoškolu, či ten strach prekonám časom alebo je to niečo čoho sa zbaviť nedá.