Medzi najčastejšie príčiny strachov zo šoférovania patrí nízka sebadôvera, negatívna skúsenosť alebo trauma.
Strachy môžu vyvolať aj rodinní príslušníci, ktorí s dobrým úmyslom pomôcť a poradiť docielia opak. Nemusia si uvedomiť, že v snahe upozorniť na nebezpečenstvo a chyby začínajúceho šoféra, ho tým skôr znervóznia a zneistia. V mnohých prípadoch dobre mienené pripomienky podlamujú krehkú sebadôveru začínajúceho šoféra. Častá, ale hlavne necitlivá kritika môže vyvolať psychický blok a následne strach zo šoférovania.
Nemusíme mať len vlastnú negatívnu skúsenosť, niekedy stačí byť dostatočne vystrašený sprostredkovane. Takmer každý deň máme možnosť vidieť v televízii desivé následky neopatrných šoférov i nevinných obetí. Je pochopiteľné, že následne u mnohých jazda v aute vyvolá určitú mieru úzkosti a citlivejšie povahy si netrúfnu radšej riskovať vôbec. Nie však všetci sú rovnako citliví.
Úzkostné typy často uvádzajú, že kým nezískali rutinu, prežívali pri šoférovaní dlhodobo strach, úzkosti či nadmerný stres. A to aj v bežných situáciách, nie len pri kolíziách.
Dobrou správou je, že získavaním skúseností získavame väčšiu istotu a strach stráca na sile. Extrémny, neopodstatnený strach zo šoférovania sa volá amaxofóbia. Ten si vyžaduje odbornú pomoc. Ak máte úzkosť v aute bez zjavnej príčiny ako spolujazdec, uistite sa, či môžete veriť šoférovi.
Ak úzkosti pretrvávajú naďalej a bránia vám prepravovať sa, vyhýbate sa radšej jazde autom a neviete si to vysvetliť, odporúčam konzultáciu u psychológa alebo psychoterapeuta.
Ako si poradiť so strachmi zo šoférovania?
Dokáže to človek aj sám bez pomoci odborníka? Ak strach nevedie k únikovým tendenciám, čiže strach dovolí si sadnúť za volant a viesť motorové vozidlo, odporúčam prekonávať ho získaním lepšej praxe pri pravidelnom jazdení. Najlepšie na miestach, kde nie je veľká premávka, kde nehrozí riziko kolízie s inými dopravnými prostriedkami a môžeme si ísť svojím tempom. Potrebujeme získavať zručnosť a dostať „auto do rúk“.
Dôležité je zažiť si aj to pozitívne na šoférovaní a získať pocit, že máme vozidlo pod kontrolou. Pri strachoch zo šoférovania je dobré si nacvičiť cestu, ktorú budeme musieť zvládnuť v špičke, počas víkendu alebo sviatkov.
Ak máme strach jazdiť sami, je dobré mať pri sebe človeka, ktorému dôverujeme a má na nás dobrý vplyv. Mám na mysli, že nás vie motivovať a dodať odvahu, nie nás kritizovať a byť z nás nervózny. Z dôvodu, že nervozita a strachy sa zo spolujazdca ľahko prenesú na neistého začiatočníka.
Pri strachu z toho, že treba ovládať auto aj sledovať cestu a to, čo sa okolo deje, vyskúšajte jazdiť s automatickou prevodovkou. Bude o jednu starosť menej. Nie je nutné neustále prehadzovať rýchlosti a báť sa, že so pomýlite pedále.
Pohodlné a bezpečné auto vyvoláva v šoférovi väčší pocit ochrany a bezpečia a komfortu, a preto nepríjemné pocity a strachy skôr opadnú. Avšak ak šofér vníma auto ako príliš luxusné, v zmysle drahé, môžu sa objaviť obavy zo šoférovania z dôvodu možných následkov, kedy i drobný ťukanec sa vie vyšplhať do závratných súm. Z tohoto dôvodu sa niektorí šoféri obávajú šoférovať cudzie vozidlo. V tomto prípade môže ísť o strach zo zodpovednosti alebo z možných následkov. Častejšie sa s týmto stretávame u ľudí, ktorí trpia nižšou sebadôverou a vnútornou neistotou.
Netreba zabúdať, že nácvik robí majstra. Treba nájsť odvahu a jazdiť. Opatrne, ale pravidelne. Každým dňom bude naša sebaistota a sebadôvera rásť až sa strach vytratí. Mať pri šoférovaní strach v zmysle rešpektu a zažívať mierny stres nie je ničím neobvyklým, hlavne u začiatočníkov alebo ak cestu dosť dobre nepoznáme.
Vždy je lepšie mať rešpekt a správať sa opatrne, ako niečo podceniť.
Ak nám strach nedovolí sadnúť si za volant a nie je v našich silách ho prekonať, je potrebné obrátiť sa na odborníka. Ten pomôže preskúmať skutočnú príčinu obáv, strachov a úzkostí a pomôže ich prekonať. Najdôležitejšie je si strach priznať. Následne sa s nim dá pracovať.
Prekonať strach zo šoférovania môžeme brať ako výzvu a pozvoľna sa púšťať do situácií, ktorých sa obávame. Týmto začíname prekonávať samého seba. Každým úspechom si zvýšime sebavedomie, vnútorne zosilnieme a strachy ustúpia. Taktiež je dôležité naučiť sa rozlišovať, kedy je strach opodstatnený a kedy nie.
Autorka: Radoslava Olajos
www.atna.sk
Som hlbinne orientovaná psychoterapeutka, pri práci s klientom sa zameriavam na prekonávanie náročných životných situácii a osobných kríz.
Špecializujem sa na osobnostný rast, zvládanie stresu, budovanie sebavedomia, vnútornej sily, prekonávanie strachu a tráum, ktoré blokujú náš prirodzený potenciál. Pracujem s klientom individuálne, párovo, skupinovo a formou seminárov.
Ale tá flexibilita a zručnosti, to stojí za to. A pravdupovediac, viac si vážim vodičák ako titul.
Úplne úžasné situácie nastávajú, keď v plnej premávke je treba sledovať vpredu alebo vzadu nejakého "maniaka", do toho riešiť zložité rodinné situácie, ideálne školské povinnosti a detské starosti. Vedieť flexibilne nabaliť jediva a pitia, predvídať dokonca, čo, kto zje, poprípade neoreve,kým šoférujem, aby to bolo rýchlo odbalné a skladné, do toho odpovedať na "extrémne" dôležité otázky, o telefóne pomlčím. Priznám ho, len keď potrebujem zohnať dieťa a práve štartujem z miesta A do miesta B, pomaly jedna noha na plyne, druhou naháňam deco kade-tade, keďže mobil má vybitý. Cestovné Bingo ako štandartná výbava, zo 5 knižiek, ceruzky, fixy, papier, písanky a na všetko plynulo reagovať, samozrejme pomedzi šoférovanie.
Mne osobne dalo šoférovanie slobodu a relax. Keď sa dá sadnem za volant a idem cestou necestou, pustím si hudbu a vrátim sa pokojná ako Štedrý večer. Kebyže dovolí kreditka, tak tááájdem až do Chorvátska.
A tiež sa mi začínalo ťažko, ale jednoducho som musela. Tréma, strach, hrôza, keď mi chlapi vybúchavali na auto päsťami, že čo zas??? A každú zimu aj teraz nejaké tie hodiny, alebo mi stiahne dvojtonové auto po ľade dolu kopcom s dvoma otočkami pre istotu, že neviem, kde je sever. Túto zimu som odstavila auto na tri dni, lebo už ma klepalo, že čo zas, kde ma tresne, ale detiská ma presvedčili, že si mám veriť. Ono to tak znelo, ale zas, aby to nebolo tak ideálne (nechcelo sa im chodiť pešo) a nebolo sa na koho vyhovárať, tak som musela za volant.
Ja tomu fandím, netreba sa báť, skúsiť sa tomu postaviť a postupne pomaly sa to poddá a človek si ani neuvedomí, že strach je preč. Človek proste spraví, čo musí a ide ďalej a už ani nerieši, ani v sebe, ani čo bolo, ani čoby-keby.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru mama za volantom, s troma deťmi je zážitok, dočkaj keď kus dorastú. to budú tie najzaujímavejšie chvíle na spoločné rozhovory, to ti nemajú kam utiecť keď rozdávam rady do života. 
, také i onaké.
Ďalšia odvážna deva čo by šoférovala až na kraj sveta. Zima je veru riadna skúška. Ako píšeš, keď musíš ta musiš. Pripomenula si mi tú slobodu, čo mi dal vodičák, to veru áno, nebyť odkázaná na to či sa niekomu chce alebo nechce, už je to len na mne či sa mi chce, abo nechce abo musím.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nuž, musím povedať, že som sa v tom článku našla. Vodičák mám, ale nešoférujem. Kým som bola čerstvo po autoškole, ešte to ako-tak šlo, ale potom som šoférovala málo, až som stratila úplne rutinu (aj tá pôvodná bola veľmi biedna:))), teraz sa už bojím sadnúť za volant. Tatko ma už ani nepresviedča, aby som to skúšala, lebo naposledy som dostala panický záchvat. Mne by vyhovalo auto, ktoré by som riadila telepaticky. Aj viem, čo urobiť, ale kým mozog stihne delegovať ruky a nohy, tak to trváááá:)))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V tvojom prípade, akoby si začínala úplne nanovo, tu by pomohli asi len kondičné jazdy s inštruktorom, tak ako v autoškole, kus drahý špás, ale keď nie je nutnosť jazdiť každý deň, nie je ani dôvod. Vôbec sa ti nečudujem, že to vnímaš tak ako to popisuješ.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mám kámošku čo síce spravila ako tak vodičák ale bála sa sadnúť za volant...nuž som ju vzala na úplne rozbitú cestu, kde musela len so spojkou, jednotkou a dvojkou robiť dlhé kilometre a tým získala nadvládu nad autom a zistila že skutočne urobí to auto to, čo chce ona.Naozaj až vtedy dostala auto pod kontrolu a vedela zareagovať rýchlo
...takže smele príď a neni toho oného aby sme to nedali!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aramana, neprovokuj, lebo ťa zoberiem za slovo:) Inak, vy tam máte teraz v okolí taký fantastický tankodrom, že inak ako na jednotke sa vlastne ani chodiť nedá
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
áno, o tankodrome vie už celé Slovensko...žiaľ...je to tak populárny úsek ako Strečno...len ten tankodrom musíš peletieť aspoň stovkou, inak si človek koleduje o rozbitie náprav...dá sa to ale obísť cez dediny.je to plus 15 minut ale istota že človek príde so všetkými kolesami domov.
...aaaa smele dondi, vysmrdíme spojku
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vždy som tvrdila že kto vie šoférovať, používať ruky aj nohy inakšie a naraz a ešte pri tom myslieť, nemôže byť z tejto planéty!Toto mi vydržalo do 30tky, kedy som dostala od drahého golfíka, štvorkového, čierneho, tuningovaného, krásneho
a tak som si šla robiť vodičák, veď ho predsa nenechám stáť len tak
Keď sme si na prvej jazde v autoškole obehli dvakrát parkovisko a povedal - teraz odbočíme sem, na cestu a ideme do mesta, zastala som a kukla sa na neho či mu nešibe...nešibalo a zvládla som to.išla som medzi 20-30 ale zvládla som toPri druhej jazde robila vrchnosť kontroly autoškol a po tom zážitku som si povedala že už nikdy nesadnem za volant.Človek druhýkrát za volantom, tí tupci na čiernom aute zapli vedľa mňa majáky a hukali a na pár metroch mi skrížili cestu.Ja sa tam zľakla, tak strašne, že nebyť pohotového inštruktora, napálime do nich...cestou do autoškoly musel odšoférovať on.
Po všetkých jazdách som si dokupila ešte 5.Vobec som si nebola istá sama sebou.Nerobila som nikde chyby ale nebola som ešte ochotná odviezť svoje dieťa v aute, takže som vedela že ešte som nevyhrala.
Najviac som sa posmiala ked sme sa učili parkovať a inštruktor povedal - tu, medzi tie dve autá a povedal to na veľkom poloprázdnom parkovisku....ja mu povedám - kde sa tam ja budem trepať, ja idem tam, kde je voľné
Autoškolu som zvládla, vodičák dostala a hneď v ten deň som si išla pre auto čo bolo odstavené u našich, naložila do neho dieťa a šli sme na prvý samotný nákup...pri výjazde o parkoviska obchodného som nebola schopná sa pohnúť, blízko za mnou stálo auto, pohla som sa až na tretiu zelenú
a to som hneď šla na pumpu a kupila som si veľké Z akože začiatočníkmoc mi tá nálepka pomohla, odvtedy v kopci nestáli hneď za mnou ale dali si odstup, ked som odbočovala do druhého pruhu pustili ma...a taká ohľaduplná som teraz aj ja k autám so Z symbolom
No a jazdím jak ďábel, ja, čo som tvrdila že sa to nedá.Milujem šoférovaťMinulý rok sme si dali so synom tripp do Chorvátska, 1400km, už samotná cesta bola dovolenkaOtočila som aj Taliansko, pochodila by som autom celú Europu...milujem šoférovať
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tvoje začiatky boli veru riadne krušné, ale kam si sa ty dopracovala, klobúk dole aká si ty šikovnica. 
Inak mňa na prvej jazde zobral inštruktor na výpadovku a ja som ti šla stovkou prvý deň, n aten zážitok nezabudnem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no to ja bych nedala, fakt nie....šak inštruktor mi vravel - trošku pridajte, aha, chodci nás obiehajú...a ja mu len - ved ja sa nikam neponáhľamdržala som si svojich 20-30
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dievčatá, toto je téma jak o mne. som nevodič - ani nevlastním vodičák a zatiaľ po ňom netúžim. priznám sa že mám priam hrôzu z toho, že by som mala šoférovať. Keď sedím pri mužovi a "rútime" sa 90tkou na ceste medzi dedinami, už brzdím nielen nohami ale aj rukami. Na diaľnici na tachometer radšej nepozerám, ale MM radšej rýchlejšie ako 130 nejde. Mám strach, že ako vodič by som nevedela správne a včas zareagovať, stále mám predstavu že auto je vačšie a širšie ako ten pás cesty, resp. miesto na parkovanie.No a na ulici pred naším domom v BA mám stále pocit, že nejaké dieťa vybehne spoza auta na cestu a ja to neubrzdím...
zažila som dva ťukance v živote - neviem či toto ma tak poznačilo, ale naozaj netúžim byť vodič. Radšej budem "závozník" s mapou v ruke a večne sa budem vadiť s tetou navigáciou, ale volant radšej prenechám mužovi. Našťastie on ma nenúti. Ale kto vie - raz ma možno život prikvačí...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja strach, že mi niekto vbehne do cesty... To sa ale nedá nijako ovplyvniť, to môžeš byť aj šofér desaťročia, nedá sa zariadiť ako niekto iný neurobil blbosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Inak, možno to šoférovanie nebude len o šoférovaní. Raz sa uhorský rok sa mi sníva, že šoférujem. Ale nikdy si to neužívam, vždy šoférujem, lebo ma donútia nejaké život ohrozujúce okolnosti. Buď ma niekto naháňa, alebo niekoho veziem do nemocnice a pod. A vtedy je mi úplne jedno, či idem dobre, zle, či dobre preraďujem, či auto neoškriem, idem ako na tanku, hlava nehlava, len ľuďom sa vyhýbam, iné fyzické prekážky neriešim ako prekážky:) Potom sa vždy vyčerpaná zobudím a hovorím si, dievča, sadni za volant, raz to možno budeš potrebovať, rodičia nemladnú, nemožeš sa spoliehať na to, že tato bude šoférovať do nekonečna. Nehovoriac o tom, že to dosť diskvalifikuje pre výbere zamestnania. Zatiaľ mi to nechýbalo, ale človek nikdy nevie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nebolo na to, aby mi vodicak zaplatila mama v 18tke ako spoluziakom, tak som si ho robila v 26 a ked sa rozhodovalo, ci z mojho stavebka spravime kupelnu, ci kupime auto, vyhralo to auto. Nic lepsie sme vymysliet nemohli . Zaciatky boli take ... no ono je fakt problem ist uplne rovno a zostat medzi dvomi bielymi ciarami na ceste, hoci aj v tej 40tke ... no a po vodicaku sme sli do Chorvatska a kledze vsetci mali odrastene deti, len ja som musela vzdy ostat triezva
, tak som vozila plne auto ludi(a moje 2r dieta) ponad utesy po prasnej ceste, 120 stupnove zakruty do kopca s odbocenim na hlavnu cestu, uzucke cesty s mini kruhacmi votknute popri stenach budov ... MILUJEM SOFEROVANIE. Kazdu zimu niekolkokrat spravim rozne horske priechody a najma doliny. odjazdim si v noci Stiavnicke vrchy ... Co mi ale robi problem: dazd, ci voda na ceste. Lad zvladam a najma si davaju pozor vsetci okolo, nebojim sa inych soferov. Ale ked na mokrej dialnici okolo mna preleti nejaka stihacka a vleti do zavejov vody co padaju z neba ... no moj des. Ja som sa asi v minulom zivote utopila v aute alebo co. Vobec tomu aute na vode neverim a to este vyberam tie najkvalitnejsie letne gumy do dazda a aj siroke ich mam celkom dost. Velky respekt.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ariesa, závidím ti. Tak pekne ti závidím, skôr ako že si vzor!:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mile
asi po maminke. Suseda nejazdi, vozi ju muz alebo jej dvaja synovia. A ked sedela s mojou mamou v aute, hovorila, ze taku prijemnu jazdu este nezazila (jazdime normalne, nelepime sa nikomu na chrbat a ani sa nezaradime hned pred neho mysickou ... ziadna brzda plyn v meste ... jednoducho inak ako ti jej chlapi, ti si to agresivne uzivaju, mam s nimi nieco najazdene a ocami nabrzdene a ruky bolave ako stiskam bezpecnostny pas). Prijemna cesta. A to prosim ficali do susedneho mesta na urgent s urazom ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
automaticka prevodovka vyriesi veeela problemov
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Máš pravdu automatika je skvelá vec. Spomínam na svoj prechod z automatickej prevodovky a šestupňovú, to ti bol iný šok.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmm, ja som sa pred 19 rokmi rozhodla, že si kúpim malé autíčko. Naozaj, asi to najmenšie, čo bolo. Praktiké skúsenosti s jazdou boli v podstate nulové, pár rokov po autoškole. Ešte bolo iba objednane a musela som sa veľmi, veľmi presviedčať, že to auto naozaj bude robiť to, čo treba, že naozaj pôjde do kopca a nie späť, že naozaj zastane. Na mňa zjavne platí šoková terapia - auto sme doviezli domov cca 100 km so švagrom, potom som ale už musela sama.
Hneď ten istý deň som sa vybrala do najbližšieho okresného mesta, tade, kde som predpokladala najmenšiu premávku. Druhý deň ďalšie okresné mesto, tretí deň krajské. A reku, veď už to viem, tak do týždňa som sa vybrala rovno do Bratislavy a do entra mesta, kedysi tam blízko Technickej knižnice a kina tuším Hviezda bolo také fajn parkovisko. Ale teda, cesta po diaľnici mi dala riadne zabrať, najviac ma asi boleli ruky, čo com tak stískala volant.
Rokmi som nabrala akúsi rutinu, až prišiel prvý sneh a auto proti nám dostalo šmyk. Nič moc, ale zrazu som mala extra problém jazdiť po horšíh cestách. Až to videl synátor, mohol mať tak asi 11-12 rokov a povedal mi pre mňa pamätnú vetu: "Mama, veď trochu ver tomu nášmu autu" . Dostal ma tým. Naozaj mi to hodne pomohlo. A dnes šoférujem v pohode aj cudzie autá, aj neznáme cesty.
Ale mám za sebou aj niekoľko fakt zaujímavýh jázd - napríklad, keď sme so švagrom narvali do najmenšieho auta 36 snowboardov zabalených v krabiciach a v snehu sme sa doslova brodili do Viedne na letisko, len aby tovar došiel zákazníkovi do Vianoc. Dodnes netuším, jak sme to tam narvali....
Alebo preprava stola z Bratislavy, ktorý som celú cestu mala pod bradou, teda jeho roh, lebo inak sa do auta nezmestil :)
Voľakedy sme zase chodili s kolegyňou na služobky, ja som vtedy nešoferovala a ona nevedela dať spiatočku. Tak sme museli vždy tak zastať, aby sme sa mohli otočiť napríklad jazdou dozadu z kopčeka :)
S touto kolegyňou som toho zažila viac, išli sme zase na služobku, bola zima a nám mrzla voda v ostrekovači. Tak jej otec nám tam nalial "výskoč" - to je to prvé, čo tečie pri pálení pálenky. Myslím, že ulica bola prekvapená, čo za vôňa sa za nami šinula...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Šoférovanie bez spátečky, to muselo byť celkom "zábavné".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, celkom veru bolo, našťastie to je viac ako 20 rokov dozadu, tak vtedy aj tých aut bolo na cestách menej.
rAZ nám zase dal na služobku šéf svoje auto, nejaké športové. Otočila kľúčom a celá palubná doska jej ostala v ruke :) Štartovalo sa iba gombíkom, čo netušila. šéf len prišiel, zasunul dosku na miesto a pokynul, aby sme išli ďalej :D
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ked som začala žiť za veľkou mlákou tak som si povedala, ze ja asi nikdy nebudem šoférovať v tomto blazninci, ked som videla ako šoférujú taxikári po Manhattane tak to má odradilo úplne , pre 10 dollarov by ti po nohach prešiel . Naštastie subway a autobusy fungujú velmi dobre takze ani som nemyslela o vodičáku . A este problém s parkovaním , o to sa musíš priamo bit alebo musíš platiť vela dollarov za platený parking. Ale naštastie to nebol môj problém . Problém nastal ked sme sa presťahovali do New Jersey , kde musíš aj to mlieko kúpiť autom. Môj muž nebol nikdy doma ked ho potrebuješ a ked tak nikdy nezboznoval nákupy ,pravý opak mna. Takze nič my neostávalo mne dedinskej husy urobiť šoférak. Problem bol, ze som až tak nerozprávala po anglicky. Mohla som robiť v poľštine ale v NEw York . Testy som urobila ale jazda bola strašná čierna inštruktorka ( nenávidia biele zaciatocnicky) má vyrazila po pár metroch . Tak nezbyvalo šoférovať niekoľko mesiacov bez soferaku. Celkom v pohode, vedela som ze ked soferujes podľa predpisov tak žiadny policajt tá nezastaví . Po 6 mesiacoch som robila skúšku znova, ale znova má vyrazili , lebo ulica po ktorej som šoférovala sa my zdala úzka pretože po jednej aj druhej strane parkovali autá a ja som mala malo miesta medzi nimy prepchať sa . Myslela som , ze to jednosmerka a to bol omyl . Dvojsmerka . Takze znova som musela šoférovať na čierno. Až konečne na tretí raz akurát bolo Valentína sa my konečne podarilo urobiť ten soferak. Od toho času prešlo 15 rokov, milujem šoférovať , už som vymenila 3 autá , nasoferovala pól milióna kilometrov, taký Manhattan my už nerobí problémy . Som osoba, ze rada objavujem svoje okolie, sadáme do autá a ideme. Mam priateľky 6 hodín jazdy odo mna , nerobí my to raz začas ich navštíviť. Naozaj som vďačná môjmu manželovi ze ma podporoval aby som urobila ten soferak. Cítim sa viacej voľna. Nemôžem to porovnávať s Vami , lebo benzín je tu s porovnaním so Slovenskom o vela lacnejší, ako i kúpa nového autá s automatikou . Teraz ked moja dcera dovrsila šestnásť začína so mnou šoférovať , hovorí ze som hrozný učiteľ , ale zo strany pasažiera to je úplne iný pohľad.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ta ty si mala nie takú dobrodružnú autoškolu aj odvahu šoférovať bez vodičáka. Inak ked si predstavim, tie naše testy v autoskole, samý chyták, ak su podobne u vas a v naglictine, ta to nei sranda a este opacna diskriminacia. Sikovna si, je fajn si uzivat soferovanie. ;)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tu nemusíš chodiť do autoškoly , naučíš sa sám pravidla z knihy ideš na dopravne. Skontrolujú ti zrak, urobíš testy a potom dostaneš permit( povolenie), ze môžeš šoférovať 6 mesiacov s niekym kto ma už soferak, a potom po 6 mesiacoch robíš skúšky. Počas tých mesiacov nesmieš nikdy soferovat sám. To teraz ja robím so svojou dcérou, ale brzdǐm aj rukami a nohami. Teenagers nesmu soferovat od 11 večer do 5 rana.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak toto znie velmi dobrodruzne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To teda áno , ale začíname len po parkoviska a uliciach , diaľnice neskôr , ale ona ma nahovára , ze už môže v pohode soferovat aj tam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja soferujem celkom rada i ked dnes v KE je to masaker vodicak som si spravila hoodne davno a potom som hooodne dlho nesoferovala, auto som nemala ale vodicak ano az moj drahy ma hned na druhom rande donutil sadnut za volant sice na nejakej vedlajsej ceste. Ozaj soferovat som vsak zacala az ked zacala starsia dcera chodit do skoly, co je cca 6 rokov. U mna to nebol strach skor lenivost. Zacala som tak, ze moj drahy so mnou vela jazdil ako spolujazdec a mal so mnou bozsku trpezlivost. Nastastie nepatri k muzom ktory zenu za volantom podcenuju skor ma velmi podporoval, teraz jazdim sama v pohode ale radsej jazdim v meste ako na dlhe jazdy, mame zopar ozaj neprijemnych skusenosti s cestnymi piratmi a mam obavu ci by som vedela zareagovat. Vyhnut sa kamionu ked sa ruti v protismere v uzkej ceste a v zakrute lebo musi musi predbiehat
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A prečo to nepovieš manželovi? Ak šoféruje, možno by ti pomohol. Šiel by s tebou, radil by ti (mne osobne radenie pri šoférovaní vôbec nevadí, veď keď mi to nejde, tak radu potrebujem...) Osobne by som sa nejakého skapatého motora na križovatke až tak nebála, lebo to sa stane aj skúsenému vodičovi. A riešiš čo si iní myslia a v iných oblastiach? Či sa to týka len šoférovania? Hanba nie je na mieste. Proste to chceš zvládnuť a hľadáš možnosti. To nie je na hanbu, ale na obdiv:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prechádzala som všetkým tým o čom píšeš, lenže to nebolo len tak. Môj manžel ma podcenil a nič som neurobila dobre aj v šoferovaní, raz som išla blízko stredu inokedy naopak a stále niečo a preto som si neverila a nechcela šoferovať. Hnevalo ma to lebo ak bola dobrá cesta išiel on ale ak si vypil alebo pršalo tak som mala ísť ja. Nakoniec pri jednom kibicovaní som ho nechala aj s autom na jednej veľkej križovatke a dišla s auta. myslím že som sa vtedy rozhodla pre nešoferovanie.
Po rokoch som mala iného partnera a ten ma prinútil raz si sadnuť za volant a bol nadšený, hovoril že ja jazdím ako keby som nikdy neprestala, lenže nepresvedčil ma. Teraz to ľutujem lebo ho niet a vyšlo na jeho slová - sadni znovu za volant, čo budeš robiť ak tu nebudem. On nevidel chyby ktoré som urobila podľa mňa on videl to všetko iné a takého človeka ti prajem aby si sadol kutebe a dodal ti odvahu.
Alebo budeš celý život ako ja - zrejme som sa mala narodiť do rodiny kde majú šoféra.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja cesta k šoférovaniu bola dosť strastiplná. Dlho som tvrdila, že šoférovať nebudem, lebo som zmätkár a nevedela by som reagovať v krízovej situácii, až som skončila dom s troma malými deťmi, autom pre bytovkou a manželom na týždňovkach. Dozrel čas na vodičák, mala som cca 31 rokov. Vodičák som síce celkom zdárne spravila, ale odvaha k šoférovaniu mi chýbala, pred každou jazdou som sa klepala. Vtedy mi tiež psychoterapeutka poradila, že buď mám presťať jazdiť, alebo šoférovať čo najviac. Zvolila som si druhú verziu. Asi viac mi sedelo soferovat sama, ako vedla manzela, nebolo to az take katasrofalne, ale jeho komandovanie mi az tak nepomohlo. Dodnes nezabudnem, ako som soférovala domov z letiska, v takej metelici, že som pomaly nič nevidela cez predné sklo, po tejto skúsenosti, strach opadol a nabrala som základnú istoty, aj keď občas dosť krehkú. Na dlhé trate sa stále necítim, aby som udržala dostatočne dlho pozornosť, vedela sa orientovať v cudzom meste. ...
Len po cca 15 tich rokoch sa mi trošku vracia nesitota, môže za to zopár menších kiksov, ktoré sa udiali vďaka mojej únave, vyslovene v čase ked som si toho na plecia naložila veľa.