je to normalne.
prejde to. odzneje to.
to je len preto, lebo si v podstate zelas, aby bol aspon trosicku potrestany. aby aspon trosku prezil to, co ty a pochopil, ake to pre teba bolo. aby pochopil, co ti tym cely cas robil.
len preto, ze ho mas stale rada.
urcite to prejde v case, ked sa okolo teba zacne obsmietat niekto dalsi. potom sa budes usmievat ako velky budha a uplne pochopis, ako mohol byt tak spokojny, ked tebou lomcoval spravodlivy hnev nad nespravodlivostou.
resp. ani dalsi nemusi prist, len ty najdes v zivote nejaku realizaciu, ktora ta pohlti viac ako myslienky na neho. v case, ked laska k nemu sa pretavi do milych spomienok a prestane ta bodat.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
zacalo to ako laska storocia, boli sme velmi stastni, brali sme sa po dvoch rokoch chodenia a po roku manzelstva sa nam narodil nadherny syncek, ktory ma teraz 2 roky. po jeho narodeni to slo s nasim vztahom dole vodou. moj muz zistil, ze na otcovstvo vlastne nie je pripraveny, ja som sa z maleho tesila, no priznavam, ze som nebola ta najpraktickejsia mamina. maly bol sice spokojny, zdravy a takmer vobec neplakal, no doma mi obcas neporiadok prerastal cez hlavu. nestihala som. on takmer nebyval doma, ja som bola na vsetko sama. dva mesiace po porode sa mi zapalili stehy, hnisali a ja som mala 40tky teploty. absolutne mi nepomohol, chodil domov este neskor ako zvycajne. bolo extremne narocne starat sa o dieta v bolestiach a vysokej teplote. snazila som sa byt chapava. bohuzial, az za hranice unesitelnosti (ä to je moj problem, ze nechavam svoje hranice prekracovat). ked mal maly pol roka, oslepla som na jedno oko. lekari tvrdili, ze ide o sklerozu multiplex. zrak sa mi za tri tyzdne vratil, ale hrozba tejto diagnozy tu stale bola. manzel zareagoval tak, ze si nasiel milenku, na co som prisla zhruba o styri mesiace neskor. odvtedy to slo s nami dolu vodou. reagovala som hystericky. bolo toho na mna skratka za ten rok uz privela. citila som sa zradena v najtazsej chvili. bol medzi nami nesmierny chlad a odstup. skusali sme manzelsku poradnu. chvilu to bolo lepsie, chvilu horsie. trapili sme sa spolu este asi pol roka, ale hocijako som sa snazila (a asi aj on), uz sme sa len vzdialovali. pritom som ho stale velmi lubila. len som sa citila neustale odmietana. nakoniec odisiel. posledne dva mesiace boli hrozne. hadky, hadky, hadky. stratili sme schopnost spolupracovat, nevedeli sme sa na nicom dohodnut, ublizovali sme si, obaja sme boli zniceni. zrazu bol prec. bola to aj ulava, no bolo to aj strasne tazke. puto medzi nami bolo a je velmi silne. postupne som si zvykala. po mnohych strankach som stastnejsia, ale niekedy sa neviem zbavit hnevu voci nemu. stale je pre nas velmi tazke komunukovat a dohodnut sa na peniazoch a starostlivosti o maleho. mam pocit, ze mi robi naschvaly a pride mi to strasne nefer po tom vsetkom. chvilami mam odstup, no chvilami ho totalne stracam. on ma samozrejme uz davno dalsiu priatelku. dobre ju poznam. ziarlila som na nu uz davno. a ja hlupana som mu este pred mesiacom pisala zalubeny list. a pred tyzdnom zas list plny osocovania a hnevu. citim sa ako hlupana, spravam sa ako hlupana. ako nahnevana hystericka hlupana, ktorej sa menia nalady kazdu chvilu. samozrejme, len voci nemu. zbytok casu som kludna, ziva, stastna, pohodova. ale v kontakte s nim mi chyba odstup. neviem ako na to. ked mi po tom vsetkom odmieta v akejkolvek malickosti vyst vustrety, som rozzurena, zeby som ho roztrhala v zuboch. zda sami, ze z kazdej situacie dokaze zlizat tu smotanu. ziarlim na neho, ze z toho obisiel tak lahko. otriasol sa a uz aj ma frajerku. sprava sa arogantne, sebavedomo, stastne, zalubene. a ja s malym a pracou ledba stiham. pred dvoma tyzdnami som dostala vysledky vysetreni, ktore definitivne vylucili sklerozu multiplex. som stastna, samostatna, sebestacna, spokojna, milujem svoje dieta... ale vzdy ked s nim hovorim, citim sa ako hlupana. nemam svoje emocie pod kontrolou. a obcas sa to vo mne nahromadi a vypisujem mu nahnevane maily. som hysterka? alebo je to normalne?