som zlá dcéra ?

Nella, nie si zlá dcéra. Tvoja snaha fungovať ako dospelý jedinec bez maminých obmedzení a kontroly je úplne OK. Akurát si to mala začať presadzovať o takých 20 rokov skôr. Zmeniť status quo po tom, ako si takú dlhú dobu držala hubu a krok, bude poriadne náročné.

Nerozmýšľala si nad tým, že by si požiadala o pomoc psychologičku? Psychologické poradne sú v každom okresnom meste - stačí tam zavolať, objednať sa a potom už len chodiť na sedenia. Nečakaj však zázraky na počkanie a nemožné do troch dní - tak to v medziľudských vzťahoch naozaj nefunguje.

http://www.i-psychologia.sk/view-412.php

Nelka, ako by som čítala o sebe.... detto.... len ja som urobila rázny rez pred 7 rokmi, ked sa mi narodila moja vlastná dcéra a vtedy som do detajlu uvidela a pochopila správanie mojej mami voči mne - a uvedomila si ako ma mohla neobjať, nepovedať ľúbim ťa ... nedať lásku najavo ale len nejakú rutinnú starostlivosť - je to málo strašne málo. Teraz ked ja objímam svoju dcéru neustále jej dávam najavo lásku slovne aj telesne cítim, čo som necítila cele moje detstvo a mladosť.... chápem ťa totálne ... presne píšeš ako zo mna, z mojej skúsenosti (okrem tej dovolenky..) ale to je asi na dlhšie... mám 40 a ked sa mi narodila dcéra som mala 33 a už si nenechám od mojej mami manipulovať svoj život... musí pochopiť že som dospelá a bud ma bude rešpektovať ako dospelú rovnocennú osobnosť, lebo nedovolím, aby sa ku mne chovala chladne a manipulatívne, povýšenecky a s pohladom že ja som jej dcéra a musím sa prispôsobiť ... NIE tomu je koniec už pár rokov.... a to že som k nej chladná mi tiež vyčíta - a kde som sa to mala naučiť dávať jej lásku - ked ju ona mne neprejavila tým spôsobm ako to dieťa potrebuje - objatím a maznaním ??? .... pampeliska

pampeliska

To, čo si napísala do bodky s tebou súhlasím.Je to smutné,že si nezažila to krásne...
áno, nedaj sa manipulovať,"cti matku svoju" dala ti život.. dala si aj ty, život ,miluj dcérku, vrav jej to stále..deti to potrebujú hoc aj dospelé.. vráti sa ti to uvidíš.Viem to podľa seba.Milujem svoje deti..mám tú lásku stále oplácanu a ver alebo nie,často z ich úst tie slovíčka lásky pre mňa znejú..ako tá najkrajšia hudba ... Veď mamky, dostali do vienka skutočne ten najkrajší dar..materinskú lásku.A tá je najdrahšia ,najkrajšia.
Tak ver moja zlatá,nie si zlá dcéra...buď ale tá najlepšia mamka....

Dakujem babka Betka za oporu. Snažím sa byť najlepšia mamka a dať svojej dcérke všetko čo som postrádala - po citovej stránke. Lebo po materiálnej sa sťažovať nemôžem tam som dostala všetko čo som potrebovla na prežitie, ale city sú pre mna podstatnejšie a tých bolo skúpo.... tak moja dcéra toto nesmie zažiť... aj ked mávam často výčitky, že by som mala byť "dobrá" dcérka a poslúchať a sklopiť uši a vážiť si rodiča /čo ja robím, vážim si mamu za to že mi dala život a som pripravená jej pomôcť v hocičom/ - ale mama to nechce, pomoc ona vraj nepotrebuje, a chce aby som ju uctievala takú aká je, so všetkým aká je, s tým, že "žiaľ ona je už taká a už sa nezmení a ja to mám akceptovať" - neviem mne sa to zdá nie fér, lebo aj ona by mala pracovať na sebe.... tak neviem či robím dobre, že nesklápam uši a nedržím ústa a krok .... či sa mám stále ponižovať a nehovoriť svoj názor a tým pádom môcť s nou byť v styku.... alebo držať si svoju osobnosť a mať svoj názor ale to vylučuje osobný kontakt, ktorý by bol asi nemožný ..... je to ťažké ... pampeliska

To je sranda, tiež mám 40, akoby si hovorila o mojej mame a o mne (najlepšie roky našich mám boli bežné výchovné metódy rázu studený odchov). Až na to, že som pred x rokmi uzavrela kapitolu čo bolo kedysi. Čo bolo kedysi, ma už netrápi, lebo by mi to zbytočne uberalo energiu. Hľadím stále vpred.
Uvedomila som si, že toto všetko, rovnako ako iné v živote, sú tiež len skúšky. Mám sa na tom poučiť a snažiť sa emocionálne zosilnieť. Sebadôvera, sebavedomie, uvedomenie si vlastného silného JA - to všetko si treba neustále budovať a vybudovať. Tak, aby sme boli silné osobnosti.
Svojej mame som x rokov dozadu vysvetlila, ako to je s karmou a karmickými vzťahmi. Čo by mala na sebe zmeniť. Dala som jej aj písomne materiály k tomu, predsalen "co je psáno, je dáno" Pomohlo to niečo, ale stále dohliadam na to, aby neskĺzla do starých vzorcov myslenia, zmena je postupná.
Každopádne, nenechám sa nikým a ničím (napr. ani systémom) manipulovať, vtlačiť sa do slepej uličky, do niečoho, čo cítim ako nesprávne.
S mojimi deťušikmi si vynahrádzam to, o čo som bola kedysi ukrátená, v plnej miere. Aj mamu som naučila objímať sa, celkom pekne jej to ide. Slovne už tiež vie vyjadriť svoje city, bez väčších problémov. Chce to len cvik
S láskou, úctou a vzájomným rešpektom sa tieto veci riešia najlepšie a najlepšie to vieme my, ženy. Máme skvelú intuíciu, vnútorný hlas nás výborne navedie, odporúčam používať viac ako logiku

Motýlik, Klodik , veľmi poučné príspevky.Pri niektorých príspevkoch, nemyslím v tejto téme, ma až striasa keď čítam ako dcéry odcudzujú svoje matky za niečo začo možno ani samé matky nemôžu.

Je to krásne, že ste to takto prekonali, aj ja by som rada, ale mám strach, ked som v blízkosti mojej mami cítim strach a veľkú stiesnenosť, aj ja by som ju chcela naučiť objímať, ale každý príbeh je asi individuálny, niekde sa to dá a niekde nie.
Aáno my ženy máme veľkú vnútornú silu, intuíciu a veľa lásky v nás je. Ja to cítim, áno milujem svoju dcéru, muža, rodinu, ľudí, svet, život.... ale niečo ma stále zoviera ked si pomyslím, že by som mala mamu objať.
U otca o bolo iné, on ma pomaznal, utrel mi slzy a s ním som nemala problém objať ho aj dnes ked mám 40 a povedať ocko ľúbim ťa, ale mama - žial to je niečo iné.
Možno aj ja raz dostanem odvahu urobiť to... a možno by aj ona chcela ale sa tiež bojí.... neviem. Väčšinou ma slovne napadá, teda skoro vždy ked sme vo vzájomnom styku, ked komunikujeme. Bud ma napadá nepriamo, rôznymi narážkami ale vyzdvihuje brata, čo všetko on robí.... ja sa cítim stále tá horšia v jej očiach, lebo som vraj po otcovi (naši sú rozvedení už dávno).... teda neviem čo robiť v taký čas????

prepáčte, len som zmenila meno ....

myslím si, že sa to netreba snažiť za každú cenu prekonávať nasilu- ak to nejde s láskou v srdci...človek si tak spôsobuje sám v sebe zbytočné napätie...a to napätie potom môže byť väčšie ako samotné napätie spôsobené nie celkom harmonickými vzťahmi...nechať to proste plynúť...

máš pravdu, ja tiež som za to nechať plynúť ... ach keby človek vedel, čo to prinesie, či má to urobiť teraz alebo nechať to tak... snažim sa žiť a robiť čo najlepšie a konať čo najsprávnejšie... ale to moje správne nemusí byť správne a dobré pre druhého... čo ja považujem za dobré, druhý môže odsúdiť...

...ale to moje správne nemusí byť správne a dobré pre druhého... čo ja považujem za dobré, druhý môže odsúdiť...
presne tak... čo je dobré pre jedného,nemusí byť pre druhého. To je úplne v poriadku a treba to tak prijať. Každý sme predsa iný. A to, že to niekto odsúdi? Aj taký sa nájde a tiež to treba prijať ako jeho právo na názor. Rovnaké právo máš aj ty a najviac na vlastné názory a konanie. Ty sama si si svojim konaním, zmýšľaním strojcom svojho šťastia. Spokojná a šťastná musíš byť predovšetkým ty sama so sebou. Názor ostatných nesmie mať na to vplyv. Ono totiž ani keby si sa potrhala, všetkým nevyhovieš a stratíš sama seba.

ahojte ja si myslim ze som zla dcera okradla som vlasnu mamu o peniaze a teraz sa citim hrozne us mi nebude doverovat nechcela som ich zobrat tolko ale ono sa to nazbieralo samo ale vzala som ich stym ze ich vratim a teraz nevem co mam robvit ked sa nato prislo porate mi nekto