Vies ze efekt 100 opic bol popreny a nikdy sa nepotvrdil prenos mimo fyzicku pritomnost? Pokus "neidentifikovanych" japonskych vedcov bol prave po Keyesovi a new age prekopany a zopakovany. Tato mila story z Blairovej, Watsonovej a neskor najviac ohnutej Keyesovej knihy je klasifikovana ako "urban legend".
To samozrejme nemusi dokazovat neexistenciu morfogenetického poľa, to som len povazovala za potrebne podotknut.
Tak to aspon vravi ujo internet, staci si zadat do vyhladavaca Elaine Mayers, Hundredth monkey effect do wiki (inak som prekvapena ze si dala odkaz wiki na morfogeneticke pole, ale ten na efekt 100 opic si nepouzila) atd atd.
K tomuto som sa dostala z diskusie o 99 percentach. Vyssie kolektivne vedomie ci uz na baze pre mna normalnej (zhodny nazor viacerych ludi) alebo "paranormalnej" (nejaka forma siete) je urcite dobra vec. Mne osobne by plne postacoval ten prvy priklad, ten druhy je pre mna to siahanie ku hviezdam, ako som uviedla v predchadzajucej diskusii.
Zahladme sa do vnutra do seba a na svoje priority a moralku, tam to vsetko najdeme, na to ziadnych guru a vedcov netreba.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
).
.
Ken Keyes, Jr. (19.1. 1921, Atlanta, Georgia – 20.12. 1995, Coos Bay, Oregon) bol autor päťnástich kníh, pedagóg a tvorca metódy Living Love.
V roku 1982 publikoval K. Keyes knihu Stá opica, v ktorej opísal zistenia experimentu, ktorý sa robil v rokoch 1952-1958 na ostrove Košima.
Na tomto ostrove žije kolónia opíc Macaca fuscata. Vedci pod vedením Dr. Watsona vzali batáty (sladké zemiaky) a hodili ich opiciam do piesku. Opice dlho jedli batáty obalené pieskom, ale jedného dňa si ich mladá samička umyla vo vode. Ukázalo sa to ako dobrý nápad a tak to postupne naučila svoje deti a svojich rodičov.
Čoskoro všetky mladé opičky svoje batáty umývali tiež.
A potom nastal obrat. Stalo sa to v okamžiku, keď začalo svoje batáty umývať "kritické" množstvo opíc. Dr. Watson vo svojej knihe Lifetide určil ako príklad množstvo sto - a podľa toho dostala táto teória aj názov.
Po dosiahnutí určitého množstva zrazu začali svoju potravu umývať skoro všetky opice na ostrove, a to bez predchádzajúceho učenia. V tom istom čase (v roku 1958) začali takto postupovať aj všetky opice na ďalších ostrovoch, dokonca aj na hlavnom ostrove Japonska.
Neexistoval žiadny viditeľný spôsob komunikácie medzi opicami, ktorý by to mohol vysvetliť. Bolo to prvý raz, kedy vedci niečo takéto pozorovali.
Urobili záver, že musí existovať nejaký druh morfogenetickej štruktúry, alebo "pole", ktoré sa rozprestiera nad ostrovmi, kde opice žijú, a cez ktoré sú opice schopné dorozumievať sa.
Dôležité pritom je, že danú vec musí prijať "za svoje" množstvo "sto" - teda určitý počet jedincov toho-ktorého druhu, aby vplyv na toto "pole" začal fungovať, a ono potom odovzdalo informáciu všetkým ostatným jedincom rovnakého druhu.
Morfogenetické pole je vo vývojovej biológii skupina buniek, schopných reagovať na jednotlivé lokálne biochemické signály, vedúce k vývoju morfologických štruktúr, alebo orgánov.
Morfogenetické pole sa v čase a v priestore dynamicky mení, nachádza sa v ňom zbierka vzájomne sa ovplyvňujucich buniek, z ktorej sa formuje nejaký orgán. Vývoj buniek v morfogenetickom poli ako skupiny je pevne určený, bunky v poli končatiny se zmenia na tkanivo končatiny, bunky v srdečnom poli se zmenia na tkanivo srdca.
Na druhej strane sa však programovanie konkrétnej bunky v morfogenetickom poli môže zmeniť: vývoj jednotlivých buniek v srdečnom poli môže byť na základe signálov medzi bunkami presmerovaný tak, aby boli nahradené konkrétne poškodené alebo chýbajúce bunky.
Koncept morfogenetického poľa bol formulovaný už v roku 1922 (A. Gurvič, pokračoval P. Kammerer a v roku 1981 R. Sheldrake) a vyjadruje myšlienku, že organizmus je vo svojom raste ovplyvňovaný formotvornými poľami. Predstava týchto polí je analogická známym poliam fyziky: tak ako sú magnety obklopené poliami, majú aj organizmy neviditelné polia, ktoré riadia ich vývoj a určujú ich formy.
Ak vezmeme normálne vajíčko vážky (Libella), v ktorom sa vyvíja embryo, a v polovici ho preškrtíme niťou, jedna jeho časť odumrie, ale z jeho druhej polovice sa vyvynie dokonalé (aj keď o niečo menšie) embryo. Z časti vajíčka sme dostali celý organismus, ktorý bol nejako schopný vyrovnať sa s poškodením a napriek tomu vytvoriť celok.
S magnetom je to podobné - ak rozrežeme magnet na dve polovice, nedostaneme dve polovice magnetu, ale dva úplné magnety.
Morfogenetickými poliami si vedci vysvetľujú aj iné javy. (Napríklad spôsob, akým sa v sekunde formujú plávajúce húfy rýb v počte od stoviek do tisícov jedincov; alebo to, že kryštály celkom nových roztokov sa vytvárajú rychlejšie, keď sú tieto roztoky v laboratóriach pripravované častejšie.)
Súčasné teórie o morfogenetických poliach odrážajú Einsteinove teórie o všeobecnej relativite:
1. Morfogenetické polia prelínajú priestor.
2. Morfogenetické polia inter-reagujú na hmotu a energiu.
3. Morfogenetické polia sú symetrické druhoradé napínače (tenzory).
Podľa nich je morfogenetické pole akási sieť okolo Zeme - kryštalická štruktúra, ktorá obklopuje planétu, a udržuje vedomie života každého druhu. Každý druh, vyskytujúci sa na Zemi, má svoju vlastnú sieť, ktorá pôsobí iba na tento druh. Bez tejto (pre každý druh špecifickej) siete by nemohol daný druh vôbec existovať.
Každá táto sieť je unikátna, neexistujú dve rovnaké, a práve preto sú telá a správanie sa každého druhu živočíchov jedinečné.
Aj ľudia majú svoju sieť, v ktorej je zachytené všetko, čo bolo vytvorené - od prvých ľudí, žijúcich na tejto planéte.
Ken Keyes, Jr. vo svojej knihe na týchto základoch vyvodzuje záver, že je len na nás, čím túto ľudskú sieť "nakŕmime". Ak bude dostatočný počet ľudí, ktorý príjmu "za svoje" určitú ideu - idea sa prenesie aj na zvyšok ľudstva.
Zdroje:
http://harth.webnode.cz/zajimavosti/o-ste-opici/
http://cs.wikipedia.org/wiki/Morfogenetick%C3%A9_pole
http://www.soulwork.sk/index.php/morphogenetic