ahoj, Val, možno to nebolo také naozajstné kamarátstvo.... Je zvláštne že kamarátka sa hnevá práve na teba, že sa jej v zamestnaní nedarilo, možno je teraz nahnevaná na celý svet a tým aj na teba... Počkaj, kým sa jej to utrasie, alebo si nájde novú robotu, ak ste boli také ozajskovské kamarátky príde za tebou sama, ak nie, prajem ti aby si si našla takú kamošku, ktorej môžeš dôverovať, prísť za ňou s trápením a radosťou a bude vedieť plakať alebo sa smiať spolu s tebou.
Zdenka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Už vyše roka ma ťaží jeden problém a neviem čo s ním. Tak som sa rozhodla Vám o ňom napísať, možno mi poradíte.
Firma, kde som pred materskou pracovala, resp. pracujem aj dnes - z domu, je malá, skoro by sa dalo povedať rodinná firma. Mám super šéfku, ktorá mi je, ako to zvyknem hovoriť, skorosestrou, rozumieme si, firmu sme budovali spoločne od jej vzniku, dnes je tomu už viac ako 10 rokov. Snažili sme sa preraziť aj v zahraničí, v čom nám ale dosť bránila jazyková bariéra. Začali sme preto hľadať novú silu. Moja kamarátka bola v tom čase doma už sedem rokov, najprv materská, potom prišla o zamestnanie. Vedela som, že sa učila cudzí jazyk a tak po dohode so šéfkou som jej ponúkla u nás prácu. Má pedagogické vzdelanie - učila v MŠ a u nás mala mať na starosti obchod, ale dala sa na to. Prečo aj nie? Veď ani my ostatní nie sme vyučení obchodníci a manageri, ale naučili sme sa. Mojej kamarátke sme venovali veľa času, učili sme ju všetko, čo sme vedeli, neovládala ani prácu s PC, ale postupne sa učila aj to. Pravidelne sme chodili na školenia, ktoré boli veľmi fajn. Kamarátka k nám do kolektívu aj zapadla, práca obchodníčky, fundovanej obchodníčky, ktorá veciam rozumie ( máme svoju výrobu a naše výrobky treba predať ), ktorá je milá k zákazníkovi, ktorá sadne do auta a ide kam treba, tak táto práca jej však nesadla. Nebrali sme to ako jej, alebo naše zlyhanie, brali sme to tak, že ona je jednoducho dobrá učiteľka, ale žiaľ, nie je dobrá obchodníčka. Vedela byť odmeraná, až arogantná, kopec vecí zabúdala a pýtala sa na ne znovu a znovu, čo nám po roku a pol jej práce u nás už začínalo vadiť. Šéfka sa rozhodla, že jej po vypršaní pracovnej zmluvy na dobu určitú nedá zmluvu na dobu neurčitú a že sa s ňou budeme musieť rozlúčiť. V posledný deň sme jej kúpili kvety a malý darček, poďakovali za odvedenú prácu s tým, že ak bolo niečo zlé, aby sme na to zabudli a spomínali len na to dobré. Tak od nás moja kamarátka s úsmevom odišla. V ten deň som však neprišla len o kolegyňu, ale aj o kamarátku. Predtým sme sa navštevovali aj s rodinami, robili spoločné grilovačky, posedenia pri poháriku vínka a tak, veď to poznáte. Odvtedy však, ak sme sa stretli v dedine, ledva mi odpovedala na pozdrav. Snažila som sa dať to do poriadku, poslala som jej SMS k narodeninám, k Vianociam - nič. Vážne som uvažovala nad tým, že za ňou zájdem, veď sme dospelí ľudia, vydiskutujme si to. Bála som sa však, že by ma vyhodila, toho sa nechcem dočkať. Faktom je, že keď sme uvažovali o nej v robote, ani ja som nebola za to, aby ostala. Ale veci, za ktoré mi ďakovala, že som jej dala príležitosť, že sa veľmi veľa odo mňa, alebo od nás naučila, veď to nepominulo, to naozaj tak bolo. Len to nevyšlo. Mňa to mrzelo a veľmi. To, že sa na mňa veľmi hnevá, som si uvedomila vtedy, keď sa narodil Lukáško a my sme sa stretli. Ja som tlačila kočík, ona popri mne prešla, pozdravila, ale ani nepozrela do kočíka. Vtedy mi došlo, že asi niet cesty späť a že sme asi neboli až tak dobré kamarátky, ako som si myslela. Napriek tomu mi chýba a často na toto všetko myslím. Asi mi tak treba, už nikdy, nikdy neponúknem prácu známemu a asi ani rodine. Poučila som sa.