Ťažký týždeň ...

Dvakrát som začala písať tento príspevok a dvakrát som ho vymazala. A predsa ho píšem ...

Boľavo som rozchodila mamkine 75. narodeniny, už 13. bez nej. Veľa a predsa málo času na to, aby som si tú bolesť odžila. Ale aj víno sme otvorili. Mami ďakujem, že si bola, že si stále v nás. 

Hlboko sa ma dotklo 5. výročie smutnej udalosti,  vraždy Jána Kuciaka a jeho priateľky. To, čo sa odvtedy udialo na Slovensku je desivé. Koľko svinstva vyplávalo na povrch a koľko sa udialo pod falošnou zásterkou, že poniektorí idú v jeho šľapajách ... Nakoniec sa vrátime, do ešte horšieho obdobia ako predtým? Výhražky novinárom, sú už verejné .... A keď počujem, že za všetko, čo tu teraz máme zdražovanie, snáď nie aj za covid a vojnu, môže Kuciak, je mi zle.

Dôvod prečo nakoniec píšem je to, čo som sa dozvedela od mojej ukrajinskej priateľky.  Zajtra bude tomu rok, čo sa začala ruská invázie na Ukrajine.  Inna sa chce s priateľmi zúčastniť manifestácie na podporu Ukrajiny v Košiciach. Nielenže s veľkými obavami čakajú, aký útok čaká zajtra ich krajinu, majú aj strach zúčastniť sa pochodu. Musela som jej vysvetľovať, že to nie Rusi, tu pobehujú s ruskými vlajkami a v azbuke napísanými transparentami, ale zmagorení Slováci  podporujúcimi Rusko s falošnými výzvami na mier.

Ako jednoducho a rýchlo poniektorí zabudli, že to Rusko zaútočilo na susednú krajinu, a pokračuje vo svojich vražedných útokoch ďalej. Útočia, nie bránia sa. Prečo preboha neadresujú výzvy na mier tam. Najprv si Rusi vzali Krym, svet nereagoval, tak pokračovali ďalej v Donbase ... Ak by sa im prepiekla Ukrajina, nezastaví ich nič ...

A je desivé, že sa Ukrajinci začínajú obávať o svoje životy aj na Slovensku? A bohužial to nie je len pod vplyvom dezinformačných kanálov, ktoré tu podporuje Rusko, ale aj pod vplyvom našich politikov, ktorí sa chystajú na návrat k moci.

Bože kam to spejeme? Tak veľmi by som potrebovala nejakú iskru nádeje, že bude lepšie. V dianí na Slovensku a vo svete nevidím svetlo na konci tunela. Koľko ľudí tu rozpráva o mieri. O akom? Že Ukrajina zloží zbrane a nechá si zaviesť ruskú totalitu potlačujúcu akékoľvek slobody. Tomu to sa hovorí mier? Že do väzenia sa chodí aj za lajky na sociálnych sieťach?

Ako Rusi zachraňovali rusky hovoriace obyvateľstvo? Tak že na nich posielali bombu za bombou?, napríklad v rusky hovoriacom Charkove blízko hraníc. Tam sa moja priateľka 5 dní triasla na chodbe vo svojom malom byte v objatí so svojou dcérou, keď sa naokolo triasol svet pri každej strele.

Som smutná a som nahnevaná z toho kam speje Slovensko a kam speje svet, kam spejeme my ľudia, a nie voľajakí anonymní ..., ale aj tí blízki naokolo. 

Ozaj ťažký týždeň, lebo s ešte väčšou silou na mňa doľahlo to, čo sa snažím pri každodennom živote si až do takej miery nepripúšťať. Nedarí sa mi, nie je mi to jedno ...

Ja viem, v každodennom živote je čo riešiť. Pokúsim sa nájsť si aspoň nejaký odstup, aby to tak nebolelo. Skúsim znovu hľadať vieru v dobro ľudí, ktoré moja mamka okolo seba videla.  Čaká ma, nás, ťažká a dlhá cesta.