Každý sme z inej planéty,
z rozdielnych koncov sveta,
Mávame svoje úlety,
inak znie každá veta.
On nerozumie mne,
ja nechápem jeho,
stojíme vždy opačne,
na protiľahlých brehoch.
Bolia nás slová tiché,
ešte viac vyslovené nahlas.
Ja hľadám lásku v knihe,
ty v bojoch dobra a zla.
Odcudzujeme sa navzájom,
nehľadáme už cestu k sebe.
Vypovedali sme podnájom
ty mne a ja tebe.
Sme blízko a predsa ďaleko,
cudzinci vo vlastnom byte.
Údery smerujú hlboko,
zložme už flintu v žite.
Tie strely strašne bolia,
triafajú veľmi presne,
rany sa len ťažko hoja
a moje myšlienky sú besné.
Ja chcem len pohladkať,
moju ubolenú dušu
môjho srdca sa dotýkať,
nepoužívaj už viac kušu.
Dajú sa ešte naladiť,
rovnaké frekvencie?
Musíme spolu život žiť,
riadiť ho my a nie emócie.
Kami,
och ako velmi ti rozumiem...a ta posledna veta je velmi pravdiva.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...je to tak dobre,ze ani slova nenachadzam
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kami , viem, že je to už staré, ale som si to teraz prvý raz prečítala; je to tak jednoduché a stále tak bolestne pravdivé...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ach Kamka, toto je... TREFNE vyjadrene. A kraaasne napisane.Dobre. Fakt dobre.