Fantóm opery (alebo „Ako som sa blamovala“)

Fantóm opery by mohlo byť moje druhé meno – ja som v nej doslova a do písmena vyrastala. Snáď som to tu už aj spomínala, babka, čo ma varovala, bola aj biletárkou a uvádzačkou tam, čo sa to dnes volá Historická budova SND; keď mali predstavenie dopoludnia (a v tých časoch to bývalo pravidelne), tak ma brávala so sebou. Divadlo som poznala spredu aj zozadu, chlapci z orchestra aj baletky či zboristky boli mojimi kamošmi a kamoškami. Takmer každú nedeľu sme sa cestou z kostola domov zastavili v divadle – dôsledkom toho bolo, že som všetky opery poznala až od druhého dejstva .

Na večerné predstavenia ma začali naši brávať už cca od 10 rokov – to sa môj svet vďaka podnikovým permanentkám rozrástol aj o všetky ostatné bratislavské divadlá. Vymetala som ich statočne, využívajúc nielen kultúrnu politiku vtedajšieho režimu, čo vstupenky rozdával zadarmo plnými priehrštiami; v časoch stredo- a vysokoškolských pribudol kamoš, čo spieval na Novej Scéne v zbore a spolužiačka, čo tancovala v Cyranovi z predmestia ... Skrátka a dobre – divadelný maniak ako vyšitý!
Aj keď spoločenské zmeny znamenali, že benefity poskytované zamestnávateľmi boli čím ďalej tým viac redukované a očividne sa zmenili aj celospoločenské priority, lebo i tie, ktoré neboli zrušené boli orientované skôr do posilňovní, fitiek a wellenssov – bohatstvo a krása ducha sa v porevolučných časoch neveľmi „nosí“ – naše rodinné kultúrne zanietenie to neovplyvnilo – keď už neboli permanentky z roboty, kupovali sme si vlastné – prakticky až kým neumrel môj ocino, potom už mamina nejak rezignovala a divadelná kultúra sa v mojom živote stala o dosť zriedkavejšou než som bola celé tie roky zvyknutá.
Toť nedávno mi ale na moju divadelnú strunu zabrnkala dobrá duša (Lia6 – týmto ešte raz aj verejne ďakujem ) – vyhrala lístky tu v BA do DPOH a darovala mi ich. Ja nelenivá som (na oplátku) ďalšiu naničmamku (menovite Erkočku) na tento kultúrny zážitok nalákala. Prišla obáločka biela, ťahám z nej lístky, do kabelky odkladám, aby boli v bezpečí, ani som ich nejak bližšie nechcela pôvodne skúmať, ibaže mi pri tom ukladaní do oka padlo, že oba lístky nesú rovnaký nápis – sedadlo č. 10.
Vravím si – darovanému koňovi nemusím bezpodmienečne robiť dentistu, veď aj keby sme mali sedieť jedna za druhou, nič také strašné sa nedeje. Ale červík podozrenia (a hlavne zodpovednosť, veď som pozvala kámošku) už vo mne hlodal, skúmam lístočky podrobnejšie a čítam na jednom „Rad VIII“ a – ó tá hrúza – aj na druhom „Rad VIII“. Mozgové závity sa krútia ako divé – ako sa dohodneme, či budem ja sedieť na kolenách Erkočke , alebo ona mne ... keďže očividne máme dva lístky na jedno a to isté sedadlo.
Gúglujem druhý deň ráno stránku divadelnú a mailíka píšem deve zodpovednej, že „soudruzi z NDR“ niekde urobili chybu a čo včuľ s tým??? Koumák vo mne sa ale tiež nedal, vidím, tie lístky sa predávajú aj cez Ticketportál, tam býva nakreslené aj rozloženie sedadiel, kuknime ešte tam, nech vidím čo a ako. Len čo sa mi obrázok pre očami roztvoril, už sa mi aj začalo pred nimi zahmlievať a líca moje červeň počala oblievať nevídaná , že aj jabĺčka z mojej záhrady by sa mohli hanbiť. V chvate otváram peňaženku, lístky tam bezpečne uschované von tasím – a čo obrázok ukazoval, to nápis na lístkoch potvrdzoval!!! Jeden hlásal – sedadlo 10, rad VIII VPRAVO a ten druhý (áno, tušíte správne) – sedadlo 10, rad VIII VĽAVO!!!! Expresne sa vrhám na klávesnicu a píšem maila druhého deve lístkovo zodpovednej – prosím, môj predchádzajúci mailík považujte za bezpredmetný, už som prišla na to hol van a kutya elásva. Milá lístkopredajkyňa ma ubezpečila, že sa nič nedeje, lístočky vraj máme vedľa seba pekne do stredu a že mi praje pekný zážitok.
Tož – toto asi robiť nemala – už takto som mala hlboký pocit hanby (ľudovo povedané – jak sedlák vo veľkomeste ), čo ale ešte malo nasledovať, to som ani len tušiť nemohla. V dobrej nálade dorazíme s Erkočkou do divadla, cestou od miesta zaparkovania som jej vtipnú túto historku porozprávať stihla, kabátiky do šatne odovzdáme, chvíľu sa ešte pomotáme a potom reku, poďme mi už na miesta, keď to už máme echt do stredu, nech nemusíme všetkým ostatným od kraja až po ten stred po otlakoch stúpať. Mali sme šťastie, z našej strany bol rad prázdny, len kdesi tam, kde som jeho rovnú polovičku predpokladala, sedela už jedna dvojica. Prídem k číslu 10 (tomu PRAVÉMU) a dámu na vedľajšom sedadle sediacu si podozrievavo obzerám, otázočku k nej smerujem, či si je istá, že sedí dobre, lebo teda – prostriedok by mal byť môôôôj. Zmrazila ma pohľadom hodným Ľadovej kráľovnej, či si vraj reku myslím, že čísla nepozná a aby ma dokonale zdupala do prachu zeme, tak sa aj postavila a na jej sedadle sa skvela úhľadná, ako dvaja vojaci vyrovnaná 11!!! Na sedadle, kde sedel jej spoločník rovnako!!! Tá naša druhá (ĽAVÁ) desiatka bola až na druhej strane tejto „nepriateľskej enklávy“. Spravila som zo seba trpáka už po 2x!
Našťastie, na radosti z pekného zážitku to ani mne, ani Erkočke neubralo, užili sme si dve veselé jednoaktovky z pera Woodyho Allena so skutočne vyberaným obsadením. Dúfam len, že sa babička s tatkom príliš nenaobracali v tých večných lovištiach, keď videli čo za trapasy som to natropila – ako keby som bola v divadle 1x v živote.