Piatok trinásteho...

...alebo cena za márnivosť.

Včera sa mi zadarilo a všetky hviezdy boli naklonené, že som stíhala náväzne kopu vecí. Poobede som valila dcére na tanečné vystúpenie, potom šup vytiahnúť z kufra lodičky a presunúť sa na jedno stretnutie Ladies, kde ma kvalitne namotivovali, okrem iného. Som odtiaľ vyšla vykrémovaná, zočmuhaná od všeličoho a volačoho a že to bolo dlhotrvajúce, tak to potvrdzujem. Lebo to nešlo dolu, ani tesne po nanesení, ani počas behu presunu. Čo bolo najlepšie, voňala som od známych po neznáme voňajúce záhady, čo zas fascinovalo moje deti. Odtiaľ som si dala lodičkový maratón, niečo v štýle som za dámu, ale ponáhľam sa, zas na trénig, kde som odpadla, kým ma nevytočil syn a tak sme si chvíľu „vymieňali“ názory cez celé tatami, až to trénera dojalo a dal mladému 50 klikov za nerešpektovanie vlastnej matky! Začali sa ho zastávať kamaráti a dostali po 50 klikov každý. Tie decká ma musia „milovať“. Syn sa ako inak, samozrejme, bavil, lebo 50 ich spraví malíčkom, tak sa uškieral, nikto sa neurazil, ani nič, tak som si pozbierala deti a šlo sa konečne domov.

Cestou si deti v aute pochvaľovali, že maminka je kvalitná osviežovačka vzduchu. Auto vonia ešte aj dnes.

Večer, keď už som nevedela čo od dobroty...pozerala som na deti, decká vo večernom gala, už sa ukladali na spánok, ale predsa ešte také pokúšania boli, kto z koho, tak som ich nechala a poďho, idem sa skúsiť nalíčiť. Tak ako je v katalógoch.

Na viečka čosi perleťovoružovofialové, tyrkysová linka a fialová maskara. Že najnovší hit, písali. Celkom som bola so sebou spokojná, lebo konečne moja tvár žiarila farbami a ešte že som aj moderná, čo viac som si mohla priať. A tak som sa v zrkadle kochala, zľava-sprava a ešte dlhšie, keď išiel okolo syn.

„...ale maminka!... takým chápavým hlasom.

Ts! Čo ten tomu rozumie. Myslím si.

„A dám si aj rúž, taký, čo na hornej pere máš inú farbu ako na dolnej.“ - nedala som sa v mojej eufórii.

„Ale, maminka! (druhý krát Ale maminka) To nemyslíš vážne?! – zas taký chápavý pohľad.

A chvíľu sme sa doberali, čo je moderné a čo nie a čo je až príliš,keď potom sa pobral čítať babám pána Tragáčika a ja som išla chystať zajtrajší deň. Keď bolo po všetkom som si dala na gauč paplónku a ako inak, zaspala som posediačky. Niečo okolo jednej, ma odvalilo naležato a spala som až do rána.

Piatok trinásteho

Ráno nultá hodina. Pre nás to znamená vstávať o 5:30 až 5:45. Pri mne sa prikmotrila malá Teri, rozhodila nohy, ako sa zmestila a ignorovali sme spoločne budík približne do 6:10. Potom nastali fofry.

„Ja nebudem papať!“
„Ja nechcem takýto rožtek!“
„Ja nechcem toto tričko!“
„Ja nechcem tieto gate!“

Plač.

„Ja nechcéééém tieto ponožkýýýýý.“

Vravím aké som našla, v takých pôjdeš. Ale.... ak budeš mať časovú rezervu, tak si pohľadaj a vymeň si sama, dobre?

Očká sa rozjasnili. Bábika za päť pol siedmej nachystaná, oznámila mi, že si ide hľadať ponožky. Mimochodom, tým nie-ponožkám absolútne nič nebolo.

Ja som sa hodila do nejakého gala, ešte čo nestíham to doladím po ceste ???!!! Bábiky čakali pri dverách, jedna s ponožkami, ako ináč! Za tri minúty pol vyletí z izby syn:

„ČO JE? ČO JE? ČO JE????“

Schytal prvý pohľad, ktorý vravel: „H...o!“
(Pohľad)

Druhý pohľad po jeho pohľade nasledoval: „Ak si nešvihneš, tak ťa namieste prihluším!“

Samozrejme, že to stihol. Len dobehol, že nemá ponožky. A tak si malá Teri, graciózne vyzula ponožky a podala mu svoje nie-ponožky!, ktoré si narval na nohy a ona si opäť graciózne obula svoje áno-ponožky. A mohlo sa nastúpiť do auta.

V meste som vylodila deti, bežala som vybavovať, komunikovala som s ľuďmi, keď som sa dostala k zrkadlu a vode, že si umyjem ruky. Pozerám na seba!

Prvý krát...
Zaostrím...
Idem bližšie...

Baby, ja som mala tyrkysové podkovy pod očami.

Ako Apač!

Viete si predstaviť tú hrôzu??????

Keby to bolo aspoň roztratené na čmuhy, že modriny alebo čo ja viem čo, ale podkovy a tyrkysové???!!!

(asi budem chodiť kanálom)

A nikto ani nemukol! Ani obrvou nemykol, keď ma videli. Nič! Na dnes som úžasná, že až.
A nikto z mojich malých kritikov sa ani raz neozval!
Žiadne „ale maminka!, žiadne ale!, ani „a“....ani nepiskli... včera som ich presvedčila, že to tak má byť, tak keď maminka má vždy pravdu, tak to moje deti kvalitne rešpektovali.

To je deň...

...ešte neskončil.