Ahojte,
ako začat ani neviem stalo sa to cca pred 2,5 rokom odvtedy sa mi zivot zmenil o 180 stupnov...
Presne na 1 aprila som sa ocitla v nemocnici na psychiatrii na antolskej ( na den blaznov to ma rozhodilo este viac :)) Nikdo z mojho okolia si to nevedel vysvetlit kazdemu som sa javila ako silna osobnost len ja sama som vedela ze ma vela veci vo vnutri zozieralo ale nedavala som to najavo dusila som to v sebe a chodila vysmiata po svete. Mala som priatela dobreho zaujimavu pracu kamaratky rodinu. Aj ked som doma mala klud myslím tým v partnerskom vztahu tak ma trapil zivot mojej mamy ktorá zila s otcimom u jeho rodicov to by este nebola taka tragedia ale on bol tazky alkoholik a ja som na takých ludi alergicka vacne sme sa hadali ani s mamou nemam moc dobre vztahy nie ze by som ju nemala rada je to moja mama aj ked je aka je ale uz ma viackrat sklamala aj napriek tomu som si o nu robila starosti. Mala som pri nich tažke detstvo mozno aj to suvisý spomienky. Vatcsinou ma vychovavala krsna mama a babka. Zlatý ludia nebyt ich tak dnes nie som tam kde som.
Poznate to stresy v robote same kriticke termíny furt dookola niake problemy aj to k tomu prispelo. Brala som vsetko moc važne ponocovala som premyslala a trapila sa niekedy aj s banalnými vecmi. takto som to tahala rok az jedneho dna pred vianocami umrel otcimov otec, otcim na pohrebe ako vzdy opity na mol skoro spadol do jamy samozrejme som sa zanho hanbila kto to zazil vie o com hovorim jasne ze som sa sním povadila no a v duchu som si zelala aby si ho dedko zobral so sebou 
Treba si davat pozor na priania niekedy sa splnia skor ako ocakavate...
Do februara nasledujuceho roku sa nic nestalo nic zvlastne klasicka nahanacka v robote (z mojej strany az prehnana to si uvedomujem az teraz)az nato ze som si nezamkla kanceláriu a niaky dobrak my ukradol doklady aj s penazenkou no jasne dalsi stres este ked som sa k tomu dozvedela ze sa pokusal vybrat peniaze z karty tak ma skoro slak trafil dalsia kapicka do balicka. Koncom marca sa moje prianie splnilo cez den som do prace obdrzala telefonat od mamy ze otcim umrel samozrejme moc sa mato dotklo lebo urcitým sposobom som ho mala rada az nato ze pil dost ma to vzalo tak som zacala vybavovat pohreb iniciativne behacky okolo toho starosti co bude s mamou a tak. este k tomu vycitky svedomia že sme sa ani nestihli udobrit a to nestastne prianie. Vsetko sa na mna zosypalo naraz ani som si neuvedomila ze pri tých vsetkých vybavovackach uz som nespala cca 4 dni a zacala som bluznit na to obdobie tesne pred tým nez ma odviezla sanitka a pobyt nemocnici si moc nepamatam mam okno. V nemocnici som bola 1 a pol mesiaca hmlisto si pamatam na par veci z nemocnice a mozno je to tak dobre asi by to neboli pekne spomienky. Ked som dosla domov z nemocnice to si uz pamatam tak som len spala a lezala a spala s nikým nekomunikovala zo zaciatku som si myslela ze som umrela a ze je to len sen. Ale vdaka blízkych co som mala pri sebe som sa z toho pomalicky dostavala. Dakujem mojmu priatelovi že pri mne v tej chvily stal a nevzdaval to aj ked verim ze pre neho to bolo velmi tazke. Mojim Krsným rodicom, Mame, Babke, a priatelom ktorý staly pri mne a podrzali ma. Mojim kolegom dakujem tiez ze mi pomohli sa vratit spat do bezneho zivota aj ked to trvalo asi pol roka kým som opat nabrala odvahu (pod barakom mame malú vecierku bala som sa ist pre rozky co ak sa stratim ?)opat fungovat musela som sa od zaciatku ucit ako sa ma zit. Uvedomila som si ze zivot treba zit naplno no nie hekticky. Treba si vazit kazdy den a tesit sa zo zdravia. A vsetko zle je na nieco dobre.
Tento rok vo february som sa rozisla so svojim dlhorocným partnerom (7 rokov je uz dost ) po vzajomnej dohode nic mu nezazlievam ked som ho najviac potrebovala stal pri mne. Ked som sa sním rozisla kazdy sa bal ze sa opat dostanem do depresie no nebolo mi vsetko jedno ale som si povedala ze zivot ide dalej tak som to prekonala jasne ze som plakala vsak sme mali krasny vztah bez hadiek ale asi to je moj osud a neboli sme si sudení do dnesneho dna sme v kontakte a stretavame sa ako velmi dobrý priatelia. Teraz mam priatela noveho sme spolu asi pol roka a som stastna mozno to je ten na ktorého som cakala to ukaze az cas.
Nechcem aby ste ma lutovali alebo velebili to nie len som chcela dat sem svoj pribeh skutocny keby ze mi ho niekto rozprava neverim ale zivot nam prinasa vela prekvapeni a kazdy den je o niecom inom.
Mate niekto skusenosti s akutnou psychozou ? alebo poznate niekoho vo svojom okoli ktorý niecim podobným presiel (že sa psychicky zosypal )
Dakujem za pozornost prajem pekný den
PS: mozno je to napisane kockato ale a nesrozumitelne ale lepsie mi to asi nejde :D
Poznám mnoho príbehov z psychiatrie. Som rada, že si neostala visieť - myslim tým, nechať sa utápať v nespravodlivosti a tabletkách. Lebo naozaj je veľa aj tých, ktorí ostali už navždy ťažkymi pacientami. Vždy je len na tebe ako sa rozhodneš. Ty si sa rozhodla veľmi dobré, zrejme si naozaj mala pri sebe správnych ľudí. Nie je žiadna hamba sa zosypať, oveľa horšie je v tom ostať. Vieš koľko ľudí, možno aj z tvojho okolia malo problémy takého razu a pomohlo im to a oni žiju v pohode dalej. Zobrali si ponaučenie, treba si nechať čas aj na seba a možno niekedy aj trošku luxusu na rozmaznavanie. No poznám aj takú, ktorá ostala sama s deťmi, lebo nechcela zvládnuť nič a vždy mala vyhovorku a to, že ona je chorá a ma depresiu. Áno ma a to už zrejme navždy.
Chcela by som ti niečo pozitívnejšieho napísať a voľako mi to nejde. No chcem ti tým povedať, že si silná a vyrovnaná a to je to najlepšie. Držím palce.
držím palce v ďalšom živote 
mala som kolegyňu, ktorej syn zažil niečo podobné, študoval medicínu a taktiež mal akútny problém s nespavosťou a následným skratom
Ďakujem Vám za povzbudivé písmenka úprimne neočakávala som žiadnu reakciu 
margori - už síce na tabletkách nie som ale chodím raz za 6 týždňov na injekciu ešte cca do mája 2010 mam aj veľmi dobru pani doktorku, ktorá je tiež za mojím zotavením berem to s humorom to je najlahsie som trosku blaznivá ale konec koncov teraz už mam nato papiere 
Nakolko mam priatela daleko od seba tiez ma sem tam chytaju chvilky placu ze som sama trosku si poplacem ale potom si uvedomim kolko dobrých ludi mam okolo seba a depka prejde ale nemyslím si ze je to nieco vazne a ze by som bola chora... Ja si vzdy poviem ze je to uz za mnou stalo sa . . . bolo to ako chripka prekonala som a idem dalej a davam si pozor nato aby som sa co najviac vyhýbala stresovým situáciam kazdý problem ma riesenie 
Súper
, takto sa snaž vnímať svet a svoje boliestky.
velmi spravne...kazdy problem ma riesenie...a ten plac je tiez dobra vec...velmi pomaha...odburava taku vnutornu tazobu...mne sa po nom vzdy strasne ulavi...a to ze si blazniva a dokazes vsetko brat aj s humorom..je super cesta..tak sa teda drz!
Seny,obdivujem ťa,že si sa z toho dostala,chce to veľké sebazaprenie a hlavne pevnú voľu.
nie je mi cudzie o čom si písala.pretože moja mama sa lieči na psychiatrii už pár rokov-odhadom12?.
a stále nie je vyliečená nikdy ani nebude úplne.stále je to dookola u nás to isté,je prehnane strostlivá,chce mt v byte abnormálny poriadok(napr.my si dávame ohriať obed a ona už hovorí,aby sme si po sebe umyli riad a podobné drobnosti ktoré človeku časom začnúl iezť na nervy)keď je zdravá stále upratuje,keď nie je leží fajčí,nič nechce jesť.do nemocnice ísť odmieta,ide až keď je neskoro.bola pár krát v nemocnici,no nikdy jej to nepomohlo natlko aby zostala dlhý čas zdravá,vždy tak2-3mesiace.
doktorka vraví,že je to v nej,iná už nebude a my sa musíme s tým zmieriť.
preto tebe veľmi držím palce a aj ťa obdivujem ako si to zvládla.
Fúúúú, Seny, dúfam, že si na tvoj príbeh spomeniem zakaždým, keď budem od nervov vyliezať z kože!
Drž sa a nech sa ti darí! To zlé už hádam iba bolo, teraz bude dobre a lepšie?! Minimálne ti to želám!
Seny gratulujem Ti ku tomu ako si to všetko suprovo zvládla, takých dobre naladených ľudí je málo
si veľmi silná osobnosť a možno si týmto príbehom niekomu pomohla aby sa s tým tiež popasoval.
prajem Ti krásny život bez stresu
(to sa asi nedá však?)
...pripomína mi to trošku seba....tiež sa usmievam na svet a vo vnútri...bolesť, plač, plač a bolesť dookola...možno ju nemám diagnostikovanú.....možno preto, lebo som sa ešte ako ty úplne nezosypala...možno raz...ale väčšinou, ke´d som úplne na dne si poviem, že sú ešte horšie ľudia na tom....ale sú chvíle, keď tomu neverím....keď sa mi chce zavrieť oči a nikdy neotvoriť....
Ahoj
no v prvom rade si treba uvedomit že každy problem ma riešenie a najlepsie je sa z problemov vykecat znamym a nedusit to v sebe niekedy aj plač pomože uvolni to viem o com hovorím ja som si vsetko moc brala aj malickosti co s odstupom casu si uvedomujem že zbytočne som sa snimy zaoberala a dramatizovala viac ako bolo potrebne
A ešte niečo nikdy neni tak zle aby nemohlo byt ešte horšie 
Ahoj Seny,
mne sa stalo tiež niečo podobné. Tiež som blúznila a psychicky som sa zosypala. Diagnóza znela akútna psychóza bez schizofrénie.
Už je to 6 mesiacov, co sa mi to stalo, ale sa mi zdá že som iná ako som bola pred tým. Kedysi som bola plná elánu a energie a teraz ledva prežívam,
stále sa mi chce spať. Tiež som taká pesimistická, co je presný opak toho aká som bola. Predtým som bola ukecaná a spoločenská a taraz som uzavretá, nechce sa mi medzi ľudí. Ani v telke ma nič nebaví, ani čítať časopisy alebo knižky ma nebaví. Akoby som nemala energiu na nič a do všetkého sa musím nútiť. Aj ty si sa tak cítila? Ako dlho ti trvalo kým si sa zasa stala sama sebou, takou akou si bola. A dá sa to vôbec? Ako dlho si musela brať lieky?
Prosím napíš mi. Rada by som vedela, ako to prežíva alebo pražíval niekto iný v rovnakej situácii a s rovnakou diagnózou.
Ďakujem.
Ja mam tiez nieco zo zivota.Raz som sa v noci ma prebudi krik mojej sestry.Chcela, aby som hned prisla. Dosla som na WC a tam sestra pri mame. Sestra nic nestihla povedat,len som videla ze sa mama nehybe, ja som si myslela, ze zomrela, tak som na nu skricala. Nato sa mama pohla tak potom som uz len zacala plakat. Potom uz len pamatam,ze ma podopierali a odviezli na na psychiatriu.Napchali do mna nekae lieky a po tyzdni som sa vratila spat do zivota. Bol to skrat. Clovek nikdy nevie. Nedavno mi zomrel syncek, myslela som,ze i pokial zil skoncim na psychiatrii lebo bol chory a mentalne postihnuty. Nedokazala som zniest kazdy den jeho utrpenie a to co este len bude nasledovat. Chceli mi dat lieky a liecit ma,ale povedalal som si, ze to je zivot. Bud sa so zivotom vyrovnas alebo padnes do depressi a chorob. Veci sa deju a to co sa uz stalo nezmenime. Pride dalsie dni a budes sa zas tesit, len najprv treba chciet. Lahko sa pisu riadky a radi, no ver, ze i horsie veci sa stavaju a ja to mam vzdy na mysli.
Ludka, blog je zo septembra 2009 (kuk na dátum pod nadpisom) .
Co uz, pre mna to bolo nove a vcul, podelila som sa. Sak nebola som jedina, co dneska napisala k tomu komentar.
Lamka sa zaregistrovala len včera.
Vieš Geo mne sa to páči, že niekomu stoja za to prečítať si aj staršie veci, ako vidím vždy je to aktuálne. Aj minule keď som videla od Tyjamy jej z posledných blogov na NM, bolo mi tak dobre pri srdiečku.
Veď dievčatá ak je to veľmi osobný blog ho vo väčšine prípadov vymažu.
Margori, čítať staré blogy je jedna vec, písať do nich je zase druhá vec.
Staré blogy sú dvojitého druhu - 1. "všeobecné" a 2. veľmi osobné. Tento spadá do tej druhej kategórie.
Seny sem napísala pred rokom a pol veľmi osobnú spoveď a odvtedy na NM nepíše. Možno si chodí čítať.
Nie je pravidlom, že ľudia si po sebe "upracú". Skôr naopak. V archíve NM je hromada takýchto osobných blogov - ešte z čias, keď NM bola malá a "intímna". Vyskytlo sa viac prípadov, že niekto "nový" po roku-dvoch (aj viac) niečo také vytiahol a zneužil.
Ak niekto do starého blogu niečo napíše, "vytiahne" ho z archívu znova mezi Najnovšie príspevky. Tým sa zvyšuje pravdepodobnosť, že si ho prečíta XY ľudí, ktorí by ho trebárs inak nenašli.
To, že do starých blogov napíšu čerstvo zaregistrované naničmamy, je celkom pochopiteľné. Drvivá väčšina z nich sa na NM ešte neorientuje a nepozná miestne zvyklosti.
Ale myslím si, že "služobne staršie" by mohli rešpektovať, že staré blogy je lepšie nechať na pokoji.
presne tak a nikomu nič nebráni napísať svoj vlastný blog, ak má podobný problém
Seny...kolko ludi...tolko pribehov...tolko osudov...je fain...ze sa citis lepsie a z toho co si prezila si sa aspon poucila...uz vies..ze mas v prvom rade mysliet na svoje zdravie...pretoze odpocinuty clovek ma vetsiu sancu riesit aj to...co sa zda byt neriesitelne...uz nehlad na to co bolo..snaz sa pozerat dopredu...a mysliet pozitivne...si sikovna...mas velku sancu to zvladnut..drzim ti palce...vsetko dobreee...!..a posielam ti
aby ti dalo vela energie do zivota..