Za rodinu rodina, alebo "Vojakova dcéra neplače"

Keď som začala chodiť s mojim bývalým priateľom, bola som typická čerstvo zamilovaná mladá žena. Ani mi neprekážalo, že expriateľ pil. Keď prišiel po dvoch mesiacoch nášho vzťahu za mnou s tým, či si ho vezmem, súhlasila som, dokonca sa tešila. Ale toto nadšenie mi dlho netrvalo. Nedával mi dôvod na radosť z neho. Nikto o tom jeho kroku nevedel a nikto to nemal vedieť. Ani naše rodiny, lebo to, že ma o ruku požiadal nebola pravda. Až časom som pochopila, že tým chcel zahnať krízu, ktorá tam bola. Začal sa prejavovať agresívne. Jeden z jeho výstupov mal, keď prišiel za mnou k mojim rodičom. Opitý. Samozrejme.
" Prosila som ťa, aby si za mnou ku rodičom nechodieval opitý," podotkla som.
Zazrel na mňa a zavrčal " Ty si fakt taká prijebaná, alebo sa len robíš?"
Prehltla som hrču horkých slín, ktorú som mala v krku a snažila sa ešte dokázať svoju hrdosť.
" V poriadku," povedala som rázne, hoci sa mi do očí tlačili slzy " Vieš, kde sú dvere?"
" To ma chceš akože vyhodiť? Ty mňa? Na to nemáš..."
" Čo? Právo? Ja tu bývam, nie ty!" a otvorila som mu dvere.
On kričal stále. A milých slov ku mne postupne ubúdalo. O štyri mesiace od začiatku som skončila v nemocnici. V bolestiach, na infúziách (denne 6 infúzií), injekciách od bolesti, správach typu " Pri tomto ochorení je zvýšené riziko potratovosti.", "Pri tomto ochorení ste náchylnejšia na získanie rakoviny krčka maternice.", depresiách, osočovaní, ako keby som za to mohla. Keď som začala hľadať dôvod, z môjho milovaného vykĺzla informácia, ktorá nestála "za nič". Jeho bývalá predo mnou bola striptérka. Ďalej som hádam, ani zájsť nemusela. Pochopila som, že ak sa z toho nedostanem, nedostanem sa ani k štátnym službám, takže na nejaké vojsko, alebo políciu by som mohla pokojne zabudnúť. Na rodinu, bezbolestné dni a dni bez hanby tak isto. Napriek tomu som však s ním začala bývať u jeho mamy. Veď on "je vo svojej podstate dobrý". Keď som apelovala na to, aby prestal piť, hodil so mnou o stenu, posteľ, alebo zem. Vykričal sa. A nechal ma plakať. Každý večer mi opakoval "Keby si sa zlepšila, nebil by som ťa, nekričal by som. Skús sa zmeniť."
Keď som o tom povedala svojej mame, chcela aby sme ostali bývať len ja a môj bývalý priateľ sami. "Možno" za jeho správanie môže jeho mama, ktorá za jeho peniaze chodieva na dovolenky. Poprosili sme teda môjho otca, aby nám pomohol s hypotékou na byt. A on ju vybral na seba. Až keď to môj otec urobil, dozvedela som sa, že môj drahý má založené stavebné sporenie.Byt som dávala do poriadku sama, lebo ja som bola na úrade práce a on musel chodiť do roboty. Keď behom týždňa nebol vymaľovaný byt, hneval sa. Dávala som mu na to právo, ospravedlňovala ho, že "veď má pravdu". Zaplnila som diery na zemi v kuchyni, natiahla gumolit na podlahu, usporiadala skrine, popritom varila, piekla, vybavovala veci, ale ani to nestačilo.
" Prečo ešte nie sú umyté dvere na chodbe!?" začal raz po návrate z "roboty" kričať "Keď sme už pri tom, kde sa flákam! Kde sa flákaš ty?!"
" Si myslíš, že to je ľahké dávať byt dokopy? Že stíham všetko naraz?"
" Nie, problém je v tom, že robíš veľké hovno!"
Často krát som si už iba opakovala "Vojakova dcéra neplače.", nakoľko môj otec je vojak. Strácala som chuť na moje koníčky. Ak som kedysi písala poéziu, prózu, scenáre, zapájala sa do súťaží, teraz som sa už len snažila spomenúť si ako sa volám. Priestor na výlety do prírody, k starým pamiatkam, zbieranie byliniek, to ostávalo tabu a zakaždým vykričaný "zbytočne strávený čas". Ešte že som si začala robiť školu. Vravela som si, že depresií sa nezbavím tak, že sa zavriem medzi štyri steny, ale iba tak, že vyrazím medzi ľudí, práca, kurzy, škola. Ak už som nemohla byť vojačkou,ani policajtkou, tak aspoň záchranárkou. V škole (na zdravotnej, lebo mám iba gymnázium, a záchranárkou môžem byť iba po dorobení štúdií) sa nahromadili dobré kamarátstva. V domove dôchodcov, kam som chodievala ako dobrovoľník si ma klientky obľúbili a dodávalo mi síl, keď som ich dokázala rozosmiať.
Po mesiaci nášho nasťahovania sa do nášho bytu, som zistila, že som tehotná. Napriek všetkému som sa na bábätko tešila. Potrebovala som niekomu dať svoju lásku. Počas tohto obdobia mi raz prišlo veľmi blbo, tŕpli mi končatiny a nevedela som sa pohnúť od toalety. Prosila som ho, aby so mnou počkal, kým ma to prejde, ale on "musel" ísť za svojou mamičkou. Keď sa vrátil, opýtala som sa ho, čo bolo také súrne. Zbil ma. Ochorenie opäť nabralo svoju akútnu fázu a ja som tri dni na to potratila. Na druhý deň ma volal za ním do baru, kde už sedel riadne pripitý. Keď som sa ho opýtala, koľko vypil, začal ma pred mojim známym (a mojim vzorom- lekár, záchranár) kričať a urážať. Keď prišiel domov, vylepila som mu za to poníženie. Ale on ma vzápätí na to zbil. Päsťovkou do podbruška. Nevydržala som už s ním. Už som prestala jesť, spávať, nemala som chuť chodiť domov. Čoraz viac som plakávala kamarátom a kamarátkam na pleci a vymeškávala zo školy. Odhovárali ma od neho. Ale nechať ho v byte s hypotékou vybratou na otca? A navyše, keď je to "obľúbený zať" mojich rodičov?
Medzi tým som sa čoraz častejšie stretávala so spolužiakom. Malé pozornosti, celé dni na káve (nemala som už chuť sa starať o domácnosť a ani síl), prednosť pri prechádzaní dverami, podávanie mikiny, ak mi bola zima, smiech, spoločné témy, záľuby. Ale ani to by ma nebolo dostalo od bývalého, keby som sa nebola zosypala na chodníku cestou domov. Opitý navštívil môjho otca a vyrozprával mu, aká som mrcha. Nevedela som kam ísť. Nemala som kam ísť. Ani odvahu vyrozprávať, čo sa za dverami nášho bytu deje. Keď mi otec vykričal, že viac nie som jeho dcérou, a že ma vynecháva z dedičstva, rozišla som s bývalým. Zdravie, vysnívaná profesia, dieťa, dni a noci múk a napokon aj rodina? Stačilo!
"Ak chceš, zbaľ si veci a zajtra môžeš odcestovať so mnou ku mne," tíšil ma do telefónu spolužiak. Celé roky poznal môjho otca. Kamarát. Kolega. Trinásť ročný vekový rozdiel medzi nami. Rozvedený. Jedno dieťa. Nemala som nad čím váhať. Bývalý by ma časom zabil. Priamo, alebo nepriamo. Bola som tesne pred bránami psychiatrie. A keď som chcela prežiť, musela som vstať a ísť. Na druhý deň som napísala list na rozlúčku. Nechala ho skopírovať v tlačiarni. Vzala bloček. Nechala im kópiu, sebe originál, aj bloček, ako doklad. Ale bývalý ma ešte vyhľadával, dokonca bol schopný nastúpiť na autobus a pricestovať do mesta, kam som sa odsťahovala. V tom čase sme už ale kontaktovali právnika, začala chodiť na sedenia k psychologičke. Volával mi opitý, a keď som nemala záujem s nim komunikovať, písal mi sms typu "Ak nemieniš so mnou komunikovať o osobných veciach, spoznáš to." Dokonca si vymýšľal klamstvá o tom, že som neplatila účty za byt, hoci mi dával peniaze a tie, ktoré som zarobila na brigádach som premárnila. (Podotýkam však, že som si nezaplatila ani školu! Všetko išlo na byt). Bol schopný tieto klamstvá vytiahnuť aj pred právnikom, kam išiel otec s ním podpísať dohodu o tom, že hypotéku môj ex prevezme na seba, lebo nesúhlasil s predajom toho bytu. V celej tej bláznivej situácii sme sa s priateľom spoznávali za chodu. Nevedela som, aké sú jeho reakcie na čo a ani on nevedel moje.
Spomínam si, ako som sa bála, keď otvoril dvere na byte a ja som ešte nemala dovarené. Môj ex by kričal, zbil ma a ešte by som mu musela dať vodu v lavóri na nohy. Môj priateľ však prišiel s nadšením do kuchyne. Objal ma, dal mi pusu. " Hm, ako to tu pekne vonia!" a dal mi ešte jednu pusu. Potom sa opýtal, či som mala kávu, trval na tom, aby som si sadla, že nám urobí kávu a dovarí, len nech mu poviem, čo má robiť. Stále všetko robíme spolu. Spolu upratujeme, varíme. Dokonca spolu sedíme v jednej lavici.
Ešte stále žijem v napätí, strachu, bolesti z tých rán. Ešte stále sa pýtam "Kedy sa zas prejaví to ochorenie akútne?", "Kedy príde a vyhľadá ma?", "Čo bude, ak ma nájde?", bojím sa aj toho, že prídem o svojich dvoch chlapcov. Som ešte stále prchká a nedokážem ešte dávať najavo všetky svoje emócie. Ale prestala som už fajčiť, plakať po večeroch, začala sa normálne stravovať, opäť naberať váhu, snívať, písať, vyhľadali sme lekára v Prahe a plánujeme za ním cestu. Veď mi dávajú dosť najavo svoju lásku. Keď chce malý, aby som mu čítala rozprávku, keď príde, objíme len tak, povie "Mám ťa rád.", je to úžasný pocit. Chvíľami si však spomeniem na stratené bábo. Keď ma priateľ bráni na každom kroku a nebyť jeho, objíma, počúva, vybavuje so mnou úrady (veľa vecí by som si nevedela vybaviť, jednoducho som vyhorela).
Ale : "Vojakova dcéra neplače."