Lupa 1.

Prvé stredisko pomoci, ktoré otvorili v Mníchove, sa nachádzalo na hodinu cesty od nášho bydliska (podotýkam jednosmerne) a štvorhodinové služby, ktoré zaviedli, časovo vôbec nepasovali do môjho harmonogramu. Preto som sa potešila informácii, keď od tohoto víkendu v spolupráci s rádiom Gong otvorili nové priestory, čím mi aspoň skrátili časový presun na polovicu.Po prvotnom informačnom online sedení z tepla domova som šla s malou dušičkou v sobotu na svoju prvú výpomoc. S malou preto, lebo som nedokázala odhadnúť, nakoľko emotívne to pre mňa bude a či ja tým Ukrajincom budem rozumieť natoľko, aby som niečo dôležité nedoplietla. Na pomoc som si vzala svoj slovensko-ruský a rusko-slovenský slovník z čias ZŠ.Adresu som poznala celkom dobre. Kedysi pradávno býval na hod kameňom odtiaľ môj muž. Priestory, ktoré poskytlo rádio, sa nachádzajú na prvom poschodí jedného kancelársko-obchodného komplexu. Vôbec si nedokážem predstaviť, čím v skutočnosti sú/boli alebo na čo sa aktuálne používajú... Dlhé nehostinné chodby s celou kopou chladných miestností. Môže byť, že stade kedysi vysielali. Netuším. No vzhľadom na vážnosť situácie a krátkosť času to ako prechodné riešenie úplne stačilo. Ako výhodu rátam to množstvo miestností.Už pred vchodom som zbadala prvých vojnových utečencov. Muži, ženy, deti. Väčšina z nich ťahala za sebou všetok svoj majetok o veľkosti príručnej batožiny. Vo vstupnej hale si každý z prítomných prešiel minimálne rýchlotestom s povinnou registráciou. Na prvom poschodí panoval neskutočný zhon. Pomocníci v zelených a modrých vestách pobehovali neorganizovane tam a späť.Na stole oproti vchodu ležali letáky a taniere so sladkosťami. Nad stolom veľký oznam, kam hlásiť korona-pozitívnych. V každej z miestnosti som zahliadla drobné skupinky ľudí. Tých, čo pomoc hľadali a tých, čo ju poskytovali. Údaj na displeji mobilu ukazoval, že je čas na výmenu smien. Zrazu som sa ocitla medzi viacerými mne podobnými. S nástupom o 16.00.Chaos vládol naďalej, no nejako sa niekomu podarilo asi na desiaty pokus vysvetliť nám, aby sme sa rozdelili po dvojiciach a každá si našla ľubovoľnú miestnosť, kde budeme odteraz úradovať my. Uchmatla som si jednu sympatickú žienku po mojej pravici. Nech tie 4 hodiny strávim v príjemnej spoločnosti. Aby sme prišli o 10 minút skôr na zaučenie, bola úplne zbytočná požiadavka. Vhodili nás do vody a ... babo plávaj! Jediná informácia, ktorú sme obdržali: zelené vesty sú pomocníci na obtelefonovávanie, modré vesty sú tlmočníci. A tak som si pre istotu rýchlo uchmatla vestu zelenú. Že veď uvidím podľa situácie... či sem-tam pípnem po rusky.Moja nová kolegynka sa volala Julia. Spolu sme si vybrali miestnosť číslo 7 a podľa (chabých) inštrukcií čakali na tlmočníčku s prvým prípadom. Čas sme si vypĺňali študovaním materiálov na stole - tretina z toho bola v ukrajinskom jazyku a ja som zistila, že tam predsa len sú badateľné rozdiely medzi jazykmi - a small talkom. Vrámci neho som Julii zreferovala, čo som sa dozvedela na online inštruktáži. Nech i ona vie, čo nás približne čaká a neminie. Musím pravdivo priznať, že organizácia tam bola fakt katastrofálna. Ešteže som aspoň ja absolvovala tú online sešn.Na jednej strane chápem, že táto akcia má rozmery, akých tu od druhej svetovej nebolo, ale i tak... aj Julia skonštatovala, že ju svrbia prsty, ako by s radosťou inak nastavila fungovanie sprostredkovateľského systému.A tak sme čakali, koho nám pridelia. A čakali a čakali.A vzhľadom na ten chaos ani presne neviem povedať, kedy sme sa dočkali. Zrazu vbehla dnu nejaká blondína v zelenej veste. Spýtala sa, či máme niekoho prideleného a naša záporná odpoveď ju zjavne potešila. Vyzvala nás, aby ju jedna z nás nasledovala, že nám odovzdá svoj nedokončený prípad. S listinami ponúkaného ubytovania. S krátkym vysvetlením, o koho a čo sa jedná. Vraj ona musí smenu ukončiť. Julii som rukou naznačila, že idem ja. Posunula nám dve dospelé Ukrajinky. Mamu s dcérou. Vysvetlila, že si práve kdesi vzadu vyberajú veci z dobročinnej zbierky, pričom ukázala na dva malé, opustené ruksaky pod oknom - také tie keď idete na túru a zbalíte si do nich jedlo s pitivom na dva dni pre veľkých hladošov a možno jednym náhradným tričkom.- Do Mníchova dorazili iba s týmto tu. Prišli z Kyjeva a nedarí sa nám pre nich nič zohnať... majú podmienku: dve oddelené postele. Izba môže byť spoločná, ale postele od seba. Už sme obvolali neviem koľko ľudí, ale všetci majú buď rozťahovaciu pohovku alebo manželskú posteľ. 160 cm. Teraz sa ich snažíme prehovoriť na jednu možnosť v Starnbergu. Tam by mali dve izby, aj dve extra postele, no zatiaľ iba WC a umývadlo. Majiteľka sa im bude snažiť do týždňa dať spraviť sprchu. Na oplátku musia týždeň vydržať iba s umývadlom... nechcú ani túto možnosť. Vraj to nie je priamo v meste a nechcú čakať na sprchu. Poď, zavediem ťa za nimi, aby i oni vedeli, že sa meníme.Prešli sme dlhou chodbou o niekoľko miestností ďalej. Mama s dcérou si práve vyberali z ponuky pulóvrov. Prekladateľka, ktorá nás sprevádzala, takisto končila smenu. Priam prosebne sa obrátila na ne, aby im ešte posledný krát dohovorila.- Ak vám môžem poradiť, zoberte ten Starnberg. To je najlepšia ponuka, akú ste mohli dostať. Týždeň vydržíte aj s umývadlom. Budete mať dve priestranné miestnosti iba pre seba. V mestečku milionárov. Na brehu krásneho jazera. S výhľadom na Alpy. S priamym spojením do Mníchova. Cestovať sem môžete kedykoľvek na pasy zadarmo. Prosím, neodmietajte to! Sami ste na vlastné oči videli, koľko ponúk sme obtelefonovali, koľké vám nevyhovovali a koľko ste ich odmietli.Snažila sa, ako najlepšie vedela. No nepodarilo sa jej prelomiť ich odmietavý postoj.Neviem posúdiť, prečo sa správali, ako sa správali, no niečo sa mi na tom nepáčilo. Držala som sa však v úzadí a nijak nedala najavo, že im rozumiem.Po chvíľke sme sa teda vrátili nazad do miestnosti číslo 6 a dobrovoľníčka s prekladateľkou odštartovali záverečný pokus. Rozhodla sa obtelefonovať pár posledných čísel. A vtedy som zbadala, že slovník mi bol asi zbytočný. Že úplne najdôležitejšou pomôckou je LUPA!!!