Na zamyslenie

Ahojte babenky,

som tu v podstate nová, ale stránka sa mi veľmi páči a veľmi ľutujem, že som ju nenašla skôr. Čítam rôzne príspevky - ľudské osudy, odpovede - úžasná snaha pomôcť. Najprv ma napadla myšlienka - kúpte si energetickú čokoládu v lekárni žienky a všetko hravo zvládnete. Lenže potom prišla druhá myšlienka - treba odstrániť príčinu. Spomenula som si na knižku Natálie de Lemeny - Makedonovej : Večné zákony a posielam Vám úryvok z nej. Pomôže Vám pochopiť, prečo sú muži iní ako ženy a prečo máme takmer všetci chaos v duši.

Natália de Lemeny-Makedonhová :Večné zákony
.
.
.
Ako sa vlastne prejavuje pravá mužkosť a pravá ženskosť na Zemi podľa večných zákonov?

Mužská činnosť je aktívna, vykonávacia a hrubá – je to práca s hmotou, silou a rozumom.
Ženská činnosť je pasívna, vládnuca, hmotne slabá a jemná – prejavuje sa najmä citovo a
duchovne.

Žena je z duchovného hľadiska vládanuca, lebo vďaka jej celkovej jemnejšej podstate a priepustnejšiemu telu sa podľa zákona rovnorodosti môže spájať s jemnejšími vyššími sférami. Získava tým rozsiahlejšie duchovné poznanie, a tým aj moc. Jej vládnutie sa prejavuje skôr pasívnym spôsobom, ona iba vyciťuje, inšpiruje, nasmerúva a plánuje. Muž spracúva jej podnety a spája ich s vlastnými rozhodnutiami, je vykonávateľom jej plánov.
Dnes asi máloktorá žena vládne takýmto pasívnym spôsobom. Prejavuje sa väčšinou aktívne ako muž, čo je dôsledkom toho, že nežije čisto ženským životom. Okolnosti ju viedli k túžbe po rovnoprávnosti – emancipácii, čo ju zatiahlo chtiac-nechtiac do víru mužského života.

Pojem emancipácia doslova znamená vymanenie sa z nevýhodného stavu do rovnocenného.
Jej zákonné uznanie vyprovokoval nielen pocit krivdy utláčaných žien, ale aj vplyv duchovne zrelších ľudí, ktorí vycítili jej nevyhnutnosť pre ďalší rast ľudského okolenia. Ale pravá podstata rovnoprávnosti pri jej uskutočňovaní nepozorovane unikla a bola odvedená úplne iným smerom.
Zmyslom emancipácie malo byť akceptovanie pravej mužkosti a pravej ženskosti a ich vzájomné zrovnoprávnenie. Týmto aktom sa mala zmazať nadradenosť mužov a znevýhodňovanie a podceňovanie žien.
Lenže rovnoprávnosť, ako sa uskutočňuje dnes, pochopili jej zástancovia tak, že žena môže aj má robiť všetko, čo muž a muž zase má mať povinnosti a rovnaké práva ako žena.
V socialistickej spoločnosti ústava určila žene povinnosť pracovať, s výnimkou materstva a starostlivosti o dieťa, ktoré boli časovo veľmi obmedzené. Z tohto dôvodu museli mnohé ženy aj nedobrovoľne opustiť svoje domácnosti a odísť do neznámych vôd, do rozličných povolaní, aj do mužských. Ženy v kapitalizme zas dobrovoľne, väčšinou z ctižiadosti, z nudy alebo z finančnej nevyhnutnosti nastúpili tiež túto cestu k rovnoprávnosti.
Doviedla emancipácia ženy k vytúženej rovnocennosti s mužmi? Kdeže. V pracovných povinnostiach sa vo väčšine prípadov tejto rovnocennosti dočkali, avšak finančné ohodnotenie a postavenie nedržali krok s ich výsledkami. Aby si ich ženy vydobyli, museli markantnejším spôsobom zdôrazňovať svoju rovnocennosť s mužmi. Začalo sa to najprv mužským oblečením, nosením nohavíc, potom prijímaním mužských zvykov a prejavov. Napokon už dokáali ženy aj mužsky rozmýšľať, len aby bol medzi nimi a mužmi čo najmenší rozdiel.
Či už sa to mužom páčilo, alebo nie, museli sa v domácnosti postaviť aj k sporáku a k inm domácim prácam, ak sa žena ukázala schopnejšou alebo aspoň rovnocennou uživiť rodinu. Zákon do doplnení celku sa pokrivil. Ako mohla vládnuť vo vzťahoch harmőnia, keď už neexistovali čisté pozitívne a negatívne póly, keď už muž nebol pravým mužom a žena pravou ženou? Čo prinieslo toto vyhladzovanie odlišností medzi nimi, vidíme a pociťujeme doma aj v práci – každý robí všetko, čo stíha a ako vie. Neustály zhon a povrchnosť sa stali súčasťou moderného človeka, ktorý si už ani nevie predstaviť, že by život mohol byť aj iný, pokojnejší. Symbolom dnešnej doby je večný nedostatok času a pokoja. Muž ani žena sa necítia pánmi svojich možností a schopností, lebo niet na ne času. Neprestajný pohyb a nepokoj ich oberá o duševnú vyrovnanosť a kľud.
I keď si tieto negatíva mnohé z emancipovaných žien uvedomujú, iste budú rozhorčene protestovať voči predchádzajúcim tvrdeniam: „To sa máme zasa vrátiť iba k hrncom a k malým deťom? To teda nie!“ Netreba sa obávať cesty späť, nie je nutná. No vpred treba ísť rovno, bez okľúk, ktoré odvádzajú od pravého cieľa.
Správna cesta vedie do harmónie a tvorivej činnosti, a nie do zhonu a povrchnosti. Rovnoprávnosťou mala žena získať podobné vzdelanie ako muž, aby dokázala svoju rozumovú vyspelosť, ktorá jej bola odjakživa upieraná. To bolo častým dôvodom jej podceňovania a zaznávania. Vzdelaná žena sa mala stať rovnocennou partnerkou muža. Tým ženám, ktoré sa chceli plne venovať práci, mala emancipácia umožniť rovnocenné uplatnenie svojich schopností pre blaho spoločnosti.
Povinná zamestnanosť v socializme však bola tou okľukou, ktorá zviedla mnohé ženy z pravej cesty. Namiesto slobodného rozhodnutia, či byť matkou, alebo sa realizovať radšej v práci, musela žena väčšinou niesť obe bremená na svojich pleciach. Keď muž nechcel, aby si zničila zdravie, musel sa aj on prispôsobiť a aktívne pomáhať v domácnosti, často aj v čisto ženských úlohách.

U súčasného človeka mala viesť jeho slobodná vôľa k vlastnému výberu partnera, podľa osobných predstáv, a nie podľa želaní rodičov či majetkových pomerov. Hoci takmer všetci využívajú túto slobodnú vôľu, nie sú vzťahy lepšie, než boli v minulosti. Prečo? Veď emancipáciou sa mala v manželstvách dosiahnuť vytúžená harmónia a rovnocennosť. Lenže pre jej nesprávne pochopenie priniesla namiesto úžitku skazu.
Neustály proces zrovnoprávňovania, ktorý sa nesprávne chápe ako vyrovnávanie rozdielov pohlaví, dal vzniknúť za krátky čas úplne iným typom partnerov, ako existovali dosiaľ. Nové prototypy mužov a žien spájalo jediné slovo – pokrivenina. Muži prestali byť mužmi a ženy ženami, keď museli byť podľa potreby všetkým. Z nášho života sme vylúčili čisté protiklady. Do bielej farby sme primiešali čiernu a získali sme šedú. Do čiernej sme zas pridali bielu farbu a máme opäť len sivú. Celý náš život sa stal šedý – jednotvárny a pritom popletený, lebo sme z neho vylúčili číre protiklady, ktoré inšpirovali a dávali silu vo svojej čistote.
Nežné ženské srdce a pohladenie, ktoré malo patriť mužovi a deťom „stvrdlo“ v náročných pracovných povinnostiach. Silná mužská opora sa zvalila, lebo stratila svoju stabilitu a penosť pri ľahkých,ale monotónnych prácach v domácnosti a pri deťoch. Toto sme nazvali pokrokom – emancipáciou.
Ak sa vzájomné „prispôsobenie“ úlohám v domácnosti vyvíja u oboch partnerov rovnomerne, vzniká pocit zdanlivej harmónie, i keď sa obaja vychyľujú na opačnú stranu. Keď sa však niektorý z nich bráni prekrúteniu svojej podstaty, býva príčinou neustálych problémov, ktoré zväčša vyúsťujú do hádok a rozchodov.
.
.
.
Mnohé úspešné ženy začali podceňovať svojich mužov pre neschopnosť, do ktorej sa muži z ľahostajnosti a slabosti sami dostali. Iné ženy zas boli nútené prevziať aktivitu, keď ich muži nevedeli alebo nechceli byť pravými mužmi. Ďalšie emancipované ženy prišli o svoju jemnosť iným spôsobom. Dve náročné smeny, doma aj v práci, bez dostatočnej pomoci, ich obrali o telesné a duševné sily, a tým aj o pravú ženskosť. Nie je iróniou dnešnej doby, že mnohí nezamestnaní muži nemajú čo robiť, kým niektoré zamestnané ženy sa idú v dvoch smenách zodrať?!