Nečakám od života všetko čo chcem, pretože potom by som nemala po čom túžiť

Mala som 19 rokov, priateľa na vojne a myslela si, že život mám krásne nalinajkovaný. Pracovala som v malej krčmičke, spoznala som tam mnoho ľudí a osudov. Jedného dňa, keď som už mala nervy v kýbli, postavil sa mi do okienka neznámy chalan a moja prvá myšlienka bola: "Tohoto si vezmem". Nevedela som, kto je to, odkiaľ je, či ho ešte uvidím, aj myšlienka odletela. Ako správna krčmárka som na neho zrevala, pretože po osem hodinovej šichte mi jeho otázka: "Kde máš brata?" pripadala nezmyselná, veď na čo sú mobily?.

Samozrejme, ešte sme sa stretli. Predchádzal tomu nechutný rozchod, pretože môjho priateľa nenapadlo nič lepšie, ako ma od samej nudy z vojny podviesť. Časom som sa dozvedela, že sa volá Jojo, je fajn kamarát a dokáže sa ešte so životom hrať. Otváral mi nové obzory, takže som nemusela zatvárať oči a snívať. To zasa pomáhalo mojej zranenej dušičke. Nechodili sme spolu, bála som sa dalšieho sklamania, tak sme spolu len spávali. Ako to fungovalo? Perfektne. Mala som svoje záujmy, nemusela som sa s nikým deliť o čas, nikto mi nič nevyčítal a ja som sa nemusela za nič opravedlňovať. Proste sme si zavolali a stretli sa.

Naše hovory však boli čím ďalej tým dlhšie a stretnutia častejšie. Napriek všetkým svojim predsavzatiam a cinickému pohľadu na svet som sa zamilovala. Lenže tentoraz som milovala srdcom, dušou aj telom. Nikdy som neverila, že stretnem niekoho, kto si to zaslúži, samu ma to prekvapilo. Bolo to pre mňa tak neskutočné, milovať.

Takto sme to ťahali dva roky. Obaja sme chceli bohatstvo, bez citov a pritom sme cítili. Nebol vhodný pre mňa a ja pre neho. Tak sme si robili napriek, len aby sme konečne našli odvahu toho druhého nechať a ísť za svojimi ambíciami. Boli rozchody, uzmierovania, výstupy, uzmierovania, hádky, uzmierovania... Ale niekedy človeka stretne naozaj niečo silnejšie ako je on sám a tak sme sa jeden druhému nakoniec poddali.

Vtedy, keď ma po dlhom a pre mňa definitívnom rozchode (on mal inú a ja tiež) našiel, keď som sa dotkla prstov, ktorých som sa už vzdala a bozkali ma pery, ktoré som už opustila, zrútil sa celý môj doterajší svet. Prvýkrát v živote som nerobila sex ale lásku. Tak neuveriteľné pre mňa, s tou mojou nevyspytateľnou a sebeckou povahou som sa podvolila... Milovala som bezhranične, bez otázok a svadba mi prišla samozrejmá. Bola v máji a vôbec nie podľa mojich predstáv, ale pekná. V októbri sa narodila malá. Dnes má pať rokov. O tri roky nekôr malý. Ten má teraz dva roky. Naše manželstvo prešlo všetkými krízami. Chlast, nekonečné noci osamote, finančná závislosť, kamaráti, útek, zodpovednosť len na mne, výčitky, plač, samota, hádky kvôli peniazom, možno aj nevera (je to len môj pocit, dúfam, že sa mýlim). Aby som to prežila, začala som podnikať. Stále som mamina večne s utierkou v ruke, ale mám peniaze.

Teraz konečne bývame sami. A pokúšame sa začať odznova. Obaja ubolení, unavení, zisťujeme, že toho druhého vôbec nepoznáme, že sme pať rokov žili vedľa seba, nie spolu. Ako a či vôbec to zvládneme, neviem. Neviem, či chcem bez otázok prejsť minulosť a neviem, či chcem budúcnosť bez neho. Neviem, či jedno nevylučuje druhé. Ale život je nádherný tým, že ho môžeme v každej minúte zmeniť .