Matka a dcéra

Tak na začiatok?? Kto je Alexandra? Nenašla som je v "Kto je kto?" ani nepamätám, že by bola tu na stránke. Akú veľkú má dcéru? Môžem sa podeliť o skúsenosti od 0-15rokov.

Ja mám 13-tku a môžem zatiaľ konštatovať,že náš vzťah dobrý a keď má nejaký problém ,tak so mnou rozpráva. Mám pocit,že sme zatiaľ prechádzali rôznymi obdobiami ako preferovanie mamy,potom otca a zas naopak,mama vie všetko najlepšie a pod..Teraz,odkedy je v puberte, asi 2-3 roky, je k mojej osobe dosť kritická,hlavne ,čo sa týka môjho výzoru =rozumej nadváhe,obliekania,výchovy...

od malička vediem deti ku komunikácii,aby sa nebáli povedať svoj názor a myslím,že veľa sa splou bavíme

Aj ja mám doma 13stku a dosť komplikovaný vzťah...som veľmi zvedavá, čo napíšu ostatné dievčatá. Ja som totiž naše problémy pripisovala všeličomu možnému. Napríklad: narodila sa v našej rodine ako prvé dieťa z oboch strán, aj z mojej, aj z manželovej. A tak si odniesla lásku, ale aj "výchovné pokusy" všetkých nás. A mojej svokry najviac. Od malička mala tendenciu hovoriť "nie", keď ja som povedala "áno" a opačne. Určite to neurobilo dobrotu. Ďalej veľkú mieru pripisujem tomu, že od malička bola nekonečne žive a nepokojné dieťa, čo istotne vo veľkej miere súvisí s tým, že patrí k nadpriemerne inteligentným deťom (dúfam, že raz sa dostaneme aj k tejto téme). Kto takéto dieťa nemá, nevie si predstaviť, čo takéto deti dokážu (tak toto do dnešného dňa nevie pochopiť ani moja svokra, hoci je s ňou denne).
Musím však povedať, že posledné leto sa akoby začala meniť, vyzrievať a našli sme si cestu k sebe. Veľmi sa z toho teším a dúfam, že to "neurieknem". Nie že by sme už nemali medzi sebou nezhody, ale zvládame to lepšie. Veľa sa snažím so svojimi dcérami rozprávať a myslím, že mi dôverujú. Pracujem na tom!

ja mám tri dcéry, ale najstaršia má zatiaľ len 8 rokov (ostatné 4 a 2), takže puberta nás prepadne, čo nevidieť.
od mojich 12 rokov sme žili iba s otcom, od 15-tich spolu s macochou, ktorá ma dodnes berie ako konkurenciu. A poviem vám, nie je to žiadna slasť, ani po takom dlhom čase a to sa vídame len 1-2 týždne do roka.
Preto som si prisahala, že svoju dcéru nikdy nepostavím po pozície mojej konkurentky. A zatiaľ sa darí, aj keď ma niekedy poriadne vytáča svojimi presne mierenými poznámkami. Keď sa pochytíme, hneď vytriezvem z materskej ješitnosti, keď si prestavím ako sedí pri svojom bábatku na posteli, unavená, nevyspatá a vynervovaná, ale ani za svet mi nezavolá, lebo "mama mi aj tak nerozumie, iba čo sa bude tešiť, že aj ja mám nejaké problémy..." Ja jednoducho veľmi stojím o to, aby som si vzťah s nimi nepokazila, aby sa predo mnou neuzavreli zo strachu z odsúdenia, povýšeneckého mudrovania, alebo výsmechu, keď sa dariť nebude a nedocenenia a závistlivého porovnávania, keď sa im niečo podarí. Ale ako vravím, najťažšie obdobie ešte len príde a celkom otvorene priznávam, že mám pred ním rešpekt.

Naša malá slečna má zatiaľ len 6 a darí sa nám spolu perfektne. Konečne mám spriaznenú ženskú dušu v rodine - sestru som nemala a mama ma mala dosť neskoro, takže sme si veľmi nerozumeli.
Moja princeznička sa mi už teraz zdôveruje s frajermi:-} a dúfam,že nám tento super vzťah vydrží. To kritické pubertálne obdobie máme ešte pred sebou.

Moje dcéry majú 15 a skoro 11 rokov. Sú veľmi rozdielne, už od narodenia. Myslím výzorom, ale hlavne povahou. Súhlasím s Kamkou, že vzťah najstaršej dcéry a matky je zložitejší ako pri ďalšom dieťati( možno je to tak aj s chlapcami, to neviem posúdiť) Moja Mirka sa narodila po 3rokoch manželstva, bola vysnívaným, vytúženým dieťatkom. Už svojim narodením akoby naplnila moju prvoradú úlohu-byť mamou. dala som jej všetko čo som vedela a mohla, čo som si naštudovala. Z mojej strany, to bolo v rodine prvé dieťatko a svokrovci bývali v inom meste. Všetci sa z nej tešili, bola miláčikom môjho otca, ktorý s nami býval. Od útleho detstva to bolo krásne dieťatko, ktoré malo neuveriteľnú schopnosť vždy získať čo si zaumieni. Mala aj svoje obdobia vzdoru, ktorým sme sa nepoddali, aj obdobia oddanosti a prispôsobovania keď sme sa ju snažili namotivovať na vlastnú cestu. Vždy bola iná ako ja, aspoň ja v nej nevidím svoj obraz. Na okolie pôsobí sebavedomo, aj keď ja vidím aká je citlivá. Všetko intenzívne prežíva ale, s miernym nadhľadom. Niekedy pôsobí priam povýšenecky a pohŕdavo(ale to je tiež jeden z prejavov puberty). Rok -dva dozadu sme mali niekoľko slovných potýčiek, keď som strašne penila( nevedela som sa zmieriť s tým, že si vzala niečo do hlavy a nedala si vysvetliť, že mne sa to zdá nevhodné!!) A išlo vždy v podstate o maličkosti- oblečenie, dlžka vychádzok... Najviac sme sa chytili na tom, že ja som si predstavovala, že by mala viac sedieť nad knižkami, chcela som jej pomôcť, ju vyskúšať..fakt v dobrom, som sa snažila...ale sa nedala-vždy mala svoj rozum!!(Neviem, či som jej snáď vnucovala vlastné ambície, vlastné nenaplnené sny... Keď aj, tak snáď len podvedome.) Posledný polrok sa situácia trocha ukľudnila(klop-klop), vychádzame spolu dobre. Rešpektujeme sa, snáď už aj niektoré veci pochopila.. Možno mi možno vyčítať ako matke viacero vecí, no vždy som sa snažila byť deťom prístupná a otvorene hovoriť o všetkom. Niekedy, jej porozprávam zážitky z mojej puberty, o tom ako to bolo kedysi- príjme to s pochopením, občas s tým, že jej to je jedno. Je tak trochu neprístupná, nevyhľadáva tesnú telesnú blízkosť...no ja nedbám...snažím sa ju často objať...vliezť k nej na chvíľku pod perinu. Občas je pocit spolupatričnosti nesmierny. Niekedy len chodíme okolo seba...
Hlavne ju veľmi ľúbim a verím, že ona to cíti...

Pohľadom.... príkl. ona leží pri telke, je pobehujem s výkrikmi odlož si toto-odlož si tamto, utri riad.... ona stále pokojne leží a kuká na mňa pohľadom-mam ťa v ...
ja sa ďalej vytáčam...ona ďalej pokojne kuká!!! Tá situácia kto z koho!! je občas neúnosná.

Moja 9.ročná dcéra je strašne zlatá,výborne si rozumieme.Je však občas strašne náladová.Snažím sa jej nálady zvládať,ale vtedy je vyslovene protivná.Neviem ako na ňu,snažím sa ju nevšímať si,aj som jej dobovárala,aj kričala,ale stále neviem ako na to.Poraďte!

Všetky komentáre sú z našej domácnosti - dcéra bude mať 12 je zlatá, rada mi pomáha pri varení, pečení ale ten jej "bordel" v chyži ma totálne vytáča!!! A o spúšti v kúpeľni keď z nej odíde nehovoriac! A jej odpovede:
- mami mám to pod kontrolou
- ale mami veď o NIČ nejde
- no to by si mala vidieť ako má spolužiak/čka
- nerob paniku je to OK
- bože, veď tu je normálne
- veď nejde o život
- mám to tu ako správna tínedžerka?!
- ty to nechápeš - ale toto je v normále!
- nechaj mi to tak ty mi to upraceš a ja mám z toho chaos!
....ale keď upratuje - tak upratuje pedantne! je to síce pár krát do roka ...a čo ju zabijem?! A samozrejme povzdychy, ochkanie, mykanie hlavou - DOPORUČUJEM NECHAŤ TAK a bez komentárov. Ono sa to vyvrbí samo!

Milá mamika, tie poznámky dôverne poznám. A ešte keď ju upozorním, že niečo niekde nechala rozhádzané povie s kľudom- veď som ešte neskončila! Najhoršie na tom je že moje sú v jednej izbičke dve a to je teda aj bordel dvojnásobný, povedala by som, že sa jeden neporiadok z druhým začína biť! A nikto nikdy za nič nemôže! Ale odkedy majú na chladničke sobotňajší rozpis upratovania, trochu sa to zlepšilo.

Vieš čo lienka, ja som už imúnna - zbytočne by som sa rozčulovala, učí sa výborne, v podstate za bordel v izbe si je sama zodpovedná - ja som jej ho neurobila a 100x jej vravím že ona sa bude hanbiť, keď niekto príde a uvidí! Samozrejme komentár, vždy jej sľubujem že jej odfotím izbu keď má totálny bordel a ona že: v pohode ale nechápem načo ti bude taká foto xixi!?!? Už to beriem z iného pohľadu. Ozaj mali by sme navrhnúť babám nech odfotíme izby našich pubišov či je to naozaj také hrozné - bude sranda!

mladá sa pôjde spršiť tak vám to tu zvečním - to bude prekvápko!!!

Pekne pisete dievcata,
nemozem sa pridat, lebo mam len chlapcov, ale cerpam inspiraciu...

Tak ste ma potešili dievčatá! Vidím, že moja dcéra je absolútne v poriadku, a moje záchvaty zúrivosti z jej flegmatizmu,keď ja vykladám čo má urobiť... to je tiež úplne OK. A fotku bordelu, kde sa už len vy...ť a bude hnoj hotový, to sa mi snáď tiež podarí! Kami, je fantastické, že táto stránka existuje, človek aspoň vie, že v tom nie je sám!

včerajší večer mojej dcéry bol v riešení najväčšieho problému na svete!!!??? "Mami na mne sú pekné iba pery!!!!!!!" A ja vyzerám hrozne!!!!! Nálada jej klesla pod bod mrazu. Tak som jej zopár vecí vysvetlila-či to brala alebo nie je vo hviezdach, lebo s patričným výzorom /Ty sa tomu nerozumieš-asi tak/ odplávala do svojich vôd. A dnes ráno mala už v hlave iné problémy. Našťastie odchádzam z domu prvá tak jej poznámky a pśkania prehĺta manžel!
Totiž ráno mala nenormálne vlasy - tak si pre istotu RÁNO pristrihovala "debilné" vlasy - to som už bola na odchode. Ešteže!

Moja maminka je životom ťažko skúšaná, unavená a chorá žena s neuveriteľnou schopnosťou nájsť niečo negatívne v každej situácii ktorá ju postretne. Ale veľmi jú ľúbim, a pred nedávnom mi povedala čosi, na čo nezabudnem do konca svojho života. Keď so mnou otehotnela, otec jej kázal, aby "TO" dala preč. Nedala a ja som dnes na svete. Keď bola u mňa pred sviatkami a po pár dňoch odchádzala, medzi dverami mi poďakovala. Vytreštila som na ňu oči a opýtala som sa, že za čo. A ona, že "za všetko...za to že si". Nekonečne ma dojala a pohladilo ma na duši, že hoci sa so mnou v živote veľa natrápila, apoň som ju snáď nesklamala.

Vzťah dcér a matiek , Bože môj čo sa ktomu dá povedať všetko čo ste písali ako keby to bolo u nás, staršia dcéra je snáď už po puberte a máme fantastický vzťah, všetko mi dokáže povedať a to všetko myslím doslovne, a vyžaduje , aby som sa aj jej zdôverovala, čo sa snažím odmietať , lebo ja som matka a ja musím byť oporou pre ňu a nie ešte ju zaťažovať svojími problémami, s tou mladšou je to teraz ešte búrlivé, ale dávam tomu čas a verím, že sa z toho vykľuje normálna baba,lebo hoci ona tvrdí, že už nie je pubiška, tak veľmi tomu ešte všetci neveríme, rada sa zábava , veľa krát si otvára ústa ako vráta, a zakaždým sa nezhodneme názorovo trebárs najnovšie je to percing, a zakaždým má posledné slovo a stále chce o danom probléme diskutovať ale iný názor nechce počuť. A tá prváčka to je moj ostrov v rozbúrenom oceáne, je ešte sladká, milá a iba ľúbiaca, tak tá má stále poteší nie žeby nevedela človeka rozhodiť,ale keď Vám zakaždým povie,ale ľúbiš ma,a nehneváš sa na mňa ,ak len dúfam, že jej to zostane.

No hoci všetky tri ,ale len na chvíľu, lebo by mi bez nich bolo strašne smutno.