Sa tu nejak v poslednom case zase rozbehli clanky o depresiach a smutku. Rozumiem, ze ked sa objavi jeden, pritiahne dalsi, lebo nan narazi niekto, kto tiez ma smutok v srdci a je rad, ze nasiel spriaznene duse, kde si ten smutok moze vyliat. Uprimne, pripadam si medzi nimi potom velmi nesvoja, lebo mi je dobre a mam zo zivota radost, bavi ma. A trosku za to aj hanbim, ze si idem zivotom tak spokojne a bezstarostne... ved o chvilu uz mozem byt na druhej strane. Ale akosi mi to zatial nedochadza. Nepripustam to. Lahkovazne, ja viem.
No asi prave preto, ze som takmer chorobny optimista, mam neuhasitelnu tuzbu uchovat si vsetko krasne, co ma v zivote postretlo. A tak som si zriadila knihu.
Teda vlastne knizku. Knizocku. Zmesti sa do dlane, ma ledva 5x4 cm a necelych sto stran. Pisem si do nej vsetko pekne, co ma postretlo. Od vyznani mojho draheho, cez pekne veci, co pre mna urobili deti, kamarati, cez prijemne zazitky s inymi ludmi, az po pocity, ktore som mala, ked som nieco nadherne uvidela. Je to taka knizocka mojho stastia. Je tam pekne uchovane a nemozem ho zabudnut, ani moja pamat nechat vyblednut a prekrutit.
Su v nej kratke spomienky na to, ako ma ocarila duha, ktoru slnko v dazdivy den vycarilo len na kratku minutku a odplasila mi depku. Na to, ako mi bolo fajn, ked som natrafila na milu predavacku, hoci som v obchode chaosila, tak ze ina by na mna nakricala. Ako drahy vychvalil moj vianocny salat s tym, ze je ovela lepsi nez robi jeho mama a ze by som ju to mala naucit. O tom, ako moj drobec, utopeny v prude vycitiek svojej nahnevanej mamy, ze meskame do skolky, lebo sa rano motal, schoval jej ruku do svojich dvoch chlaptych rukavic, ked sa rozculovala, ze jej omrza, ked si v tej rychlosti zabudla rukavice. Na to, ako na celej vetrom vymetenej sivej studenej februarovej ulici zasvietilo slnko cez skarku mrakov prave len na mna a prijemne ma zahrialo na tvari - akoby hovorilo: nebud smutna... Na sumiace listy nasej ceresne, tmavnucu zahradu a podvecerny spev drozda na susedovom komine... Ako som sa vydavala (a osem rokov dozadu prelievala slzy, ze mna nikto nechce a nikto si ma nevezme, hihihi), urobila statnice (ten oslobodzujuci pocit!), ukoncila prvy rocnik (ta hrdost, ze som druhacka, ze som to dokazala!)...
Vzdy, ked mam depku, smutok na dusi, vytiahnem ju a citam si v nej. Viem, ze to nie je liek na dusu ubolenu neverou, ale je to liek na lasku k sebe, ktoru vtedy stracame. A tym stracame sami seba.
PS: No a este mam jednu vacsiu knizku a v nej vtipne vyroky a situacie clenov nasej rodiny. Tu ked si vytiahnem, po chvili sa valam od smiechu a hned mi je taaaaak dobre.
Je to skvelé, ja síce takú nemám, ale rozhodne sa vždy v slabých chvíľach snažím si privolať práve takéto krásne spomienky - napríklad, keď ma deti niečím nahnevajú, tak si rýchlo spomeniem na okamih podobný tomu tvojmu s rukavicou, a hnev je hneď preč; to isté platí aj na manžela - a vlastne aj iných ľudí.
Minule som stále v rade pri pokladni - nebola ani dlhá, predo mnou iba dvaja ľudia - ani som sa nijak extra neponáhľala, len som bola dosť unavená a chcela som už čím skôr byť doma a uvariť si nejaký dobrý čajík.
Predo mnou stála pani, ktorá sa poznala s pokladníčkou - ústa sa im nezastavili ani keď blokovala toho zákazníka pred ňou, a keď táto známa prišla na rad, intenzita výmeny informácií ešte stúpla, ale frekvencia "pípnutí" pokladne rapídne klesla. Zabraná do rozhovoru si samozrejme zabudla nakladať nákup do tašiek, takže aj keď ho už mala zaplatený, nemohla som sa dostať na rad ja, lebo môj nákup nebolo kde posúvať. Máličko stačilo, aby som vypenila, ale potom sme nad niečím, čo som mala v svojom nákupe našli (všetky tri) spoločnú reč, chmáry boli preč a už mi vôbec nevadilo, že som sa do toho ich pokecu zapojila aj ja - chudáci čo stáli v rade za mnou
.
Sila pozitívnej myšlienky, spomienky je naozaj veľká a človek by sa mal cvičiť v ich využívaní na odháňanie depky.
Ja mám podobnú "knižočku", len v tej mojej som si zapisovala všetky pokroky (aj problémy) prvého roku života s moju prvorodenou - tiež ma hreje pri duši, vždy keď si v nej listujem - dokonca aj pri tých problémoch, lebo dnes už viem, že sme ich úspešne prekonali.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
teším sa a váľam s tebou
