Pred necelým rokom som napísala článok Babky na priedomí, o tom ako málo času nám v dnešnej uponáhľanej dobe ostáva na stretnutia s priateľkami, na vyrozprávanie sa zo svojich radostí a starostí, ako to kedysi robievali naše staré a prastaré mamy, pri priadkach, trhaní peria, alebo len tak večer na priedomí. My sme si svoje priedomie našli na internete.
Včera som si prečítala článok o jednom americkom psychológovi - Philip G. Zimbardo, ktorý sa intenzívne zaoberá problémom nesmelých ľudí. A práve on spomína, že za vzrastajúci počet ľudí s poruchami komunikácie, obavami nadviazať akýkoľvek spoločenský kontakt, môže práve dnešná pretechnizovaná doba, keď televízia a počítač nahrádzajú skutočný kontakt s iným človekom, či už je to partner, priatelia, rodičia, deti ...
Tak ako je to s nami? Nestíhame, nechceme, nezvládame organizovať stretnutia s priateľkami, alebo to je len naša pohodlnosť? Veď je oveľa jednoduchšie zapnúť si počítač, na kratšiu či dlhšiu dobu a viac či menej anonymne utiecť na chvíľu od každodenných starostí, alebo si len vyliať srdiečko ... Je to vždy ľahšie ako primäť drahého aby na chvíľu odtrhol uši a oči od telky, počítača a chvíľu nás počúval. Možno naše drahé polovičky až tak nestoja o naše vypočutie, prípadne naše výlevy, ale naše deti a dobré priateľky, ak nám ešte nejaké ostali, zrejme áno.
U mňa je to o tom, že som zašitá v malej krásnej dedinke so štyrmi deckami, ale hlavne malým slniečkom, od ktorého sa len ťažko uteká, alebo manžela ťažko ukecáva, že na prežitie potrebujem výbeh. Tak som sa "zahrabala" na našich stránkach, lebo je to vždy pohodlnejšie, ako si vybojovať trochu ochoty u manžela, ako zmobilizovať svoju chabú energiu a stretnúť sa so starými priateľkami v Košiciach. Ale nemôžem sa vyhovárať len na iných, aj v novom bydlisku už mám kámošky, len sa potrebujem trochu nakopnúť a vyliezť z domu ...
Devy krásne, ako je to s vami, pestujete si ozajstné priateľstvá, alebo vám ostáva čas a energia len na tie virtuálne. Aký vlplyv má telka, počítač na váš partnerský vzťah. Kam smerujú naše ratolesti?
Ja som mala pred pár rokmi akože kamarátku ktorá potrebovala stále prílev nových kamarátok.Keď sa tých starých objedla,poohovárala ich po celom okolí.To isté sa stalo aj mne a ja dodnes neviem čo som jej vykonala.To samotné by ma netrápilo,ale volávala mojej dcére a nadávala aj jej v telefóne a dodnes to nechápem čo jej aj na tom dieťati vadilo.Nebolo mi vtedy všetko jedno keď dcéra prišla za mnou uplakaná a nechápala vo svojich 9-tich rokoch čo sa deje.Pre mňa to bol vtedy šok a odvtedy si dávam pozor s kým sa kamarátim a vždy mám obavy.To isté čo mne tá akože kamarátka spravila odvtedy niekoľkým ďalším kamarátkam.
Ale tému babiek na priedomí sme nedávno tiež riešili s dcérou a berie ich ako klebetnice.Mne povedala že nepripustí a zakáže mi rozprávať sa napr.so susedou na ulici,aby som nevyzerala ako najväčšia klebetnica.Vysvetlila som jej že sú to také isté kamarátky ako napr.ja so susedou a vážia si chvíle so svojimi kamarátkami.Nedávno z tej partie babiek zomreli 2 členky,ďalšia má veľmi vážne zdravotné problémy a vtedy dcéra pochopila aké vzácne chvíle prežívajú na priedomí a život je už na sklonku života.Preto žienky,hor sa do ulíc klebetiť!Pri tej telke a počítači sa nič z okolia nedozvieme.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Klička, teschííím 
ja som si uvedomila, ako fajne je mať okruh srdcublízkych osôb. Pociťujem, ako ma stretnutia s dobrými kamoškami napĺňajú pohodou a preto sa ich nemienim vzdať !
Z práce - z čias minulých - mám 2 príma stvory vždy na dosah. Sme približne rovnako staré a všetky máme doma podobný stav, čo sa týka detí.
Poznáme sa roky - rokúce a čoraz viac poznám silu nášho priateľstva. Chodievame 2x do roka na rodinné gulášky na chatu, zvykneme si prezvoniť a sťuknúť sa aj s chlapmi na pivko, ísť spolu na nejakú akciu do mesta, na korčulko...alebo si ísť zatancovať.
Najnovišie sme si osvojili stredu. Dohodnem si - samé baby - rovnaký odchod z pracovísk, spolu cestujeme a potom ideme do našej obľúbenej krčmy. Tam si dáme 1-2 
,poklebetíme, pochichúňame sa a hajde dom. Naplánovali sme si spoločné babské kino, kúpalisko ... má to svoj pôvab a čaro
ODPORÚČAM !
No nemôžem tu nespomenúť absolútnu hviezdu môjho srdca Sylviu.
Je to kamoška No.1, poznáme sa 22 rokov a náš vzťah prešiel rôznymi fázami aby dospel do momentálneho absolútneho súzvuku duší.
Sylvia býva až v Prešove, ale denne si niekoľkokrát telefonujeme,našťastie služobné telefóny nám to umožňujú. Kolega niekedy len hlavou krúti 
, keď počúva moje: bozkávam ťa! - som rada, že ťa mám, teším sa na teba ...
popri telefonovaní stíhame aj mailiky a každý večer spoločné on-line cvičenie na steperoch s telefónom na uchu. (Voláme to vzájomná morálna motivačná podpora)
Keď nás chytí srdcabôľ a tesnota na duši, voláme si aj o polnoci ...
Ona je vdova a ... môj manžel nás nerieši. Má ju rád, fandí nášmu priateľstvu. Ke´d si zmyslíme, spakujeme sa a rozbehneme sa na návštevu. Spíme v jednej posteli,pijeme tequilu a kvákame do hlbokej noci, ideme spolu do sauny a riešime všetky krásy aj krivdy sveta . Sme rovnako bláznivo uletené, myslím, že my dve sme sa v živote MUSELI stretnúť. Neviem si vôbec predstaviť, že by nebola. Nemožné !!! 
Mne by asi na oblohe zhaslo, keby sa mi stratila ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja mám takú spriaznenú dušu,býva síce ďaleko,ale hovorievam,že je to moja sestra,ktorú som nikdy nemala.Tá vie všetko,od čísla ponožiek,až po číslo podprsenky.
Nie,vážne,hovorievam,že je to moje druhé ja.Mám ju veľmi rada, a ak to číta,týmto ju pozdravujem.Niekedy mi tu veľmi chýba,ale našťastie je to u nás tak,ako píše Kefara,že telefóny denno-denne typu bozkávam....A môj muž tiež nerieši a chápe a tiež si s ňou rozumie.
Nehovorím,keď som sa tu vydala bolo to ťažké,ale našla som si aj tu kamarátky,hlavne jednu,ale je fajn,ale "sestra" je len jedna.Je to možno tým,že sme spolu veľa zažili,dlhšie sa poznáme,sme rovnaké typy.A tak si predstavujem,že na jeseň nášho života sa sem presťahuje,bude moja suseda,budeme sedieť na priedomí na lavičke a spomínať,ako sme pili do rána na diskotéke,robili si srandu z chalanov a mysleli,že zmeníme svet.......Hm,to by sa tie decká čudovali,keby vedeli o čom tie staré baby klebetia,čo?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kamilka, po prežití 7 rokov na materskej doma som pochopila, že priam bytostne potrebujem byť obklopená ľuďmi svojej krvnej skupiny ako sa hovorí...Pestujem si priateľstvá priam systematicky a dáva mi to pocit šťastia a radosti v živote.Priateľstvá sa mi spájajú aj s prácou. kde mám kolegyne s ktorými mi stojí za to spoločne niečo podniknúť aj počas dovolenky...Napríklad o dva týždne vyrážame v rámci dovolenky s kolegyňou na kurz keramiky do Banskej Štiavnice...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som stretnutia s kamoskami vo vacsom pocte ako 1 - nemavala... Vsetky su bud v zahranici alebo rozlezene po celom Slovensku...
Ale odkedy chodim na NM mali sme uz 2 hromadne stretnutia. Baby su moc fajn a ak sa neurazia rada ich nazvem aj kamoskami...
Inak som velmi vdacna ked priplachtim k Zuzke (Matkovej krsnej), alebo ked pride ona... Su to take intimco mini stretka. Pri cajiku, malinovke z bazoveho sirupu a fantastickom obede sa vykecaaaame - juj vzdy mi to dobre padne. Dakujem Zuzka
A apropo babky na priedomi... Ked som bola malicka a tulala som sa dedinou stavali babusky na priedomi. Niekedy s kaaamoskou. Pamatam si na to dodnes. Nie raz ma takato babuska oslovila, ze cia som. Tak som povedala. A ona sa pytala : Aha a ty si dcerka starsieho alebo mladsieho Skulketiho ?
Starsieho babenka, mladsi je moj brat ...
Tak tu pockaj malicka, donesiem ti take co v Bratislave nekupis.
A mala pravdu. Doniesla mi syrovnik. Neviem ako ho piekla a ani z coho presne bol. No bol fantasticky. A ked videla ako mi chutil zabalila mi este do utierky na cestu - aby som hladom neumrela 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Niektoré kočky odtiaľto čítam radšej ako sa stretávam s real kamoškami a kamošmi. Ale pravdupovediac, hoci mám nejaké bližšie vzťahy s pár ľuďmi, asi najviac sa teď kamoším s mojim "frajerom". Jeho otravujem s mojimi náladami, psychickými haluzami, paranojami a podobne. Nie že by sa mi dostávalo nejakej väčšej odozvy, ale aspoň sa tvári, že počúva a občas šplechne dačo, z čoho si vezmem ponaučenie.
Mne nanička vyhovuje aj preto, že sem si dojdem napríklad len čítať; keď mám chuť, zareagujem a keď nemám chuť zareagovať na reakciu, tak nezareagujem... To v skutočnom živote nejde. Nemať náladu je predsa nezdvorilé... A tak...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je dobré mať kamošky či už virtuálne alebo fyzicky. Mne zatiaľ vyhovuje to virtuálne stretnutie a keď od septembra zasadnem opäť po toľkých rokoch do školskej katedry tak určite stretnem aj nejakú takú žabu s ktorou budeme jedna krvná skupiny.
PS: ani kamarátstvo s opačným pohlavím nie je na zahodenie, práve naopak niekedy si lepšie pokecám s chlapom ako z babou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Kamilka,
ja mám takú kamošku - naživot a nasmrt jednu. Odskákali sme si spolu pred 5 rokmi problémy v tehotenstve, pôrod - stretli sme sa aj v nemocke, odkočíkovali a odhrali prckov až po škôlku, prežili jej rozvod, moje 2. tehotenstvo a predčasný nástup do práce. Môj manžel a deti ju zbožňujú, a fandím si, že aj jej deti nás majú radi. O 2 týždne ideme na chatu - sa tešenkám Jani. Denne si telefonujeme hodiny, chlap sa na nás smeje že mobilný operátori majú z nás hrôzu, že by sme si mali už kúpiť vysielačky . Keby som bývala bližšie tak určite sme spolu častejšie, no pol mesta aj keď malého a každodenná práca je pre nás prekážkou. Keď choroby a práca dajú tak sa stretneme každý, resp. každý druhý týždeň. Decká si to užijú a my tiež. Mať kamošku je fajn. Aj virtuálnu, ale občas na niektoré veci sa nedá reagovať slovami. Občas stačí, keď mi je zle, že len niekto so mnou mlčí...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nikdy som nemala vela skutocnych priatelov, najlepsie to clovek zisti, ak sa dostane do nejakej zlej situacie - napriklad choroba... zostali mi v podstate 2 priatelky, s ktorymi sa stretavam a s ktorymi sa mozeme navzajom vyrozpravat o svojich problemoch a pocitoch... ale tie stretnutia nie su caste
Rodinu nemam takmer ziadnu, sme s manzelom obaja jedinackovia a rodicia uz pomreli... Bola som vdacná, ked minuly vikend otcov brat oslavoval 80tku 
a mohli sme sa stretnút s ním a s bratrancami, porozpravat sa, pospominat...
Moje stastie je, ze si s manzelom máme po 25 rokoch stale co povedat, aj ked tiez niekedy vysedava na chate viac, nez by som si zelala... viac mi vadi, ze takmer nikam nechodime (manzel je na invalidnom a tiez sa mu hocico neda, ale niekedy ani nechce...), tak si obcas pripadam ako zviazana
Teraz som sa dala na chudnutie a nemam si velmi s kým o tom pokecat a tak som velmi vdacna za tuto stranku a moje "virtualne" priatelky, s ktorymi sa spolocne trapime...
Moja dcera zije v zahranicí, sme casto spolu na msn ci skype... veru bez toho by nam bolo tazko, ani si neviem ani predstavit... takto to ani nevnimam, ze nie je tu niekde blizko...(brokenheart)
... a ona tiez. Okrem toho ani ona vela priatelov v novom bydlisku nema a tak udrziava vztahy po internete...
Ked sa to tak vezme, my sme tu vlastne ako tie babky na priedomi...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja tiež uprednostňujem osobné kontakty a hlavne rôznorodé.Proste mám rada stretnutia, kde načerpám troška pozitívnej energie. I keď často si vypočujem aj trápenia ale tak isto ako aj druhí si vypočujú moje. Na materskej ma ubíjalo, keď som sa stále len s mamičkami stretávala. Ono bolo to super, že som sa mala s kým "podeliť" o starosti s drobcom a tááák, ale chcelo to zmenu. Teraz chodím do práce, nikoho tu nezaujíma, že mám dieťa, či stíham a tááák. Občas jasné, že pokecáme aj na takúto tému, ale aj mi vyhovuje, že proste nemusím rozoberať to isté, čo na materskej.Je to dobrý "ventil" pre moju hlavu 
Takže rozhodne potrebujem osobné kontakty, i keď aj virtuálne sú o.k., ale predsa - sú to cudzí ľudia a ja si ťažko niekoho pripustím bližšie. Mám jednu bývalú kolegyňu - jej poviem takmer všetko a potom ešte s mamou riešim nejaké "bôle" a ešte s jednou kamoškou. A snažím sa udržiavať kontakty- raz za týždeň idem s jednou bývalou kolegyňou na obed, ďalší deň s druhou, s drobcom občas vybehnem von s nejakou "kamoškou - známou" von a tak. Ale občas mi je ľúto, že nemám takú "spriaznenú dušu", som si však vedomá, že je to mnou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...tak ja som asi pred troma rokmi vytiahla na kávu bývalé spolužiačky z gympla ( pred 2 rokmi sme mali celotriedne stretko po 20-tich rokoch)...a nejak nám to všetkým chýbalo a tak sa odvtedy stretávame na kávičke každý mesiac ...práve zajtra máme ďaľšie, už sa teším ...
...z výšky sme zostali v kontakte -5 báb rozlezených po celom Slovensku- a už 17 rokov sa stretávame min.2x do roka...raz ako dámska jazda vždy u jednej z nás, a raz stretko na 3 dni na chate s celým rodinným ansáblom-už nás je dokopy 22 ľudí ...je super sledovať naše deti a chlapov, ktorí sa vidia iba raz do roka, ale vždy sa spolu bavia, ako keby sa videli naposledy pred týždňom...
...a ďaľšie- najnovšie kamošky mám vďaka princiatku- maminy z pôrodnice a z predpôrodej prípravy- aj keď sú poväčšine mladšie odo mňa o 10 rokov, stále máme o čom pokecať...
...a neposlednom rade naša veľká rodinka sa pravidelno - nepravidelne stretáva na rôznych oslavách (je nás dokopy 25, takže stále je čo oslavovať )...aj keď tieto oslavy v poslednej dobe riešime formou opekačiek 
...
...a viaceré naničmamky sa stali mojimi kamoškami, aj keď niektoré len virtuálne
...takže ja sa na nudu, či samotu naozaj sťažovať nemôžem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pre mna je kamaratka, kamaratstvo vsetko.
Mam jednu kamaratku tu na Slovensku od detstva a co som bola v cudzine 38 rokov tak sme si stale pisali a niekedy ked som dostala viza tak som mohla sem prist a vzdy si nasla pre mna cas aby sme si poklebetili, potesili sa.
Mala som i kamaratku v Cechach a aj s tou som bola v kontakte skoro cely cas ale bohuzial minuly utorok som ju bola vyprevadit na jej poslednej ceste na cintorine.
Tym ze som nemala pri sebe rodinu tak som mala vzdy kamaratky v cudzine s ktorymi som v kontakte i doteraz a je to naozaj krasne ked mi zavola dajaka kamaratka aj po dlhom case a spyta sa este si tam alebo kam planuje zase ist mozno ze sa tam stretneme.
Ja cestujem do Hannovera za kamaratkami ked sa tam nieco deje, mam tam Mah Jongg club a patchwork club ked sa maju stretnut viacere tak ich prekvapim a pridem a tesime sa spolu ako male deti a to sme ozajstne kamosky.
Moj manzel ma v tomto velmi podporuje aby som si drzala kontakty lebo ked tam idem tak som ako doma.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dakujem Polarka aj mne tak
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kami, práve na konci týždňa som dostala mail v podobnom duchu, že sa stále iba niekam naháňame, nemáme čas sa tešiť zo života a stretávať s priatelmi. Na mňa to sedí úplne. Stále sa naháňam a stresujem sama seba, odkedy som pred rokom nastúpila do práce. No a stretnutia s kamoškami by som mohla spočítať na jednej ruke. Takže som sa nad sebou zamyslela a rozhodla sa, že budem lepší time-manager tak, aby som myslela aj na seba a dávala si rande s kamoškami, ktoré sú už pomaly iba mailové a sms-kové kamarátky. V piatok bolo jedno rande, dnes bude druhé, ešte mám rozpracovanú Kefaru, tak dúfam, že tým to neskončím a moje odhodlanie vytrvá.