Pamätáte tú rozprávku O troch zhavranených bratoch? O tom, ako Zlatovláska, či ako sa tá deva volala, prišla k Mesiačikovi o radu prosiť a tam ju mamka pod koryto skryla a len čo Mesiačik do dverí vošiel, už kričal " Mamoooo, človečina mi tu smrdí."
Nikdy som nechápala ako môže taká človečina smrdieť. Či je to od neumytých rúk, či do niečoho ten človek stupil ... či čo ... ale zas, to by asi niečim iným, ako človečinou smrdelo.
Takže ako deco, som veru neidentifikovala pach tej človečiny.
Človečina prichádza ku mne vekom. Tak nejak poznávam jej chuť, vôňu, dokonca má i teplotu. Nie pálivú, nie príliš horúcu. Takú ... nežnú.
Prichádza v obdobiach, kedy si pripomíname nielen Božie narodenie, nielen koniec roka ...
Prichádza vo chvíľach, kedy ju nečakáte. V tej hlúpej dobe "nestíham, nemám čas" ( ozaj, ono to fakt na tom niečo pravdy bude, že ten koniec sveta/svetla/ času už sme asi prepásli, lebo pojem nemám čas je tak otrepaný) sa nájdu momenty, ktoré si zapamätáme. A tie momenty srdia človečinou. Takou tou nefalšovanou. Priamou a úprimnou.
Aramana zas urobila fantastickú vec. Vraj, toho roku v malom. Doriti, keď ona bude robiť niečo vo veľkom, tak Strahovský štadion bude na to malý, lebo zmákla tak slušne skoordinovať predvianočný program cca 600 ľuďom. V malom 
. A ja som sa stala zas raz styčným bodom a kuriérom. Posielajú sa nielen koláče, čokoládky, hračky, ale hlavne kopec lásky. V tom málom času, ktorý som mohla venovať žienkam, ktoré mi doniesli koláčikové balíky pre "môj" detský domov, som zas zacítila to čo pred rokmi. Človečina mi tu zatiahla. Taká úprimná a ľudská.
Ďakujem za ňu.
Skúšam ju v malom posunúť ďalej. Nielen týmito slovami, aby ste vedeli, že nie je tam vonku, za oknami, ale v nás. V každom tom úsmeve, ktorý venujete. Pridržaných dverách, prepustenie miesta starším, či žene s malým dieťaťom, pribrzdením na prechode pre chodcov. V malom ... ja viem. Ale ak každý z nás pustíme von kúsok tej človečiny , tak jej bude veľa.
A keď Mesiačik večer víde na oblohu, bude môcť zvolať .... "Mamooo, človečina mi tu smrdí."
Krásne si to ..., s Mariannou ste obe uzasene zienky.
Aaach Lenka, veru smrdí, smrdí, ale tak krásne.
tento tvoj blog, tato stranka je plna cloveciny a "smrdi" siroko daleko, nie len mesiacik ju citi
, vsetci obdareni spolu s tymi, co sem chodia citat, hladat radu, pomoc...
tak, nech tu ta clovecina smrdi aj v buducom tisicroci a nielen tu, vsade vôkol nas...
Mamamata, toto je taky pekny blog,ze sa neda nepridat. Poznam vas len z dialky, cez pismenka a fotografie, vsetky nanicmamky, ktore pomahate ludom v nudzi kolacikmi, zbierkami oblecenia a inych potrebnych veci, aukciami, starostlivostou o vlastne i cudzie "ine" deticky. Oobdivujem vase nadsenie a obetavost, s ktorymi davate inym, aj ked velakrat same nemate vela v tej materialnej oblasti. Mate obrovske srdcia a sikovne, pracovite ruky a ja vam za ne dakujem. Prajem vam vsetkym krasne a pokojne Vianoce a novy rok naplneny zdravim,pohodou a clovecinou.
Ďakujem, ďakujem, ďakujem.
veru, veru, ziadna ina bz to tak krasne nevedela napisat ako nasa Mamamata
no, Aramanina "mala masovka"
... jeho triedna ucitelka, ronako ako ja, nebola schopna slova, len ma so slzami na licach prosto objala a ja som so slzami odchadzala... a tahala za sebou ten pach krasnej cloveciny...
minuly rok somm niesla jednu krabicku do skoly dietku, ktore sme do krasneho projektu zaradili a mne sa pri jej odovzdavani pod naporom toho krasneho citu posuvaneho od neznameho k neznamemu roztriasli kolena...
teraz? tento rok som niesla krabicky tri, krabicky velke, plne a tazke... pre tri deti v skole, ktoru navstevuje moja dcera... tomu istemu chlapcovi,co minuly rok, ktory spolu s babkou vdaka minulorocnej akcii zacal verit na anjelov...
tento rok sme pridali chlapca, ktory zije tazkej situacii spolu s bratom a rodicmi... je malicky, prvacik, krabica bola takmer taka, ako on
posledny balicek som odovzdala dievcatu, dospievajucej slecne, ktora zije bez maminy, kedsom vstupila do triedy, spytala sa na jej meno, slecna prisla v ocakavani "pruseru" ku dveram, vsunula som jej krabicu, oznamila co a preco a tentoraz so slzami valiacimi sa dolu tvarou som sa valila po schodoch nadol... este teraz mam pred ocami jej prekvapeny vyraz tvare, jej oci, ktore nachvilu zahalila radost...
este nas caka navsteva KC, ideme tam s Mariankou spolu, okrem kolacov nesieme kopu {len varka v mojom byte nas uskladnena v spalni ma nas donutila spat v obyacke} detskeho zimeho oblecenia, topanok, hraciek, nejaku drogeriu, knihy... podla poziadaviek pani riaditelky... dopekam posledne kusky do krabicky... tie, ktore v krabicke cakaju, su obalene kusom mojho srdca... a vobec z neho neubudlo, kazdym odovzdanym kuskom sa znasobuje...
ano Mamamata, tento rok to je grandiozne vo velkom style, s takou davkou prepotrebnej lasky, ze sa mi podlamuju kolena... je uzasne od zaciatku sledovat, ako sa spajaju uplne neznami ludia, z cudzich sa stavaju znami a kazdy bali svoju davku cloveciny, lasky, tak prepotrebnej pre tuto dobu...
velmi, velmi sa tesim... a z hlbky srdca dakujem
Dievcence ja dakujem Vam a Mariannke
Lenka tak kráne si to napísala,kiež by nám v Novom roku len človečina smrdela
Krásne si to veru Lenka napísala, tak hrejivo.
Za posledne dva roky som si so sestrou a kus bližšie ako sme si kedy boli .Nie že by sme inokedy neboli ale,...teraz to puto je iné. Je naplnené a je silne lebo sme pocítili ruku pomoci jedna od druhej a formovali nás veci ktoré sme prežili .
Dnes tak ako mnoho krát stála pri mne ,ale dnes to bolo iné
V mraze a predvianočnej horúčke sme spolu postávali na parkovisku pred nákupným centrom. Nechystali sme sa nakupovať ,už sme nákup urobili .Vedeli sme že máme čas lebo sme čakali na 15,oo hod. Stáli sme na parkovisku pri aute ,opisovala som sestre ako vlani chodili do zariadenia baličky, ako sme ich v deň Vianoc rozbaľovali a delili na tanierik pre každého klienta. Ako silný pocit to bol a koľko energie bolo v tých balíčkoch zbalených .
Položila mi otázku prečo to ľudia robia ,v tomto čase zhone sú ochotné piecť ,pobaliť a niesť na poštu koláčiky ľuďom ktorých nikdy nevideli .
Ona sama už roky pomáha. Zbalí oblečenie po svojich deťoch a terigá sa kde kade lebo vie že tam potrebujú .Nie raz vytriedila skriňu a polovičku oblečenia zbalila so slovami toľko nepotrebujeme toto dáme ....lebo syn mal v triede spolužiaka ktorý v zime chodil do školy len v svetri ,nemal zimnú bundu .
Prečo to robíš ty? Opýtala som sa jej .
Neviem lebo to potrebujú ....neviem prečo to robím...
Tak chvíľku stoj a pozeraj sa, sama uvidíš prečo -povedala som jej .
Stáli sme a pozorovali ľudí ako chodia okolo nás, plné tašky, zamračené tváre. V niektorých vyslovene spustu starosti . Musím stihnúť, musím kúpiť ,nesmiem zabudnúť.
Viete si predstaviť koľko žien kráčalo kolo nás s krabicou v ruke! Zdalo sa nám že každá.
Pozri tam .Blížila sa pani, v ruke krabičku .
Kráčala obyčajne ale inak. Chvíľočku za ňou sme zbadali ďalšiu. Videli sme ich. Ženy ktoré som nikdy nevidela, nikdy sme si nevymenili ani len jediný pozdrav jedine písmenko.
Spoznala som ich.
V tom sestra na mňa úplne prekvapene pozrela a zvolala ja viem ktoré sú to ! Pozri aj tá čo tam stoji s dieťaťom..
Na diaľku sme v dave rozpoznávali darkyne. Priniesli svoje láskou napečené dobroty.
Jediný nesmelý úsmev, pohľad oči ,kývnutie a pristúpili sme v dave k sebe .
Toto sa zopakovalo niekoľko krát. Nebolo treba ani jediný krát použiť telefón .Poznali sme ich z ďaleka.
Jedna šikovná žienka prišla o pár minút neskôr ako sme sa rozlúčili s prvou skupinkou.
Videli sme ju ,stála trošku nesmelá, nervózna, trošku v očiach očakávanie. V ruke krabička a telefón. Postála, poobzerala sa a odišla. Videli sme ju ale keď že hneď odišla, váhali sme ..
Postavila sa ďalej a stála ...sestra sa na mňa otočila, ona čaká na nás, vidíš to ...ona je iná ako ľudia okolo .
Videla som aj iné, videla som ako sestra s otvorenými očami videla tu žiaru. Skutočne sme ich rozpoznali v tom dave ...Boli iné, ich tvár svietila .Tak krásne doslova žiarila.
Ďakujem všetkým čo nám dopriali ten to výnimočný zážitok .
Prebrali a autom sme previezli pár baličkov. Odovzdali sme kam boli určené.
Zažili sme ale obrovskú vec.
Ďakujeme ženám čo priniesli svoje krásne koláčiky ,čo niesli v sebe svetlo .
Daniela, krásne si to ...
Neskutočne nádherne. Ďakujem
Dani, uzasne si to...
vcera takto zvonili zienky na dvere polepsovne. Doniesli nasim dievcatam kolaciky. Tiez mali v ociach nieco...neviem opisat...
Eva
jáááj
ta to krasota
Ahojte, dojali ste ma k slzám. Tohtoročné Vianoce budú iné, alebo možno ani nie. Budeme iba sami rodinka, dohromady sedem členov, staré mamy, keďže starých otcov už nemáme, majú iný program. Tak trochu horko-kyslý. Svorka ide ku švagrinej, naše vzťahy sa pošramotili v posledných meiacoch, bude to tak lepšie. A moja mama sa rozhodla, že ostane doma sama, pretože nám chcela dopriať súkromie. Lenže potom do toho vstúpila sestra, takže miesto toho, aby bola v pohode doma, tak síce bude doma, ale bude v depresii, pravdepodobne slávnostne pripitá a sama. Mám dosť. Niekedy si želám, aby som sa mohla odsťahovať aspoň do Austrálie...
A tak si tu sedím a popíjam víno, čo mi tu drahý nechal a čítam si naničmamu. A slzím, pretože som rada, že aj ja patrím k naničmamám a patrím aj k tým maminám, čo piekli, balili a posielali koláčiky. A bolo to úplne iné pečenie ako po iné roky. Žiaden stres, plánovanie dopredu a dobrá nálada, všetko sa darilo, skúšala som aj nové recepty, všetko vyšlo tip top. A som si istá, že to len preto, že som piekla aj pre niekoho iného, nielen pre naše deti.
Ďakujem Vám, dievčatá, že mǒžem byť jednou z Vás.