Moja igelitková história

V polovici 70-tych rokov som svoj čas trávila v laviciach základky. Pamätám si na svoj veľký sen. Tepláky na telesnú sme vtedy nosili v sieťovkách, tuším sa volali mäsiarske. Alebo ak mama vládla šijaciemu stroju, tak sme mali rôzne doma šité  tašky. A tí, čo sa už dotkli veľkého sveta, tí mali igelitky. Fantastické. So skupinou Abba. Alebo Boney M. Alebo Beatles. U nás sa to nedalo zohnať. Jedine z Maďarska sa to vozilo. Vlastne to ani nebola igelitka, skôr by som povedala že potlačená rybníková fólia. Ale malo to obrázok. A bolo to úžasné. Kto to mal, ten bol kráľ.

Neviem, ako to zariadil môj otec, ale dve nám zohnal. Jednu zelenú a jednu modrú. Fantázia. Splnený sen.

Presne pred 40 rokmi som začala chodiť na strednú. Myslela som si, že som aj vďaka maďarským taškám dobre pripravená. A tu prišla spolužiačka a ona nosila telesnú v naozajstnej igelitke. Teda, aby som to uviedla na správnu mieru, už aj u nás boli igelitky, ale také obyčajné. ALe tá jej igelitka, to bolo niečo. Veľká, s pevnými ušami, pevná. Žlto červená taška z Billy. Netuším, odkiaľ ju mala. Bola perfektná. Vydržala jej snáď celé 4 roky. Och, závidela som, naozaj som závidela.

Prešli roky, dokonca sme už voľne mohli cestovať aj do zahraničia. Tesne po revolúcii som začala chodiť na intenzívny kurz angličtiny. Učil nás Richard, mladý angličan, ktorý po skončení svojej školy sa vybral na skusy do zahraničia. Rozprával nám, že prvé slová, ktoré sa u nás v meste naučil po slovensky boli "Jedny Sparty a igelitku prosím". Najskôr som nechápala, ale neskôr mi došlo. U nich proste igelitku davali automaticky ku každému nákupu.

  Dnes sa koleso dejín zase otočilo. Igelitku už v obchode zadarmo nedostaneš. Ba sú obchody, kde ju nedostaneš ani za peniaze. Už zase sú in rôzne sieťovky a hand made tašky..... Tak rozmýšľam, či predsa len niekam neodližiť nejakú tú igelitky. Čo keď sa o pár rokov stanú zberateľskými kúskami napríklad? ÚsmevPohodaÚsmev

 

 

Komentáre

A vieš, že mne také úplne vypadlo z hlavy, však som len o kus mladšia ... Asi jediné, čo mi utkvelo v pamäti, je že dedko mal také šité nákupné tašky, akoby zo "šušťakoviny", ktoré sa dali veľmi úsporne poskladať, nosil ich v zadnom vrecku, v druhom mal bugiľar a teraz rozmýšľam, či nemali aj kožené púzdro ... ;)

Moj dedo zase vraj nosil vo vrecku špagát s uzlíkmi. Teda ked išiel na jarmok. A tie uzlíky znamenali, ako veľké nohy maju jeho deti....

Tebe to nevypadlo z hlavy, ty si proste asi nemala také prízemné túžby a sny ako ja Veľký úsmevVeľký úsmev

A u nás babka háčkovala sieťovky tak priebežne, už aj keď igelitky boli. Našla som jednu historickú fotku, no skoro má 18 rokov. Aká bola babka vtedy moderná. Hambím sa Ani neviem, či ešte nejakú mám, mne až tak nesedia na nákupy, radšej mám látkové ...

 

krásna fotka.

Po pravde, ja tiež neviem veľmi do tých sieťoviek nakupovať, tiež mi príde, že veci z toho vypadávajú. Ale je to asi o zvyku

Babka mala dlllho takú tašku z látky, ktorá bola tuším voskovaná z jednej strany. Alebo dnes si to tak pamätám. Aj uši jej sem tam prišívala, lebo však bolo treba minerálky nosiť v sklenených fľašiach, to slaninu, či keď mäsiarka celkovo dostala hovädzinu čerstvú a tak. Ozaj - vôbec nechodím ako moja babka na také mega nákupy do mäsiarstva. Aj keď nakúpim, tak na 2 dni max.

Späť k taškám.

My zas zvyčajne nachabreme také plátenné na výstavách a tie vydržia oveľa dlhšie ako tie kupované látkové. Ktovie prečo.

Sieťovku si pamätám tiež, ale veľmi sme nenakupovali do nej. Zvyčajne chlebík... by hygieničky dnes ma ani cez dvere v obchode asik nepustili s tým chlebom Veľký úsmev.

Ale tašku čo som strašne chcela bola na prvej dovolenke v Bulharsku. Bol to vlastne taký absolútne jednoduchý ruksak na chrbát - valček a špagát na stiahnutie v tunelíku hore a šnúrkami akože cez ramená. Strašne ízi. Ale top bol materiál. To bola krikľavo žltá a ružová tenká šušťákovina, ale nebola to taká hnusná šušťákovina, ale taká príjemná. Taká u nás nebola. Chodili sme okolo toho stánku 2 týždne asi 4x denne. A ja som štikátala mame za ušami po každé a potom ešte nešťastne zamiluvano vzdychala zvyšok dňa na deke, že ho chcem. Nakoniec som si ho doniesla. Vydržal asi 3 roky - presne ... na telesnú Veľký úsmev. Potom sa rozpadli švy, lebo som ma a v ňom natrepané VŠETKO. Nedávno sme z výstavy doniesli podobný ruksak a ja ho mám nostalgicky na skrini (vzala som ho chlapcom Hambím sa) a uvažujem, kam by som ho nosila. Veľký úsmev

ten chlieb a hygieničky mi pripomenulo, jak sa na dedine zásoboval obchod. V sobotu ľudia už od rána stáli a čakali, kým príde pekárenske auto. Dorazilo, prišlo čo najbližšie k dverám. A začala prekládka. Najodvážnejší alebo najskúsenejši z čakajúcich sa postavil do dverí, pred pult pán vedúci. Závozník z dodávky bral po dva pecne, prirazil rovnou stranou k sebe, hodil prvému v rade. Ten skúsene zachytil, prehodil na vedúceho. A ten už pekne slušne podal predavačke, ktorá uložila za pult. Dva druhý -  čierny a vyrážkový. Fakt netuším, prečo vyrážkový. Teda, našla som to :)

Keď niekto nečakal v rade, kľudne sa mohlo stať, že už chleba nedostal. Lebo do obchodu sa objednavalo obmedzené množstvo. Nedeľa, pondelok bolo zatvorené, tak nechceli, aby sa pokazil

ÚsmevÚsmevÚsmevdasa_....veru veru..a keby len dvaja u nás bol regál s chlebom pomerne dalekood dverí tak v rade stáli neraz aj 4 osoby-cha a ked jedna nechytila chleb sa zdvihol zo zeme ofúkol a šup do police.ja ako decko som si to skúsila len 2x(ale to museli hádzať po jednom lebo dva by sme v letku ako deti nechytiliVeľký úsmev) ked prišiel chlieb cez obednú prestávku a mama robila v obchode tak sme išli pomáhať.

a nikto neprotestoval, že v pondelok je na desiatu chlieb od piatku!

jáj nostalgia..

Na telesnú plátené vrecko s GUMOU hore - automatické zatváranie a ešte aj hračka, keď som cestou zo školy to vrecko ako jojo púšťala smerom k zemi Váľam sa od smiechu po podlahe tuším som mala na ňom ešte prišitý obrázok psíka z nejakej detskej perinky. V igelitke som nosila noty do hudobnej, lebo boli často väčšie ako A4 a inde sa nezmestili. Už si ani nepamätám, aké som mala. Po čase som si uháčkovala tašku - žltú Slnko Na gympli som veci nosila v takom šušťákovom batôžku ako Balalajka... ale tiež len matne si spomínam na tašku. Na dovolenke v Maďarsku som si vždy nejakú taštičku vybrala a rodina mala odomňa pokoj až do ďalšej dovolenky, nebola som náročná. Skôr som privádzala k úžasu našich, keď som kdesi v pivnici vyhrabala nejakú starostarú tašku, vyčisila, opravila, vylepšila a chodila s ňou - napr. červená aktovka na dokumenty Vyplazený jazyk

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok