Načas! Dvadsať minút pred, či aj päť minút po?

Minulý týždeň som sa po dlhej dobe ocitla v čakárni u lekára. Už som veru aj pozabudla aké zaujímavé príbehy vedia napísať chodby čakárni....

Keďže som išla na vyšetrenie mimo náš okres musela som si ráno poriadne privstať. Priznám sa, že návštevy lekára ma poriadne stresujú. Možno je to tým, že nie som zvyknutá (v  nemocnici som bola dvakrát a to len priviesť na svet mojich huncútov) alebo jednoducho tým že mám „syndróm bieleho plášťa.“ Prejavuje sa to u mňa  tepom vyše 100 a môj stály nízky tlak sa v ambulancii akéhokoľvek lekára stáva ideálnym.

Už v aute som pociťovala buchoty môjho vystresovaného srdiečka. Ako som sa približovala k miestu určenia, tým sa moje vnútro búrilo viac a viac ...Cesty boli prázdne, plynový pedál som nešetrila a tak sa stalo, že som už o 6.30 parkovala môjho čierneho tátoša v priestoroch kysuckej polikliniky. Prepadla ma dilema, či sa na pár minút len tak zašiť v aute, alebo sa vyberiem do čakárne. Vnútorný boj vyhral variant „čakáreň“. Bola som veľmi prekvapená, keď sa dvere výťahu otvorili. Asi 20 metrov dlhá chodba praskala vo švíkoch. Uff, pomyslela som si...tak to je asi viacej ľudí nastavených na môj časový barometer, že načas znamená aspoň o 20 minút skôr.  Moja mamina bola vždy tohto názoru a tak sme to so sestrou pekne skopírovali do svojich životov.  U môjho manžela je situácia úplne opačná. Pre neho prísť včas znamená prísť minútu pred stanoveným termínom, prípadne aj päť minút po.

Zmeska „spolučakateľov“ na vyšetrenie bola zaujímavá keďže sa tam nachádzala gynekologická ambulancie, kardiológ a úplne v kúte psychiatria. Študovala som si tváre ľudí, samozrejme nenápadne. Slečny čakajúce na gynekológii šuškali a chichotali sa, ľudia posedávajúci pred ordináciou psychiatra boli zase smutní a zachmúrení.  Presne o 7.00 sa objavila v čakárni mladá pani „veľká voda.“ Takto zvyknem volať slečny, ktoré keď vojdú do miestnosti je ich zrazu plná sál. Mala krátku kvetovanú sukňu, priliehavé tričko a neupravené vlasy narýchlo zviazané v neforemnom cope.  „A vy čo tu takto skoro ráno?“ oborila sa na ľudí čakajúcich pred dverami psychiatra. „Veď sa treba aj vyspať  ľudia moji zlatí. To je tá slovenská nátura sedieť tu od šiestej!“ Tieto slová ma trochu pichli pri srdci, lebo vlastne presne to isté som urobila dnes aj ja.  Bola som tu vyše 40 minút pred vyšetrením... Zvláštna osôbka pokračovala. „Ja som tu prišla presne o siedmej, som tu včas pôjdem dnu prvá. Niekto tu musí aj pracovať milí moji a nechodiť po lekároch!“ Ľudia čakajúci k rovnakej pani doktorke sa začali búriť, že všetci sú objednaní na siedmu a nech si vyhodí z hlavy, že pôjde dnu prvá. „To si píšte, že pôjdem prvá!“ opakovala neoblomne.  „A čo máte všetci za problémy? Myslíte, že psychiater Vám pomôže? Treba pravidelne jesť, spať a naučiť sa relaxovať!“ pokračovala v kázaní. „Všetci dobrí ľudia končia na psychiatrii, tak je to. V tomto štáte sa len kradne, podvádza a vyhráva ten čo ma známostí. A my dobrí ľudia čo to nevieme prijať skončíme tu!“ ukázala prstom na dvere ordinácie.  Jej monológ prerušila prichádzajúca lekárka. „Pani doktorka, meškáte! Ako je toto možné?“  Lekárka len zamrmlala niečo v zmysle nech sú všetci radi, že robí od siedmej a zabuchla za sebou dvere.  Mladá kreatúra pokračovala. „A vám pani, čo vám je?“ otočila sa na pani v stredných rokoch. „Čo ste taká utrápená? Máte rodinu, čo? Ale veď to by ste mala byť rada. Pôsobíte veľmi depresívne!“ Postarší muž to nevydržal. „Mladá slečna, keď ste taká skvelá a viete presne čo máte robiť, prečo ste tu?“ Týmito slovami trošku sebavedomú mladú slečnu schladil, ale jej monológ predsa len pokračoval. Ľudia sa postavili do radu, aby jej zabránili „predbehnúť sa.“ Po pár minútach otvorila sestrička dvere. Urozprávanú kontroverznú pani zavolala dnu a ostatným rozdala poradové čísla. Kôpka chodiaceho sebavedomia vstúpila dnu. Ostatným objednaným na tú istú hodinu medzi dverami darovala víťazoslávny úsmev s vetou „Som vám hovorila, že pôjdem prvá!“ Nestihla som si už odsledovať reakcie ostatných keďže som aj ja bola pozvaná na vyšetrenie.

Po pár minútach som si vydýchla. Pani kardiologička mi šelest srdca nepotvrdila a nikto mi ani z ucha neuhryzol. Aj napriek tomu moja tepová frekvencia dosiahla isto osobný rekord. Ešte aj keď som kráčala smerom von búšenie srdca prehlušovalo bežný ruch čakárne. Pred psychiatriou sedeli takmer všetci ľudia, mladá slečna asi riadne potrápila aj pani doktorku a dala si načas. No mýlila som sa. Keď som vyšla z budovy polikliniky  zbadala som v diaľke hlučnú starú známu z čakárne. Sedela pri kávičke a náramne sa bavila s kamarátkou.

„Hmmm...veď niekto musí aj robiť nielen chodiť po lekároch“ zarezonovala mi v mysli veta, ktorou sa oháňala v čakárni, pokrčila som plecami a nastúpila do auta. Mali ste aj vy tú česť stretnúť podobne nastavené dámy či pánov? Čo zvyčajne spravíte? Ignorujete, primerane zareagujete či len „čučíte s otvorenými ústami?

Domov som prišla načas aj keď som chytila menšiu zápchu......hmm aj keď dnes mi toto slovo prišlo relatívne.

Čo je pre vás včas dievčatá? Dvadsať minúť pred či aj päť minút po dohodnutom termíne?