pc - moj priatel

Porozumieť počítačom môže byť pre niekoho priam španielska dedina. Aj moja cesta k tomuto prístroju bola dosť tŕnistá. Začalo to úplne nenápadne. Prišiel syn a vyrušil ma pri sledovaní obľúbenej telenovely oznámením, že mu spadol Windows. „Tak si ho zdvihni a neotravuj, si už dosť veľký,“ poučila som ho a viac ma to nezaujímalo. Až keď prišiel domov ocinko, a synáčik sa mu zveril s týmto problémom, pochopila som, že je čas zveriť náš drahocenný prístroj bratovi, známemu IT-ákovi.

Tajne som sa potom chcela aj ja dostať k tajomstvám, ktoré tento prístroj ukrýva, a tak kým decká boli v škole, a ja som mala poobednú, som tú bedňu odhodlane zapla. Vypisovalo mi tam kadejaké blbosti v angličtine, ale ja som sa nedala a stláčala som pekne ENTER, to som odkukala od detí. Na obrazovke naskákali nejaké obrázky, vraj ikony – to som už vedela, a teraz čo? Pozriem na stroj, stlačím nejaký gombík a zrazu sa niečo vysunulo... super, potešila som sa, má to aj podložku na kávu, tak som si tam hneď svoju šálku položila. Do kelu, zlomilo sa to, bohviečo teda tá podložka nevydrží... Mala som večer „prúser“, ale dali to opraviť. Darmo som sa rozčuľovala, že to robia nekvalitné, musela som opravu zacvakať.

Dala som si potom dlhšiu pauzu a prístroju pokoj. Až som zasa počula z detskej nejakú hádku, tak som nabehla pozrieť, čo sa deje. „Beba mi ukradla príspevok z môjho blogu,“ žaloval syn. Vyriešila som to múdro: „Tak si nekradnite príspevky, tu máš ty svoj blok, a ty svoj,“ vytiahla som zo skrine nakradnuté kancelárske potreby a bola som so sebou spokojná. „A nehovorí sa z blogu, ale z bloku, čo v tej škole robíte?“ poučila som ešte Bohuša. Obaja na mňa pozerali, akoby mi narástli ufónie uši, ale inak to zvládli a prestali sa hádať. O nejaký čas som dostala takú SMS-ku: „Idem na ICQ, pridáš sa?“ „ No jasné, že sa pridám, povedz mi ale, kto si, a kam to mám prísť,“ odpísala som, lebo číslo som nepoznala. Hovorila som to doma deckám a tie vybuchli do takého rehotu, že som sa až červenala. Čo, odpísala som niečo zlé? „Vôbec nie, mami,“ prejavil ochotu objasniť mi moju blbosť syn. „Ibaže ICQ je také zariadenie na komunikáciu cez počítač....“ V tej chvíli som pochopila, že každý človek musí kráčať s dobou. Naučím sa ten žargón a možno zažijem kopec srandy. Takže som sa prihlásila na školenie. Som tu, v školiacej miestnosti, pred počítačom, ktorý na mňa pozitívne bliká.... V mene otca, i syna, i ducha svätého...ENTER. Idem na to!