reklama

Podobáme sa svojim mamám?

Pridal/a dasa_ dňa 17. 05. 2018 - 13:43

reklama

Teda, posledné dni chodíme stále blízko tejto témy.

Ako nás ovplyvňujú naše mamy? Ako my ovplyvňujeme svoje deti? Dedia sa len gény alebo aj vzorce správania? Keď niečo robila alebo nerobila mama, považujeme za svoju povinnosť to robiť rovnako?

 

Prvé mi to napadlo pri téme o zamatovej pokožke - veru, moja mama nikdy neholdovala kozmetike a už vôbec nie dekoračnej. Vrcholom bol tuším kondicionér na vlasy a sprej. Takže sa vyhováram, že to preto som taká, nie že som lenivá... Ale nei je to úplne pravda, lebo sestra je úplny opak mňa v tomto smere.

Alebo také varenie, upratovanie? Opakujeme, čo sme doma videli? Ovplyvnilo nás to? Klasika je napríklad Štedrovečerná večera. Prenášame tradície z vlastnej rodiny? Alebo pripustíme niečo aj z manželovej strany? Či si vytvoríme uplne vlastné tradície?

A takých príkladov by sa našlo more... Iste má každý v zásobe niečo vlastné.


reklama

reklama

balalajka, Št, 17. 05. 2018 - 14:18

Na strednej si z hodín psychológie pamätám len dve veci.

1/ Rozoberali sme, ako by sme teoreticky sa postavili  k nevere partnera - OMG! čo v 18tich človek mohol čo teoretizovať?! Váľam sa od smiechu po podlahe 

2/ Príhovor na túto tému pani profesorky, ktorá povedala niečo v duchu "ak sa budete niekedy zamýšľať, že vy nie ste ako vaša matka, ak niekedy sa budete pýtať, či fakt nás výchova natoľko poznačila, že vy ste vždy chceli ísť vlastnou absolútne inou cestou - tak vtedy sa pozrite, kde máte smetiak v kuchyni. Ak ste ho položili na to isté miesto, kde stál počas vášho detstva, tak viete aj odpoveď na tie myšlienky predtým. Aká matka - taká Katka. Aký otec - taký syn." .... a boli sme dovyprávaní. Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

Ono bortiť nejaké tie tradície, výchovné vzorce ... je to hodne o nejakom tom rebelstve. Lenže človek má rád rutinu. A rád sa vracia k overenému. Takže často je to o pohodlí, pocite istoty. Už len tým, že dám do pol kila múky celé kvasnice. Veľký úsmev ... lebo mňa to mama tak naučila. Čo na tom, že mám odskúšané, že ich tam netreba? Však ... čoby som asi tak s druhou polovicou robila? Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

 

dasa_, Št, 17. 05. 2018 - 14:36

no čo by si robila - hnojivo na kvety :)

my v kuchyni nemáme smetiak - hneď vedľa v špajzi. Ale po pravde, pôvodne bol v kuchyni na rovnakom mieste, ako doma. Lenže keď sa junior začal veľmi zaujímať o veci okolo seba, tak smetiak som mu nedopriala :)

Ja som veľa vzorov prebrala hlavne s starostlivosti o seba. Tuším hlavne tie negatívne. Lebo našťastie jej hyperaktivitu som nezdedila :)

dasa_, Št, 17. 05. 2018 - 14:38

Jaaj a to, že nedeľná polievka musí byť už o 7 na šporáku. Zo zažmúrením oboch očí v pol ôsmej, iba choroba ospravedlní, že o osmej.

Sranda je, žeď som posledne bola sama na výlete, tak v nedeľu si chlapi doma presne rovnakú polievku navarili sami :)

balalajka, Št, 17. 05. 2018 - 14:58

Ešte nemám také veľké deti, aby som mohla povedať z osobnej skúsenosti, ale ... vieš ako "keď sa dieťa nepodarí" - ako čierna ovca rodiny Veľký úsmev - tí novátori, rebeli... človek nejak predpokladá, že to dieťa na svoj obraz, svojím ideám, svojím názorom vychovali. To je ako s tým smetiakom, ktorý si najprv aj mala tam kde "za mala", to že tí tvoji chlapi ráno polievku na šporák postavili ... proste niektoré veci sa nalepia. A potom musí nastať veliké sklamanie, keď idú iným smerom .. pre niektorých rodičov.

Ono tam kus toho zdedeného je - ako Gitka nižšie napísala tá úcta k potravinám. To je tak krásne. Proste vážiť si to, čo v dnešnej dobe sa berie nie ako potreba, ale ako samozrejmosť.

No a že sa v mnohom inovuje ... veď to je dobre. Inak by sme stagnovali.

púpavienka, Št, 17. 05. 2018 - 14:38

Tak ako už staršia osoba viem že  sa dcéra začne po určitom veku podobať fyzicky na mamu aj ked predtým to tak nebolo a podobala sa na otca.

Prispôsobila som aj štedrovečernú udalosť ako vlastne všetko. Myslím že som nič nekopírovala ale zas ja som novotarske dietko s Uranom na Slnku takže určite neviem kráčať v stopach iných.

Myslím že ako mladučka po výdaji som chcela veci robiť ako moja mama ale potom som musela prijať že to nemuselo byť najlepšie. ostala mi taká šetrnosť s potravinami, ja ked vidím hádzať či obhadzovať sa jedlom tak mi je zle a v duchu to jedlo pobozkám. Tak sme to robili ak niečo spadlo nechtiac na zem - pobozkali sme to a to robím stále.  Takže mi ostala nesmierna úcta k potravine tak ako to robili moji rodičia a starí rodičia.

Iwa, Pi, 18. 05. 2018 - 21:13

Tak týmto si ma zaskočila, že sa dcéra začne fyzicky podobať na mamu, aj keď sa predtým podobala na otca Chichocem sa No, neviem, mamka má napr. čierne vlasy, tmavšiu pokožku, ja som blondína a typická bledula po otcovi. Ale postavou sa teraz, ako som začala chudnúť skôr na mamu podobám, ešte tak 3-4 roky do zadu som bola veľmi podobná otcovej mame.  Ale povahu a temperament mám určite po mamke.

púpavienka, So, 19. 05. 2018 - 05:37

Môj brat sa nepodobal na otca aj vlasy mal oveľa svetlejšie a odrazu zostarol, vlasy prešediveli a on sa tak veľmi podobal na otca že aj v dedine všetci hovorili - to je celý otec a vidím to už po tej 50 aj na nás dcérach. Ono vždy mame črty oboch rodičov len záleží na tom ktoré prevladajú, ten čo nás vidí stále vidí skôr tie silné črty ktoré pozná a ked som bola v nemocnici a prišla mama a odrazu sestrička hovorí  - no hned som vedela že je to vaša mama, podobate sa. No to že sa podobám na mamu som počula vtedy prvý krát. Tak inak nás vidia cudzí.

balalajka, Pi, 18. 05. 2018 - 06:26

Stále uvažujem nad tou starostlivosťou o seba a naším postojom. Možno to ani nie je niečo zdedené, možno je to len vyjadrenie seba . Lebo (písala si to niekde inde myslím ) aj u nás je to v rodine tak, že sestra od 15tich nevyšla ani smeti vyniesť, lebo nebola namaľovaná (podotýkam smetiak sme mali za rodinným domom a nemala ani koho tam stretnúť), kým ja som nikdy nebola taký typ, ktorý sa dlho hrá s farbičkami. Pritom mamina sa do práce maľovala v určitých štandardoch tej doby (linka, tiene, špirála, rúž). Taktiež priznávam, že je to u mňa možno o diskonforte - rovnako ako písala tiež niekde inde Pupavienka, nerobí mi tá kozmetika až tak dobre, a vadí mi aj napríklad telefón od make upu, odličovanie večer ma ubíja, pocit, že sa nemôžem dotýkať tváre v priebehu dňa, že po mne zostane fľak na tričku, košeli, poduške Vyplazený jazyk. Dobre a ešte som lenivá - to sa nededí asi v tej starostlivosti o seba.

No a ako som sa dozvedela o sebe pár dní späť - niektoré ženy proste nie sú princezné .... a radšej nech sa v živote do tej role nesnažia dať. Lebo žena v určitom veku sa má páčiť hlavne sama sebe a to že má byť spokojná sama som sebou by som dala asi bez obmedzenia veku.

dasa_, Pi, 18. 05. 2018 - 08:43

Najväčšia pravda asi fakt je, že vlastne všetko robíme pre vlastný dobrý pocit. Pre seba sa obliekame, pre seba sa staráme. Lebo priznajme si, kto na spoločnej fotke nehľadá v prvom rade seba, nechce vidieť, či sa správne tvári, či je primerane oblečený?

Kto nechce nechávať v druhých dobrý dojem? Len teda, je rozdiel, čo si definuje ako dobrý dojem. Či vzhľad, vôňu, úsmev, oblečenie, reč.....?

 

púpavienka, Pi, 18. 05. 2018 - 09:04

"Kto nechce nechávať v druhých dobrý dojem? Len teda, je rozdiel, čo si definuje ako dobrý dojem. Či vzhľad, vôňu, úsmev, oblečenie, reč.....?"

no nie je to len o  človeku ako celkovo ale o situácií ktorej čelí. Ak potrebujem byť silnejšia a aj horšia tak si to ani neuvedomím ale používam silnejšie líčidla aj štýl oblečenia a na fotke sa viac páčime ak máme ten drsnejší výraz. Ak hrubší človek potrebuje zjemniť tak použije opak, tak nejako na vonok prejavujeme to čo potrebujeme.

Iwa, Pi, 18. 05. 2018 - 21:32

Vyššie som už písala, že temperament a povahu mám po mame, vzhľad vôbec nie. Snažili sa ma "vtesnať" do typicky dievčenského správania - slušná, tichá, nenápadná a pod. ale tak ako mama, aj ja som rebelka - neznášam, keď mi niekto diktuje, čo by som mala robiť, ako sa obliekať, ako sa správať... mama až tak veľmi "nevystrkuje rožky" ako ja, ale nikdy mi nepovedala, že som niečo prehnala. Mala som pocit, že si v duchu povedal "Tak toto by som ja nemala odvahu urobiť.", ale nakoniec bola milo prekvapená, že sa vlastne nič "zlé" nestalo - okrem šomrania chlapov (aj to len niektorých). Teraz už veľa vecí chápem z jej správania, ale napr. v puberte mi často "liezla na nervy", na jednej strane mi hovorila, ako sa mám správať, na druhej ona sa tak nesprávala... šak puberta je ťažká Vyplazený jazyk  Na druhej strane, keď vidím, ako si niekedy skomplikovala život, tak radšej trocha toho chlapského šomrania vydržím.

hrkálka, So, 19. 05. 2018 - 08:18

My sme dve sestry. Je staršia odo mna a podobou celý otec. Drobná, v mladosti neduživá, tvár s úsmevom detto. A veľa má aj z ocovej povahy, stačila si prevziať aj tú jeho prieberčivosť v jedle. Ja som úúúúúúúúplne ale úúúúúúúúplne celá mama. Nič fyzicky nemáme so sestrou podobné. Iba tým, že sme rástli spolu pri jednej mamke, sme prevzali obe jej spôsob vedenia domácnosti a nazerania na život.

Moja dcera je celý muž a svokra. Tak teda kde tá pravda vlastne je? Neplatí, že je to prípad od prípadu?

 

dasa_, So, 19. 05. 2018 - 08:45

Sranda je, že aj my so sestrou sa podobáme jedna na otca, druhá na mamu. A v reáli si nás ľudia mýlia. Ale že úplne, dokonca naši spolužiaci.... Už im to ani nevyvraciame a odpovedáme jedna za druhú...

možno to bude tým, že úplne kdesi na začiatku sa vraj aj partneri podobajú...

púpavienka, Ne, 20. 05. 2018 - 07:25

Toje to čo som písala, máme črty obidvoch rodičov ale ked s nimi žijeme vidime iba tie ostrejšie ale odrazu cudzí človek tie črty vidí úplne inak a vidí tam obrovskú podobu, lebo on nie je zaťaženými pohľadom každodenným.

balalajka, Po, 21. 05. 2018 - 06:28

K tej podobnosti partnerov - ono vraj každý sa zamiluje do človeka, ktorý fyzicky mu pripomína samého seba - teda tie nejaké črty tam spoločné sú. Taký ten klasický narcisizmus  Mrkám.

A potom - taký vtip koloval, že ako sa manželia (partneri) ktorí spolu žijú dlhé roky začnú na seba nesmierne podobať ... Veľký úsmev. No ja neviem ... ja som poznala aj takých, čo absolútne Mrkám.

púpavienka, Po, 21. 05. 2018 - 09:16

Ta podobnosť nie je tým že si vyberame takého partnera a dokonca  tu nejde o narcizmus ale naopak - máme ružové okuliare alebo sme naozaj spriaznené duše a láska je povyšená a vtedy jeden partner prebera mimiku druhého a začnú sa na seba podobať. Ak zamilovanosť skončí lebo nám bolo veľmi ubližené či podobne, veľmi rýchlo sa stratia ako prvé tieto mimické črty. Naozaj poznám starých manželov kde sa skutočne veľmi podobajú ale oni maju aj spoločné vyžarovanie ako keby 2 vjednom, no tohto je zatiaľ vo svete veľmi málo, skôr u domorodcov, ktorí si vážia všetko.

Skô vidime opak veruže žiadnu podobu nikdy, hovorí sa že je to iba povrchná láska či sexuálna. Vraj ak sa v zamilovanosti začnú na seba partneri podobať ide o osudovú lásku ale ta vôbec nemusí vydržať. Takže tie spoločné črty medzi partnermi  sú skôr znakom vyššej lásky.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama