Prajem ti ...

Sem tam v živote chcete niečo dôležité povedať. Niečo od srdca a nech to znie múdro. Napríklad, keď gratulujete k narodeninám niekomu, na kom vám skutočne ale skutočne záleží, chcete mu odovzdať do života nejaký dobrý vinš. Popriať niečo pekné, rozumné. Zväčša sa to točí okolo šťastia, zdravia, lásky ... prakticky tam pribudnú peniaze, úspech.

Zvláštne je, že ak sa rozprávate s človekom, ktorý si uvedomuje svoju smrteľnosť, často povie ... „škoda, že nemám viac času“.

Čas neprajeme akosi nikomu s narodeninovým vinšom.

Prečo?

Pritom je to jedna z tých devíz, ktoré neovplyvníme, koľko je nám jej dané. Ale nejak rovnako nevieme asi ani tak dobre ošetriť šťastie, zdravie, lásku,.... či je to naopak?

Pravdu povediac, trochu som na rozpakoch, lebo sa to dostáva do rozkolu s tým, že „každý sme tvorcom svojho šťastia“  ... takže vieme ovplyvniť, či ho bude málo či veľa podľa tejto vety.

Zdravie nejaké do vienka dostaneme, to hej ... genetiku človek neobabre – alebo akoby som to nazvala „čo nám príroda nadelila“ ... ale vlastným správaním k telu, životným štýlom, to či sedíme celé dni na zadku a keď prejdeme tých 5000 krokov pokladáme za miernu fyzickú aktivitu .... to v podstate ovplyvniť vieme. Vieme si zdravie v podstate trochu nadeliť. Nie úplne. Len trošku.

No a láska? Láska je nezištná. Nenárokuje. Nepodmieňuje. Nevydiera. Proste príde a je tu. Môžeme i nemôžeme si za ňu samy. Lenže o akej láske to vlastne píšem? V prvom rade som chcela napísať, že jediná a najväčšia je láska matky k dieťaťu. Len som si zrazu predstavila tie deti, ktorých sa mamy vzdali. Často nepochopiteľné, ale deje sa také. Vzdali sa pred narodením, či po ňom. A dostávam sa do bodu, že to urobili z lásky. Z lásky k sebe. Veď aj Biblia nám hovorí – „Miluj blížneho svojho, ako seba samého.“ Takže najpevnejšia láska? Asi tá k sebe samému. Hovorme si tomu rôzne – sebeláska, sebaúcta. A na tej tiež človek musí len sám pracovať. Či sa bude ľúbiť, nedovolí sebe ani iným ubližovať, prestane priority iných považovať za dôležitejšie, ako svoje vlastné, prestane sa obetovávať z dôvodu, lebo to tak spoločenské konvencie chcú, z obáv, čoby spoločenské normy povedali .... Takže aj tú najpevnejšiu a asi aj najdôležitejšiu lásku vieme dobre ovplyvniť. Však lebo ovplyvniť vieme iba seba samých.

Čo teda priať?

Napriek všetkému asi naďalej zostanem pri tom klasickom – šťastí, zdraví, láske.

A možno pridám ešte čas. Aby mal človek more času na tom všetkom pracovať. Uvedomele. Lebo často preflákame život na úúúplne nepodstatné veci.

Krásny piatok, priatelia.

Komentáre

Máš pravdu, zvyčajne želáme dobré, pekné a aj veľa....ja zvyknem priať aby sme sa mohli v živote čo najviac smiať, usmiata tvár Veľký úsmev to je ten najkrajší dar Úsmev

A ako píšeš na tom musíme zapracovať každý sám .....Mrkám

Ja prajem spokojnosť - lebo to podľa mňa obsahuje všetko aj ked vidím že sa to oslavencom zdá málo a čakajú čo ešte poviem. Nikdy som snad nepoužila žiaden vinš, mne sa vinše páčia ale nikdy sa mi ku gratulácií nehodili a ak mi niekto drží ruku a hovorí pri tom dlhý vinš som nervozná a cítim sa hlúpo.

veru aj ja-neviem kde sa pozerať,či sa nasilu usmievať ak ked sa mi chce plakať...

Ale u nás sa vinšuje takto nejako:prajem vela zdravia a hlavne zdravého rozumu(v rodine 2x alheizmer),štastia,spokojnosti a taký ten pocit,že ešte je vždy niekto rád Že Si!!Slnko

Ja prajem každému to klasické, možno všedné, ale stručné a jasné, všetko najlepšie a je na ňom, čo si dosadí za svoje, čo je pre neho to najlepšieKvietokSlnkoSrdceTortaPivo

 

Ja hovorim este k tomu klasickemu vsetko naj, nech sa tomu oslavencovi plnia sny : -)
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.